Viera Žemberová

Do sveta, v ktorom sa jednotlivci aj spoločenstvá začnú správať voči sebe tak, že sa činy a verbálne správanie dajú označiť za nástroj aj za prejav medziľudskej nežičlivoti až neznášanlivosti, zla a krutosti, znamená, že sa zo vzájomných vzťahov vytratila ľudskosť, spolupatričnosť a rešpekt voči životu ako javu, daru a príležitosti byť, prejaviť sa a rozvíjať vo vzťahoch to, čo umožní bez zábran uvažovať o príležitosti, ako voľne (pre)žiť svoj život bez zábran, pocitu ohrozenia a bez obáv zo svojho okolia. Krutosť ako (ne)emocionálny nástroj a opakovaná motivácia prejaviť sa bez mravných či právnych zábran voči inému jednotlivcovi alebo společenstvu, uplatní sa v umeleckom texte ako adaptovaná látka, užšie ako tematická, psychologická, typologická, sociologická a mravná tendenčná zložka prozaického textu, ktorá si prispôsobí a podriadi kompozičné zložky textu, vytvorí z nich celok s negatívnou emotívnou a spravidla aj poznávacou pointou. Do autorskej stratégie zakomponované personalizované zlo a jeho prejavy sa rozvíja ako personalizovaný problém vložený do sujetu a do fabuly textu; patrí medzi dynamické nástroje gradačného aj antigradačného postupu na organizovanie konfliktu a ním iniciovaného príbehu.

Umenie a literatúra v súznení s procesom diferenciácie vo svojom výrazovom, estetickom, poetologickom, nazeracom (aj iných) “priestore”, má aj ďalšiu danosť. A tá spočíva v osobnom či tvorivom zapojení sa tvorcov do aktuálnych udalostí. Aj preto je len prirodzené, že práve náročné spoločenské, inštitucionálne, medziľudské okolnosti na existenciu majú potrebu individuálne sa vyrovnávať s tým, čo ich z rozličných príčin zasiahlo a subjektívne poznamenalo.

Dramatické dejinné súvislosti a nimi iniciované spoločenské procesy v zložitých reáliách osobného života môžu dostať do priesečníka oficiálneho postoja aj individuálnu pamäť, čím sa spontánne a nesúzvučne prepájajú a napínajú vo svojich možnostiach aj dôsledkoch, ako navodiť vzájomne prijateľné (konečné) (vy)riešenie. Následok sa neformuje lineárnymi rozhodnutiami, (vy)tvoria ho kompromisné, častejšie mocensky aktualizované idey, hodnoty, mravy a prax novej spoločnosti. Pre subjekt to spravidla znamená, že sa dostáva do napätých vibrácií z (naj)rozličnejších (mikro)tenzií, na ktoré spoločnosť reaguje mocou privilegovaných nástrojov. Napätie rozpomienky subjektu a tlak spoločenskej moci potrebujú precizovať spôsob a tézy, ktorými budú objasňovať svoju pravdu, aké vyrieknu súdy aj zmýšľanie o prijatých verdiktoch pri ich zdôvodnení, no väčšmi záleží najmä subjektu na okolnostiach pri rešpektovaní dostupných pri presadzovaní konkrétnej entity. Aj preto sa medzi faktom historiografie a jeho výrazom v umeleckom textu pripomínajú pravda, právo, spravodlivosť, ale aj ovládanie mechanizmov spoločnosti tak, aby autori a spisovateľky za seba, či svoju generáciu poskytli personalizovanú, generačnú umeleckú výpoveď o tom, čo ich osobné a národné spoločenstvo prežilo a jasne ustanovili verifikovateľný postoj k pamäti minulému času, ale s nespochybniteľným individuálnym/zovšeobecneným obsahom. Genologicky má umelecká literatúra na zobrazenie dohovoru medzi vedou (fakt) a umením (látka, tematika, problém) viacero druhových a žánrových príležitostí, hoci výraznejší kontrast dokáže prostredníctvom noetiky, mravov a emócií navodiť tematika a do žánru zakomponovaný personalizovaný typový variant na prepájanie epického a dramatického problému v kompozícii textu. V tejto súvislosti sa osvedčili žánre s vyhranenou látkou, historická próza, historizujúca próza alebo próza s témou zo súčasnosti. Látka, tematika (téma) a problém (konflikt, kríza) si podľa stratégie autora a tendencie noetiky textu osvoja naračný priestor poviedky, novely alebo románu. Dráma má rovnako široký žánrový záber na adaptáciu verifikovateľnej látky.

Dejinné udalosti s rozporným dosahom na život jednotlivca aj spoločenstva, jeho názorové filtrovanie autorskou stratégiou vytvára predpoklad ani nie tak na neočakávané morfologické projekty, ako na invenčné výrazové, estetické, psychologické, filozofujúce príbehové projekcie. Pôvodne sa exponuje verifikovateľný historický, politický, sociálny či inak vývinovo a spoločensky závažný detail rozpracovaný do zovšeobecneného literárneho výkladu spoločensky známej, svojou podstatou všeľudskej drámy a rovnako rozporne pôsobiacich existenčných okolností.

Vypäté mocenské spoločenské zmeny traumatizujú ich vykonávateľov, ale zasiahnu aj tých, ktorí nenapomáhajú mechanizmu mocenských metód pri praktickom riadení spoločnosti. V postate nastane obrátená turgenevovská situácia, potomkovia sa začnú pýtať otcov, chcú porozumieť tomu, čo prežili a keď sa tak (ne)stane, vykročia ďalej a vyrovnávajú sa s nedávnou i dávnejšou minulosťou svojich osobných (rodinných) dejín po svojom, teda ako to vedia, chcú, dokážu, čo v dotyku s umeleckou literatúrou, jej druhom a žánrami znova iniciuje ich privátna – otvorená – autorská nazeracia a mravná tendencia.

Noví, svojím miestom v literárnom živote mladí a nekonvenční autori posledných desaťročí minulého storočia v ruskej prozaickej literatúre si vyberajú nie raz, aby sa svojimi osobnostnými silami vyrovnali so sovietskou politickou a ideologickou minulosťou, vlastne so životom generácií svojich predkov a rodičov, cestu naprieč spoločenským a ideologickým kontextom, v ktorom istota uložená do vedomia o národnej tradícii a dejinnom vedomí si uchovala vo svojom pevnom bode prvky, nástroje a uplatnenie etnickej a priestorovej veľkosť aj rozhľadenosti, teda dominantnú postavu vodcu, praktiky pevnej ruky pri riadení práva a mravov spoločenstva, či iné možnosti vytvorené a uplatňované mocou, aby sa literárnymi postupmi vypravili svojským spôsobom do minulosti a do osobných, spravidla rodinných dejín.

Nech je tak, či ona, vždy pôjde o človeka. (Svetlana Vasilenko)

Pod touto hodnotiacou clonou vznikala literárna biografia Svetlany Vasilenkovej¹. Dejiny a činy sovietskeho štátu – od jeho geopolitickej genézy po spoločenskú súčasnosť – svojou členitosťou, rozpätím, obdobiami vystavovanými na obdiv, majú svoj protipól na odvrátenej strane humánnej spoločenskej pamäti utváranej z úsilia o blaho a úctu k ľudskému rodu. Veľký národ má počas svojho sprítomňovania sa v histórii kontinentu alebo ľudského spoločenstva svojím obsahom nielen rozsiahle, ale aj mozaikovité okolnosti svojej histórie. História vo svojej celostnosti, aj dejinnosť v prežitej realite podľa zámerov jednotlivcov, generácií, nazeracích tendencií, umožnia tematicky aj problém zo seba vylupovať či odlupovať mikroobsahy premenené postupne od dokumentárneho videnia súvislostí po mýty alebo emocionálne, či mravne a osobne ladené rozprávania. Práve ony môžu byť kruté a čo je dôležité pre povedomie pravdivosti a spravodlivosti, overiteľné a premenené do literárnych rozprávaní o dejinnej skúsenosti jednotlivca alebo národného spoločenstva.

Vasilenkovej próza Blběnka² patrí medzi ne. Próza je kompozične rozčlenená do štyroch častí, tú poslednú ukončuje geografická a súčasne časová informácia “Kapustin Jar – Moskva 1993 – 1998”, ktorá zohráva významné miesto v literárnej biografii autorky³.

Ruská a sovietska literatúre na prelome dvoch storočí zanechala po sebe viacero literárnych prác, ktoré sa venovali príčine a dôsledkom spôsobu a cieľom uplatňovaným vo výchove uskutočňovanej porevolučnou sovietskou praxou na bezprízorných, osirelých, pre novú moc triedne nepriateľských detí “kulakov a buržujov”. Vasilenkovej Blběnka by sa prvoplánovo mohla pripojiť k nim a patrila by medzi výpovede plné krutosti, neľudskosti, fanatizmu, ponižovania, metódy a spôsoby jednotlivcov aj systému, ktoré sa nezastavili pred znevážením či zničením ľudského života. Výsledkom sú literárne príbehy o spôsobe účinnej prevýchove vzdorovitého objektu hry s fanatickým zámerom rozvrátiť normy tradovaných mravných zvyklostí ruskej spoločnosti a vynucovanie si pravdy a noriem obsiahnutých v triednej budúcnosti⁴.

Personálne, sujetové či problémové exponovanie znevýhodnenej literárnej postavy má dávne miesto v ľudovej slovesnosti aj v autorskej tvorbe⁵. Príbehová vyťaženosť ohrozenej postavy so zdravotným znevýhodnením sa presadila do tematického postupu aj do kompozičnej stratégie autorky ako istota⁶. Autorkino rozhodnutie v prospech tohto riešenia sleduje singulárnu líniu postavy a nerozširuje podložie na osvedčený účinok emotívne a psychologicky efektívne organizovanej tenzie z kontrastov zdravý – chorý, silný – slabý, strojca – obeť. Typ literárnej postavy, ktorý na seba viaže rekonštrukciu úseku z pohnutých dejín ruskej/sovietskej spoločnosti sa rozvíja, aj sa prelína na osi sen – skutočnosť, zahmlievanie živého v nezdravom ume s rafinovanými inštinktmi zdravého rozumu na príbeh so žánrovým kontaminovaním postupov a poetológie rozprávky, balady, sociálnej a existenciálnej, vojnovej prózy až po rodinný albumový zostrih života jedného/jediného, pritom najslabšieho článku všednej rodiny s údelom zdravotnej inakosti⁷. Dominancia outsidera vloženého a priori do roly obete v hrách silných, zdravých, mocných do tak náročnej témy, akou zostáva zámer sujetom a fabulou rekonštruovať ústredné prejavy praktík sovietskej spoločnosti na svojich občanoch, dovolila autorke buď zobrazovať brutalitu spôsobov mocných uplatňovať svoje pravdy, alebo navodiť ten istý zámer emotívne a existenciálne sa presadzujúceho jedinca so životnou rolou odvrhnutého, teda obete, ktorá sa usiluje vzoprieť svojmu osudu inštinktom a silou sebazáchovy pred brutalitou zloby, nebezpečia a ľudskej krutosti.

Druhové a žánrové podložie pre Vasilenkovej prózu Blběnka utvoril zvolený typ kompozície a práca s kategóriou času a literárneho priestoru. Súhrnne, názorne až lineárne, sa pomer medzi organizačným pôsobením kompozície ako celku a kategóriou času v jednotlivých, stupňujúcich sa problémových sekvenciách tematických súčastí, dá vyjadriť ako navrstvovanie sa, ale aj podriaďovanie sa dominantnej literárnej postave a narátorovi. Kompozícia (príbehového, historicko-spoločenského) celku si žiadala od autorky segmentovať neliterárne do literárnych časových komponentov, do ktorých vkladala osobný čas postavy a univerzálny/dejinný/uplynulý čas zrodu, formovania a uplatňovania nástrojov, spôsobov a vykonávateľov praktík sovietskej moci, teda vôle politickej moci⁸. Popritom ju viac zaujíma vôľa tých všedných, nemenných článkov dejín, anonymní trhovníci, kupci, ženy, muži, deti. V rozprávkovej a nerozprávkovej ríši zla sa ono môže presadiť len a iba vtedy, keď sa nájde výkonná a iniciatívna zložka moci, ktorá uplatní hry na svoju pravdu, spravodlivosť, sú to takmer vždy tí, ktorí si praktiky, mravy, emócie, psychológiu zla osvoja, ba viac, rozvinú ju, aby sa zdokonaľovala bolesť, bezohľadnosť, ponižovanie, krutosť spôsobovaná jednotlivcovi alebo ovládanej skupine. Napokon na konci takto znetvorenia humanity a prapodstát ľudskej spolupatričnosti môže sa uplatniť len sebazničujúci kolotoč smrti a vraždy, alebo sa objaví ďalšia nová spoločenská sila, ktorá ríšu zla zničí jej vlastnými nástrojmi. Nech je tak, či ona, vždy pôjde o človeka⁹.

Žánre prózy a čitateľská skúsenosť s nimi nevylučujú iniciatívu princípu krutosti v subštruktúre formovanej z emocionality, mravnosti v sujete a v typológii lineárnych postáv aj zo symboliky v nadtextovej recepčnej a noetickej rovine textu, kam preniknú realistická, čarodejná či zvieracia rozprávka, ale aj sociálne ladená forma a poetika stredoeurópskej ľudovej balady, romantická, realistická, naturalistická umelecká próza, sociálna, historická, dobrodružná, cestopisná a iné typologické možnosti ozvláštňujúce prozaický text. Poetologicky, esteticky a v naračnej realizácii sa kompozične sústreďujú na dostredivé rozvinutie autorskej stratégie do roly narátora a postavy, do sujetu, fabuly a problémov, ktoré anticipuje látka aj tematika a ich dynamické rozvinutie prostredníctvom kategórie priestor a kategórie čas.

V próze Blběnka sa zosobnený výklad kolektívnej dejinnej pamäti sovietskych/ruských ľudí vtesnal do kompozície ako zosúladenie štyroch odlišných, poetologicky a esteticky, ale predovšetkým svojím priestorovým a časovým vymedzením uzavretých mikroblokov z dramatických osobných dejín v neosobných procesoch pre znevýhodnenú Naděnku/Hannu/Tabu/ Naděnku – novorodenca/ dieťaťa/ pseudopostavy/ adolescentku – prosto odvrhnutého dieťaťa/ siroty v štátnom sociálnom zariadení pre tulákov a odvrhnutého dieťaťa – ktoré osobnými dejinami kopíruje udalosti utvárajúce novú spoločenskú skúsenosť.

Krutosť, drsnosť, povýšenectvo moci v rukách jednotlivca sa uviedli v Blběnke ako dostredivé miesto na najrozličnejšie funkčné overovanie nosnosti praktík ako sú sociálny jav, emocionálny prejav a medziľudská dorozumievacia prax účinného overovania obsahov ľudské dejiny a ich (ne)humanných postojov, čo z nich už nefunguje, a to ani vtedy nie, keď sa čas prirodzene posúva dopredu a jeho pohyb sprevádzajú (naj)sofistikovanejšie civilizačné zámery.

Prozaická rola netvora, je ním nielen funkčne zvolená postava nemého, ale vnímajúceho, reflektujúceho a reagujúceho dievčaťa Naďa/ Hanna s vyššou mravnou normou, akú majú jej trýznitelia, ale nemá ju ani dav zdravých nositeľov moci, ani bezmenní ľudkovia na trhovisku, v dedine či malom meste, ktorým vďaka drsnému životu v nerozvinutej krajine prirodzene chýbajú humánne danosti/ vlastnosti, a predsa sú z nich víťazi dejín, hoci, v tom je čas spravodlivý, len na istý čas.

Ak sa chce žáner s takouto nazeracou záťažou vyrovnať, zvolí si otvorenú kompozíciu, ktorá koreluje s dostupnou kontamináciou druhu a žánru (HODROVÁ, 1989, s. 81) v podložia románu stratených ilúzií, preto sa aktivujú postupy tajomstva, mýtu, reflexie, sna aj senzibilnej predstavivosti. Všetko pre potreby existenciálne a emotívne výrazného príbehu s ambíciou dôkladnej výpovede o dejinne prežitom. V jednotlivých vrstvách sujetu sú obsiahnuté v tematizácii jedinej, osudom limitovanej, maličkej, mladej, bezbrannej ženskej nositeľky nových výchovných a sociálnych nástrojov na výchovu nového a užitočného človeka pre novú a triedne “nezmieriteľnú” spoločenskú prax.

Externá forma hybridného žánru si uchováva postupy iniciačného románu, ale dostredivým miestom žánrov a spôsobu organizovania zovretého kompozičného miesta sa stalo putovanie (HODROVÁ, 1989, s. 39–40; uvádza termín chožděnije) dejinami, cestou, potulovaním sa, útekom, hľadaním, a to všetko ako jediná možná osobná cesta pomedzi sociálne, mentálne, psychologicky a mravne znevýhodnených jedincov v epicentre udalostí, kam nikdy nechceli, ale prijali rolu nositeľa neželaného osudu, či náhody ako postrkovaná detsko-ženská postava.

V ruskej a etablujúcej sa sovietskej revolučnej a povojnovej spoločnosti, praktikami ktorej prechádza Naděnka/ Hanna/ Naděnka, dostáva sa v noetike textu pozornosť výrazne stretovým udalostiam, zastaveniam a postaveniu, všetko má kauzálne ideologické a mocenské koreláty. Najvýraznejšie sa to prejaví pri stretoch pravoslávia a ateizmu v revolučných povojnových rokoch: “Komsomol, také jako temná stěna, zastavil kus od nich. Otevřeli huby jako havraní mláďata a začali hulákat: “Bůh není!”, řvali. Bůh není!. Chlapi stáli strnule a tiše. Před komsomolce vyšel v čapce frajersky naražené přes kučery ke straně statný komsomolský tajemník a opřel si ruce v bok. Ostře se na chlapy zadíval: Pokácejte ten kříž!, křikl na ne. Chlapi dál stáli jako zeď a mlčeli. Za jejich zády zářil ve slunci ledový kříž. Světelný odraz komsomolského tajemníka oslňoval. Pokácejte ten kříž!, zaječel tajemník, stíníci si oči dlaní .Aniž si cokoli řekli, chlapi se navzájemn chytili za ruce. Otec Vasilij se ke kříži postavil a zakryl ho vlastním tělem. Tak pokácejte kríž!!!, řval zběsile vrchní komsomolec s penou u úst. Bůh není! Není… Ten váš Bůh zdech!!!” (VASILENKOVÁ, 2010, s. 106).

Minuciózna práca so symbolikou, zvukom a ich sémantické presadenie sa v podloží príbehovej udalosti nemôže uniknúť pri postupnom prenikaní do celku štruktúry textu a do zmyslovej estetiky v zvolenej poetológii prepájania harmónie prírodného sveta s disharmóniou pohnutého, roztriešteného ľudského sveta, v ktorom sa literárne stretnutia skutočného s neskutočným, realistického s naturalistickým a naturistického s mýtickým preskupujú do nemenného deziluzívneho vnímania osobnej a neosobnej situácie znevýhodnenej literárnej postavy, ktorá vie všetko.

Senzibilita vo vzťahu medzi prírodou a protagonistkou sa preniesla aj do žánrového pôdorysu druhej a tretej časti Blběnky, v ktorých sa popri rozprávkovosti esteticky exponuje zmyslovosť a zmyselnosť, podobenstvá na biblické výjavy, mýtus a personifikujú sa reálie dávneho sveta: rieka s dramaticky kontrastnými obrazmi a opisom dejov medzi smrťou a životom rozhoduje o živote Hanny, šaty účelovo menia spoločenský status Hanny, predstavivosť nevedomých mení Hannu na Tubu, chánovu dcéru. Esteticky účinné vložky senzuálneho a mýtického aj mystického sú účinnou temporytmickou a dramatickou sínusoidou pri zapájaní literárnej esteticky v jazykových a štylistických zložkách povedľa útočnosti aj sugestívnych atakoch (ne)literárnej skutočnosti.

Autorkina stratégia naplno počíta s noetickou hodnotu vysokého v narácii a s tradíciou realistickej poznávacej dispozície umeleckej metódy pohybujúcej sa odlišne v každom zo štyroch uzavretých blokov prepojených drsnými scénami dozrievania Hanny/ Naděnky. Autorka to dosiahla presunmi medzi poetizáciou narácie a existenciálnou sondou výrazu, preto sa dôsledne prostredníctvom rozprávača a literárneho priestoru obidve zložky literárnej reči funkčne rešpektujú. Postupmi v stratégii textu ako aj gnómickým filozofovaním rozprávača sa rozvíjajú v nadpríbehovej časti textu (text po texte) verifikovateľné spoločenské fakty z dejín jednej krajiny v konkrétnom storočí.

Ako v rozprávke prežila Naděnka/ Hanna/ Tubu/ Naděnka za všetkých toľko, tak kruto

a drsne, že jej “život svaté” sa zúročí v pointe rozprávača vo viacvýznamovej úľave: “A já najednou pochopil, že válka nebude, že Naďka nás všechny zachránila, že nebudou ani rakety, ani jadernej úder… Že smrt nebude!” (VASILENKOVÁ, 2010, s. 150)

Inou pointou by mohol byť pochybovačný doplnok, rešpektujúci danosť, že smrť je v nás, čo je nezvratný zákon prírody, o ktorom neuvažuje revolučný kolektív, preto má zmysel dôkladne premyslieť, ako, kedy, prečo, s akou mravnou zodpovednosťou sa zúčastňujeme, čoho aj anonymne a ako jednotlivci, na príbehoch ako bol, pars pro toto, “život svaté” Hanny/ Naděnky.

... porozuměl jsi našemu nesmírnému neštěstí. (Jelena Čižovová)

Ruská próza posledných desaťročí je ponorená do (svojich) dejín minulého storočia tak zanietene a sústredene, že sa osobné identifikuje na pozadí spoločenského, ale i tak, že zo všeobecného vyplývajú strasti či normy prirodzene zabývané do ich osobného prežívania vo všetkých súčastiach jestvovania jednotlivca a veľkého spoločenstva s nemalým podielom na tom, ako veľká krajina pre seba a svojich občanov v minulom storočí žila a čo prežila. Látka odvíjaná z historiografických reálií minulého storočia sa mení na mozaiku z tematizovania spoločenských, politických, vojenských alebo inak a iných verifikovateľných personálnych udalostí, ktoré ideologickou, politickou a vojenskou mocou utvárali moderné dejiny krajiny a s nimi aj pamäť rodu a rodiny. Takto navrstvovaný odkaz sa dostal do naračného záujmu novej generácie potomkov v službe umenia aj literatúry. Dnes sú spravidla vo veku strednej generácie, príbehovým obnovovaním pamäti najbližších predkov, návratmi do skúseností svojej rodiny z nedávnej minulosti, hľadajú literárnymi prostriedkami pravdu, poznanie, osobné porozumenie a zmierenie sa s tým, čo individuálna pamäť toho, kto pri tom bol a už nedokáže presadiť jej obsah ani zovšeobecniť ho pre zákonitosť spätú s plynúcim časom svojej existencie.

Prirodzený generačný posun, aký navodili udalosti minulého storočia medzi dejinami a spoločnosťou sa v prozaickej tvorbe posunul z autorov porevolučných tém a tém z Veľkej vlasteneckej vojny na potomkov. Tí vyrastali a utvárali svoju osobnosť, svoj vzťah ku skutočnosti na prelome nie dávnej minulosti, boli účastníkmi, hoci vo svojom ranom veku tých štátotvorných a politických zmien, ktoré priniesol koniec osemdesiatych rokov a začiatok deväťdesiatych rokov. Azda to nebude omylné poznanie, kontakty osobného a spoločenského poznania sa tematizujú náročne iba ako porozumenie, preto sa predovšetkým postupmi rekonštrukcie hľadá to, čo v spoločnosti bolo akútne a čo to so subjektom urobilo a jeho blízkym spôsobilo pri prežívaných náročných aj všedných udalostiach. Vlastne ide o zachytenie a porozumenie tomu, ako sa spoločenské procesy pri rozhodovaní aj pri rešpektovaní písaných a nepísaných zákonov a zákonitostí národného spoločenstva vyrovnávali s tými, ktorí odlišne zmýšľali o skutočnosti, ale i s takými, ktorí moc iniciatívne uplatňovali a jej prostredníctvom utvárali nové pravidlá na povinnosti aj zmýšľanie pre jednotlivcov aj generácie sovietskych ľudí.

Literárne vyrovnávanie sa začínajúcich aj mladých literátov v posledných desaťročiach v ruskej próze sa sústreďuje na žáner a ten zasa na typ rozprávača, ale na najmä tendenciu a funkciu spracovania nazeracej stratégie autora pri vyrovnávaní sa s témou buď panoramatického záberu, alebo spoločensky či dejinne vymedzenej jednotlivosti s odrazom do zovšeobecnenej spoločenskej praxe. Na takto precizovaný, spravidla subjektívne motivovaný neliterárny zámer reaguje autor umeleckého textu svojou poetikou a estetikou pri noetickom, estetickom a emotívnom a mravnom adaptovaní témy, konfliktu a pointy svojho rozprávania o tom, čo prežili jeho predkovia. Moment výraznej generačnej väzby mení tento typ prozaických textov na literárnu pamäť nastupujúcej autorskej generácie, aby uchovala odkaz o jej porozumení minulosti a o istotách národnej histórie.

Petrohradská prozaička Jelena Čižovová¹⁰ je autorka poučená o teórii textu a jej štylistika plynie hladko, upokojujúco, prosto, až sa žiada napísať pravdivo, a to preto, lebo utvorila také postavy zrelých ruských žien z veľkomesta bielych nocí, ktoré obsiahli vo svojom literárnom prototype sociálne a mravné odlišnosti navodené pôvodom, vzdelaním, autentickým rodinným zázemím a zovšeobecneným osudom sovietskych žien, ktorým vojna v tomto meste a v rokoch po nej zobrala to, čo považovali za zmysel, hodnotu a opodstatnenosť svojej prítomnosti na zemi. Vojna ich pripravila krutým a neľudským spôsobom o deti a s nimi sa rozplynula rodina, nivelizovala sa ich osobná prítomnosť aj budúcnosť na traumu a prežívanie, keď sa neuchoval pôvodný zmysel ich osobnej existencie. Nad utrpením a skrivodlivosťou pre ne prečnievala a ony sa jej ujali aj vo svojom vysokom veku, ženská súdržnosť, obetavosť, múdrosť a zmysel pre existenčný kompromis, nie na rezignáciu voči realite. Ženské postavy, ktoré sa stali pre svoj vek, spôsob a miesto na život pre spoločnosť neviditeľné, si uchovali napriek okolnostiam silnejúcu istotu z poznania, že život musí pokračovať, aj keď ony už v ňom nebudú.

V próze Čas žen¹¹ sa všetko a všetci krútia okolo osudu a budúcnosti nemého, ukáže sa z vlastnej vôle nehovoriaceho dievčatka, jej slobodnej matky a zradnej choroby, okolo rituálu denných starostí žien odlišného veku, aby si udržali bývanie vo veľkomeste a vzdorovali krutosti okolia svojskou taktikou na prežitie, či ako žiť v čase osobnej krízy až bezmocnosti a pritom sa nedať zničiť dravým kolektívnym duchom fabriky, v ktorej slobodná matka pracuje. Denne znova a opätovne hľadajú spoločnú účinnú ochranu, aby dokázali spoločne vzdorovať tlaku novinových právd a krutým, bezohľadným návodom fabrického kolektívu na ich a nimi praktikovanú občiansku spravodlivosť.

Základná príbehová konštrukcia v próze Čas žien zotrváva na tom, čo autorka prózy ponúka postavám ako nové a ďalšie nepríjemné skúšky, ako svojimi istotami prežiť ďalší všedný deň. Kompozične ide o mikroepizódami navrstvovaný príbeh, ktorý prepája reálny čas, reálne dejinné obsahy, svetský a duchovný svet s ich pravidlami a zvyklosťami. Postupne vzniká vďaka odlišnosti postáv žien mozaika zo stupňujúceho sa napätia medzi tradičným prijímaním reality a prejavmi kolektívneho vedomia o správnosti života v povojnovej spoločnosti. Konflikt medzi individuálnym a kolektívnym, do ktorého sa ako do prepadliska inakosti vtesná všetko osobné a voči davu iné sa kompozične dostredivo prepojí do viacero voľne a funkčne otváraných postupov z odlišných žánrov prózy.

Autorka vedomím uvoľňovaním žánrovej formy obsiahla stretanie sa žitej skutočnosti subjektu s jeho predstavami, čím dokázala nájsť mravné, emotívne, sociálne aj vzťahové dotykové miesto medzi kolektívnou zlobou odvodenou z uniformnej moci davu a praktickou múdrosťou troch zrelých žien, ako umne unikať pred nástrahami, zlobou a nežičlivosťou, surovosťou a zlobou svojho najbližšieho (fabrika, dom) okolia. Žánrový zlom, ktorý obsiahol a rozvíjal viacero tenzijných typologických podskupín pri vymedzení nazeracej tendencie textu (historizujúci, rodinný, profesijný, dobrodružný, profesijný, impresívny aj iné), rámcuje sa emotívne, aby praktickým konaním, vôľovou vyhranenosťou voči hluku a krutosti mimo mestského bytu sa príbehom štyroch žien a dieťaťa vyrovnala s praktikovanou neliterárnou spoločenskou skúsenosťou. Vekom zrelé a životom neláskavo skúšané ženské postavy vytvorili prostredie, v ktorom vládne pobožnosť, poverčivosť, zvyky, zručnosť a vôľa nájsť riešenie aj ochranu pred novou realitou ulice, ale aj spôsob, vecnosť a prezieravosť, ako ochrániť dievčatko a jeho matku pred záhubou z praktík navodených povojnovými sovietskymi nariadeniami, pred predpismi a zákonmi: slobodná matka, dieťa do domova, strata bývania, obvinenia starých žien z príživníctva, nedôstojný vzťah muža k žene a iné krutosti zakorenené v dobových spoločenských a medziľudských reáliách a praktikách.

Do spoločnosti, do jej vševediaceho exteriéru preniká vzdorujúci mikrosvet ticha (dievčatko odmieta hovoriť), ktorým sa dieťa bráni hluku dospelých (fabrika, mesto): „Asi do sedmi let jsem mlčela a pak jsem najednou promluvila, i když si na to sama nepamatuju.“ Za touto zmenou by mohlo byť aj mamin výber neruského hanlivého rodného mena pre jedinú dcéru, Zuzana. Starenky, čo sa o ňu a chorú mamu starali, to doriešili tak, že zvolili pre dievčatko cirkevné pomenovanie Sofia. Kompozične precízna, nevtieravá výmena postu a typu narátorky ponúka viacero možností, ako sledovať a nestratiť niť s príbehom a noetikou rekonštruovaného vzťahového, sociálneho a mravného problému medzi matkou, starými ženami a komentujúcim dievčatkom. Postupu napomáhajú pomenovania kapitol Mým babičkám, Matka, Dcera, Matka, Glikerie, Jovdokie, Otčím, Ariadna, Solomon, Vnučka, ale predovšetkým zámena kategórie čas v role detskej postavy (nehovoriace dievčatko - dospelá mladá umelkyňa), čím sa kategóriou čas prepája cárske Rusko, porevolučné Rusko, povojnový Sovietsky zväz a dotvára sa horizont spoločenského pohybu, v ktorom svoje tenzijné miesto zaujme aj podnet na emigráciu. Zuzanina väzba na veľkomesto s cárskou minulosťou, atmosféra bielych nocí, rozpomienky na osobné i rodinné dejiny, ale ani jej mravne a emotívne vedomie jej nedovolí opustiť svoje starenky - opatrovkyne, aj keď ich už niet a v dospelosti Zuzana odmietne ponuku na život naplnený výtvarným umením mimo Ruska.

Jelena Čižovová prostredníctvom životom inak skúšaných a uhnetených ženských príbehov naznačuje zvnútornený postoj a spôsob osobného vyrovnávania sa s prítomnosťou, potrebu a dosah tradovaných mravných zvykov a návykov fungujúcich v živote jednotlivca kdekoľvek a kedykoľvek, čím si literárne overuje existenciu pravdy, spravodlivosti, klamstva, zbabelosti, podlosti, závisti, krutosti, žičlivosti či zničujúcu ľudskú zákernosť. Všetko, čo sa spája s človekom, rámcuje čas ako dej medzi životom a smrťou. Smrť v činoch a mysliach Čižovovej stareniek sa neignoruje a ani sa pred ňou neustupuje. Skôr sa prirodzene a trpezlivo čaká na jej príchod – kým sa tak stane, musí sa vykonať všetko, aby život nehovoriaceho dievčatka pokračoval tak, ako keby boli naďalej s ňou. Starenky konajú prakticky, takticky aj strategicky, aby dosiahli svoj cieľ, uchrániť dievčatko pred zlobou kolektívnej reality. V živote a dospievaní dievčatka sa všetko uberá podľa neviditeľnej schémy, čo vidím a ako to komentujem, čo žijem a o čom snívam. Čas plynie, niečo donesie, všeličo odnesie, ako hovorí starenka Glikeria: „Na tomto světě už všechno bylo. To jenom zlí lidi žijou a neví o tom.“

Čas žen prozaičky Jeleny Čižovovej dôveruje sile a odolnosti žien, ich schopnosti vyrovnať sa takmer so všetkým, čo život od nich očakáva a čím ich jeho odvrátená tvár aj nežičlivo navštevuje. Život sa so ženou spojil na svojom počiatku a dôveruje jej aj pri svojom doznievaní.

Prózy Blběnka a Čas žen každý svojským spôsobom a nazeraním na život – prvá próza drsne, bezmocne a kruto, druhá próza ušľachtilo, dojemne i varujúco, jemne a s rozvahou – sa dotýka nadčasových a život utvárajúcich i limitujúcich reálií okolo jednotlivca, človeka aj z (ne)literárneho sveta. Spoločne literárnym postavám v prózach, tým prototypovým subjektom zo ženského sveta, zahrnutým do zložitostí spoločenského života, čas, ten reálne plynúci čas, paradoxne, nezostal pre nich tou najväčšou hrozbou, ale ani istotou. Tým všetkým a za akýchkoľvek okolností sú postavy žien pre seba, o sebe a za seba len ony samy.

Literatúra

ČIŽOVOVÁ, Jelena. Čas žen. [Vremja ženščin]. Přeložila Adéla Koutná. Brno: Host, 2016. ISBN 978-80-7491-650-2.

GUZI, Ľ. (ed..). Hľadanie ekvivalentnostii IX. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2017. ISBN 978-80-555-1874-9.

HODROVÁ, Daniela. Hledání románu. Kapitoly z historie a typologie žánru. Praha: Československý spisovatel, 1989.

PAVERA, Libor – POSPÍŠIL, Ivo. Žánrové metamorfózy v středoevropském kontextu. Svazek I. Brno: Istenis ,2003. ISBN 80-902871-8-2.

VASILENKO, Svetlana. Blběnka. Život svaté. [Duročka]. Z ruského originálu přeložil a předmluvu Čarovný svět Světlany Vasilenko opatřil Libor Dvořák. Ilustrace Juliána Fiedorová. Praha: Pulchra. Edice Zvon, 2010. ISBN 978-80-87377-12-3.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com