Vanessa Massayová

Úvod

O postmodernej filozofii, ktorá sa sformovala v druhej polovici 20. storočia, je vďaka postštrukturalizmu, ktorý hovorí o filozofii ako o úzko spätej s jazykom a textom, stavajúc ich do popredia ako smerodajný jav pre vysvetlenie reality a myšlienkam Freudovho stúpenca J. Lacana o tom, že práve jazyk je prostriedkom vyjadrenia podvedomých konfliktov, možno hovoriť ako o filozofii koncentrovanej na text, no estetická stránka postmoderného textu sa vo veľkej miere odlišuje od pilierov postmodernej filozofie. Tento jav je badateľný aj v oblasti slovenskej postmoderny, a preto sme sa ho rozhodli preskúmať v tvorbe jedného z najvýraznejších slovenských postmodernistov, ktorým je bezpochyby Dušan Mitana.

V príspevku sa zameriavame na vysvetlenie a následnú analýzu estetického a filozofického aspektu postmoderny v jeho románe Hľadanie strateného autora, ako aj na definíciu ich vzájomného vzťahu. Skôr ako pristúpime ku konkrétnym prejavom daných aspektov vo vybranom diele, považujeme za nevyhnutné bližšie si objasniť ich podstatu. Povaha a znaky postmoderny nie sú do dnešného dňa jednotne špecifikované, a preto sa daná téma javí nepochybne aktuálnou.

Základné črty postmodernej filozofie

Postmoderna ako smer vo filozofii, literatúre, umení, a neskôr prakticky vo všetkých humanitných disciplínach vznikla na západe koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia a vyznačuje sa popieraním myšlienok osvietenstva, realizmu a modernizmu. Tento termín spája širokú škálu rozmanitých kultúrnych procesov, ako je napríklad hľadanie syntézy medzi „vysokým modernizmom“ a masovou kultúrou, kritický prístup k všetkým druhom globálnych ideológií a utópií, pozornosť k okrajovým sociálnym skupinám a kultúre praktiky (všeobecne decentralizácia kultúry), odmietanie modernistického a avantgardného kultu novosti (Leidermann, 2003, s. 15–25).

Postmoderna je vnímaná ako koniec éry moderny, ktorá sa vo filozofii začína radikálnym spochybňovaním Descarta, a končí antimetafyzickou filozofiou dvadsiateho storočia. Moderna začína akousi konštitúciou „ja“ ako bezprostrednej istoty, pretože jediná vec, o ktorej nemôžeme pochybovať, je to, že myslíme, a prechádza k Nietzscheho myšlienke „smrti Boha“, čo v skutočnosti znamená túžbu po prekonaní metafyzického vnímania sveta. Bola to myšlienka Boha, ktorá slúžila ako základ metafyzickej filozofie, ktorá sa snažila nájsť absolútne základy všetkého, čo existuje. Vzniká tak filozofia existencializmu, operujúca s konkrétnou ľudskou existenciou. V dôsledku deštruktívnej kritiky vedy a filozofie vytvoril Nietzsche koncept, ktorý do určitej miery anticipoval postmoderné myslenie konca 20. storočia: neexistujú dejiny, časový horizont, dôvod, všeobecné princípy determinizmu, centrum a periféria, hierarchia, poriadok, ani stratégia vedeckého poznania (Frolov, 2003, s. 155–156).

Postmodernisti vyhlásili, že medzi ich úlohy patrí budovanie novej racionality a novej citlivosti, radikálna rekonštrukcia vedomia a kultúry ako celku, pretože ich predchádzajúce formy už nie sú schopné odrážať ani svet, ani jeho chápanie (Ratnikov, 2002).

Za odrazový moment filozofie postmoderny možno považovať Freudovo učenie psychoanalýzy, ktorej základom je myšlienka, že človek nie je racionálne uvažujúca bytosť, ba naopak, podstatou každého ľudského skutku je živočíšny pud, sexuálny chtíč, a práve ten pôsobí ako nevedomý spúšťač všetkých fyzických aj myšlienkových procesov.

Po objavení úlohy nevedomých, archetypálnych faktorov psychoanalýza zmenila samotné chápanie bytia a reality (Iľjin, 1998, s. 5, 48).

Podľa J. F. Lyotarda, považovaného za zakladateľa postmodernej filozofie, bola moderná doba charakterizovaná takmer všeobecnou zhodou na „príbehu”, ktorého sú ľudia, protagonistami. Ide o univerzálne prijímané, celospoločenské príbehy o sociálnom, biologickom, či historickom vývoji ľudskej rasy. Kritizuje daný modernistický univerzálny rámec, a hovorí, že ak takýto rámec neexistuje, existujú len jednotlivé čiastkové príbehy, ktoré si môžu napríklad protirečiť, avšak nie je tu žiadna neutrálna pôda, kde by bolo možné takéto rozpory riešiť. Na rozdiel od moderného univerzalizmu tu máme postmoderný pluralizmus, ktorý je niekedy chápaný len ako iný názov pre relativizmus (Peregrin, 2008, s. 47).

Za ďalší odrazový smer vývinu postmoderny môžeme považovať postštrukturalizmus. Najvyššou úlohou postštrukturalizmu bola štúdia fenoménu totalitného vedomia, ich prepojenia so štruktúrou a jazykom, ako aj boja proti totalite vo všetkých jej podobách. Pre postštrukturalistov sa ukázali ako neprijateľné tie formy znalostí, ktoré sa hlásia k univerzalizmu, držaniu absolútnej pravdy, a ktoré sú považované za prejav „metafyziky“. Vo všeobecnosti možno povedať, že všetci hlavní predstavitelia postštrukturalizmu (J. Derrida, J. Deleuze, F. Guattari, J. Kristeva, atď.) aktívne používali beletriu na dokazovanie svojich hypotéz a záverov (Iľjin, 1998, 14).

Aj samotná špecifickosť nového spôsobu myslenia, zameraného na jazykové problémy, apelujúceho nie na jazyk logického a prísne formalizovaného konceptuálneho aparátu, ale na jazyk intuitívno-metaforických, poeticky polysemantických konceptov, vzbudila zvýšený záujem o problematiku literárnych a umeleckých vlastností. A napokon, s týmto prístupom literárna kritika prestáva byť iba vedou o literatúre a stáva sa zvláštnym spôsobom moderného filozofovania (Iľjin, 1998, s. 15).

Postštrukturalizmus možno všeobecne charakterizovať ako sebareflexívnu kritiku modernej civilizácie, ako všeobecný teoretický a metodologický základ pre obrodu, uvoľnenie vnútorných princípov a neriešiteľných rozporov moderného sveta. Je takisto výrazom filozofického relativizmu, skepsy, epistemologickej pochybnosti, ktorá je v podstate teoretickou reakciou na pozitivistické predstavy o povahe ľudského poznania. Práve v prácach postštrukturalistov bola jasne naznačená tendencia stierať hranice medzi rôznymi oblasťami ľudského poznania umením, filozofiou, vedou, čo je jeden z hlavných znakov postmoderny (Skoropanova, 2001, s. 12).

S. Skoropanova (2001, s. 17) hovorí, že aj J. Derrida kritizuje moderný spôsob myslenia, pokúša sa prekonať metafyziku, s ktorou spája celú európsku náboženskú a filozofickú tradíciu. Derrida konkrétne uvádza, že prekonanie filozofie neznamená prehodiť ďalšiu stránku, ale kriticky čítať filozofov s otvorenými očami a transformovať filozofiu na postfilozofiu. Na tento účel slúži dekonštrukcia. Dekonštrukcia je nepretržitý a nekonečný proces, ktorý vylučuje akékoľvek zhrnutie a zovšeobecnenie významu. J. Derrida prirovnávaním dekonštrukcie k procesu a prenosu, zároveň varuje pred jej chápaním ako nejakého činu alebo operácie (Rivkin, Ryan, 2004, s. 257).

Hlavným cieľom dekonštrukcie je teda popieranie tradičného sveta ľudskej existencie a ontológie na základe jej rozpoznania, zodpovedajúcej epistemológie, akejkoľvek „prítomnosti“, zapieranie bytia nielen prírody, hmoty a ich „zrkadla“, vedomia, ale aj transcendentálnych, ideálnych esencií Platóna, psychofyzického dualizmu Descarta, Kantovho transcendentalizmu, vo všeobecnosti „základnej otázky filozofie“(Kutyriov, 2014; pozrite aj: Saničeva, 2017).

Ďalší významný mysliteľ J. Baudrillard charakterizuje postmodernú epochu pomocou pojmu „simulakrum“, ktorý takisto odráža pluralitu postmoderného vnímania sveta. Simulakrum je znak, ktorý ničí realitu. Podľa Baudrillarda simulakrum nijako nesúvisí s inou realitou, než je jej vlastná. Baudrillardov koncept odhalil virtuálnu povahu modernej reality. Simulakrum nie je vôbec to, čo skrýva pravdu, je to pravda, ktorá skrýva skutočnosť, že neexistuje. V spoločnosti nezostáva nič iné ako simulácia. Samotný koncept pravdy sa už diskredituje. Umiestňujeme náš svet na základe simulátorov (Rivkin, Ryan, 2004, s. 365–376).

Metodicky je teda postmoderna založená predovšetkým na princípoch pluralizmu a relativizmu. V súlade s princípom pluralizmu priaznivci postmodernej filozofie nepovažujú svet okolo seba za jediný celok, obdarený akýmkoľvek zjednocujúcim centrom. Ich svet sa rozpadá na mnoho fragmentov, medzi ktorými neexistujú stabilné spojenia.

Postmodernizmus vo filozofii ju približuje k vede a literatúre, posilňuje tendenciu estetizovať filozofické myslenie. Postmoderna celkovo vyzerá veľmi rozporuplne, neurčito a paradoxne a potvrdzuje sa v nej myšlienka, že sa niet na čo spoliehať.

Charakteristika postmodernej estetiky

Diskusia o postmodernizme sa neobmedzuje iba na posúdenie jeho filozofických princípov, ale skúma aj jeho estetickú a umeleckú stránku. Polemika sa vedie aj o štýlových črtách postmoderny v rôznych druhoch umenia s jej vedomou orientáciou na eklekticizmus, mozaikovosť a parodické prehodnocovanie tradícií. Ak je v modernizme hlavným cieľom autora nájsť zmysel v meniacom sa svete, potom postmoderní spisovatelia hovoria o nezmyselnosti toho, čo sa deje. Popierajú vzorce a uprednostňujú náhodu.

Postmoderna, ktorá sa sformovala v dobe prevahy informačných a komunikačných technológií na začiatku 20. storočia, nesie pečať pluralizmu a tolerancie v umeleckom prejave, ktorý vyústil do eklekticizmu. Jeho charakteristickým znakom bolo zjednotenie štýlov, figurálnych motívov a techník, prevzatých z arzenálu rôznych období, regiónov a subkultúr v rámci jedného diela.

Vychádzajúc za hranice starogréckeho loga, postmoderná estetika je zásadne antisystémová, adogmatická, je jej cudzia strnulosť a izolovanosť konceptuálnych konštrukcií (Mankovskaja, 2000, s. 131). Jej symbolom je okrem iného labyrint, či rizóma, ktorá predstavuje neorganizovanú substanciu bez centrálneho jadra (Deleuze, Guattari, 2010). Teória dekonštrukcie odmieta klasickú epistemologickú paradigmu reprezentácie úplnosti významu, „metafyziku prítomnosti“ v umení, prenáša pozornosť na problém diskontinuity, a nedostatok primárneho významu.

Idey postmoderny pôsobia deštruktívne na umeleckú kultúru a marginalizmus sa stáva charakteristikou umenia postmoderny. Cieľom postmoderných umeleckých diel je deklarovaný ironický postoj ku všetkému, čo bolo predtým vytvorené, a ich najvyššou hodnotou sa stáva novosť, ktorá môže priniesť potešenie (Tarasov, 2009). Irónia, čierny humor, rozdrobené rozprávanie, miešanie žánrov – to sú hlavné črty charakteristické pre postmodernú literatúru.

Postmoderna v literatúre je spravidla územím úplnej slobody. Súbor nástrojov postmodernistov v porovnaní s tým, čo robili ich predchodcovia, je oveľa širší – všetko je dovolené: nespoľahlivý rozprávač príbehov a surrealistická metafora, tvorba slov, slovné hračky a iný lexikálny exhibicionizmus, oslobodenie jazyka vo všeobecnosti, lámanie alebo skreslenie syntaxe a dialóg, ako nástroj na rozprávanie príbehov (Martynova, 2016).

Pre postmodernú estetiku v literatúre je podľa A. Eliáša a M. Kusej (2020, s. 206) charakteristické „prelínanie rôznych podôb a smerov literatúry a kultúry v rámci jedného diela (soc-art, kombinácia grotesky, surrealizmu a naturalizmu a pod.). Okrem toho sa v nej prejavuje i prekonávanie zaužívaných stereotypov a hraníc, obľuba extrémnych názorov a postojov, odmietanie pravidiel a zásad, experimentovanie na všetkých úrovniach jazyka a textu či polemika s hodnotami klasickej literatúry (teda najmä s najvýznamnejšími autormi 19. a 20. storočia)”.

Z početných diel venovaných umeleckej kultúre druhej polovice 20. storočia vyplýva, že postmoderna je produkcia nadčasových textov, v ktorých niekto hrá nezáväzné a nezmyselné hry s kódmi patriacimi iným. Postmoderna teda nepatrí výlučne do oblasti filozofie a ani histórie, nespája sa s ideológiou, nehľadá a nepresadzuje žiadne pravdy. Je považovaná za reakciu na modernistický kult nového, ako aj za reakciu elity na masovú kultúru, za polycentrický stav etickej a estetickej paradigmy. Postmoderna je vnímaná aj ako reakcia na totálnu komercializáciu kultúry, ako opozícia voči oficiálnej kultúre (Kutyriova, 2016, s. 34). Obraz chaotického superkomplexného sveta je východiskom modernej umeleckej kultúry. Ako všetko ostatné, aj postmoderné umenie odráža obraz sveta; jeho rozklad (Kutyriova, 2016, s. 35).

Koncepty textu, diskurzu, či rozprávania, sú ústrednými prvkami postmodernej filozofie,

založené na predstavách o jazyku, ako hlavnom prostriedku modelovania reality, najmä reality osobnej skúsenosti človeka. Svet, ako text, je jednou z najznámejších téz postmoderny (Iľjin, s. 9).

Pokiaľ ide o postmoderný text, jeho základnými zásadami sú podľa S. I. Timinu (2002, s. 306–308):

Intertextualita – hlavná črta postmoderny, každá udalosť, každá skutočnosť zobrazená postmoderným spisovateľom sa ukáže byť skrytým a častejšie explicitným citátom. A to je logické, pretože ak realita „zmizla“ pod tlakom produktov ideológie, či simulakier, citovanie literárnych a kultúrnych textov sa ukazuje ako jediná možná forma vnímania reality. Tento princíp je spájaný aj s takzvanou „smrťou autora“, pretože nemá vlastnú osobnosť, názor, individualitu, ani výzor, mení sa na anonymný článok spoločnosti (Timina, 2002, s. 306; pozrite aj: Epštejn, 2020).

Hra – intertextualita je založená na princípe hry, pomocou ktorej sa snažia autori o ovládnutie chaosu. Chaotická hra zahŕňa slová, znaky, významy, citáty, ktoré, podobne ako herci, robia grimasy, pretvarujú sa, hrajú, dávajúc intertextuálnemu priestoru divadelno-karnevalový charakter (Timina, 2002, s. 306).

Dôležitým aspektom textovej hry s čitateľom je autorova maska. Je to ona, ktorá naladí čitateľa na určité vnímanie, organizuje reakciu, čím poskytne potrebnú literárnu komunikačnú situáciu. Autorská maska je princípom hernej implementácie autorovho obrazu, z čoho vyplýva jeho uvedenie do textu ako preklenutej (maskovanej, zahalenej) autorskej postavy, oscilujúcej medzi polohami génius/klaun, v ktorého mene sa príbeh rozpráva.

Takto hrajúci sa autor síce vytvára akýsi herný poriadok, no časom sa vďaka zahrávaniu s hranicami textu sám stáva obeťou vlastnej hry. Za touto hrou stojí do značnej miery aj vývoj informačných systémov, médií, technológií, a všetky typy takejto virtuálnej reality nám predkladajú len spleť simulakier a fikcií (Timina, 2002, s. 307; pozrite aj: Rivkin, Ryan, 2004, s. 365–376).

Pluralita – v postmoderne nič nemôže platiť za samozrejmé, všetko môžeme posudzovať z rôznych perspektív. Ľudia hľadajú pravdu, ktorá sa dnes vo všetkých ohľadoch relativizuje – každý má právo na svoju vlastnú pravdu. Ukazuje sa, že nič nemusí byť čiernobiele – svet okolo nás má milióny farieb i odtieňov, v ktorých sa môžeme stratiť. Tento jav sa hojne využíva práve v postmodernej literatúre, prejavuje sa relativizácia hodnôt a irónie (Timina, 2002, s. 308).

Postmoderné texty nie sú ako bežné, pretože zatiaľ čo iné diela sú rozdelené do kategórií pre masových čitateľov, alebo čitateľov hľadajúcich významy medzi riadkami, v týchto textoch sú skĺbené obe formy, a teda môžu byť interpretované na niekoľkých úrovniach.

Ak zhrnieme vyššie uvedené môžeme povedať, že elementy postmodernej estetiky síce zodpovedajú ideám postmodernej filozofie, no narozdiel od pesimistického pohľadu filozofie, umelecká stránka postmoderny sa snaží o optimistický pohľad na svet.

Postmoderné estetické a filozofické postupy v románe Dušana Mitanu Hľadanie strateného autora

Ako ukážkový príklad pre našu analýzu sme si vybrali román Hľadanie strateného autora od veľmi výrazného slovenského postmoderného autora Dušana Mitanu, ktorý donedávna pôsobil ako výborný slovenský scenárista, dramatik, či spisovateľ. Jeho tvorba je plná humorných a absurdných situácií, ktoré s nadhľadom opisujú rôzne životné situácie.

Už na prvých stránkach románu Mitana otvorene kritizuje modernú literatúru, a o modernistoch hovorí, že sú to „diletanti, neschopní vidieť a uchopiť svet v celistvosti, egomaniaci, ktorí sa nevedia vcítiť do duší svojich blížnych, duševní otroci, ktorí sa furt musia niekomu spovedať a svoj striptíz považujú za vrchol odvahy a slobody, fragmentárni lajdáci” (Mitana, 2017, s. 9) a pokračuje tvrdením, že ak je niekto ozajstný spisovateľ, je mu úplne ukradnuté, či je moderný.

Čo sa týka štruktúry Mitanovho textu, dochádza v ňom k miešaniu hrdinových zápisov, denníkov skutočného Dušana Mitanu, nočníkov (nočných denníkov), dialógu s Luciferom, ako aj s poznámkami editora, rozhovorom z novín, či listom od manželky. Súčasťou románu je aj listová komunikácia medzi Tomášom Eliášom a médiom, na zadných stranách nájdeme aj MEM (malý encyklopedický metaslovník), doplňujúci význam použitých termínov, popri ňom je v knihe zobrazený aj súbor dokumentov, napr. životopis jeho známeho, či podrobné datovanie udalostí ľudskej existencie. Na konci každej kapitoly sú v texte poskytnuté etymologické aj historické vysvetlivky.

V duchu vyššie spomenutej tézy, že text je skutočná realita, Mitana píše o tom, ako sa jeden z jeho hrdinov chcel „priviesť do stavu Stvoriteľa, do delíria, lebo iba vtedy možno pochopiť, kde urobil chybu. Pochopiť a opraviť ju – Slovom” (Mitana, 2017, s. 26), teda vytvoriť novú realitu na papieri. Takisto tvrdí, že vďaka literatúre nikdy nenastane koniec sveta, pretože „Boh ako absolútne dokonalý spisovateľ, ktorý stvoril svet svojím slovom, nemôže zničiť svoje vlastné dielo – tým by dokázal, že nie je Bohom” (Mitana, 2017, s. 129).

Román je plný protirečení, napríklad, keď manželka hlavného hrdinu verejne v novinách prosí „vráť sa, aby sme sa mohli ďalej ničiť” (Mitana, 2017, s. 73) a následne sa rozčuľuje, a píše, že „zabijem ho [...], ale nie, nezabijem ho, všetko mu odpustím...” (Mitana, 2017, s. 74), čím sa udržuje v diele napätie a dynamika.

Jazyk románu nepôsobí na prvý pohľad veľmi esteticky, keďže väčšina diela je napísaná expresívnym jazykovým štýlom, ktorý len z času na čas nahrádzajú odbornejšie vysvetlenia a termíny, a v niektorých častiach zase prevláda publicistický štýl, a teda môžeme konštatovať, že text v duchu postmoderny operuje so zmiešaným jazykovým štýlom.

Takmer na každej strane sa nachádzajú vulgarizmy, román je preplnený slangovými výrazmi ako hlupák, pochyboš, zmija jedovatá, teľa nevďačné, sopľanda sopľavá, či hochštapler, a to všetko je použité v bežnom rodinnom rozhovore hlavného hrdinu (Mitana, 2017, s. 81–87).

Modernou slovnou zásobou Mitana opisuje staroveké javy a udalosti, zamieňa ich modernými prirovnaniami, aby vzbudzovali záujem a porozumenie. Daný moment možno spozorovať, napríklad, pri opise zostupu anjelov na Zem, kedy Lucifer hovorí, že tak urobili pretože „výrazne pokročil medziplanetárny a intergalaktický výskum...” a ich „...vedci...” sa vybrali „...bádať inde. Za laboratórium si zvolili [...] Zem” (Mitana, 2017, s. 208).

Typickým postmoderným javom v diele Hľadanie strateného autora je aj miešanie rôznych jazykov, v danom diele Mitana kombinuje slovenský, český, latinský a anglický jazyk. Okrem toho používa rozličné slovné hračky, označuje sa oxymoronom „...svätý hriešnik...” (Mitana, 2017, s. 248), alebo využíva neestetickosť tautológie, napríklad, „je presvedčení, že ich presvedčí, že moje presvedčenie [...] je aj jeho presvedčením [...], že naše spoločné presvedčenie [...] sa stane aj presvedčením ostatných...“ (Mitana, 2017, s. 44). Slovo boh píše zámerne s malým b, čím poukazuje na spochybňovanie náboženských príbehov a vyjadruje neúctu ku kultu božskej osobnosti a v spojení s najvyššou inštanciou – Bohom používa veľa hanlivých epitet.

Ani v diele D. Mitanu nechýba privlastňovanie si cudzích myšlienok, sám sa spytuje načo „hľadať nové slová na vyslovenie myšlienok a pocitov” (Mitana, 2017, s. 77), keď už bolo všetko dávno napísané. V jeho texte možno badať analógiu na poviedku Myseľ od L. Andrejeva, kedy sa hlavný hrdina snaží komisiu na psychiatrii silou mocou presvedčiť o svojom duševnom zdraví (Mitana, 2017, s. 46). Okrem toho cituje Nietzscheho, či Senecu pri hľadaní dôvodu ľudského úpadku (Mitana, 2017, s. 50–51). Počas úvah nad životom a smrťou cituje Tolstoja a pýta sa, či „existuje v [...] živote zmysel, ktorý by nebol nevyhnutne vyvrátený smrťou...” (Mitana, 2017, s. 53) a odpovedá si skĺbením myšlienok Dostojevského, Voltaira, Manna a ďalších. V rámci celého diela sa odvoláva na texty Biblie, Genezis, či na knihy Mojžišove.

Už z názvu je evidentné, že Mitana skĺbil princíp „smrti autora” a analógiu na román M. Prousta Hľadanie strateného času, z čoho vytvoril názov pre svoj vlastný román Hľadanie strateného autora. Mitana nechal zmiznúť sám seba prostredníctvom románu, v ktorom sa od začiatku pátra po jeho zmiznutí, nevediac, či je mŕtvy, alebo sa len skrýva. Je zaujímavé sledovať, ako Mitana popisuje hľadanie vlastnej osoby, načrtáva to pocit, akoby prostredníctvom textu hľadal, po akej ceste sa má ďalej v živote vydať, zahráva sa s vlastným vnútrom, pretože momentálne prežíva akúsi „krízu identity“, čo je opäť typický znak postmoderného myslenia.

Môžeme teda konštatovať, že text operuje s väčšinou základných umeleckých postmoderných postupov.

Zvolený text neukazuje iba na estetickú stránku postmoderny, no obsahuje aj mnoho ideí postmodernej filozofie. Mitana prirovnáva Boha k opitému politikovi, ktorý z nudy a zúfalstva stvoril svet, aby mal koho ovládať. Hovorí o ňom, že je to „diktátor, despota, samovládca“ (Mitana, 2017, s. 15). Okrem toho vyslovuje myšlienku, že „Boh stvoril človeka v delíriu, totálne ožratý“ (Mitana, 2017, s. 26), čím vysvetľuje, prečo je ľudská rasa nedokonalá, a daným výrokom stiera akékoľvek morálne hranice.

Dielo spája nemožné a rozpráva príbeh vyhnania Satana z raja, kde o Bohu hovorí ako o opilcovi, ktorému sa podarilo „získať na svoju stranu väčšinu členov politbyra a tak ma spolu zbavili funkcie“ (Mitana, 2017, s. 55) a navyše prirovnáva Boha ku Stalinovi, z dôvodu kultu osobnosti. Lucifer vystupuje v niektorých častiach paradoxne ako obranca Boha a jeho skutkov, prezrádza pikantné informácie, ktoré sprevádzali vývin ľudskej rasy, no keďže od nepamäti Satan vystupuje v úlohe zavádzača a klamára, hlavný hrdina je zmätený a nevie čo je pravda, a čo fikcia. V daných tvrdeniach je cítiť veľkú inšpiráciu postmodernými motívmi a ideami, ako aj Baudrillardovým konceptom simulakra.

Mitana vo veľkom využíva Derridov princíp dekonštrukcie, ako aj Lyotardovu kritiku metanaratívov. Hrdina sa zatvára do izby, a v alkoholovom opojení sa vnára do simulácie, kde ho z ničoho nič navštívi Lucifer a ponára sa s ním sa do vnútorného dialógu. Týmto spôsobom sa v texte postupne úplne dekonštruujú zaužívané dogmatické, univerzálne interpretácie a pravdy. Román predstavuje úplne novú, absurdnú verziu mýtov o ľudskej existencii a poznaní.

Celé dielo je koncentrované najmä na vyššie spomenuté vyvracanie dogmatických tvrdení, ktoré ľudstvu predostrela cirkev. Danú inštitúciu považuje za obyčajnú sektu, za akési „...materialistické náboženstvo...“ (Mitana, 2017, s. 33), manipulujúce ľudí a oslobodzujúce Boha od akejkoľvek zodpovednosti za zlo.

Píše, že „pochopil a nečudoval sa, že cirkev kedysi zakazovala svojim ovečkám individuálne štúdium Písma svätého – bolo to pre ich dobro, aby sa nezbláznili, najbezpečnejšie bolo nechať sa viesť za ruku, držať sa dogiem – omieľať donekonečna [...] to, čo kážu cirkevné autority” (Mitana, 2017, s. 145). Okrem toho tvrdí, že Kristovo učenie sfalšovala práve „cirkev, keď sa stala vládnucou stranou“ (Mitana, 2017, s. 50). Zlom vraj nastal vtedy „keď si katolícka cirkev a ruskí komunisti uzurpovali právo na pravoverný výklad učenia, keď sa vyhlásili za „majiteľov kľúčov“, ktorými možno odomknúť komnatu pravdy“ (Mitana, 2017, s. 50), čím jednoznačne poukazuje na zavádzajúci charakter daných rozprávaní.

Podľa slov Lucifera, Boh vždy „žiadal, aby sme ho uctievali, poslúchali a zostali sprostí. Naveky“ (Mitana, 2017, s. 10), no potom prišiel do raja Diabol, ktorý prinútil Adama a Evu zhrešiť, a vyhlásil, že „priniesol som [...] svetlo poznania“ (Mitana, 2017, s. 11). V danej chvíli je cítiť absolútny obrat významu doterajších hlásaní a Mitana využíva dekonštrukciu k hľadaniu novej pravdy. Ďalej Lucifer prezrádza hlavnému hrdinovi tajomstvo, a tvrdí, že „pravý Boh som ja“ (Mitana, 2017, s. 55), a preto, že „pripustil priveľa demokracie“ (Mitana, 2017, s. 55), sa proti nemu v božskom paláci spolčili, vyhodili ho a jeho miesto zaujal Boh, ktorého poznáme všetci ako pravého a jediného.

Navyše sa stretávame s názorom, že Boh je sebec, pretože Lucifer sa obhajuje slovami „ja som nepoužíval osobné meno, podpisovali sme sa kolektívne: Elohim – bohovia, ale on sa potreboval vyťahovať vlastným menom Hospodin“ (Mitana, 2017, s. 56), čo podľa neho dokonale svedčí o jeho charaktere a ide o jasný kult osobnosti. V súvislosti so zlom, ktoré vládne na Zemi sa hovorí, že „vo Vesmírnom sklade je nedostatok kvalitných duší“ (Mitana, 2017, s. 68), ich kapacita vo veľkom zaostáva za kapacitou tiel na Zemi, a tak sa „z núdze musia vteľovať duše, ktoré by za normálnych okolností museli ešte stáročia a tisícročia čakať vo Vesmírnej práčovni duší zvanej očistec“ (Mitana, 2017, s. 68).

Podľa neho paradoxne „najväčšie problémy spôsobujú duše čisté [...], ktoré už mali právo na odpočinok a slobodu...“ (Mitana, 2017, s. 68), pretože práve tie považujú telo za väzenie, a nie chrám pre dušu, a podnecujú vzbury, či nepokoje, aby sa mohli čo najskôr vrátiť domov. Týmto spôsobom sa snaží pochopiť a vysvetliť existenciu zla a chaosu vo svete.

Počas rozprávania Mitana vysvetľuje aj mylnú interpretáciu symbolu krížika, ktorý hrdo na krku nosí väčšina kresťanov bez toho, aby sa zamysleli nad jeho skutočným významom, ktorý je podľa informácií z textu absolútne protipólnym k všeobecne prijímanej verzii. Kríž v skutočnosti symbolizuje „...obludný nástroj mučenia...“ (Mitana, 2017, s. 146) nielen v ranom kresťanstve, ale aj v ďalších náboženstvách, a jeho nosenie je opísané ako pohŕdanie Kristovým učením. Daný moment znázorňuje, ako ľudia nevedome žijú v simulakrách, ktoré na ľudstvo striehnu z každej strany.

V diele nájdeme aj niekoľko zaujímavých telesných motívov, ktorými sa Mitana snaží oživiť religiózne historky rozprávané samotným Diablom, ktorý chce hlavnému hrdinovi vyvrátiť biblický príbeh o vzniku ľudskej rasy. Lucifer rozpráva príbeh o tom, ako padlí anjeli „opustili vysoké sväté nebo, spali so ženami, znečistili sa ľudskými dcérami, brali si ženy, ako to robia pozemské deti, a splodili synov – obrov“ (Mitana, 2017, s. 104). Okrem toho hovorí, že „proti príkazu svojho boha obcovali s dcérami ľudskými“ (Mitana, 2017, s. 115), a Boh sa na tieto orgie musel prizerať. Hlavný hrdina spolu s Luciferom teda prichádzajú postupne k záveru, že „...my sme vlastne démoni“ (Mitana, 2017, s. 105), čo v podstate znamená, že peklo je tu na Zemi.

Diabol okrem toho ponúka hlavnému hrdinovi aj novú interpretáciu známeho príbehu o bratovražde Ábela a Kaina, ktorá bola podľa jeho slov „motivovaná obyčajnou žiarlivosťou“ (Mitana, 2017, s. 117). Obaja milovali svoju nevlastnú sestru Lilith, nevediac, že najtajnejšou túžbou človeka je „túžba po krvismilstve a zabíjaní, ktorá stojí v službách incestu“ (Mitana, 2017, s. 117), ona ale dala prednosť Ábelovi, a Kainovi nezostávalo nič iné, ako zabiť brata, čím sa vlastne rozšíril dedičný hriech na zemi. Celý tento príbeh je inšpirovaný Freudovou psychoanalýzou, ktorá hovorí o tom, že človek nekoná vedome, ale pudovo, ako zviera, a základnou motiváciou jeho skutkov je práve ukojenie daných sexuálnych pudov.

Keď zhrnieme uvedené fakty, môžeme konštatovať, že v románe Hľadanie strateného autora je pozornosť upriamená predovšetkým na kritiku kresťanských biblických príbehov. Mitana využíva rôzne telesné motívy na prerozprávanie náboženských príbehov, pretože si veľmi dobre uvedomuje, že práve sexuálna tematika je ľudskej bytosti od prírody blízka, a žiaden jav, či skutok človeka, sa nezaobíde bez pudových impulzov. Román svojim spôsobom rozbíja univerzálne prijímané tvrdenia a rozprávania, pričom hojne využíva postmodernú dekonštrukciu a Baudrillardov koncept simulakier, ktorý je základnou formou pozerania sa na skutočnosti, a hľadá inšpiráciu aj v postmoderných a postštrukturalistických princípoch, ktorých základom je takisto rozbitie tradičných ideálov.

Z estetického a jazykového hľadiska dielo plne využíva črty postmodernej estetiky, ironicky a svojsky interpretuje príbeh, v ktorom sa javí príťažlivou pluralita a relativita nielen vnímania reality, ale aj používania zmesi literárnych žánrov a jazykových štýlov. Aj napriek tomu, že vo svojej knihe ponúka rôznorodú zmes žánrov a jazyka, nakoniec to aj tak funguje ako koherentný celok.

Ak sa pozrieme na vzťah medzi postmodernou filozofiou a estetikou, môžeme konštatovať, že teoreticky by sa oba aspekty postmoderny mali zhodovať, keďže vychádzajú z rovnakých myšlienok, aj keď zatiaľ čo estetická stránka postmoderny sa optimisticky a s nadhľadom pozerá na svet, filozofia naopak poukazuje na bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa svet ocitol, a nevidí žiadne svetlo na konci tunela. Pri skúmaní románu sa však v praxi potvrdilo, že Mitanova estetika a umelecký štýl nesie existenciálny charakter, navyše z hľadiska filozofie síce hovorí, že neexistujú žiadne istoty, no pomocou dekonštrukcie aj tak ponúka novú verziu univerzálnych príbehov, čím protirečí obom analyzovaným postmoderným postupom.

Literatúra

BAZARGANI D.T., LARSARI V.N. “Postmodernism”: Is the Contemporary State of Affairs Correctly Described as ‘Postmodern’? Journal of Social Issues & Humanities. No. 3. Iss. 1. 2015. s. 89–96. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

DELEUZE, G., GUATTARI F. Kapitalizm i šizofrenija. Tysiača plato. Preklad: SVIRSKIJ, J. I. Astreľ. 2010.

ELIÁŠ, A., KUSÁ, M. Ruská literatúra 18.–21. storočia. Bratislava: Veda: Ústav svetovej literatúry SAV: Filozofická fakulta Univerzity Komenského. 1. vyd. 2020.

EPŠTEJN, M. Postmodernizm v Rossiji. Azbuka. 2020.

FROLOV, I. a kol. Vvedenije v filosofiju: Učeb. posobije dľa vuzov.Moskva: Respublika. 3. vyd. 2003.

IĽJIN, I. P. Postmodernizm ot istokov do konca stoletija: evolucija naučnovo mifa. Moskva: Intrada. 1998. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

KUTYRIOV, V. A. Filosofia postmodernizma. 2014. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

KUTYRIOVA, I. V. Estetika postmoderna. Učebnoje posobije. Saratov. 2016. 56 s. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

LEIDERMANN, N. Sovremennaja russkaja literatura – 1950–1990-е gody. Moskva. 2003.

LYOTARD, J. F. O postmodernismu. Praha, Filozofický ústav AV ČR. 1993.

MANKOVSKAJA, N. B. Estetika postmodernizma. Sankt Peterburg: Aleteja. 2000.

MARTYNOVA, Š. Kratčajšeje vvedenije v literaturu postmoderna. 2016. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

PEREGRIN, J. Filozofie pro normální lidi. Praha: Dokořán, s. r. o. 2008.

RATNIKOV, V. P. Postmodernizm: istoki, stanovlenie, suščnost'. Filosofija i obščestvo. No. 4. 2002. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

RIVKIN, J., RYAN, M. Literary theory, an anthology. 2. vyd. Oxford: Blackwell Publishing. 2004.

SANIČEVA, E. V. J. Derrida: koncepcija dekonstrukciji i interdisciplinarnaja priroda poststrukturalistskoj mysli. Chudožestvennaja kuľtura. 2017. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

SKOROPANOVA, I. S. Russkaja postmodernistskaja literatura. Moskva: Flinta. 2001.

ŠAKOVÁ, J. Mitanovská mätež. Knižná revue. 2017. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

TARASOV, A. N. Teorija dekonstrukciji kak filosofsko- teoretičeskaja osnova estetiki postmmodernizma. Filosofija i obščestvo. No. 1. 2009. [online]. [cit. 14. 11. 2021]. Dostupné na: .

TIMINA, S. I. Russkaja literatura XX veka. Školy, napravlenija, metody tvorčeskoj raboty. Vysšaja škola. Sankt Peterburg: Logos. 2002.

Materiálová báza

MITANA, D. Hľadanie strateného autora. KK Bagala. Levice. 2. vyd. 2017.

Vanessa Massayová je študentkou na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Témou jej bakalárskej práce je Porovnávacia charakteristika filozofických východísk slovenského a ruského literárneho postmodernizmu.

Kontakt: massayova2@uniba.sk