(Učená spoločnosť Šafárikova)

Alžběta Holičková

Československá republika, inak prezývaná aj „miláčik Dohody“, vznikla dňa 28. 10. 1918 vyhlásením Národného výboru v Prahe a následne 30. 10. 1918 bola vyhlásená Deklarácia slovenského národa v Turčianskom Sv. Martine. Oba národy s rozdielnym historickým a kultúrnym vývojom, s odlišným stavom ekonomiky, sociologickými rozdielmi, s rozdielnym názorom na otázky vierovyznania, sa spojili v jeden celok. Kým Česi vstupovali do spoločného štátu s myšlienkou čechoslovakizmu a predstavou vylepšenia českej štátnosti obohatením o Slovensko, Slováci brali spoločnú republiku ako „prestupnú stanicu“ k definitívnej samostatnosti (Kováč, 1998, s. 187).

Idea čechoslovakizmu, v ktorej Česi a Slováci tvoria dve vetvy jedného národa, predstavoval politický konštrukt vytvorený pre európske mocnosti ako odôvodnenie vzniku spoločného štátu; kvôli novému usporiadaniu Európy po I. svetovej vojne, keďže českých a moravských Nemcov bolo na teritóriu republiky oveľa viac ako Slovákov (Novotný, 2018, s. 12). Proti idei čechoslovakizmu sa slovenská spoločnosť neskôr silne radikalizovala, čo vyústilo r. 1938 do definitívneho konca prvého spoločného štátu.

Pražská politika sa sprvu aktívne venovala maďarskému problému a neskôr problému nemeckej „menšiny“, pričom nebola schopná vyriešiť problém vzájomného vzťahu so Slovákmi. S odstupom času je možné skonštatovať, že okrem sociálnych, politických a náboženských rozdielov Čechov a Slovákov viedla k masívnemu zradikalizovaniu celosvetová hospodárska kríza spôsobená krachom newyorskej burzy zo 4. 11. 1929. A to nielen zradikalizovanie obyvateľov Slovenska, ale aj v susedných štátoch, najmä v Nemecku. K moci sa dostal Adolf Hitler, spochybňujúci filozofiu nástupníckych krajín, ktorý „...potreboval ukázať, že nielen nemecká menšina, ale ani Slováci nie sú spokojní s existenciou a zriadením československého štátu“ (Honzák, 2008, s. 365), čo sa mu napokon podarilo. Najúspešnejšou politickou stranou na Slovensku sa stala Hlinkova slovenská ľudová strana, v novembri r. 1938 prijal parlament ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny a nastalo štvormesačné obdobie Česko-Slovenska (tamtiež, s. 365).

Potrebu podpory vedeckej práce a jej pracovníkov ako neodmysliteľnú súčasť rozvoja slovenského národa, a teda potrebu znovuotvorenia Matice slovenskej (násilne uzavretej uhorskými úradmi v r. 1875), si uvedomovala nielen slovenská inteligencia, ale aj českí vedeckí pracovníci, ktorí túto možnosť vnímali ako rozšírenie svojho pôsobenia a ich činnosť a podpora sa ukázali ako nepostrádateľné. K obnoveniu Matice slovenskej (ďalej MS) došlo opäť 1. 1. 1919. Na jej čelo sa postavili Jaroslav Vlček, rodák z Banskej Bystrice, v tom čase profesor Univerzity Karlovej a tiež Jozef Škultéty, prvý slovenský profesor na Univerzite Komenského. Zriadené boli tri pôvodné vedecké odbory – historický, jazykovedný a národopisno-pamiatkový. Do r. 1922 bola činnosť MS skôr živelná a neorganizovaná, po ňom bola činnosť plánovaná aj finančne zabezpečená. Obnovilo sa vydávanie Slovenských pohľadov aj Letopisu MS. Taktiež úzko spolupracovala s Univerzitou Komenského, s ktorou vydávali Sborník Filozofickej fakulty, ich spolupráca bola pokojná aj napriek občasným nedorozumeniam. MS sídlila v Turčianskom Sv. Martine a svojich členov mala roztrúsených po celom území Slovenska, najväčšmi v Bratislave (Bokes, 1967, s. 14 – 34).

V r. 1919 bola založená Univerzita Komenského (ďalej UK) v Bratislave na čele s českými vedeckými špičkami. Vznikla Lekárska, Filozofická a Právnická fakulta, ku ktorým sa v r. 1940 pridala aj fakulta Prírodovedecká. V čase zakladania UK bola Bratislava sotva stotisícovým mestom a Slováci v ňom boli menšinou. Z toho dôvodu sa uvažovalo aj o statuse československo-maďarskej vysokej školy, čo však českí učenci aj s podporou Milana Hodžu a Jaroslava Vlčka zamietli. Zriaďovacím zákonom bolo určené, že prednášky sa mohli konať iba v českom a slovenskom jazyku. Nespochybniteľnou hybnou silou pri utváraní Univerzity boli českí profesori a odborníci prichádzajúci zväčša z Univerzity Karlovej v Prahe. Ich hlavným poslaním bolo utvorenie základov vysokého školstva a vedy, ktoré dovtedy na Slovensku nemalo zasadené piliere. Cieľom vzniknutých fakúlt UK bola výchova prvých generácií slovenských odborníkov v oblasti lekárstva, práva a spoločenských vied. Rektormi boli od založenia UK až na Augustína Rátha českí profesori, pričom všetci sa neskôr stali členmi novo formujúcej sa vedeckej spoločnosti – Učenej spoločnosti Šafárikovej.

Aj napriek vytvoreniu vedeckej inštitúcie v Bratislave mala byť úloha propagačno-osvetovej a vedeckej činnosti ponechaná MS za naďalej pretrvávajúcej spolupráce s českými vedeckými pracovníkmi, ktorí mali podporiť vedecký výskum na Slovensku.

Učená Spoločnosť Šafárikova

Učená spoločnosť Šafárikova (ďalej USŠ) sústredila českých a slovenských vedeckých pracovníkov od svojho založenia v r. 1926 vo vedeckých odboroch prírodovedných a spoločenských pre výskum Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Vo svojej podstate nadväzovala na minulé inštitúcie, pokúšajúce sa o všestranný výskum Slovenska, ktoré však fungovali veľmi skromne a obmedzene vzhľadom na snahy Uhorska pomaďarčiť a potlačiť prirodzené národné povedomie a cítenie.

Prvotnú ideu pre založenie vedeckej spoločnosti na pôde UK sformuloval Albert Pražák v r. 1923, avšak realizácia prišla až po predložení návrhu na univerzitnej schôdzi v r. 1925. Bol zriadený prípravný zbor na čele s Otakarom Sommerom a prípravná komisia pre vypracovanie stanov spoločnosti, skladajúca sa z predstaviteľov jednotlivých fakúlt. Ustanovujúce valné zhromaždenie sa konalo 2. 12. 1926, kedy O. Sommer informoval o prijatí stanov Ministerstvom vnútra ČSR 29. 11. 1926 v Prahe (Stanovy USŠ, 1927, s. 580). Za hlavné úlohy si Spoločnosť stanovila vydávanie časopisu, prednáškovú a edičnú činnosť propagujúcu výskum slovenských historických pamiatok, obnovenie zberu obyčajového práva na Slovensku, zriadenie biologickej stanice a antropologický výskum Slovenska (Rosenbaum, 1984, s. 485). Za predsedu USŠ bol zvolený Augustín Ráth, hlavným tajomníkom sa stal A. Pražák (Ustanovující hromada, 1927, s. 151). Na prvom slávnostnom zasadnutí USŠ dňa 6. 12. 1926 sa zúčastnili okrem univerzitných hostí aj minister pre správu Slovenska Jozef Kállay a minister školstva a osvety ČSR Milan Hodža. Ten dostal priestor na slávnostný príhovor, v ktorom vyslovil podporu štátnej ideológii čechoslovakizmu v spoločnom štáte nasledovne: „Najdôležitejším a najzaslúženejším dielom Učenej spoločnosti Šafárikovej bude zisťovať cesty, ktorými sa dostaneme k cieľom, hľadaným už našimi otcami dávno a dávno zo zorného uhla nášho slovanstva a menovite nášho českoslovenstva. (...) Bádateľ vo všetkých oboroch nájde na Slovensku mnoho takého, čo harmonicky doplní naše kultúrne československé súručenstvo. (...) Slováci nesmú si myslieť, že sú len akýmsi príveskom v štáte, národe a celom našom verejnom živote. (...) Keď ani Česko samostatné nemalo dlhého trvania a Slovensku ani nebolo súdené stať sa samostatným, to znamená, že sloboda ani samostatnosť nemôže spočinúť na českom ani na slovenskom zlomku, ale len na československom celku“ (Hodža, 1927, s. 4 – 10).

V podobnom duchu pokračoval Josef Hanuš na konci slávnostnej prednášky k príležitosti stého výročia vydania Šafárikovho najprínosnejšieho diela Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten: „...Šafařík jest jedním z největších, ne-li největším, synem Slovenska, a svým původem, životem, svými díly i přesvědčením tak typicky symbolisuje jednotu a vzájemnost československou. (...) Naše novorozená Společnost nemohla vskutku zvoliti si krásnejší, přiléhavější jméno. Jméno Šafaříkovo – toť celý program národní, slovanský i vědecký a zároveň záruka, že naše Společnost chce v jeho duchu pracovati na prospěch vědeckého poznání a povznesení Slovenska ve smyslu československé vzájemnosti a jednoty“ (Hanuš, 1927, s. 38).

Už prvotné prejavy teda potvrdzujú presadzovanie štátnej ideológie čechoslovakizmu napriek apolitickosti uvádzanej v stanovách USŠ, čo sa zjavne podpísalo na vnímaní založenia novej vedeckej spoločnosti slovenskou stranou. Tá ju totiž prijala so zmiešanými pocitmi, skôr s prevládajúcou nevôľou. Potvrdzuje to prvá reakcia redakcie Národných novín z 8. 12. 1926: „Tak, ako má slovenský národ absolútnu dôveru k svojej Matici Slovenskej, tak ju nebude môcť mať k novej inštitúcii, jednoducho preto, lebo intencie a prípadná sila tejto inštitúcie nepochodia zo slovenských koreňov. Všetka česť jej vedeckým pilierom, sú to však zväčša českí profesori a Slováci sa nemôžu chlúbiť cudzím perím“ (Učená spoločnosť Šafárikova, 1926, s. 3).

Jozef Škultéty, prvý slovenský profesor na UK, sa kriticky vyjadril k USŠ dokonca ako k opozícii MS a povzdychol nad zahanbením mena Šafárikovho práve pre túto Spoločnosť: „Pre nás trápna vec je hovoriť o tom, ale mlčať celkom nemôžeme, keď bratia Česi v niektorých veciach ani čoby boli zabudli, že po svetovej vojne z vyvráteného Rakúsko-Uhorska víťazná strana postavila česko-slovenský republiku, česko-slovenský štát. Čo má slovenskú tvár a slovenskú minulosť, všetko stretá sa už s nepriazňou. Do 1918-ho boli sme hubení konfiškáciami, a dnes? Proti slovenským starým inštitúciám zakladajú sa nové v Bratislave“ (Škultéty, 1926, s. 1). Rovnaké stanovisko zaujal aj Juraj Janoška st., ktorý označil USŠ za akýsi „trucústav“ namiesto potrebného zaistenia, podpory a zveľaďovania Matice (Janoška, 1926, s. 1). Takéto správy a články v Národných novinách pokračovali aj v ďalších rokoch.

V júni r. 1928 Martin Rázus reagoval na rozhovor A. Pražáka v časopise Prager Presse s názvom Bratislavská univerzita pri príležitosti desiateho jubilea vzniku „slovenskej koruny školstva“, ako ju nazval Rázus, jej vzniku, stave a plánoch do budúcnosti UK. Pražák sa v rozhovore vyjadroval k Bratislave ako mestu predurčenému pre Univerzitu, upozorňoval na rozmach univerzitnej knižnice, na vedecký život, ktorý sa odvíjal od pôsobnosti USŠ. Pripomenul nadväzovanie kontaktov výmenami publikácií s celým svetom, najmä s Poliakmi a Juhoslovanmi. Taktiež sa vyjadril, že si slovenská verejnosť Univerzitu váži, ale prechováva k nej rezervovanosť, príčinami majú byť nové vedecké metódy a nové výsledky výskumu Slovenska minulého a súčasného.

V Rázusovej reakcii na tento článok sa spomína, že desať rokov od založenia ešte nie je žiadne jubileum a slovenská verejnosť, strádaná inými problémami, si pripomenula založenie UK len formálne. Kriticky sa vyjadril k predstave Bratislavy ako hlavného mesta vzdelania a prínosu pre Slovensko, označil ju za „okyptenú“ a podotkol, že „Matica Slovenská v Turčianskom Sv. Martine s jej niekoľkými pracovníkmi má na súčasné kultúrne Slovensko neporovnateľne intenzívnejší vplyv, ako Bratislava so sto univerzitnými profesormi, pracujúcimi v duchu Šafárikovej spoločnosti“ (Rázus, 1928, s. 1). Vytýkal Univerzite, že hoci existuje len z mozoľov Slovenska, na svojej pôde neuplatňuje slovenskú reč a slovenského ducha, rovnako ako za čias Uhorska. Vinil „prebytok študovanej inteligencie za Moravou“ (tamtiež) za preberanie študijných miest na UK a upozorňoval na nedostatočnú úroveň vzdelávania na slovenských stredných školách, na ktorých sa mrhá so žiactvom, len aby ho nebolo veľa a aby nebolo konkurenciou. UK tiež vinil zo systematického oberania univerzitnej mládeže o slovenský nacionálny idealizmus a vyjadril sa aj k čechoslovakizmu: „Duch Komenského univerzity nie je slovenský, slovenské poslucháčstvo dostáva sa tu nielen k žriedlam vedy, ale i ako materiál do rúk experimentátorov s novou národnou ideológiou“ (tamtiež). Na záver Pražákovi odkázal: „Pre pedagoga, a hoci univerzitného, len toľko: ubiť v našom prípade slovenskosť znamená – uvoľniť v mladých dušiach cestu k osobnej záujmovosti, ale nikdy nie k idealizmu, čo teoretická československosť vyžaduje vo zvýšenej miere“ (tamtiež). Aj vďaka tomuto článku je lepšie citeľné a jasné, ako veľmi sa slovenská inteligencia autonomizovala od českého „staršieho brata“.

Albert Pražák a boj za čechoslovakizmus

A. Pražák, najvýznamnejší vedecký presadzovateľ čechoslovakistickej ideológie, pracujúci v duchu obrodenia, kultúrneho povznesenia a československého uvedomenia slovenskej časti spoločného štátu (Pražák, 2005, s. 36), vnímal a dobre si uvedomoval tieto anti-československé postoje nielen z Turčianskeho Sv. Martina, ale aj z radov študentov UK, ktorí dávali po skúškach českým profesorom najavo, že chcú byť iba Slováci, a túto skutočnosť, podporovanú autonomistickými časopismi a Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou prirovnával k fanatickosti. Ako príklad uvádza spoluprácu so Spolkom slovenských spisovateľov, do r. 1929 vedeným Vavrom Šrobárom, po ňom až do zániku v r. 1938 stál na čele Janko Jesenský, kedy „při vínku vypadalo vše pěkně a jednotně, po něm u redakčních stolků a v písmě to bylo již jiné“ (tamtiež, s. 39). Spomínal taktiež na USŠ, ktorá bola ideologicky československá, a preto proti nej bojovala aj MS. Keď v r. 1921 prišiel do Bratislavy s cieľom presvedčiť Slovákov o prináležitosti s Čechmi v spoločnom štáte, stretol sa s dvoma odlišnými názormi hneď na začiatku. Jaroslav Vlček, vtedajší správca MS, ho žiadal, aby habilitoval iba rovnako československy cítiacich, a naopak Vladimír Fajnor, vtedajší minister unifikácií, ho poprosil o „prežehlenie“ budúcich docentov československy. Neskôr takéto protichodné postoje začali zasahovať aj do obyčajného života a Slováci začali brať československú štátnu ideológiu ako „nepríjemnú politiku“ (tamtiež, s. 36 – 40).

Hneď po vzniku USŠ sa jazykovým sporom stalo meno Šafárika s ř v jej názve. Pražák si uvedomoval, že Šafárikovo meno písané s ř „vadilo i ministru Hodžovi, jenž skrytě autonomističněl“ (tamtiež, s. 40). Slováci v tom videli násilné počešťovanie a akúsi ujmu slovenskosti. Pavol Jozef Šafárik všetko slovenské považoval za českú súčasť, odsudzoval Bernoláka aj Štúra za štiepenie Čechov a Slovákov a presadzoval zjednotenie československého národa do národa českého, ktorého materským jazykom mala byť čeština (Žemberová, 2010, s. 38 – 39). Pražák v polemike poukazoval na spôsob písania mena Šafárikom samotným – českým vlastencom sa podpisoval Šafařik a Šafařík, svojej žene Júlii výhradne Šafařík. Iba do cudziny, v ktorej nebola známa hláska ř, sa kvôli ľahšej výslovnosti podpisoval ako Schafarik. V obrane ř v názve Spoločnosti taktiež predložil rôzne spôsoby písania mena Šafárik, nakoľko v tej dobe ešte nebolo zvykom písať priezvisko formou originálu, čím vzniklo viac než tridsať variácií jedného mena, napr. Schaffary, Safári, Chaffarick, Šchafařik, Scafarik. Pražák sa odvolával na logiku používania Štúrovho mena, ktoré malo v zahraničí formu Stauer, a tvrdil, že ak sa používa namiesto Šafaříka Šafárik, dochádza k neakceptovaniu jeho vôle a nedostatku úcty k jeho pamiatke (Pražák, 1927, s. 338 – 340).

Ďalším sporom bola snaha o prekladanie literárnych diel zo slovenčiny do češtiny a naopak. Ako príklad Pražák uviedol zdomácnenú Babičku od Boženy Němcovej, ktorú začala do slovenčiny prekladať Terézia Vansová, alebo pokusy o počeštenie diel Hviezdoslava či Nádašiho Adama Šangalu. Pokladal to za nepriamy signál poslovenčovať všetko české a počešťovať slovenské napriek tomu, že s porozumením pôvodných textov nie je problém. Rovnako nesúhlasil s prekladaním diel svetovej literatúry do slovenčiny, keď už boli dispozícii ich kvalitné preklady v češtine. „Vede Slováky k tomu nesrozumitelnost češtiny nebo snaha vyrovnat se Čechům a představovat se jako druhý národ a druhý a jiný jazyk? Bojím se, že ve většině případů rozhoduje jen druhá pohnoutka a že i tu jsou Slováci zautonomisováni a zpolitisováni. (…) S naší strany vždy byl vůči poslovenšťování odpor z důvodu hospodářských a národně jednotných“ (Pražák, 1928, s. 217 – 218). V Spoločnosťou vydávanom časopise Bratislava navrhol celkom päť smerníc, riešiacich tento hospodársky, rozumový a národný problém, kde smer mal byť daný skutočnou potrebou a nie politickými úskokmi: neprekladanie z češtiny do slovenčiny a naopak (týkajúce sa aj diel svetovej literatúry a divadelných hier, ktoré už boli preložené), doplnenie školských a popularizačných textov iba najnutnejšími vysvetlivkami (tamtiež).

A. Pražák, ako už bolo spomínané, bol najvýznamnejší propagátor čechoslovakistickej koncepcie. Okrem neho sa aj ďalší predstavitelia USŠ, prispievajúci do časopisu Bratislava, snažili o odsunutie slovenčiny z vedeckej oblasti v prospech češtiny a jej ponechanie iba pre potreby beletrie (Žemberová, 2010, s. 42).

Prelomový rok 1932

Vzťahy sa medzi oboma inštitúciami vyostrili po valnom zhromaždení MS dňa 12. 5. 1932 kvôli sporom v jazykovednom odbore MS, vypracovaním Pravidiel slovenského pravopisu Václavom Vážnym a jeho snahe o prenesenie jazykového výskumu z Turčianskeho Sv. Martina do Bratislavy. Toto zhromaždenie sa však napokon premenilo v celkový útok na Čechov žijúcich na Slovensku.

Československú otázku na zhromaždení otvorila voľba nového zloženia literárneho odboru, do ktorého boli výborom MS navrhnutí na znovuzvolenie jej pôvodní členovia vrátane Václava Vážneho, Pavla Bujnáka a Miloša Weingarta, ktorí boli zároveň členmi USŠ. Tento návrh bol prehlasovaný prítomnými v prospech slovenských osobností, akými boli Ľudmila Riznerová-Podjavorinská, Ján Jesenský, Ján Ursíny, Martin Rázus, či Jozef Cíger Hronský. Hneď v ďalšom bode programu bol valnému zhromaždeniu predložený návrh slovenských spisovateľov, prekladateľov, redaktorov a novinárov, v ktorom požadovali zostavenie komisie pre zrevidovanie Pravidiel slovenského pravopisu a odporučenie prijatia kvalifikovaného filológa, ktorý by zastrešoval prípravu príručného literárneho slovníka slovenčiny. Po tomto návrhu sa rozprúdila debata, ktorej sa zúčastnili Vážny, Rázus, Janoška, Hlinka a Ruppeldt a následne predseda MS Vanovič nariadil hlasovanie, ktoré v pomere 72 ku 32 ovládol návrh o založení komisie pre zrevidovanie Pravidiel slovenského pravopisu (Zápisnica z valného zhromaždenia MS, 12. 5. 1932). Takýto výsledok zhromaždenia samozrejme nezostal bez odozvy verejnosti, Matici prichádzali listy s vyjadrením podpory a naopak aj také, v ktorých členovia označili vystúpenia diskutujúcich za separatistickú a politicky orientovanú akciu a oznámili vystúpenie z jej radov.

Vladimír Klecanda v liste Prezídiu USŠ dňa 20. 5. 1932, reagoval na udalosti Valného zhromaždenia MS, ktoré sa stalo „jevištem nekritického a hrubě nevěcného útoku proti jazykovému odboru Matice a jeho pravopisné Komisi, zejména proti předsedovi komise, docentu Dru Vážnému, členu naší společnosti, a vůbec proti členům matiční komise“ (Zasadnutie predsedníctva 21. 5. 1932). Dôsledkom onoho valného zhromaždenia bolo vystúpenie takmer všetkých členov tejto komisie, nakoľko „dnešní poměry v Matici neposkytují záruky, ba ani možnosti pokojné nezávislé práce vědecké“ (tamtiež). Zároveň apeloval na Prezídium USŠ, aby bola zriadená pravopisná komisia v rámci duchovednej triedy v čo najkratšom čase z vedeckého aj politického dôvodu. Pár dní po Valnom zhromaždení MS sa konalo zasadnutie Prezídia USŠ, na ktorom paradoxne absentoval generálny tajomník Pražák a okrem prednesenia Klecandovho listu predstavitelia USŠ nezaujali k udalostiam na zhromaždení žiadne stanovisko. Až schôdza duchovednej triedy dňa 7. 6. 1932 definitívne priniesla výsledky, a síce vytvorenie vlastného jazykovedného odboru na čele s V. Vážnym. Odbor sa skladal z vplyvných osobností USŠ – výhradne českých profesorov okrem prezidenta Najvyššieho súdu Vladimíra Fajnora. V odbore boli zriadené tri komisie už aj so slovenskými zástupcami, konkrétne to bola komisia pravopisná, ktorá mala za úlohu zdokonaliť Pravidlá slovenského pravopisu, ďalej komisia dialektická pre spracovanie výsledkov dialektickej ankety a monografické spracovanie slovenských nárečí a napokon komisia slovníková, ktorá mala za úlohu začať s vypisovaním a triedením slovníkového materiálu z vybraných literárnych diel pre zostavenie Príručného slovníka spisovnej slovenčiny (Zprávy odborů a komisí USŠ, 1933, s. 108).

Na zasadnutí Výboru MS dňa 14. 11. 1932 Štefan Škultéty vyzval k zanechaniu sporov a vecí minulých a apeloval na začatie nového života v spoločnosti. Na základe želania Štefana Krčméryho predniesol jeho list, ktorým sa postavil na obranu Václava Vážneho a vyjadril sa k sporom v jazykovednom odbore. Samotný Krčméry sa zasadnutia nezúčastnil, mal obavu, že väčšina spolupracovníkov sa s ním nechce stretnúť, pretože neakceptovali jeho posledné pozvanie na stretnutie, ktoré sa z tohto dôvodu ani neuskutočnilo. Krčméry otvorene kritizoval Škultétyho za odobrenie filozofie „von s Čechmi“, ktorá mu nebola vlastná a túto skutočnosť dáva za vinu tlaku verejnosti, pre ktorú bola nemysliteľná symbióza kvalitného slovenského pravopisu ruka v ruke s Čechmi. Vyjadril podporu československej národnej ideológii, ktorej rozpad by znamenal aj rozpad zázemia novej Európy. Vyzval na opätovné zostavenie jazykovedného odboru na čele s V. Vážnym, poprípade Š. Škultétym – ak by sa tak nestalo, obával sa dvojkoľajnosti jazykovedných odborov a dvojakého pravopisu. Bol toho názoru, že ak by k niečomu takémuto malo dôjsť, MS by sa mala stiahnuť a prenechať otázku spisovnej slovenčiny vedeckému spolku v Bratislave, pretože „keď univerzita bude časom slovenská, i tak patrí táto vec do jej blízkosti“ (Krčméry, 1932). Žiadal tiež o ponechanie funkcie hlavného redaktora časopisu Slovenské pohľady s prísľubom jeho vedenia v zmysle prinavrátenia slovenskej verejnosti na pôvodnú cestu bratskej československej vzájomnosti. Jeho žiadosti však nebolo vyhovené a po desiatich rokoch bol nahradený Andrejom Mrázom, ktorý viedol redakciu v presnom opaku želaní svojho predchodcu. Snáď najlepším príkladom je rozbor Chalupného Národní filosofie, ktorú si Mráz zobral na mušku – vyčítal potieranie slovenského v prospech českého, zaujatosť voči Slovákom namiesto objektívneho skúmania a tiež odsúdil výrok, ktorý vravel, že aj zahraničie vníma Slovákov ako Čechov a iba z akejsi citlivosti nazývajú slovenské slovenským (Mráz, 1933, s. 188 – 193).

Bez zmien nezostali ani stanovy organizácií. Čo sa MS týka, jej stanovy prešli len zmenou organizačnou, aby bola schopná konkurovať činnosti USŠ, práca odborov sa stala viac odbornou a prispela k tomu aj nová mladá vedecká generácia, ktorej pracovná náplň bola čisto vedecká a aj platená, čo v USŠ nebolo kvôli finančnej situácii možné. MS si nechala otvorené „zadné vrátka“ a nelimitovala pôsobenie odborníkov v oboch vedeckých spoločnostiach zároveň, no väčšina českých vedeckých pracovníkov na ňu zanevrela (Bokes, 1967, s. 47). V prípade USŠ prišla podľa Bokesa výraznejšia zmena nových stanov z r. 1933, a síce vypustenie ustanovenia hovoriacom o tom, že je spolok nepolitický (tamtiež, s. 42). Komparácia pôvodných a nových Stanov však dokazuje, že predmetné ustanovenie nebolo vypustené, len premiestnené do šiesteho paragrafu, čím apolitickosť mala byť v zásade dodržaná. K týmto zmenám nie sú dostupné materiály zo zasadaní predsedníctva v Ústrednom archíve SAV.

Napriek apolitickosti uvádzanej v Stanovách sa nedajú prehliadnuť početné kontakty na politické elity ČSR. Samotný Tomáš Garrigue Masaryk podporoval prácu Univerzity aj pôsobenie USŠ na jej pôde a naviac bol jej finančným podporovateľom. Československý problém bol pre neho jedným zo zásadných a netajil sa narastajúcimi obavami z pokusov o rozdelenie republiky živenými aj zahraničím. A. Pražáka vnímal ako dôležitý pilier československej ideológie okrem Masaryka aj neskorší prezident ČSR, Edvard Beneš, s ktorým r. 1936 hľadal spôsob na opätovné nájdenie cesty k Slovákom (Pražák, 2005, s. 38). Z uvedeného vyplýva, že za USŠ stáli významné osobnosti, ktoré výraznou mierou prispievali na fungovanie a chod Spoločnosti, ktorá bola dlhodobo vo finančnej tiesni, nakoľko finančné zdroje boli zabezpečované iba z darov súkromníkov a subvencií verejných subjektov. Zarážajúce je teda to, že Bokes vníma zmenu stanov USŠ ako reakciu na udalosti Valného zhromaždenia MS v r. 1932, teda na prijatie politických osobností (napr. Rázus, Hlinka) Maticou. Ale nebola náhodou USŠ prvá, ktorá v r. 1928 obohatila svoje rady o najvyššieho funkcionára prvej republiky? T. G. Masaryk, K. Krofta a A. Štefánek sa stali členmi duchovednej triedy, V. Šrobár sa stal členom prírodovednej triedy v r. 1928 (Slavnostní sedění, 1928, s. 884) a o niekoľko rokov neskôr sa členmi duchovednej triedy USŠ stali aj E. Beneš, I. Dérer a J. Kállay (Zpráva o výročním slavnostním shromáždění, 1931, s. 164).

Zápisnice z posledného roku existencie USŠ nevykazujú žiadne náznaky plánovania ukončenia svojej činnosti. Koniec neočakávali ani samotní členovia USŠ, ktorí na poslednom 10. výročnom valnom správnom zhromaždení ešte zvolili členov prezídia na ďalšie funkčné obdobie (1937 – 1941) a E. Beneš bol zvolený čestným členom USŠ. USŠ ostala československej ideológii verná až do konca, o čom svedčia príhovory A. Rátha a V. Klecandu na 10. slávnostnom výročnom zhromaždení USŠ dňa 16. 11. 1937. Predseda A. Ráth vo svojom príhovore vyzdvihol úlohu vedeckého poznania Slovenska a Podkarpatskej Rusi, čím USŠ položila základy vedeckej práce a jej propagácie v rámci slovenskej vedeckej obce a vyzýval na dodržiavanie princípov československej bratskej jednoty a bádateľskej slobody (Ráth, 1937, s. 457).

Hlavným prínosom Spoločnosti bola okrem organizácie vedeckých kongresov v ČSR a účasť jej odborov na významných kongresoch v zahraničí predovšetkým jej vydavateľská činnosť. Najdôležitejším vydavateľským počinom bola reprezentatívna revue Bratislava, ktorá vyšla v desiatich ročníkoch a predstavovala pestré spektrum vedeckých, spoločenských a odborných článkov či posudkov. Okrem vydávania vedeckej revue Spoločnosť vykonávala rozsiahlu činnosť edičnú, rozdelenú na niekoľko skupín – Práce USŠ, Přednášky, Slovenský archív, Prameny USŠ a jeden zväzok s názvom Básnické spisy P. J. Šafárika. Učená Spoločnosť výrazne vplývala a formovala československé vzťahy v medzivojnovom období, českí profesori na Univerzite Komenského vychovali celú generáciu slovenských vedcov a bádateľov, stala sa základným kameňom pre Slovenskú akadémiu vied a tiež bola vzorom pre novovznikajúce vedecké spoločnosti.

Bibliografia

Pramene

Archív Matice slovenskej, Matica slovenská II, 1919 – 1948.

• Zápisnica z valného zhromaždenia MS, 12. 5. 1932. 1/1932/1.
• List: KRČMÉRY, Štefan. 9/1932/1.

Ústredný archív SAV. Fond USŠ 1927 – 1939 (1944).

• JANOŠKA, J. Matica slovenská v Martine a Učená spoločnosť Šafárikova v Bratislave. In Národnie noviny. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1926, 57(225),1.
• RÁZUS, M. Bratislavská univerzita. In Národnie noviny. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1928, 60(82), 1.
• ŠKULTÉTY, J. Učená spoločnosť Šafárikova v Bratislave. In Národnie noviny. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1926, 57(223), 1.
• Učená Spoločnosť Šafárikova. In Národnie noviny. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1926, 57(222), 3.
• Zasadnutie predsedníctva 21. 5. 1932, IA.

Časopis Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy.

• HANUŠ, J. Pavla Josefa Šafaříka Geschichte der slavischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten. Přednáška, pronesena na paměť stoletého jubilea Šafaříkových „Dějin“. In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1927, s. 11 – 58.
• HODŽA, M. Reč pri prvom slávnostnom zasadnutí USŠ. In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1927, s. 4 – 10.
• PRAŽÁK, A. Poslovenšťovat? Počešťovat? In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1928, s. 217 ̶̶̶ 219.
• PRAŽÁK, A. Šafaříkova či Šafárikova? In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1927, s. 338 ̶̶̶ 340.
• RÁTH, A. Desáté slavnostní výroční shromáždění USŠ. In Bratislava: časopis učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1937, s. 457.
• Slavnostní sedění U.SP.Š. In: Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1928, s. 883 – 884.
• Stanovy USŠ. In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovi. Bratislava, 1927, s. 575 – 580.
• Učená Společnost Šafaříkova, zpráva o výročním slavnost. shromáždení. In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1931, s. 164.
• Ustanovujíci hromada 2. XII. 1926, Zprávy USŠ. In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovi. Bratislava, 1927, s. 151.
• Zprávy odborů a komisí USŠ. Jazykovědný odbor. In Bratislava: časopis Učené společnosti Šafaříkovy. V Bratislavě: Učená společnost Šafaříkova, 1933, s. 108.

Slovenské pohľady

• MRÁZ, A. E. Chalupný: Národní filosofie československá. Jazyk. In: Slovenské pohľady: Časopis pre umenie a kultúru. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 49, 1933, s. 188 – 193.

Monografie

BÍLEK, P. A. - JIROUŠEK, B. - NOVOTNÝ, L. (ed.) Československo 1918-1938/2018. České Budějovice: Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, 2018.

BOKES, F. Snahy o organizovanie slovenskej vedy od konca 18. storočia do vzniku SAV: (k 100. výročiu počiatkov organizovania slovenského vedeckého života, k 40. výročiu vzniku Učenej spoločnosti Šafárikovej a k 25. výročiu vzniku SAVU). Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1967.

HONZÁK, F. Dejiny Slovenska: Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: SLOVART, 2008.

KOVÁČ, D. Dějiny Slovenska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1998.

PRAŽÁK, A. - ZELENKA, M. - KOKOŠKA, S. (ed.) Politika a revoluce: paměti. Praha: Academia, 2005.

ROSENBAUM, K. Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava: Obzor, 1984.

RYCHLÍK, J. Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2012.

ŽEMBEROVÁ, V. Slavistická reminiscencia: časopis Bratislava a Albert Pražák. In Areálová slavistika a dnešní svět. Monografie z filolologicko-areálových studií. Brno: Tribun EU, 2010.

Bc. Alžbeta Holičková študuje v magisterskom programe slavistiku s juhoslovanskou špecializáciou na Ústave slavistiky Masarykovej univerzity v Brne. Téme československých vzťahov v medzivojnovom období sa venovala v bakalárskej práci Československé vzťahy v medzivojnovom období (Učená spoločnosť Šafárikova a časopis Bratislava).

Kontakt: alzbetaholickova@gmail.com