Výmole a nepokorené koruny stromov
sprevádzali tú nočnú utajenú cestu
bez povolenia
(bolo treba platiť dolármi) do Vladimira,
aby sme uvideli Rubľovov Posledný súd.

Sme utečenci
z oficiálneho jazyka
do jazyka svojho vnútra,
uzimeného a vrúcneho
ako zlatá lyžica vo vitríne,
ktorou sa nikdy neje.

Rozbi to sklo,
vyžeň zo seba kupcov,
zaplať
najvyššiu cenu.

Ďakujem ti, Pane, za dar zármutku,
ktorý ma doviedol až
za plechové dvere popraviska,
kde sme si obesili prezidenta
a kde sú dnes klietky pre psov.

Ešte aj teraz počujem ten brechot,
tíchnúci pod striebrom misky,
aby som začula šepot poslednej omše
za dverami cely,
po sledný
rozdelený chlieb.

Ďakujem ti, Pane, za dar ostychu,
s akým mi cvičiteľ
rozprával o vápennej jame
a o mieste, odkiaľ vyšlo slnko,
hanblivo si schovávajúc desiat u
do vrecka uniformy.