Viera Žemberová

Človek nikdy nemá veľa možností (...). No vždy má aspoň jednu (...). Ostať človekom.

Ivan Bukovčan

Emancipačné procesy patria v spoločenskom živote medzi náročné a latentné ambície jednotlivca aj spoločenstva, uskutočňujúce sa spravidla za zložitých okolností a v rozličnom vývinom čase, ale aj s odlišnou motiváciou a výsledkom. Emancipačné procesy spoločenstva alebo jednotlivca sú chápané ako vymedzenie sa a praktikovanie, či presadenie sa v spoločenských aj osobných reáliách, preto sa iniciujú a postupne profilujú a predovšetkým modifikujú alebo aktualizujú ako proces, ktorý prebieha neraz s výraznými ruptúrami, ale najmä v priamej väzbe na ekonomickú vyspelosť, na kultúrnu tradíciu a na etnickú zrelosť jednotlivca aj spoločenstva. Pre jednotlivca ide o otvorený proces, ku ktorému sa vedome hlási, spája ho so svojím životom, so zvolenými a rešpektovanými reálnymi aktivitami a ich obsah, aj výsledok, prijíma vedome, čo by naznačovalo, že sa tak rozhodne konať zodpovedne, ba čo viac, pre seba aj záväzne, ako s jednou z hodnôt zahrnutých do svojej existencie. Podnet na uplatnenie a udržanie/rozvíjanie aktivít ako nástroja osobnej emancipácie v tých súčastiach spoločenského a osobného života, na ktoré ich subjekt, alebo ním osvojené záujmové spoločenstvo zamýšľa rozvinúť, súvisí/závisí od mnohých podnetov, predovšetkým od dosahu reálne prítomných možností alebo obmedzení, od predpokladov a daností subjektu, ale aj od prežívajúcich/dožívajúcich spoločenských tabu.

Emancipačné vedomie subjektu sa formuje tými podmienkami, ktoré sú spojené s jeho žitou realitou, s typom jeho osobnosti, vedomostnými predpokladmi, osobnou odvahou vykročiť za konvenciu, no odvíja sa aj od spoločenského rešpektu voči jednotlivcovi, od hodnoty individuálnej slobody a od podmienok na uplatnenie predstavy o nezávislosti v tých súčastiach systému fungujúcej spoločnosti, ktoré sú priamo napojené na subjekt a na mieru jeho (praktikovanej, rešpektovanej) osobnej slobody. Čím sa zvyšuje, precizuje a je subjektu dostupná reálna kvalita spoločenského života, tým sa aktívnejšie objavujú/presadzujú formy jej všestranného rozvíjania, individuálneho abstrahovania, alebo len prostého užívania si jej všeobecne dostupného/normami nelimitovaného obsahu.

Skúsenosť napovedá, že v živote a v ľudskej činnosti má všetko dve súbežné, pritom spravidla tenzijné strany/súčasti, čím ich vzájomné kontakty naznačujú čiernobiely následok možného rozhodnutia premenený na súhlas, alebo na odmietnutie, na rozhodnutie a porozumenie tomu i toho, čo emancipačný proces môže nasmerovať do stretnutí sa osobnostne silných a slabých, ambicióznych a rezignujúcich, aktívnych a pasívnych, spokojných a netrpezlivých typov jednotlivcov. Skutočnosť, že jestvuje príležitosť na výber osobného postoja voči realite navodí, či spontánne vyvolá príležitosť subjektu, vyjadriť sa k náznaku alebo už k prejavu reakcií, akými bývajú nuda, pocity prázdnoty a ľahostajnosti voči možnej, ponúknutej alebo iniciovanej aktivite a vybrať si osobný postoj zvolený po premyslenom rozhodnutí konať na úžitok subjektu alebo širšieho spoločenstva vo svojej bezprostrednej sociálnej a vzťahovej blízkosti.

Kvalita spoločnosti sa prejavuje aj v jej požiadavkách voči subjektu, a tak čím sa ich uplatnenie v reálnom živote mení na skutočnosť a spája sa s kvalitatívnym napredovaním spoločnosti ako celku, tým prenikavejšie a dôraznejšie sa presadzuje a uplatňuje subjekt, ktorý sa sám a spontánne svojou osobnostnou výbavou nedokáže ustáliť v pevnom bode konkrétneho spoločenského systému, v ktorom žije a pôsobí. Spravidla sa môže, ale sa neraz aj dostane do zložitého vzťahu nielen s okolím, ale aj so sebou a ako reakcia na skutočnosť a postupne sa vertikalizuje jeho postoj voči okoliu, stupňujú sa jeho obranárske gestá, ktoré si postupom a osobnou (ne)skúsenosťou utvára z pocitu, neskôr z presvedčenia, že všetko, čo povie, alebo (vy)koná sa stretá s nepochopením, obmedzovaním, čo sa v jeho vedomí a postojoch prejaví v nepriebojnosti v najbližšom aj širšom spoločenstve a jeho sociálne okolie ho začne prijímať ako subjekt ovplyvnený strachom, úzkosťou, osamelosťou, dokonca averziou voči ďalším, jemu známym aj neznámym, subjektom.

Subjekt zovretý platnými spoločenskými normami v priestore (škola, rodina, profesia a iné) a vo vzťahoch (priatelia a spolužiaci, rodič a dieťa, učiteľ a žiak, partnerský vzťah, profesijný alebo záujmový sociálny vzťah, či iné) podstupuje náročnú výpravu, na ktorej sa musí rozhodnúť, ak má taký zámer a nerezignuje, ako si upraví svoju existenciu, ako vymedzí a obháji svoje miesto v sociálne a emotívne najbližšom prostredí, či v profesijnom spoločenstve a akým smerom sa rozhodne precizovať svoj vzťah k javu a k hodnote života, k svojej profesii a k sebe samému. Pri tomto rozhodovaní sa môže inšpirovať, či riadiť sa inštrukciou napovedajúcou, prestaňte byť dobrí a buďte sami sebou, alebo ako zotrvať a presadiť sa v kontakte, spojenectve s druhými/inými a pritom zostať sám sebou (d´Ansembourg, 2013). To však znamená, že ide zo strany subjektu na počiatku o spontánnu, neskôr o predpokladanú a napokon dôkladne premyslenú racionálnu, emotívnu, etickú a sociálnu reakciu na to, čo jeho osobný emancipačný proces iniciuje, formuje a navonok ho sprevádza v postojoch a činoch voči sociéte, do ktorej sa vedome včlení, alebo iba k nej, vďaka okolnostiam, prináleží. Zložito a voči subjektu aj jeho pričinením vzniká spontánne, preto aj náročné abstrahovanie toho, čo mu spoločne priniesli pozorovanie, pocity, potreba aj požiadavky (d´Ansembourg, 2013, s. 9) jeho okolia voči nemu, a tak si počína aj subjekt vice versa.

Emancipačný proces je náročná a čas si vyžadujúca aktivita, ktorá má dve súbežné trasy: subjekt voči sebe a spoločnosť voči subjektu. Komunikačné a kooperačné trasy sa buď zosúladia, alebo sa pretnú a vzoprú sa voči sebe. V tejto súvislosti sa môže premýšľať aj o tom, čo podstupuje jednotlivec, keď ako subjekt hľadá, vyberá si a usiluje sa zorientovať v realite, a to nie je pre neho ani prosté, ani jednoduché žitie v (post)modernej rýchlej dobe, v ktorej, „Čím dál více lidí trpí samotou, nepochopením, ztrátou pevných bodů a nedostatkem smyslu počínání“ (d´Ansembourg, 2013, s. 10), súbežne sa (intuitívne, prakticky) navrstvuje jeho poznanie o osobnej vyprázdnenosti, o jeho pasivite, či apatii voči okoliu, napokon práve tie spočívajú v ním udržiavanej osobnej, hoci iba iluzívnej praxi, ako si vytvárať sociálne kontakty a pritom vedome nedbať, či nedoceniť ich podstatu, hodnotu a iniciačnú kvalitu (d´Ansembourg, 2013, s. 10). Od osobnostnej/typovej zrelosti a sociálnej výbavy subjektu závisí, ako nasmeruje svoje rozumové, citové, či aj pragmatické prijímanie reality: buď sa otvorí jej podnetom, alebo sa uzavrie do svojho mikrosveta. Napokon je to jeho vedomé a ním zdôvodnené rozhodnutie, či sa rozhodne pre krajnosť, teda či akceptuje, alebo odmietne seba, napokon „(...) rozumové pochopení samo o sobě nemůže vést k proměně srdce. Ta se rodí s pochopení emočního, t. j. ze zkušenosti a z vytrvalé praxe“ (d´Ansembourg, 2013, s. 11). Aké bude rozhodnutie subjektu, to svojím následkom zužuje, alebo rozširuje pôdorys jeho sociálnych kontaktov, teda individuálny a ním akceptovaný spoločenský status ľudskej dôstojnosti. Tak sa zúročí jeho rozhodnutím ním samým prejavená a latentne uspokojovaná starosť o osobný vnútorný pokoj, o vypracovaný postup na zabezpečovanú osobnú vyrovnanosť s realitou a súčasne sa tak zreálni pre subjekt dostupnými nástrojmi pre neho chránený a rešpektovaný pokoj, istota a osobný súlad so všetkým vo svojom a na svoje indivíduum sústredenom vnútre (d´Ansembourg, 2013, s. 234), ktoré sa riadi súhrou a ustálenosťou osobných pocitov, potrieb a požiadaviek (d´Ansembourg, 2013, s. 9) na spoločenskú a sociálnu realitu svojho najbližšieho osobného prostredia, okolia a na ním iniciované vzťahy. Spoločenská prax, ale zvlášť subjektom a okolnosťami jeho osobného príbehu utvorený prístup k životu na svoj obraz i mimo neho musí reagovať a rozhodnúť sa, ako sa individuálne vyrovná s tým, že objektívne on aj ostatní žijeme svoje príbehy v globalizovanej spoločnosti a ňou utváranej svetokultúre (Lipovetsky – Juvin, 2012, s. 113, 117). Tento proces sa v súčasnosti odohráva v rýchlej, zložitej a náročnej dobe, ktorá relativizuje vžité normy korektnej alebo aspoň empatickej spoločenskej kooperácie, čo znamená pre subjekt, popri inom i to, že sa musí vyrovnať so skutočnosťou, podľa ktorej nielen on sa stal súčasťou jestvujúceho, prebiehajúceho spoločenského javu, v ktorom „Čím dál více lidí trpí samotou, nepochopením, ztrátou pevných bodů a nedostatkem smyslu počínání“ (d´Ansembourg, 2013, s. 10). Zložitý a spravidla zvonku iniciovaný proces individuálneho uzatvárania sa voči spoločenskej realite a jej pravidlám sa v predstavách subjektu premieňa predovšetkým na dôsledok tých udalostí a okolností, ktoré spontánne, či po úvahách vyhodnotil ako prejav voči nemu jestvujúcej krivdy, či následok, až dôsledok iného osobného ublíženia. Na toto poznanie, vlastne vyhodnotenie osobnej situácie ako na prejav jej porozumenia a na spôsob ako ju začne prijímať, ba až akceptovať, subjekt reaguje tak, že zhodnotenie tohto stavu vyvažuje vo svojom vedomí konkrétnou potrebou, a tá môže byť pre neho dvojaká, buď sociálna (pochopenie, pocit bezpečia, podpora, spravodlivosť), alebo individuálna (citlivosť, náklonnosť, uvoľnenie, srdečnosť, porozumenie) (d´Ansembourg, 2013, s. 235, 236) a subjekt sa rozhodne, ako bude reagovať na to, čo mu kontakty s realitou prinášajú, alebo mu vnucujú. Do tohto súboru problémov, ktoré subjekt musí riešiť vo vzťahu k sebe a k prostrediu, v ktorom, a s ktorým žije, zasahuje aj mravné a etické správanie sa a konanie jeho samého a všeobecne ľudí v jeho blízkosti, a to má na jeho prejavy správania sa, na psychiku a na (ne)adekvátne zhodnocovanie situácie aj reálnych reakcií závažný dosah a určujúci osobný hodnotiaci prístup a jeho uplatnenie.

Morálne rozlíšenie osobnej aj kolektívnej reality sa nezakladá na teórii, na rozume, na počutí toho, čo je správne alebo je jeho opakom, ale spravidla na prirodzenosti, na intuícii, teda na prirodzenosti praktikovaného obsahu žitia (Mistrík, 2006, s. 5), hoci každý človek má nejakú slabinu (Timmermans, 1977, s. 109).

Úzkosť a strach sú základné danosti, s ktorými sa rodíme. Zrelý človek však dokáže tieto pocity spracovať. Zrelý človek vie, že strachy a úzkosti musí spracovať v sebe. Nezrelý človek hľadá niekoho, kto mu podá záchrannú ruku a vytiahne ho z úzkostných stavov.

Fedor Gál

Na princípe dotyku dejinného univerza a osobného plynutia času od polovice minulého storočia, od skončenia vojny, spätne sa odvíja osobný príbeh Miriam; ten je sprostredkovaný jej nazeraním a jej zhodnocovaním prežitej spoločenskej reality, osobných skutočností a náčrtmi svojho miesta medzi nimi. Dráma sa rozohráva v čase na emotívne a psychologicky zložité, takmer tragické obnažovania osobného a rodinného aj vzťahového podložia osamelej, vekom a skúsenosťami zrelej, profesiou vyhranenej ženskej postavy. Literárny čas zaznamenal príbeh Miriam od ranej mladosti dievčatka po zrelý vek ženy¹, ktorá sa s ambicióznou a v profesii úspešnou matkou nie z vlastnej vôle, ako keby boli na úteku pred minulosťou, postupne sa presúvala z rodiska najskôr do Izraela, odtiaľ sa profesijne nespokojná matka rozhodne pokračovať ďalej na inom kontinente, znova bez podpory svojej pubertálnej dcéry, na ceste za želaným spoločne, predovšetkým pokojným, a pre seba zmysluplným profesijným životom v Amerike. Miriam, navždy cudzinka vo veľkej krajine, ukončí štúdiá, založí si s výtvarne výnimočne talentovaným, ale pedofilným partnerom bezdetnú rodinu, prežije jeho spoločenskú záhubu, pochová rodičov a vráti sa späť do rodného mesta, kde nenájde pre nežičlivosť suseda osobný pokoj a vyrovnanosť, a tak sa znova zmieta v úzkosti, pochybnostiach, skratových rozhodnutiach a v obavách, ktoré prekonáva s psychiatričkou aj prostredníctvom terapie s domácimi zvieratkami.

V priereze takto možno zhrnúť sugestívne vyrozprávaný osobný príbeh a sociálny problém v próze Hodiny lietania (Farkašová, 2019). S alúziou na Ikarov pád a po ňom na odvahu znova hľadať a nájsť seba aj napriek neželaným okolnostiam, ktoré sprevádzajú zložité vzťahy s blízkymi (matka, rodičia, manžel) aj cudzími ľuďmi (obyvatelia obytného domu), organizuje sa rozprávanie sústredené do cestovateľskej a zážitkovej trajektórie jediného života ako javová, zvlášť okolnosťami akosi latentne organizovaná traumatizujúca sonda, ale aj ako návod na odvahu zvládnuť svoje zložité žitie a vôľa porozumieť tomu, čo utvára aj ničí hodnoty komplikovaného osobného života. Z útržkov uložených do pamäti sa obnovuje mozaika rodinného tajomstva a osobnej tragédie rodičov, vôľa dcéry poznať, porozumieť a vyriecť svoju pravdu o tom, čo prekračuje vnútornú silu jedinca vyrovnať sa so sebou samým. Súbežne s naráciou v čase a jej presunmi po osi času tam aj späť a pri rozširovaní podložia v torzách obnovovanej osobnej pamäti postavy aj za pomoci rámcujúcich odkazov na historický čas patriaci do pamäti sveta, teda do prelínaní sa javových, hodnotových, etických a kultúrnych zvyklostí odlišných spoločenstiev tak, aby sa prejavili nielen komorné, ale predovšetkým všeobecne pôsobiace limity na život jednotlivca, ktoré iniciovali a spôsobili v narácii dominanciu ega subjektu v role človečenského pars pro toto. Spoločenské limity, ktoré pohltia možnosti aj príležitosti na presadenie svojej vôle, čo zvýrazňuje svojou stratégiou organizovania problému protagonistka, ohrozujú, obmedzujú, znemožnia a natrvalo poškodia osobnosť dievčatka – ženy Miriam. Spoločenské obmedzenia sformujú do latentnej osobnostnej traumy jej sociálnu aj typovú podstatu, hoci protagonistka na utváraní svojej zložitej osobnej identity nemá určujúcu a ani rozhodujúcu účasť. Od počiatku naznačuje, že sa stala a zotrvala v role objektu sociálnej a citovej manipulácie a preto, či práve preto, sa neubránila postu obete svojej matky, ktorá sa nedokázala vyrovnať s osobnou tragédiou väzenkyne z lágra a stala sa matkou neželanej dcéry. Keby osobné okolnosti v živote Miriam boli iné, matkina trauma by sa v budúcnosti mohla stať symbolom dedičného vzorca pre traumu jej ďalších neželaných potomkov.

Pravda a spravodlivosť majú dve strany, vypovedajú o spoločnom aj individuálnom a prirodzene nemusia byť zosúladené, čo poznamenalo osobnosť aj život protagonistky. Najskôr tvoria tú z jej životných a osobnostných línií, ktoré patria vzťahovo do uzavretej minulosti: Miriam spozná matkino tajomstvo, porozumie tomu, že ju vychoval a rodičovsky miloval nevlastný otec, ba i to, že bola utiahnutou, nevýraznou aj trpenou, predsa len vonkajším a spoločenským okolnostiam poddajnou manželkou, no navždy iba použiteľnou cudzinkou v živote talentovaného a obdivovaného výtvarníka, čo sa však neutají, odsúdeného pedofila.

Minulý čas v kompozícii na udržanie naračnej tenzie prehýba sekvencie rozpamätávania sa na prežité a na aktuálne, aby to bola v rozličných časoch (vtedy a teraz) tá istá Miriam, ktorá sa zmieta v strachu, obavách, v úzkosti a bezbrannosti od ranej mladosti, začne to matkiným chladom a ráznosťou², pokračuje jej útekmi do iných krajín, až po nájdenie svojej výnimočnej profesijnej hodnoty v cudzine, aby proces rozkladu jej dcéry Miriam, od detských a pubertálnych rokov, pokračoval až po pozvoľné objavenie a vysvetlenie tajomstva (listy z matkinej pozostalosti) ako zdroja dominantnej traumy v Miriaminom osobnom a profesijnom živote: „Traumu môže dieťaťu spôsobiť aj to, keď má pocit, že rodičia nechceli, aby sa narodilo”, čo zdôvodní citový chlad matky voči dcére, no a tá si ako obranu pred dospelými vypestuje a zdokonaľuje „kultúru vyhýbania sa” (Kaščáková, 2020, s. 16). Skúsenosti z raných rokov života detí a pubescentov sú navodené aj tým, že si uvedomujú, že nemajú istotu, ani pevné a spoľahlivé citové zázemie, vo svojom najbližšom sociálnom prostredí, čo spôsobí okolnosť, keď „Niekedy aj samotní rodičia majú vlastné nespracované traumy a smútky, sú nespokojní vo vzťahu, cítia sa osamelo” (Kaščáková, 2020, s. 16). O Miriamine organizujúce sa dozrievanie a poznávanie pričinia sa aj roky prežité v zahraničí bez otca s matkou³, no keď sa aj otec presťahuje za Atlantik⁴, sú to už iba hádky matky s manželom a narastajúca vzájomná nespokojnosť, neuspokojenosť a bezmocnosť, ktorým možno porozumieť až keď Miriam nájde v pozostalosti ich vzájomnú korešpondenciu⁵: znásilnená matka si neželá jej narodenie, budúci otčim v role dcérou milovaného otca ju chráni pred budúcou matkou aj v tejto pre ňu tragickej situácii.

Malá „Miriam pred príchodom do Izraela nevedela o tejto krajine vôbec nič”, odmietanie presunúť sa z rodného mesta a zo známeho prostredia a navyše bez otca kamsi inam, jej matka vysvetlila po prvý raz takto, „neboj sa, hovorila dcére, bude nám tu určite dobre, uvidíš” (Farkašová, 2019, s. 44), po druhý zas takto, „neboj sa, tam budeme konečne žiť tak, ako chceme… lepšie, pokojnejšie a azda aj šťastnejšie…sľubujem ti to, uvidíš, že tentoraz to vyjde” (Farkašová, 2019, s. 55).

Dospelá, životom zranená Miriam, po návrate do rodného mesta⁶ sa znova nie vlastným pričinením dostáva do súkolesia zla a neprajnosti zatrpknutého starca v dome, pritom premýšľa, ako „chcela by sa vzbúriť, oslobodiť sa, vykročiť z kruhu večného spomínania” (Farkašová, 2019, s. 43), mala by donútiť svoju „pamäť, aby rešpektovala jej vôľu, už chce jediné, zabudnúť, vytesniť z pamäti sklamanie, urážky, zneistenie, chce sa vyrovnať s tým, čo už má za sebou, chcela by zabudnúť a bezozvyšku veriť”, lenže „život zase raz ukázal svoju rafinovanosť” (Farkašová, 2019, s. 50) a zranil ju znova a rovnako kruto.

Autorka prozaického textu, aby sugestívne sformovala osobnú tragédiu svojej protagonistky, ktorá „prežila niečo, čo iní nepoznajú” (Farkašová, 2019, s. 82), zosúlaďuje všeobecné (dejiny sveta 20. storočia) s osobným, hľadá odpoveď na prežité, „minulosti, naozaj sa jej nikdy nezbaví?“ (Farkašová, 2019, s. 82), ale znova je to len jej „vytisnutosť“ z kolektívu, osamelosť vybudovaná z útekov, utiahnutosť z pochybností o sebe, trauma z nejestvujúcej dokonalosti, ktorú od nej očakávala matka a citové zrady, či sklamania spojené s milovaným, a vo vystupňovaných okamihoch ich vzťahu krutým až zákerným životným partnerom (Dave)⁷, inak to neskončí ani so želaným porozumením si s novým sociálnym vzťahom (Simona)⁸.

Latentný stres, ako postoj voči svetu i sebe, voči prítomnosti a minulosti, ako zázemie na možné a neželané zmeny, alebo ako obava z nových zneisťujúcich podnetov, ktoré narušia obranný postoj voči realite sú v konaní, reagovaní a rozhodnutiach Miriam po návrate do krajiny svojho raného detstva napojené na rodinné a matkino tajomstvo, na historicko-spoločenskú traumu z druhej svetovej vojny, na holokaust, na rasové invektívy a na zlo uložené v pamäti okolnosťami neuspojených, preto nezabúdajúcich jedincov. A práve prirodzene pohyblivé spoločenské okolnosti sa menia na osobné sklamanie z nenaplnenej ilúzie o návrate do známeho prostredia, následok sa dostaví v posilnení vedomia nekončiacej vykorenenosti, uzavretosti, osamelosti a neprekonateľného poznania „cudzoty“, tam a medzi tými, kam sa vrátila. Vidina a uskutočnenie návratu, nech sú podnety na toto rozhodnutie a vykonaný čin akékoľvek, spravidla sa nenaplnia a rozbijú sa o plynúci čas a o ním vytvorené neznáme, nepoznané, neporozumené, ale tak prirodzené spoločenské naplaveniny, veď čas nemožno zastaviť. Panta rei sa vo vedomí senzibilného subjektu dostaví v prejavoch stupňujúceho sa a realite neodolávajúceho citového a psychického strádania. Želaný a očakávaný emancipačný prienik sa nenaplní, úľava sa nedostaví, sebavedomie sa scvrkáva, až riešenie protagonistka nachádza v spoločnosti zvierat. V novom spoločnom svete a domove sa život, aj psychické zdravie protagonistky, prispôsobia mravnému a citovému vedomiu jej osobnej zodpovednosti, za slabších a na ňu odkázaných jedincov. Prebudeným citom a vedomím osobnej zodpovednosti za život a osud svojich spoločníkov vytláča Miriam svoju úzkosť, obavy, strach, neistotu a trpké sklamanie z ľudí za okraj dávnej spomienky a neľahkých skúseností z toho, čo prežila a čo žije. Nič sa však na tom nezmení, a ona si to uvedomuje, že zostáva jej život a jej rozhodnutia, jej zdravím oslabená osobnostná podstata vo vleku rodinného „reťazenia traumy z generácie na druhú“ a osobnostné „reťazenie traumy“ (Krekovič – Farkašová, 2020, s. 10–11). Pritom sa trauma v podobe medicínskej diagnózy v spoločnosti ňou zvolených spoločníkov z domácich zvierat iba oslabí, no nič sa vo svojej podstate nezmení.

Filozofovanie o človečenských veciach a dejoch⁹, či o dosahu na etické a mravné reflexie podnecované reáliami všedného života¹⁰, ale aj citová vyprahnutosť z medziľudských vzťahov¹¹, osobná úzkostlivosť a nepriebojnosť¹² sa sústredia do starostlivosti a partnerstva s kokeršpanielom Félixom, „za viac ako osem rokov života s Félixom… ľudia ju akosi prestali zaujímať” (Farkašová, 2019, s. 57). Napokon tu bola pre Miriam v rodnom meste s ním spojená „zodpovednosť, to slovo v nej silne rezonovalo” až po tragédiu, veď „inteligentný a citlivý Félix ešte mohol žiť, ona bola na vine, pustila ho samého do záhrady” (Farkašová, 2019, s. 99) a neochránila ho pred ľudskou vrodenou alebo osobnou frustráciou, ktorú podnecovala zloba aj zákernosť, to ony, či iba ona, mu spôsobili smrť. Miriam s pocitom viny za smrť psa a za osobné zlyhania, nedokázala ho uchrániť, žila tak intenzívne, až mu uverila. Félix zhmotnil tú emóciu, ktorú ona vo svojom živote nedostala od tých, ktorí si jej život osvojili, manipulovali ním aj ňou, a vlastne ju vedome pripravili napokon o jej jedinečnosť, jej identitu a jej hodnotu.

Kruh sebahľadania a sebapoznania sa pre osamelú, ustráchanú a nevýbojnú Miriam uzatvorí obrannou mizantropiou¹³ a bezbrehou ústretovosťou voči svetu zvierat, s ktorými možno žiť a nájsť v ich láske seba a odvahu aj zmysel prežiť zajtrajší deň užitočne s umením a s tvormi odkázanými na ľudskú starostlivosť, či vzájomnú oddanosť. Panta rei, ani svet ľudí, tomuto procesu neunikne, ale môže mu dať hodnotu, zmysel a význam, čo sa v umení zhmotní i tým, či aj preto, že sa zámer Etely Farkašovej spojil s presvedčením, že dôležitých vecí, ktoré spisovateľ musí vysloviť, nie je tak veľa (Feldek, 1982, s. 109), ale práve ony majú význam a poslanie byť vyslovené, lebo iba tak vzájomne nestrácajú nič z toho, čo čas natrvalo uchováva vo svojej pamäti. Literárna postava Miriam, veď sa sprítomňuje v mnohých podobenstvách, svoj tieň neprekročí najskôr nikdy, jednoducho nemá na to čas a ani toľko odvahy, ale vie o lietaní, o odpútaní sa od záťaže osudu, a konečne azda raz aj dovidí na hranice svojho tieňa a využije príležitosť byť sebou, hoci zostane nedokonalá s túžbou rozdávať sa tým, čo opätujú jej lásku. Nemá tvár ju vrátila na cestu návratov pred čas, keď prišla o svoje prebúdzajúce sa, ale napokon ne(s)poznané ja.

Literatúra

d´ANSEMBOURG, Thomas. Přestaňte být hodní, buďte sami sebou. Přeložila Milada Hanáková. Praha: Rybka Publishers, 2013. 249 s. ISBN 978-80-870678-73-4.

BALLOVÁ, Denisa. Príklad, ako písať o slovenských stereotypoch bez trápností. In: Denník N. ISSN 1339-844X., 2020, 6, č. 157, s. 22, dňa 14.–16. 8. 2020.

BARIAKOVÁ, Zuzana – PRŠOVÁ, Eva. Nuda a ľahostajnosť ako prejavy strachu a úzkosti. Filozofické a literárne reflexie. Banská Bystrica: Laputka, 2021. 336 s. ISBN 978-80-99944-79-8.

BILASOVÁ, Viera. Filozofické otázky etiky. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2019. 150 s. ISBN 978-80-555-2395-8.

FARKAŠOVÁ, Etela. Hodiny lietania. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019. 300 s. ISBN 978-80-8202-106-9.

FELDEK, Ľubomír. Homo scibens. Bratislava: Smena, 1982, 122 s.

GRUHL, Monika – KORBÄCHER, Hugo. Psychická odolnosť v každodenním životě. Přeložil Petr Babka. Praha: Portál, 2013. 144 s. ISBN 978-80-262-0345-2.

JESEŇÁK, Šimon. Počúvať sa a nehromadiť floskuly. Rozhovor s Fedorom Gálom o dobe bez lídrov. In: Periodikum týždeň, 2020, XVII., č. 31, s. 16–19. Dňa 27. 7. 2020. ISSN1336-653X.

KAŠČÁKOVÁ, Natália – BELLA Vitalia. Traumu môžu spôsobiť aj “nevinné” poznámky. In: Denník N. Víkend. ISSN 1339-844X, 2020, 6, č. 157, s. 14–16. Dňa 14. augusta 2020.

KREKOVIČ, Miloš – FARKAŠOVÁ, Etela. Je provokácia obhajovať pomalosť, ale je to nutné. Denník N, 6, 2020, č. 169, s. 10–11. Dňa 2. septembra 2020.

LIPOVETSKY, Gilles – JUVIN, Hervé. Globalizovaný Západ. Polemika o planetární kultuře. Přeložil Martin Pokorný. Praha: Prostor, 2012, 232 s. ISBN 978-80-7260-265-0.

MISTRÍK, Erich. O blízkosti. Eseje o stretnutiach so sebou samým. Bratislava: H&H, 2006. 176 s. ISBN 80-88700-66-3.

NAVARRO, Joe – SCIARRA POYNTER, Toni. Nebezpečné osobnosti, jak je odhalit a chránit se před nimi. Překlad Ivana Sýkorová. Praha: Grada Publishing, 2015. 208 s.

ISBN 978-80-247-5487-1.

TIMMERMANS, Felix. Adriaan Brouwer. Preložila Júlia Májeková. Bratislava: Tatran, 1977. 118 s.

ŽEMBEROVÁ, Viera. Sebapoznanie nie je sebazatratenie. In: BARIAKOVÁ, Zuzana – PRŠOVÁ, Eva: Nuda a ľahostajnosť ako prejavy strachu a úzkosti. Filozofické a literárne reflexie. Banská Bystrica: Laputka, 2021, s. 171–187. ISBN 978-80-99944-79-8.

Kontakt: viazember@gmail.com