Claudia Galambošová

Úvod

Definícia pojmu „memoárová literatúra“, resp. memoáre dodnes nie je jednoznačná a existuje viacero uhlov pohľadu, z ktorých sa na túto problematiku dá nazerať. Jednotliví autori podľa sémantickej motivácie alebo žánrových čŕt zaraďujú k memoárom rôzne typy diel, čo nepochybne vedie k rozličným interpretáciám tohto pojmu, ako aj k rozličnému genologickému začleneniu.

V nasledujúcej štúdii predstavíme definície a charakteristiky podľa autorov, ktorí sa touto tematikou zaoberali (spomenieme, aký je rozdiel medzi teóriami 20. a 21. storočia z pohľadu definície pojmu a žánrového zaradenia memoárov z pohľadu významných slovenských, českých a anglicky publikujúcich autorov), pričom predstavíme pohľad na memoáre z dnešnej perspektívy.

Slovník literární teorie (1984, s. 224) definuje memoárovú literatúru nasledovne: „Základem memoárových projevů fakta viděná v přímém vztahu ke skutečnosti.“. Podobne definuje memoáre aj americký Merriam Webster Dictionary, podľa ktorého ide o zbierku spomienok zo života jednotlivca, ktorý píše o určitých udalostiach alebo svojho života, či už pre verejnosť alebo sám pre seba. Okrem toho Merriam Webster dictionary zaraďuje k pojmu „memoire“ tiež autobiografiu a biografiu. Je však potrebné dodať, že Oxford English Dictionary rozlišuje medzi memoármi a biografiou. Memoáre podľa slovníka nezachytávajú celý život autora, iba nejakú jeho časť zachytávajúcu určitú udalosť, pokiaľ biografia je prierezom celého života autora.

Zakladateľka Národnej asociácie memoáristov (National Association of Memoire Writers) – Linda Joy Myersová a Kevan Lyonová zhrňujú rozdiel medzi memoármi a autobiografiou:

Ide teda o autentickú skúsenosť autora na napísanie literárneho diela s využitím vlastných spomienok. Autori takýchto diel často nie sú spisovateľmi z povolania, ale ich diela vznikli ako snaha zreprodukovať verejnosti (alebo len sami pre seba) traumatizujúci osobný zážitok, nemohúcnosť zmeniť danú situáciu, depresiu, zatrpknutie, stratu blízkej osoby, stratu či naopak posilnenie viery.

Slavistka Eva Kúchová (2011) najmä pod vplyvom českého slavistického prostredia rozlišuje tiež termíny „koncentračnícka literatúra“ – t. j. zaznamenávaná počas internovania v koncentračnom tábore a „memoárová literatúra“, napísaná až po oslobodení autora. Toto rozdelenie môže byť sporné, nakoľko akékoľvek písanie či uchovávanie písomností bolo v lágroch zakázané a trestalo sa smrťou. Povolené bolo poslať len pozdrav, aj ten musel prejsť táborovými cenzormi. Autori začali vydávať svoje svedectvá až po vojne – aj to nie v takej miere ako by sa očakávalo.

Memoáre zo žánrového hľadiska

Skúmaniu literárneho žánru ako takého sa už v odbornej sfére venovalo pomerne veľké množstvo literárnych vedcov, ktorí nazerajú na žáner z rôznych uhlov pohľadu, z čoho vychádza veľa rôznych stanovísk a názorov. Inak to nie je ani pri memoárovej literatúre. Vo všeobecnosti sa však líšiace sa názory jednotlivých autorov zhodujú v tom, že žánre sú ako živý organizmus, ktorý sa vyvíja, mení, pribúdajú k nemu nové prvky, zatiaľ čo niektoré črty miznú a podobne.

Na otázku, kedy memoáre vznikli, je zložité odpovedať jednoznačne, ale Z. Havránková (1967, s. 44) vo svojej štúdii „Memoárový žánr a jeho místo v literární teorii“ uvažuje nad týmto žánrom ako o predchodcovi románu a vznik memoárového žánru datuje už do obdobia staroveku, napr. Sokratove dialógy pokladá za prvotné memoáre, hraničiace aj s inými žánrami. Podľa Válka (1984, s. 138) sa „od dvacátých let se memoárová literatura vřadila některými svými znaky do širšího proudu literatury faktu, která zavrhuje jakoukoli fikci a chce stavět jen na reálných faktech. Tento typ prózy sice přijal vzpomínky mezi své žánry (např. vedle reportáže, črty, fejetonu, cestopisu a deníku), ovšem memoárová literatura si vždy zachovala pomezní postavení mezi literaturou dokumentární a uměleckou prózou; síla její působivosti na čtenáře spočívá v jejím dokumentárním východisku, proto základní znaky memoáristiky odvozujeme od literatury dokumentární. Tato oblast písemnictví ovšem zahrnuje množství dalších žánrů. Všem je společné zázemí určující charakter této literatury, verifikovatelné realitou, v jednotlivých rysech se však tyto žánry od sebe odlišují.“

V 60. rokoch 20. storočia prezentovala modernejší pohľad na tému spomínaná Z. Havránková, ktorá sa vo svojich publikáciách okrem iného venovala špecifikácii memoárového žánru, pričom uvažovala nad spoločnými črtami memoárov a snažila sa určiť ich znaky. Je jednou z prvých autoriek, ktorá začína uvažovať o memoároch ako nad osobitým žánrom a tiež upozorňovala na fakt, že sa memoárom nevenuje dostatok pozornosti v literárnej teórii (v tej dobe). Napriek tomu sa už vtedy zamýšľala nad znakmi memoárov, ako nad objektivitou vs. subjektivitou či faktografickosťou vs. estetikou. Teórie a definície, ktoré prišli po Havránkovej z veľkej miery čerpajú práve z jej prác.

Jedným z popredných autorov 20. storočia (ktorí stavali na Havránkovej teórii) a aktívne sa zaoberali tematikou memoárového žánru v 20. storočí bol V. Válek, ktorý vydal množstvo publikácií o memoárovej literatúre – z aspektu jej miesta v teórii literatúry, žánru, dokonca jej miesta v odbornej literatúre. Válek (1971, s. 458) vo svojej publikácii uvažuje o definícii memoárov nasledovne: „memoárová literatura je takový literární žánr, v němž pamětníci vydávají své autentické svědectví o minulých událostech, které skutečně prožili nebo jejichž svědky se stali, v němž vypovídají o svém životě a o životě svých blízkých a přátel. Události jsou podány vždy z hlediska autora pamětí, tedy subjektivně, ale se snahou po objektivitě, která ovšem nespočívá jen v ‚protokolárním‘ zachycení faktů, ale také ve vystižení dobové atmosféry. Důležité pro zpracování a vyznění memoárů je společenské zařazení a osobnost autora vzpomínek, jakož i funkce, kterou paměti v dané době zastávají nebo kterou jim připisuje sám pamětník; odtud vyplývá i výběr a interpretace faktů“ a v ďalšej publikácii (Válek, 1984, s. 11) zdôrazňuje, že memoáre „shrnují autorovy vzpomínky na minulost, na to, co skutečně prožil, čeho se účastnil nebo co viděl a u čeho byl přítomen jako svědek. Za podstatné bývá pokládáno, že musí jít o zachycení autentické skutečnosti, nikoli o její fikci či konstrukci, že události popsané ve vzpomínkách musejí být pravdivé.“

Súdiac podľa týchto vyjadrení sa domnievame, že prítomnosť autora ako rozprávača je podľa Válkovej teórie nevyhnutná a memoáre tak musia niesť autobiografické prvky, avšak autobiografia a memoáre nie sú celkom rovnaké. Slovakista Ivan Šuša (2011, s. 196-209) podčiarkuje rozdiel medzi autobiografiou nasledovne: „Memoáre majú síce autobiografický charakter, autobiografické diela však môžu byť traktované s výraznejšou umeleckou štylizáciou, menšou mierou chronologickosti a publicistickosti. Navyše, práve tu sa objavuje možnosť vysunutia fiktívnej postavy do sujetu, teda „skrytie sa“ autora za inú postavu (s iným menom, aj keď je z jej konania jasné, že ide o názory a konanie autora), navyše súčasťou sujetu nemusí byť autentické svedectvo nejakej udalosti.“

Domnievame sa, že súčasná literárna veda nazerá na memoáre komplexnejšie. Je to logické vzhľadom na to, že každý žáner sa môže časom vyvíjať a meniť.

Memoáre a memoárová literatúra z obdobia holokaustu

Pristavme sa teraz pri vzťahu memoárov a literatúry s témou holokaustu, ktorému sa venujeme aj v rámci nášho výskumu. V súčasnosti je téma literatúry holokausty v literárnej vede rozšírená, objavujú sa nové charakteristiky tohto žánru a do popredia sa dostáva črta beletrizácie diel. Český slavista a komparatista Ivo Pospíšil (1986, s. 26) charakterizoval termín „memoárový román“ ako „obrovský konglomerát niekoľkých typov románu (životopisného, románovej kroniky, románu sociálneho, politického, filozofického) v ktorých rámci sa realizuje dramatický prístup balzakovského románu. Voľnosť väzieb medzi jednotlivými súčasťami memoárovej tkaniny umožňuje integrovať ďalšie memoárové útvary, napr. lyrické digresie, spoveď, filozofický traktát a politický pamflet.“

Definovať a špecifikovať memoáre ako žáner sa pokúsili charakterizovať aj ďalší súčasní literárni teoretici z Univerzity Karlovy v Prahe pod vedením Jiřího Holého v publikácii „Holokaust v české, slovenské a polské literatuře“ z roku 2007. Literárna vedkyňa D. Kršáková vníma memoárovú literatúru tradične ako „prechodný žáner na pomedzí beletrie a publicistiky, resp. vecnej a umeleckej literatúry. Často sa vníma ako súčasť dokumentárnej literatúry či literatúry faktu“ (Kršáková, 2007, s.121) ďalej však dodáva, že jednou z kľúčových aspektov je aj autorský postoj. Ak prevláda faktickosť, ide o „pamäti publicistické“, resp. dokumentárne. Ak dominuje fiktívnosť ako črta, ide o „memoáre beletristické“. V memoároch z 90. rokov podľa Kršákovej stále prevláda (a to aj napriek autorskému zámeru) dokumentárnosť.

Slovakista a talianista Ivan Šuša vo svojej publikácii „Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre“ (2009) taktiež charakterizuje žánrové aspekty memoárov, pričom okrem svojich definícii prikladá aj niekoľko ďalších definícií z pera slovenských, českých a talianskych literárnych vedcov, najmä genológov. Žáner memoárov charakterizuje ako „pomedzný žáner na osi dokumentárnosť/reflexívnosť, resp. vecná literatúra/umelecká literatúra. Jednotlivé memoáre sa odlišujú podľa autorského prístupu zobrazovanej skutočnosti (realita, resp. miera možnej fikcie), kompozície a celkového spracovania (tendencia k umeleckej fabulácii alebo vecným spomienkam, resp. kombinácia oboch) či časového odstupu (väčšinou platí priama úmera, t. j. čím neskôr od konkrétnej zažitej skúsenosti sú memoáre napísané, tým menej sú informačne nasýtené). (Šuša, 2010, s. 196-209). Bližšie sa Šuša téme venuje v štúdii pre český časopis Slavica Litteraria, v ktorom na základe analýz konkrétnych talianskych a slovenských memoárov prichádza Šuša k návrhu ich definície a charakteristikám. Autor vytyčuje nasledujúce charakteristiky memoárov z prostredia koncentračných táborov: hybridnosť a genetická heterogénnosť; faktickosť, faktografickosť a dokumentárnosť; chronologickosť a retrospektívnosť; autentické realistické zobrazovanie skutočnosti; špecifická úloha postavy (teda v umeleckej literatúre vnímanej ako literárnovednej kategórie) – navrhuje pojem postava−svedok; alternácia rozprávania a opisu (života v koncentračných táboroch); časový odstup na osi čas udalosti − čas rozprávania; vymedzený zobrazovaný časový úsek (súvisí s naráciou); striedanie individuálnosti a kolektívnosti; reflexívnosť a tendencia k beletrizácii, epickej fabulácii a umeleckej transformácii (Šuša, 2015, s. 140).

Žáner memoárovej literatúry sa od 90. rokov nepochybne vyvíjal. Téma stále dominuje u slovenských i zahraničných čitateľov. Každoročne sa na knižnom trhu objaví množstvo nových diel s témou holokaustu a neraz sa takéto diela zaradia medzi bestsellery, ako napr. Mengeleho dievča, Tetovač z Auschwitzu či nový román Cilkina cesta a podobne. Je pozitívne, že téma stále oslovuje aj mladých čitateľov, ktorých starí alebo prastarí rodičia mohli holokaust prežiť aj na vlastnej koži, alebo len mladým generáciám sprostredkovali to, čo sa dozvedeli od svojich vrstovníkov.

Súčasné memoárové diela (aj vzhľadom na časový odstup od zažitej skutočnosti) sú už čím ďalej tým častejšie napísané inou osobou - sprostredkovane, napríklad novinárom, spisovateľom a podobne. Takto boli koncipované niektoré súčasné diela ako „Tetovač z Auschwitzu“ či „Cilkina cesta“ od austrálskej spisovateľky Heather Morrisovej alebo aj „Mengeleho dievča“ od slovenskej televíznej a rozhlasovej reportérky a moderátorky Veroniky Homolovej Tóthovej, ktorej svoj príbeh vyrozprávala pani Viola Stern Fischerová. Ďalším aktuálnym románom je kniha „Born survivors“ – v slovenskom preklade „Odsúdení prežiť“ od novinárky Wendy Holdenovej o troch odhodlaných matkách, ktoré v Osvienčime porodili svoje tri bábätká. Všetky tieto súčasné diela majú teda jedného spoločného menovateľa; sú to sprostredkované spomienky na holokaust nie priamo ľuďmi, ktorí v tábore boli, ale prostredníctvom tretej osoby.

Reportérka Veronika Homolová Tóthová hovorí o tom, že aj keď ľudí preživších holokaust sú stovky, možno tisícky, nie každý dokázal o udalostiach z táborov otvorene hovoriť (čo sa pamätníkom ani nedá z psychologického pohľadu vyčítať). Našli sa však medzi nimi takí, ktorí svoj príbeh po rokoch dokázali vyrozprávať. Zaujímavým javom je, že sa mnohí pamätníci nechceli zdôveriť svojej najbližšej rodine, ale podľa Homolovej Tóthovej je pre nich jednoduchšie vyrozprávať sa práve cudzej osobe. Presne toto spája dohromady súčasné diela s tematikou holokaustu, ktoré už na rozdiel od klasického memoárového románu majú viac beletristický charakter ako prvotné klasiky, napr. od Prima Leviho (porov. Prando-Šuša, 2018). Na rozdiel od autobiografických memoárov, ktorých cieľom nebolo priniesť čitateľovi zážitok, ale skôr presne sprostredkovať osobný extrémny zážitok, majú súčasné romány aj takúto črtu: viac emocionálnosti. V niektorých prípadoch sa dokonca do popredia dostáva aj príjemný zážitok, napr. zamilovanie sa, ako v prípade diela Tetovač z Auschwitzu. Filozofická zložka v týchto románoch zvyčajne nie je priamo prítomná – skôr sa kladie dôraz na vyvolanie emócií v čitateľovi (hoci aj tie nútia nakoniec čitateľa premýšľať nad životom ako takým).

Niektoré súčasné diela vznikajú aj vďaka iniciatíve samotných autorov – zväčša žurnalistov alebo spisovateľov, ktorí sa dokážu s osobami preživšími holokaust (alebo ich deťmi) spojiť a spomienky spísať do memoárov takýmto spôsobom, ako napríklad v prípade Wendy Holdenovej a mnohých ďalších súčasných autorov.

Ako sme mali možnosť vidieť na príklade niekoľkých súčasných diel, memoárový žáner sa v súčasnosti stáva viac a viac beletrizovaným, čo by však nemalo znamenať, že má menšiu výpovednú hodnotu, ako memoáre s prevažne faktografickým charakterom. Domnievame sa, že dôvodom beletrizácie súčasných románov s témou holokaustu sú spomienky, ktoré sa po rokoch stali výrazovo „jemnejšími“ a vymizli z nich silné, negatívne emócie v dôsledku výrazného časového odstupu od prežitého zážitku, ktoré väčšina pamätníkov zo seba nebola schopná hneď po udalostiach v táboroch interpretovať.

Dôvodom, prečo sa súčasné memoárové romány zaraďujú pod „beletriu“ či „fikciu“, sú najmä faktografické nepresnosti ako napr. niektoré udalosti sú vykreslené nepresne alebo niektoré postavy sú fiktívne i keď je udalosť presná, subjektívny pohľad a často estetický zámer (pnutie na osi autentickosť- beletrizácia). Ako príklad môžeme uviesť bestseller od austrálskej autorky Heather Morrisovej, „The Tattooist of Auschwitz“, v slovenskom preklade známy ako „Tetovač z Auschwitzu“, ktorý vyšiel v januári 2018 a ešte v tom istom roku bola kniha preložená aj do ďalších jazykov, vrátane slovenčiny. Román je založený na skutočnom príbehu Laleho Sokolova a Gity, dvoch slovenských Židov, ktorí prežili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau a po vojne si našli nový domov v Austrálii.

„Lale v tábore dostal prácu tetovača. Jeho povinnosťou bolo číslovať väzňov, ktorých nacisti po selekcii nechali nažive, teda vpichávať im do predlaktí čísla s neodstrániteľným atramentom – jeden z najsilnejších symbolov holokaustu. Minimálnu slobodu pohybu, ktorú mu umožňovala táto funkcia, využíval na získavanie potravín výmenou za šperky a peniaze po zavraždených Židoch, čím nejedného spoluväzňa zachránil pred vyhladovaním. Jemu hrozila za túto činnosť smrť, mnohí iní jej vďačili za prežitie. Jedného dňa sa v rade na tetovanie vyskytlo vystrašené a roztrasené mladé dievča… Pre Laleho – fičúra, frajera a trochu aj dobrodruha – to bola láska na prvý pohľad. Zaumienil si, že popri vlastnom prežití urobí všetko pre to, aby prežila aj Gita. To, čo robí túto knihu zvlášť pozoruhodnou, je Laleho životný elán. Vedel, aký osud nacisti chystajú jemu aj ostatným väzňom, on sa však rozhodol nepoddať neľudskosti tábora, zachovať si dôstojnosť, osobnú integritu a žiť čo najplnšie, ako to bude možné. Napriek všetkej svojej drsnosti je Tetovač z Auschwitzu príbehom nádeje a odvahy, a hoci to znie neuveriteľne, aj príbehom veľkej lásky. (Buno, 2018).“

Román je v súčasnosti kritizovaný najmä z pohľadu niektorých historických faktov, ktoré nemohli byť skutočné, predovšetkým však v recenziách a publicistických príspevkoch. Píše o tom niekoľko popredných zahraničných médií (teda nielen literárnych či literárno-vedných) ako The Daily mail, Times of Israel, The Guardian či The New York Times. Všetky články vychádzajú z rozhovoru so zástupkyňou Múzea Auschwitz-Birkenau, Wandou Witek-Malickou, ktorá potvrdila, že sa v knihe nachádza veľké množstvo faktografických omylov (Flood, 2018):

• číslo, ktoré mala vytetované Gita, bolo podľa knihy 34902, ale pri kontrole v múzeu sa zistilo, že v skutočnosti mala vytetované číslo 4562,
• cesta Laleho do tábora nemohla podľa historikov viesť cez Ostravu a Pszczynu, tu si autorka podľa expertov pravdepodobne vyhľadala súčasné spojenie na internete,
• Laleho liečba týfusu penicilínom v roku 1943 – v tom čase nebolo možné, pretože sa toto antibiotikum stalo dostupným až po vojne,
• sterilizácia mužov vykonaná Dr. Mengelem: v skutočnosti takéto pokusy robil na dvojčatách a ľuďoch trpasličieho vzrastu,
• scéna s autobusom ako pojazdnou plynovou komorou – žiadne záznamy o tom neexistujú,
• dramatická scéna, kde väzni zbúrajú dve krematóriá – v skutočnosti došlo k poškodeniu jedného krematória, aj to len čiastočne.

Záver rozhovoru tvorí konštatovanie, že túto knihu vzhľadom na početné faktografické omyly nie je možné odporúčať čitateľom ako hodnoverný zdroj informácií pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o skutočnú históriu Osvienčimu. Ako však autorka odpovedala, jej cieľom nebolo sprostredkovať presné fakty o situácii v Auschwitzi, ale napísať román o veľkej láske, ktorá vznikla v týchto hrozných podmienkach. Ďalej sa autorka na svoju obhajobu vyjadrila, že napísala len to, čo jej samotný hrdina príbehu – Lale pred smrťou vyrozprával, pričom sama uznáva, že 95% z tohto príbehu je pravda. Román však nesie podstatu memoárovej literatúry, a to je sprostredkovanie traumatizujúcej osobnej a autentickej skúsenosti. Možno sa domnievať, že v čase keď autorka viedla s Lalem Sokolovom sériu rozhovorov prešlo od udalostí v koncentračnom tábore už veľa rokov, a tak sa aj jeho pohľad na vec časom zmenil, resp. niektoré spomienky „vybledli“, na niektoré nepríjemné veci sa preživší povzniesol a chcel jednoducho sprostredkovať príbeh lásky so svojou ženou tak, ako si ho pamätá, ale nie so zameraním na presné fakty.

Domnievame sa, že tieto tzv. beletrizované spomienky, resp. beletrizované memoáre, ktoré sa viac a viac na knižnom trhu objavujú, možno zaradiť medzi memoárovú literatúru, aj keď sa niektoré jej znaky zmenili.

Biliterárny slovensko-anglický kontext memoárovej literatúry

Cieľom našej štúdie je poukázať aj na „biele miesta“ a recepciu memoárovej literatúry v slovenskom prostredí predovšetkým poukázať prostredníctvom autorov, ktorí po vojne emigrovali do zahraničia a začali tam žiť nový život. Mnoho z nich bolo ešte vtedy mladých, v niektorých prípadoch ešte len deti nesúce si so sebou hroznú traumu zo zážitkov v koncentračnom tábore. Ako sme už spomenuli, mnoho z nich vydalo svoje svedectvá až niekoľko rokov, dokonca desaťročí po udalostiach holokaustu, ktorých boli súčasťou.

Literárny teoretik a komparatista Dionýz Ďurišin (1995, s. 26) vymedzuje kategóriu biliterárnosti/polyliterárnosti ako „kategóriu, ktorá vyjadruje určitú mieru osvojenia si dvoch alebo viacerých literárnych systémov, pričom sa nevzťahuje výlučne na umelecky aktívne osobnosti, ale na rozličné typy konzumentov umeleckej literatúry. V súvislosti s tým definuje aj tzv. migrujúcich autorov, „žijúcich a fungujúcich v priebehu určitých období v rozličných literárnych prostrediach“, kam možno zaradiť aj našich memoáristov.

Do pozornosti preto uvádzame najmä diela napísané slovenskými autormi, ktorých diela sa do slovenského povedomia dostali predovšetkým prostredníctvom prekladov až po zmene spoločensko-politického režimu v Československu v roku 1989. Dovtedy sa téme zďaleka nevenovalo toľko pozornosti ako dnes, i keď sa v 60. rokoch počas uvoľnenia režimu začalo memoárom dariť viac Pred zmenami v novembri 1989 však bola téma memoárov z koncentračných táborov ideologicky obchádzaná (aj keď nie zakázaná). V krátkosti môžeme pripomenúť, že medzi prvými boli preložené memoáre Prima Leviho, ktoré na Slovensku vyšli až po roku 2000, čo znamená, že sa k slovenskému recipientovi dostali až s takmer 50 ročným časovým odstupom.

Významnými slovenskými memoáristami boli Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorým sa z Osvienčimu podarilo spolu ujsť. Obaja neskôr vydali svoje memoáre. Rudolf Vrba, narodený pod menom Walter Rosenberg, bol rodákom z Topoľčian a do Osvienčimu sa dostal ako osemnásťročný. Keďže sa útek podaril, po vojne Vrba vyštudoval biochémiu v Prahe. Neskôr emigroval do Izraela, potom do Veľkej Británie a napokon do USA. Vrba vydal v spolupráci s novinárom Alanom Besticom ešte počas pobytu v Británii memoár „I cannot forgive“ (1963), ktorý o rok neskôr vyšiel aj v New Yorku. Do češtiny bolo dielo preložené až v roku 1998. Neskôr v roku 2007 sa v češtine to isté dielo objavilo ako „Utekl jsem z Osvětimi“ a v slovenčine vyšlo až v roku 2015 vo vydavateľstve Citadella. Rudolf Vrba zomrel v Kanade v roku 2006. Podobne ako aj v prípade iných memoárov vydaných o slovenských reáliách v odlišnom kultúrnom prostredí (v tomto prípade britskom a americkom) považujeme memoár z hľadiska prínosu slovenských reálií do (v tomto prípade) amerického a britského kultúrneho prostredia za mimoriadne vzácne. Alfréd Wetzler písal pod pseudonymom Jozef Lánik. V roku 1963 vyšli jeho memoáre v angličtine, pod názvom „The escape from the hell“ a o rok neskôr vyšla slovenská verzia s názvom „Čo Dante nevidel“ (1964), ktorý však na rozdiel od Vrbovho podania nebol taký populárny.

Ďalšou významnou memoáristkou bola Kathryn Winterová, ktorá po vojne emigrovala do USA. V roku 1998 vydala pôvodne v angličtine svoje memoáre s názvom „Katarína, a novel by Kathryn Winter“. Do slovenského recepčného prostredia dielo preniklo až v roku 2003, keď ho preložila Ľubica Chorvátová. Katarína opisuje udalosti, ktoré vidí z pohľadu dieťaťa, ktoré jej rodičia skryli do sirotinca, aby jej zachránili život. Keďže malá Katarína celkom nerozumie udalostiam, ktoré sa okolo nej dejú, verí, že príchod socializmu bude výborná vec. V závere knihy sa dievča dostáva domov kde sa dozvedá, že väčšina jej rodiny už nie je nažive. Vzhľadom na to, že sama do koncentračného tábora nebola prevezená a časť svojho detstva strávila v sirotinci, neopisuje situáciu príliš faktograficky. Je tiež potrebné brať do úvahy, že bola v tom čase ešte dieťa.

V roku 2003 sa do slovenského recepčného prostredia dostalo aj dielo „Zbohom, storočie“ od Iboje Wandall-Holmovej, ktoré vyšlo pôvodne v dánčine ako, keďže sa pani Iboja presťahovala v roku 1956 do Dánska, kde sa vydala a usadila. Svoje dielo ako jedna z mála nielen napísala (originál „Farvel til arhundredet“), ale sama aj voľne z dánčiny do slovenčiny preložila. Memoár zlučuje silno dokumentárny aj reflexívny charakter, ako uvádza Šuša (2010), autorka podáva autentické svedectvo z pohľadu faktografickosti, hlavne pri opisoch samotných koncentračných táborov a následné chronologická výpoveď o udalostiach, ktoré sa jej stali, pričom podrobne reflektuje svoj psychický stav (reflexívna časť). Jej výpoveď je o to autentickejšia, že používa táborový slang.

V tom istom roku, 2003, svoju spomienkovú prózu „My stamp on life“ vydal aj Max Stern, ktorý taktiež holokaust prežil na vlastnej koži ešte ako dieťa. Do slovenského povedomia sa dielo dostalo v roku 2005 prostredníctvom Ľubice Chorvátovej (tak ako spomienková próza Katarína). Dielo nie je koncipované strohým dokumentárnym štýlom, ide skôr o naráciu životného príbehu týkajúceho sa nielen obdobia holokaustu, ale opisom detstva, svojej rodiny, cez odvlečenie do Auschwitzu až po súčasnosť. Celkom podrobne pritom opisuje cestu to Osvienčimu, pričom je zaujímavé, že oslobodenie už neopisuje s takou presnosťou a pokladá detí za šťastnú náhodu, že prežil. Štýl písania je skôr vecný než emocionálny, chronologický – tak, ako si to z detstva pamätá a bez použitia akýchkoľvek umeleckých prostriedkov. Na rozdiel od Rudolfa Vrbu, ktorý prišiel do Osvienčimu už ako tínedžer a veľa pozoroval, čo okolo neho robia aj cudzí ľudia, badáme menej „pozorovania“ a opísané postavy sú skôr autorovi známi a príbuzní než cudzí ľudia. Taktiež je dielo menej reflexívne – autor sa veľmi nevyjadruje k svojmu psychickému rozpoloženiu.

Jedno zo súčasných diel od memoáristu Ivana A. Backera vyšlo v slovenskom preklade v roku 2018 z anglického originálu „My train to freedom: A Jewish boy’s journey from Nazi Europe to a life of activism“, v slovenčine „Vlak na slobodu“. Príbeh opisuje životnú cestu desaťročného chlapca vlakom z Prahy do Veľkej Británie, kam sa dostal vďaka zorganizovaným detským transportom, ktoré zorganizoval mladý londýnsky obchodník, Nicolas Winton. Ten svojimi transportmi zachránil z Československa presne 669 detí, ktoré by bez jeho pomoci s veľkou pravdepodobnosťou zahynuli v táboroch. Po odhalení príbehu Nicolasa Wintona (až takmer 50 rokov po týchto udalostiach) jeho manželkou, ktorej sa o tom nikdy nezmienil, no náhodou objavila výstrižkový album na pôjde ich domu, ho britská kráľovná Alžbeta II. pasovala Nicolasa Wintona za rytiera a dostal titul „sir“. Jedným zo zachránených detí bol aj Ivan Backer, ktorý vydal svoje memoáre v anglickom origináli až v roku 2016, prevažne na popud svojich blízkych, no zároveň ako aj sám konštatuje, ako výzvu namierenú k ľudstvu, aby sa takéto udalosti už nikdy viac neopakovali. Príbeh je vyrozprávaný chronologicky, s čo najvernejšími opismi udalostí s ohľadom na faktografickosť a reflexiu autora, pričom emocionálna zložka ostáva v pozadí. Autor sa často zamýšľa, ako je možné, že prežil práve on (filozofická zložka).

Opisuje život autora pred a po úteku z rodnej Prahy a aj svoj slobodný život v Amerike až po súčasnosť. Je to preto, aby v memoároch naznačil, ako udalosti v jeho rodnej krajine ovplyvňovali a dodnes ovplyvňujú jeho život a ako si váži dar, ktorý od Nicolasa Wintona dostal – život samotný.

Literatúra

BUNO, M. Tetovač z Auschwitzu. Skutočný príbeh dvoch slovenských Židov. 2018. [online]. Dostupné z: <https://jewishnews.timesofisrael.com/auschwitz-researches-dismiss-book-about-camp-tattooist-due-to-factual-errors/>.

ĎURIŠIN, D. Teória medziliterárneho procesu I. Bratislava, 1995. FLOOD, A. The Tattooist of Auschwitz attacked as inauthentic by camp memorial centre. The Guardian 2018. [online]. [cit. 20.07.2020]. Dostupné z: <https://www.theguardian.com/books/2018/dec/07/the-tattooist-of-auschwitz-attacked-as-inauthentic-by-camp-memorial-centre>.

HAVRÁNKOVÁ, Z. Memoárový žánr a jeho místo v literární teorii. Bulletin Ústavu ruského jazyka a literatury XI. 1967, s. 44.

KAMENEC, I. Sedemdesiattisíc židov. OS 2005, č. 1-2.

KRŠÁKOVÁ, D. Memoárová literatúra s témou holokaustu. In: Holokaustová literatura v české, slovenské a polské literatuře. 2007.

KÚCHOVÁ, E. Žánrové podoby literárnych diel s táborovou tematikou v tvorbe A. Solženicyna a V. Šalamova. In: Nová rusistika 2011, Vol. 4, No. 2. s 43-53.

MAYERS, L. – LYON, K. The differences between Memoire, Autobiography and Biography – article. [online]. [cit. 20.10.2020]. Dostupné z: <https://www.authorlearningcenter.com/writing/i-have-an-idea/w/choosing-your-topic/6397/the-differences-between-memoir-autobiography-and-biography---article>.

MERRIAM-WEBSTER DICTIONARY. Springfield: G. & C. Merriam 2003.. [online]. [cit. 15.05.2020]. Dostupné z: <https://www.merriam-webster.com/>.

POSPÍŠIL, I. Labyrint kroniky. Brno: Blok, 1986.

PRANDO, P. – ŠUŠA, I. Phenomenon of holocaust in Slovak and Italian interliterary context. NOVÁ FILOLOGICKÁ REVUE 2018, Vol. 10, No. 1, s. 15-25.

ŠUŠA, I. Šoa v memoárovej tvorbe slovenských židovských autoriek po roku 1989. In: Acta Facultatis Humanisticae. Banská Bystrica: FHV UMB, 2010.

ŠUŠA, I. Memoáre s témou šoa vo vzťahu k autorskej motivácii. In: Kontúry voľnosti: typológia slovenských a českých textov na prelome 20. a 21. storočia z hľadiska lingvistiky, štylistiky, poetiky a genológie. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, Filozofická fakulta, 2010, s. 196-209.

ŠUŠA, I. K špecifikám memoárov z prostredia koncentračných táborov. Slavica Litterria 2015, Vol. 18, No. 2, s. 129-139.

ŠUŠA, I. Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre. Brno: Masarykova univerzita a Tribun EU, 2009.

VÁLEK, V. K problematice poválečné české memoárové literatury. Česká literatura 1971, Vol. 19, No. 5-6, s. 458.

VÁLEK, V. Vztah memoárové literatury k literatuře dokumentární. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity. Brno, 1984.

VLAŠÍN, Š. a kol. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel. 1984.

Zdroje – memoáre

HOLDEN, W. Born survivors. Little, Brown Book Group. 2015.

HOLDENOVÁ, W.. Odsúdení prežiť. Bratislava: Citadella, 2015.

HOMOLOVÁ TÓTHOVÁ, V. – STERN FISCHEROVÁ, V. Mengeleho dievča: skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Bratislava: Ikar, 2016.

MORRIS, H. The Tattooist of Auschitz. London: Zaffre, 2018.

MORRISOVÁ, H. Tetovač z Auschwitzu. Bratislava: Ikar, 2018.

STERN, M. Známka môjho života. Bratislava: Judaica Slovaca, 2005.

WANDALL-HOLMOVÁ, I. Zbohom, storočie. Bratislava: Kalligram, 2003.

WINTEROVÁ, K. Katarína (román). Bratislava: Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2003.

Mgr. Claudia Galambošová je externou doktorandkou translatológie (filológie) na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici aktuálne pôsobiaca v komerčnej prekladateľskej oblasti na Malte. Témou jej dizertačnej práce je Memoárová literatúra s témou holokaustu po roku 1989 v slovensko-anglických medziliterárnych vzťahoch.

Kontakt: claudia.galambosova@gmail.com