O slovenskom naturizme, ktorý sa ako literárny prúd rozvíjal v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch minulého storočia, vyšlo doteraz niekoľko monografií, desiatky vedeckých štúdií, nehovoriac o vývinovom aspekte – teda ako samostatné kapitoly v rámci dejín literatúry, ako aj v literárno‑kri­tickom kontexte. Hľadala sa extenzia samotného pojmu (naturizmus, lyrizovaná próza, neoromantizmus, slovenský variant expresionizmu atď.), viedli sa diskusie o jeho samotnej podstate (motivické a tematické uchopenie), poetike (folklórnosť, obraznosť), ako aj o žánrovom aspekte (smerovanie k synkretizmu). Interpretovala sa tvorba najvýznamnejších osobností tohto prúdu – najmä Ľuda Ondrejova, Dobroslava Chrobáka, Margity Figuli či Františka Švantera. Dodnes v rámci uvedenej tematiky vyšli teoretické práce Oskara Čepana (najmä Kontúry naturizmu, 1977), Jozefa Felixa, Michala Chorváta, Alexandra Matušku, Andreja Mráza, Vladimíra Petríka, Viliama Marčoka a ďalších.

Téma naturizmu sa preto môže navonok javiť ako „ošúchaná“, dostatočne prebádaná, priam čítanková. Aj napriek už spomínaným početným štúdiám, však môže príjemne prekvapiť – ak k nej autor pristupuje nekonvenčne, komparatívne, s využitím nových či neznámych (napríklad zahraničných) aspektov. Táto charakteristika jednoznačne platí pre monografiu Ally Maškovej – Slovenský naturizmus v časopriestore v preklade Hedvigy Kubišovej, ktorá vyšla nedávno v bratislavskom Spolku slovenských spisovateľov. Slovakistka a bohemistka Katedry slovanskej filológie Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova – profesorka Alla Mašková, v nej napojila slovenský naturizmus na európsky literárny kontext – a to jednak z hľadiska literárnych inšpirácií, ako aj filozofických podnetov. K jednotlivým autorom nepristupuje klasickou interpretačnou či deskriptívnou metódou – tým by sa jej práca minula účinku. Mašková však prekračuje čisto slovenský (akiste mi čitatelia odpustia výraz „provinčný“) literárny rubikon a s výnimkou „povinných“ prvých dvoch kapitol, zameraných na slovenský literárny život v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch 20. storočia a naturizmu v zrkadle literárnej kritiky, uchopuje tému na základe vopred určených a originálnych filozofických postulátov – (nazvime ich východísk) v svetovej literatúre i filozofii samotnej. Takto napríklad uvažuje o niektorých postulátoch filozofie života, vzťahu Fridricha Nietzscheho a slovanských literatúr a v rámci toho so zameraním na nietzscheovský a bergsonovský variant filozofie a celkového vplyvu filozofie života na slovenskú literatúru.

Akýmsi pomyselným premostením témy filozofie a literatúry vo vzťahu k traktovanému literárnemu prúdu je kapitola, venovaná vybraným aspektom naturizmu vo svetle iracionalistických ideí. Toto premostenie zvláda Mašková bravúrne – porovnáva napríklad lyricko‑epické dielo Ľuda Ondrejova Martin Nociar Jakubovie a Nietzscheho poému Tak hovoril Zaratustra, novelu Dobroslava Chrobáka Drak sa vracia cez prizmu „filozofov života“, hľadá analógie Arthura Schopenhauera a Fratntiška Švantnera a podobne. Za jednoznačne prínosné môžeme považovať aj Maškovej zobrazenie inšpiratívneho vzťahu vybraných slovenských naturistov (najmä Švantnera) ku Knutovi Hamsunovi či Charlesovi Ferdinandovi Ramusovi (ktorý je v českom a slovenskom kontexte známy najmä zo Šaldových prác). Autorkina komparácia sa pohybuje na osi diel Vrch hrôzy (Derborence) a Piargy (teda Ramus-Švantner), pričom si všíma analógie a diferencie v sujetovej výstavbe, estetickej koncepcii, priestore diela, rozprávaní atď. Ako relatívne autonómnu časť monografie môžeme považovať kapitolu, venovanú osobitostiam poetiky naturizmu – tu Mašková pripomína hlavne biblické reminiscencie Margity Figuli či vývin poetiky trilógie Ľuda Ondrejova Slnko vystúpilo nad hory.

Autorka využíva vo svojej práci nielen slovenské, ale i dostupné ruské či ďalšie zahraničné zdroje, vtedajšie i súčasné kritiky a recenzie, archívne dokumenty a materiály (tie potom ponúka v závere ako prílohu). Komparatívny a literárno‑filo­zofický aspekt posúva monografiu Ally Maškovej (podľa témy by mal vari čitateľ pocit, že ide o bazálnu študijnú literatúru) do pozície „nadstavbového materiálu“ – práca nepochybne dopĺňa doterajšie poznatky a jednoznačne ich rozširuje.

Pozornosť si zaslúži i kvalitný preklad z ruštiny do slovenčiny z pera Hedvigy Kubišovej. Dodajme, že prekladateľka pôsobí ako lektorka slovenského jazyka a kultúry Ministerstva školstva SR na Lomonosovovej štátnej univerzite. Ako sa uvádza v knihe, cieľom tohto prekladu je „obozná­menie slovenskej kultúrnej verejnosti s literárnovednou monografiou vynikajúcej ruskej slovakistky a bohemistky Ally Maškovej“ (s. 182). Vydaním publikácie sa tento cieľ nepochybne naplnil a navyše – svojím „zahraničným“ pohľadom obohatil slovenský, slovensko‑rus­ký, ako aj slovensko‑eu­rópsky (a to nielen slavistický) literárno‑kul­túrny kontext.