GAVRAN, M.: Priateľ Franza Kafku. Z chorvátskeho originálu Kafkin prijatelj, Zagreb 2011 preložila Alica Kulihová. Kniha vyšla s podporou Ministerstva kultúry Chorvátskej republiky. ALERA PERS 2014. 190 s. ISBN 978-80-971771-02.

Prozaický text Priateľ Franza Kafku – s podtitulom román – opatril autor Miro Gavran¹ prezieravo Poznámkou autora, v ktorej rozvinul svoju stratégiu takto: „Pri písaní románu som využíval známe pramene o živote Franza Kafku a Maxa Broda. Dobrý znalec ich životopisov zistí, že niektoré skutočnosti som rešpektoval, niektoré som pozmenil a niektoré vynechal. Dovolil som svojej fantázii, aby od prvej až po poslednú stranu slobodne tvorila, ale dbala aj o to, aby román vyznel presvedčivo“ (GAVRAN, 2014, s. 183).

Beletrizovanie životných príbehov literátov, či inak výrazných osobností konkrétnej spoločenskej doby a udalostí zachytených iným literátom patrí do dávnej, kultivovanej spoločenskej s kultúrnej tradície a súčasne  medzi vyhľadávané prozaické žánre od dokumentárneho opisu až po príbehovú iniciáciu dokumentom. Tematizovanie životných príbehov talentovaných alebo iným spôsobom významných osobností spoločenského života a dejinných udalostí patrí nielen do rozvinutej kultúrnej tradície humanizovanej spoločnosti, ale aj medzi účinný spôsob ako prirodzene odovzdávať poznania prostredníctvom vyhľadávaného čítania, ako podnet na štúdiu či medzi verifikovateľné inšpirácie pre generácie budúcich čitateľov. Literárne spracovanie životných príbehov významných osobností súčasne vytvára tendenčné a funkčné rozvíjanie buď vedomostí o nich a o historickej aj spoločenskej dobe, v ktorej žili a tvorili, alebo táto línia obnovovania hlbšieho záujmu o minulosť prostredníctvom rozprávačsky zvýraznenej jednotlivosti prekračuje svojím obsahom vymedzené reálie historickej doby a skúsenosť predkov. Pritom si uchováva vlastnosť zovšeobecňujúceho poznatku o spoločnosti, človeku a o tých rešpektovaných hodnotách života, ktoré menili prítomnosť a naznačovali budúcnosť.

V týchto súvislostiach sa mierne a latentne preceňuje sila, význam a možnosti umeleckej literatúry aj vplyv jej tvorcov na uskutočnenie politickej, vojenskej, kultúrnej a širšie uchopenej spoločenskej skutočnosti, ale nepodcení sa – aj keď sa okolnosti môžu meniť vo svoj opak – podstata nazeracej a poetologickej stratégie autora, ktorá iniciovala a uskutočnila naračné, poetické, dramatické spracovanie témy s ústredným článkom, teda naznačuje naračnými technikami ako možno účinne a pôsobivo predložiť umeleckú výpoveď ako správu o niekom a o tom, čo sa s  ním spája v osobnom a spoločenskom živote.

Franz Kafka² pre svoju osobitosť, exponovanú traumu zo vzťahov v rodičovskom a rodinnom prostredí, v profesijnom, osobnom a priateľskom spojení v čase svojej existencie nie raz podnecoval iných činovníkov od slova, aby sa s ním a jeho nekonvenčnou prítomnosťou v spoločenskom, literárnom a autorskom prostredí Prahy vyrovnali na prelome dvoch storočí. A tak to bývalo aj so žánrami, ktoré na to aktualizovali, a tie dodnes ostávajú odlišné a majú rozličnú výpovednú ambíciu.

Naznačených skutočností si je (predovšetkým dramatik) Miro Gavran vedomý a nemá zámer napojiť sa svojím textom do reťazca, ktorý dostredivo využíva vymedzený aj vyčerpaný okruh poznatkov o Franzovi Kafkovi: nedorozumenia s otcom, rozpačité študijné rozhodnutia, naivné aj kruté rozhodovania sa pri vzťahoch so ženami, macošský postoj k svojim rukopisom, priateľstvo s Maxom Brodom, choroby. Gavran aktualizoval v prozaickom texte venovanom porozumeniu zvnútra ľudskému, kolegiálnemu, mužskému spojenectvu medzi  Kafkom a Brodom rovnomerne rozloženú kompozičnú schému modernej drámy, ako ju objasnil Szondi, čím dáva na vedomie svojmu čitateľovi, že vykročil ponornou cestou do intelektuálneho zázemia obidvoch postáv: takmer všetko sa vie o ich osudoch a málo sa potomkovia venujú jedinečnosti vnútorného vzťahu týchto mužov, teda tomu, že jeden vyvažoval slabosti druhého a ten druhý ho uchoval aj po čase, ktorý si ten prvý sám, želal: „Každá kniha je odrazom života, ktorý žil jej autor, povedal Max. Všetko, čo je napísané, je vymyslené. Skutočnosť sa nemôže podrobiť slovami, odvetil Franz. Písal sa rok 1903“ (GAVRAN, 2014, s. 7 – 8).

Próza Mira Gavrana, vymedzená samotným spisovateľom žánrovo za román, azda obstojí vtedy, keď sa doplní jeho typologické určenie, ktoré kompozične vzniká na podloží dramatického textu, a odkazuje na zdroj materiálu – ten je dokumentárny, na rolu druhého oka – priateľa – na spomienkový alebo na literárne dedikovaný vzťahom Mira Gavrana voči zložitej, napokon krutej a tragickej človečine v osudoch rodiny Kafkovcov³. Obrazne, Gavran do priesečníka stratégie  prozaického textu včlenil prostredníctvom objektívneho rozprávača komornú rekonštrukciu psychologickej drámy pražských nemeckých židov, ktorých ani jeho lineárny príbeh neuchránil pred európskymi dejinami tridsiatych a štyridsiatych rokov⁴.

Strategicky voči autorovi aj samotnému textu sa Gavran rozhodol tak, že tematizuje známe reálie z osobného a autorského života Franza Kafku (3. 7. 1883 – 3. 6. 1924), zvýrazňuje – azda aj s dávkou miernej irónie priateľstvo Maxa Broda (27. 5. 1884 – 20. 12. 1968) voči ženskému okružiu okolo Kafku a v rodine Kafkovcov obľúbenosť Maxa Broda rodičmi Franza Kafku a rovnako aj žien z Kafkovej blízkosti.

Priateľ Franza Kafku, právnik, spisovateľ, prekladateľ, skladateľ, vydavateľský a kafkovský aktivista Max Brod, vytvoril nosnú príbehovú líniu textu, z ktorej na život a tvorbu Franza Kafku nesústredených čitateľov zaujme, ak nespôsobí prekvapenie, Brodov mužský vzťah k matke Julii Kafkovej a Kafkovej partnerke Milene Jesenskej. Táto naračná línia v kompozícii textu⁵ vytvorila časovú⁶ a priestorovú⁷ sieť, do ktorej Gavran vstupuje závažnejšími podnetmi odvíjanými od ústrednej témy a tou je Kafka a jeho priateľstvo s Maxom Brodom vyrozprávané tak, aby sa vytvoril dostatočný akčný aj reflexný priestor na ujasnenie si, kým bol v živote rodiny Kafkovcov, čo znamenal pre Franza Kafku⁸ a ako sa pričinil o to, že si Kafka oprávnene jeho vytrvalosťou našiel svoje výnimočné miesto v kultúre a literatúre od minulého storočia: „Nemusím vám hovoriť, koľko námah ma stálo celých dvadsať rokov presviedčať vydavateľov o význame neznámeho autora, zhromaždiť rukopisy, upraviť ich. Mal som o ňom stovky prednášok po celom svete. Napísal som mnoho textov, predslovov a doslovov, dokonca aj jeho životopis⁹. A teraz odo mňa očakávate, že to všetko zničím“ (GAVRAN, 2014, s. 181 – 182).

Výrazná sa ukazuje ambícia predstaviť Franza Kafku ako znalca dobového európskeho kultúrneho života, ako muža sústredeného na seba, či už to bola negácia reality, alebo zvýrazňovanie svojej vedomej uzavretosti voči realite a oslabenosť, raz chorobou a inokedy krehkým sebavedomím. Gavran zo staršieho priateľa Maxa Broda utvoril dominujúce typové a spoločenské ústretové zrkadlo pre Franza Kafku, no vzájomný typový, spoločenský, vzťahový kontrast medzi nimi a ich prostredníctvom formujúco voči okoliu podnecuje znova raz uvažovanie o výnimočnom a subjektom potláčanom talente, o rezignácii a sebavedomí, o daroch prírody, ktorými v spoločenskej projekcii máme príležitosť stať sa jej obľúbencom alebo tým, kto sa v tieni udalostí sústreďuje na vesmír v sebe. Všednosti obyčajného života, ktoré boli dožičené tým vôkol neho sa mu stali naplnením sna až v konečných týždňoch života: „Max dostal list, ktorý ho znepokojil. Písal mu Franz, že je šťastný ako nikdy v živote. Zbavil sa démonov, ktorí ho nútili písať a vysávať z neho životnú energiu. Kafka si uvedomil, že pokojný rodinný život je cennejší ako hocičo iné na svete. „Umenie je vidina, literatúra je často prázdna ilúzia pre naivných“, s presvedčením písal Franz. „Väčšiu hodnotu má jeden okamih životnej radosti strávený s drahou osobou, ako všetky knihy tohto sveta...“ (GAVRAN, 2014, s. 131 – 132).

Autor rešpektuje umelecký talent Broda aj Kafku, aj preto toto miesto ich vzťahu ponecháva v stave terra inkognita. Čírosť ich osobnostnej sily a zrelosti, keď išlo o talent a jeho uplatnenie v kultúrnom živote svojej doby, predstavil vo vydaní Priateľ Franza Kafku profil Franz Kafka¹⁰ a Gavranovo priblíženie¹¹ Kafku žijúceho v spoločenskom  tieni svojho všestranne aktívneho priateľa. Muži v Gavranovej rekonštrukcii podnecovanej fikciou tvorcu napokon konajú azda najkonvenčnejšie, ako sa vo vzťahoch osvedčilo v dobrom i zlom: za všetkým je žena. Nad týmto vzájomným „prekliatím“ však jestvuje medzi nimi spojenectvo, ktoré Kafka vyjadril takto: „Chcem, aby si vedel, že si tvoje priateľstvo vážim ako výnimočný dar, ktorý som si ničím nezaslúžil. Viem, že ty ma nikdy nezradíš“ (GAVRAN, 2014, s. 41).

Paralelné, ale predovšetkým kontrastné rozvíjanie dvoch mužských príbehov sa kompozične, vždy jednotlivosťou zovretých mikrosekvenciách uskutočňuje ako séria dramatických obrazov, ktorá ustaľuje Kafku v tých jeho manierach¹², ktoré sú záujmom o neho a jeho tvorbu dávnejšie v kultúrnom prostredí zovšeobecnené a sústreďuje sa na kultúrnu a humánnu nezištnosť Maxa Broda¹³, na ich v Gavranom projekte ilustračne zakomponované strohé dialógy, na Brodovo zanietené počínanie si s literárnou pozostalosťou Franza Kafku. Napokon to bol práve on a iba on, kto po viac rokov o jej výnimočnosti musí vydavateľov presviedčať. Život jednotlivca uplynie, ako, o tom nie vždy rozhodne on a sám, ale čo po ňom, na výslní i v tieni ostane, o to sa pričiní iba sám.

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk