Ľubomír Feldek: Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča. 1. vydanie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2013. 320 s.

Feldekov „ťahák“ z dejín slovenskej literatúry je motivovaný nielen autorovým záujmom o literatúru, ale aj presvedčením o jej príťažlivosti. Kniha je z kompozičného hľadiska rozčlenená na šesť častí a Ľubomír Feldek ju mohol „osnovať“ len pre to, lebo jeho rozhľadenosť v kontexte slovenskej literatúry a kultúry je nevšedná a jeho tvorivý (prekladateľský a básnický či prozaický) záber zas nesmierne široký.

Prvá z častí diela reaguje na príchod Metoda a Cyrila na Veľkú Moravu a na pôsobenie vierozvestcov v tomto priestore. Ľubomír Feldek sprostredkúva stručné portréty sv. Konštantína a sv. Metoda, aby v básnickej, či presnejšie, piesňovej podobe (pieseň s názvom Sú nahé) ponúkol svoju interpretáciu udalosti ich príchodu. Autor sa venuje aj otázke prekladu slova proglas a ponúka svoj preklad či básnickú parafrázu Konštantínovho Predspevu.

Druhá z častí knihy sa vracia k rozprávkam o slovenských obroch, reaguje na najstaršie z nich, prisudzuje im úlohu zachraňovať „rodiacu“ sa slovenčinu, ktorá v podobe ponornej rieky „tečie“ celé stáročia pod inými jazykmi. Ľubomír Feldek sprostredkúva fragment z prvej zapísanej rozprávky od mnícha Jána z Lefantoviec – Amen, zabil babu kameň, ale premýšľa aj o osudoch rozprávky Mechúrik-Koščúrik, ktorá sa stala predobrazom textu Ako šlo vajce na vandrovku.

V tretej časti Lastovičky slovenčiny autor prezentuje a komentuje posunmi po literárnohistorickej osi výbery z tvorby Valentína Balašu, Štefana Pilárika, Juraja Ribaya, Juraja Rohoňa, Jána Hollého, Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a Karola Kuzmányho. Ponúka ukážku z prekladu Balašovej/Balassiho stance – O večnej a trvalej povahe mojej lásky („Nuž ak je skutočne/ aj snívať zbytočné,/ že ma lásky zbaví vek/ a darmo Júliu/ prosím, nech lieči ju – / skôr mi Lazár podá liek – / tak aspoň ako dar/ Júlii pošlem pár/ nesmrteľných básničiek.“ 2013, s. 37), minidrámu na motíve Pilárikovej básnickej skladby Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána, ale aj preklady vybraných básní Juraja Ribaya a Jána Rohoňa. Ľubomír Feldek vzdáva básnickú poctu aj Jánovi Hollému, nielen svojimi básňami venovanými práve prekladateľovi a básnikovi, ale aj prekladmi Hollého básní. Tvorbu a zberateľskú činnosť Jána Kollára poodkryje cez fragmenty z Kollárových Pamätí z mladších rokov života, aby obránil básnikovu slovenskú (národnú) identitu a aby identifikoval podnet, ktorý viedol Kollára k zozbieraniu Slovenských spievaniek – Goetheho zvedavosť. Rovnako však ponúka aj ukážky z básní Kollárovej Dcéry Slávy a ich prekladov. Aj uvažovanie o básnickej a vedeckej tvorbe Pavla Jozefa Šafárika otvára Feldek svojou prekladateľskou reakciou na „prvú a poslednú“ zbierku mladého Šafárika Tatranská múza so slovanskou lýrou. Hľadá inšpiračné zdroje poézie mladého básnika v Kralickej biblii – v Piesni piesní, aby ich rozpoznal v básni Lýdia, no zároveň nachádza aj podnety pre Šafárikovo vedecké úsilie – odkryť miesto slovenčiny v slovanskej vetve indoeurópskych jazykov. Reaguje aj na životopisné fakty a pretavuje ich do básnického tvaru – „S mnohými horíš – hasneš sám/ na hŕbke sadzí zo spálených listov.// (...) To už sa pomaly, no isto/ rozháral meškajúci plameň smrti v mojej hlave.// A nasledoval pokus zúfalý – / skok,/ ktorým uhasiť som chcel ten plameň vo Vltave.“ (Feldek, 2013, s. 66). Karola Kuzmányho pripomína ako básnika, autora hymnickej piesne Kto za pravdu horí, ale aj ako človeka citlivého na hodnotu umeleckého textu, ktorý na rozdiel od rozpačitých reakcií z českého prostredia prijal a publikoval Máchov Máj v Hronke ako geniálne dielo.

Štvrtá časť To sa, chlapci, to sa reaguje na štúrovskú generáciu a tvorbu či činnosť Ľudovíta Štúra, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Sama Chalupku, Pavla Dobšinského a Jána Bottu. Ľubomír Feldek vzdáva poctu Ľudovítovi Štúrovi, uvažuje o stimule, ktorý viedol k prekladu motta v Sládkovičovej Maríne – v oku mojej duše, pripomína revoltujúceho Janka Kráľa, ale aj Sama Chalupku, ktorý na hornolehotskej fare hostil Boženu Němcovú, medzi iným zberateľku slovenských rozprávok a povestí, aby načrtol podobnosť medzi dvomi verziami jednej rozprávky od dvoch „hornolehotských“ zberateľov (Chalupka – Němcová) v dejinách slovenskej rozprávky a jej súborných vydaní. Autor nevynechá ani Pavla Dobšinského a prináša tri pohľady na jeho dielo – cez preklad Hamleta, cez tajomníčenie u Samuela Reussa a zberateľskú i vydavateľskú činnosť, ako aj cez korešpondenciu s Jánom Bottom.

V piatej časti sa Ľubomír Feldek venuje takým tvorivým osobnostiam, ako boli či sú Pavol Országh Hviezdoslavovi, Martin Braxatoris Sládkovičov, Ľudmila Podjavorinská, Ivan Krasko, Janko Jesenský, Ivan Stodola, Jozef Cíger Hronský, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Ivan Horváth, Óndra Lysohorsky, Theo H. Florin, Ján Kostra, Anton Habovštiak, Milan Kraus, Dalibor Heger, Vladimír Kompánek, Viliam Turčány, Milan Rúfus, Vojtech Mihálik a Miroslav Válek. Feldek vysvetľuje ako „neublížiť“ pri interpretácii Hviezdoslavovi, aktualizuje jeho Hájnikovu ženu, a to prostredníctvom princípu Kurosawovho Rašomonu, aby ponúkol recepčne zaujímavejší príbeh v hre Horor v horárni, ale sprostredkúva aj filozofiu úpravy či parafrázy Hviezdoslavovej hry Herodes a Herodias. Na intencionálny typ literatúry, na detskú báseň Umelec z pera Martina Braxatorisa Sládkovičova, Feldek reaguje prostredníctvom reflexie prekladateľovej, básnikovej a vydavateľovej tvorby, aby sa sústredil na odhalenie autorstva jednej z najznámejších zľudovených básní – „Kreslím kolo guľaté/ a v ňom oči okaté, / čiara nadol – nos je to,/ ústa idú tadeto;/ kreslím, kreslím na hlave/ vlasy dlhé, belavé;/ tri čiaročky – to je krk, – / čiry, čiary, škrky, škrk,/ čiry, čiary, čiry, čáj, – / to sú prsia s bruchom aj;/ ťahám čiaru dvojitú/ zhora nadol tu i tu,/ k týmto čiaram – takto, tak – / spravím dolu hák aj hák;/ ešte čiry, čiary z pliec/ a päť prstov nakoniec./ To je Kubo okatý,/ neumytý, strapatý.“ (2013, s. 118). Prostredníctvom prezentácie práce na príprave bábkovej hry Čin-čin si Ľubomír Feldek pripomína aj básnické majstrovstvo Ľudmily Podjavorinskej, otvára otázku zrodu modernej slovenskej poézie v spätosti s tvorbou Ivana Kraska, prezentuje Jesenského ako archetypálneho básnika, spomína na „prípad“ Ivana Stodolu v pripravovanej hre, ale aj na exulanta Jozefa Cígera Hronského a jeho tvorbu pre deti, ktorou odolával tvrdosti života. Ľubomír Feldek pripomína cez spomienku na svoje osobné stretnutie s Jánom Smrekom a Emilom Boleslavom Lukáčom ich tvorbu a život, konfrontuje „vitalizmus“ a „bolestínstvo“ poznačujúce cesty básnikov v nežičlivých časoch, ale s Lukáčom aj zopakuje – „Svet je západ a východ,/ sever a juh,/ svet je odchod a príchod,/ telo a duch./ Človek ho premenil v krvavý luh...“ (2013, s. 146). Novomeského uvedie krátkym portrétom a Piesňou bez melódie, spomienku na Ivana Horvátha zas rozprávaním o priateľstve s jeho deťmi, bábkovom divadle u Horváthovcov, či o procese s buržoáznymi nacionalistami, v ktorom bol odsúdený aj Ivan Horváth a na ktorý citlivo reagovali aj jeho deti – „Včera bol u nás Ferko. Tak som sa mu potešila. Rozprával nám mnoho noviniek. Bašťovanský sa otrávil. Asi ešte traja spáchali samovraždu. Teraz je to na dennom poriadku. Hovorí sa, že proces s oteckom a tzv. buržoáznymi nacionalistami bude až po Vianociach...“ (Z denníka Jany Horváthovej, 2013, s. 154). Autor rozpovie aj príbeh o stretnutí s básnikom a tvorbou Óndru Łysohorského, či krátky príbeh tajomníka Vladimíra Clementisa – Thea H. Florina, ktorý varoval Clementisa pred návratom domov. O Jánovi Kostrovi rozpráva Feldek cez spomienky z kufra, spomienku v srdci zas adresuje Antonovi Habovštiakovi, génia nenápadnosti zas rozpoznáva v Milanovi Krausovi, básnikovi, prekladateľovi a redaktorovi. V jednej z kapitoliek hovorí o spolupráci s Daliborom Hegerom, v ďalšej zas s básnikom a výtvarníkom Vladimírom Kompánkom. V zdravici pripomenie Viliama Turčányho, Milana Rúfusa zas v stati s podtitulom básnik hraničnej situácie. Nevynechá Vojtecha Mihálika ani Miroslava Válka – básnika-šachistu.

V najrozsiahlejšej šiestej časti sa venuje Večne mladej generácii spisovateľov či skupín. Sú nimi – Kornel Földvári, Ján Lenčo, Ján Johanides, Rudolf Dobiáš, Vera Meisels, Mikuláš Kováč, Július Vanovič, Vincent Šikula, Trnavská skupina, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič, Ján Stacho, Rudolf Sloboda, Rudolf Chmel, Tomáš Janovic, Milan Lasica a Július Satinský, Marián Kováčik, Milan Tokár, Vlado Bednár, Štefan Moravčík, Peter Belan, František Mikloško, Ľubo Dobrovoda a napokon sám Ľubomír Feldek. Poslednú z častí uvádzajú verše venované Kornelovi Földvárimu, ale aj spomienky na procesy z 50-tych rokov a „slovenskú Horákovú“ – Viliama Žingora. Ľubomír Feldek sa vracia k satirickej tvorbe Jána Lenča, ktorou vzdoroval socialistickému realizmu, i jeho nemenej slávnemu telegramu čínskej vláde – „Sme okupovaní. Príďte nás oslobodiť.“ (2013, s. 226). Pripomína „slovenského Európana“ Jána Johanidesa, cudzinca v podmienkach slovenskej totality. Rozsiahlejšiu časť venuje osudom a tvorbe Rudolfa Dobiáša, medzi iným politického väzňa v čase totality a dnes aj zostavovateľa antológie básní Básnici za mrežami, ktorou sa pripomína ťažko, ale aj hrdinsky prežívaná nesloboda v totalitnej klietke. Veru Meisels, ktorá prežila terezínske geto a dnes sa venuje poézii a výtvarnému umeniu, pripomína cez fragmenty preložených básní zo zbierky Moje vytrhnuté korene, Mikuláša Kováča zas cez útržky z jeho života (spomienka na otca odvedeného gestapom), ale aj z tvorby a básnickej poetiky (metóda filmového strihu v zbierke Zem pod nohami a básni venovanej spomienke na otca Moje mesto – „Cez mäkký asfalt bola preložená doska,/ ale on ju nevidel. Prešiel vedľa nej...// Zostali po ňom šľapaje v asfalte.“ 2013, s. 242). Feldek nezabúda ani na literárneho vedca, spisovateľa a esejistu Júliusa Vanoviča a venuje sa jeho Listom zo starého dvora, aby čítajúc Vanoviča s Flaubertom pripomenul, že charakter a statočnosť sú vždy podmienkou estetiky. Na Vincenta Šikulu spomína cez zážitok na návšteve u spisovateľa a vinára. Do dôverne známych vôd sa vracia pri reflexii tvorby Trnavskej skupiny – Jána Ondruša, Jozefa Mihalkoviča, Jána Stacha, ale aj peripetií s prvým manifestačným vystúpením na stránkach Mladej tvorby. Rudolfovi Slobodovi adresuje báseň, pripomína Rudolfa Chmela a Janovicovu stručnú mnohovravnosť („Ľudí spoznáme/ až keď každému dáme/ rovnakú príležitosť/ byť sviňou.“ 2013, s. 275), či divadlo slova Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Mariánovi Kováčikovi adresuje spomienku na jeho básnické začiatky, ale aj na redaktorčenie v Romboide, či na spolutvorbu Horehronskej zasekávanej pre SĽUK. Píše aj o Milanovi Tokárovi, Vladovi Bednárovi, či Štefanovi Moravčíkovi a pripomína jeho príbeh Čerešňového hladu – o Moravčíkových pracovných i životných peripetiách, a tak nás Ľubomír Feldek uvádza do literárneho života v normalizačných rokoch. Petra Belana predstavuje v článku s názvom Hravý bezočivec a jedného z organizátorov Sviečkovej demonštrácie zas v texte Mikloško pred arénou. Predposledným v rade vybraných autorov je Ľubo Dobrovoda a zoznam uzatvára sám Ľubomír Feldek. Okrem svojho portrétu a rozhovoru s rozhlasovým redaktorom Mariánom Grebáčom prináša autor aj prepis svojej menej známej rozhlasovej hry Mahujá, krásna Cigánka, ktorá sa tak stala znovuobjaveným „debutom pred debutom“.

Málokto a málokedy vyjadrí slovom svoj obdiv k slovenskej literatúre, vstupuje do jej literárnohistorického priestoru a načiera z jeho hĺbky a šírky. V tomto prípade sa tak stalo a Feldekov Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča nás presviedča o príťažlivosti slovenskej literatúry a nákazlivosti poznania.

Martina Petríková

Pozn. redakce: Recenze byla publikována i v tištěné formě: O príťažlivosti slovenskej literatúry. rec. na knihu Ľubomíra Feldeka - Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča. Bratislava: LIC, 2013. In: Tvorba. ISSN 1336-2526, 2014, roč. XXIV., č. 1, s. 45 - 47.