Téma holokaustu je veľmi citlivou a zároveň málo prebádanou oblasťou v slovenskej literárnej vede, zvlášť pokiaľ ide o memoárovú tvorbu. Je to spôsobené najmä tým, že po roku 1948 nebola táto literatúra vo vtedajšom Česko­slovensku žiaducou s rôznych dôvodov, či už pôvodná alebo prekladová. Preto diela s touto tematikou mohli u nás slobodne vyjsť až po roku 1989, kedy nové spoločenské zriadenie prinieslo so sebou aj slobodu prejavu, a tak umožnilo o hrôzach holokaustu otvorene písať/hovo­riť, hoci so značným časovým odstupom. Situácia v Taliansku po oslobodení bola diametrálne odlišná, slobodnejšia, a umožnila autorom podať svedectvo o svojich otrasných zážitkoch z obdobia rokov 1939‑1945 prakticky bezprostredne po skončení vojny. Preklady takýchto diel sa k českému a slovenskému čitateľovi mohli dostať najprv prostredníctvom českých prekladov v 90. rokoch, neskôr po roku 2000 už aj v slovenských. Z tohto aspektu je publikácia, ktorá vyšla PhDr. Ivanovi Šušovi, Ph.D. v Brne (v spolupráci s Ústavom slavistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity, editor: prof. PhDr. Ivo Pospíšil, DrSc.), hodnotným prínosom do slovenskej literárnej histórie, pretože nielen mapuje slovenskú memoárovú literatúru s témou holokaustu, ale zaraďuje ju aj do širších medziliterárnych súvislostí, konkrétne vo vzťahu k talianskej memoárovej literatúre s uvedenou témou. Autor vo svojej publikácii hľadá ich spoločné črty a možnú vzájomnú prepojenosť, na čo mu slúži najmä komparatívna kapitola, kde porovnáva memoárovú tvorbu talianskeho autora Prima Leviho a dielo Tu bola kedysi ulica... od slovenského židovského autora Lea Kohúta.

Treba zdôrazniť, že Ivan Šuša sa vo svojej publikácii zameriava na tvorbu židovských autorov, ktorí prežili holokaust a život v koncentračnom tábore na vlastnej koži. Do slovenskej literatúry zaraďuje diela autorov, ktorí v čase holokaustu žili na Slovensku a písali po slovensky, ale aj slovenských autorov v emigrácii, ktorých memoárová tvorba vyšla pôvodne v zahraničí a do slovenčiny bola preložená (manželia Gilovci a Rudo Polaček, Akiva Nir, Kathryn Winterová, Iboja Wandall‑Holmová a Max Stern).

Pozitívom je, že autor v úvode publikácie prináša historický exkurz, aby čitateľovi priblížil spolo­čensko‑poli­tickú situáciu daného obdobia v Taliansku a na Slovensku, oboznámil ho s meniacim sa politickým a názorovým ovzduším v Európe a poukázal na dôvody rasovej nenávisti, ktorá sa tak kruto dotkla židovského obyvateľstva ako jednej z nežiaducich národnostných a sociálnych skupín. V ďalšej časti rieši problémy terminológie a terminologické diferenciácie v talianskej a slovenskej literárnej vede. Snaží sa odlíšiť memoárovú spisbu od iných literárnych útvarov, ako sú denníky, listy, autobiografické útvary, románové kroniky a pod. na základe jej charakteristík spoločných pre slovenskú a taliansku literárnu vedu, zároveň si však uvedomuje jej dotyk s vecnou a umeleckou literatúrou. Zaujímavou časťou je oboznámenie s motívmi autorov písať/hovoriť o svojich otrasných zážitkoch z koncentračných táborov.

V ďalších samostatných podkapitolách autor rozoberá taliansku a slovenskú memoárovú prózu židovských autorov s témou holokaustu. Práve interpretačnej časti autor venuje najväčší priestor. Oboznamuje čitateľa s autormi neznámymi, resp. málo známymi či už v kontexte talianskej, alebo slovenskej literatúry. Prináša informáciu o ich memoárovej tvorbe, rozoberá ju a zároveň sa ju snaží čo najviac priblížiť čitateľovi (opäť) prostredníctvom vybraných úryvkov. Pre slovenského, rovnako ako aj českého čitateľa, je táto časť hodnotná aj z toho dôvodu, že väčšina spomínaných diel doteraz nevyšla v slovenskom ani českom preklade. Preto tu treba oceniť prácu autora publikácie, ktorý prináša tieto úryvky vo vlastnom slovenskom preklade. Po ľudskej stránke veľmi silnou a emotívnou časťou sú interpretácie diel talianskych ženských autoriek (Liana Milluová, Giuliana Fiorentinová Tedeschiová a i.) v priblížení ich osudov aj práve cez už spomínané úryvky. Podobný princíp zachováva aj pri interpretáciách diel slovenských autorov. Najväčšiu pozornosť venuje Jurajovi Špitzerovi a Leovi Kohútovi, ktorého dielo, ako už bolo spomínané, v poslednej kapitole porovnáva s memoárami talianskeho židovského autora Prima Leviho. Všíma si motivickú stránku diel, mieru faktickosti a dokumentárnej faktografickosti, reflexívnosti, autentickosť rozprávania vo vzťahu k beletrizovanosti a pod. Nezabúda ani na fakt rôznych možností vydania memoárových kníh u oboch autorov.

Publikácia je určená, ako píše sám jej autor, predovšetkým záujemcom o židovský holokaust a slovenskú a taliansku (memoárovú) literatúru a históriu. Možno by sa ešte hodilo doplniť, že pre svoju systematickosť, prehľadnosť, informačnú nasýtenosť, koncíznosť a presnosť, je vhodným bibliografickým zdrojom pre študentov literatúry a pre tých, ktorí majú záujem sa dozvedieť viac o tejto pomerne málo preskúmanej oblasti literatúry, čo možno chápať ako najväčší prínos tejto publikácie do (česko)slo­venskej a talianskej literárnej histórie a kritiky.