Dialóg s knihou Sándora Máraia

Márai, S. Chtěl jsem mlčet. Preložila Adéla Gálová. Praha: Academia 2019.

Spomienková kniha Sándora Máraia v českom preklade Chtěl jsem mlčet by podľa predslovu Evžena Gála „najlepšie postupovala po línii kníh Spoveď – Chcel som mlčať – Zem, Zem...!“. Chcel som mlčať sa totiž končí rokom 1948, časom Máraiovho odchodu z Maďarska. Rukopis dvoch kapitol knihy bol objavený v Máraiovej pozostalosti v r. 1997. Slovenský recenzent na tomto mieste nehodlá skúmať časové postupnosti, obšírne a zasvätene sa im venuje glosátor v úvode knihy. Máraiove dodatky v dvoch kapitolách predstavujú jeho spomienky na minulosť formou bravúrne formulovanej eseje, rewriting v pravom slova zmysle, z pohľadu autora i čitateľa aj v novom význame.

Prečo chcel Sándor Mária po spomenutých knihách mlčať, napokon sa však odhodlal prehovoriť, o tom sú až v roku 2013 publikované záznamy, ktoré vznikli v čase emigrácie autora. Pokiaľ v predchádzajúcich knihách prevládal nacionálny resentiment straty dvoch tretín historického územia na základe verdiktu mocností v Trianone a z neho plynúca nostalgia, po čase sa u Máraia uvoľňuje myseľ aj kritickejším smerom k maďarskej histórii, ktorú maďarská verejnosť vnímala, ba aj podnes vníma jednostranne. Nesporne má pravdu Mária, keď píše o tom, že Trianonská zmluva neukrojila z tela národa len dve tretiny územia a populáciu, ale práve tú spoločenskú vrstvu, ktorej v tej dobe patrila maďarská vzdelanosť, to jest hornouhorskú a sedmohradskú inteligenciu. (Pripomeňme na margo fakt, že v Košiciach žijúci Ferenc Kazincy preložil z nemčiny do maďarčiny prvého Hamleta v roku 1790 a približne v rovnakom čase v tomto meste prekladal Kristóf Sinay Molièra. Tu vznikol prvý maďarský literárny časopis, Košice boli považované v 17. a 18. storočí za hlavné mesto kultúry v Uhorsku.)

Sándor Márai neprestal byť vlastencom, ale už neidealizuje maďarskosť s nánosmi xenofóbie, hlási sa k maďarskosti prezentovanej Lászlóom Némethom (1901 – 1975, maďarský spisovateľ) a k jeho tretej ceste, ktorú „nenávidia fanatici diktátorstva“. Druhým jeho duchovným partnerom v spektre historického pohľadu je István Bethlen (predseda vlády 1921 – 1931), ktorý podľa neho „patril medzi maďarských velikánov s čistými rukami i dušou, ale nepochopil zavčasu, že stavovská éra v Maďarsku minula a pre panskú vrstvu nadišla chvíľa, keď treba odovzdať kormidlo, bezpodmienečne a dôsledne, silám demokracie,“ (s. 154). Sú to posledné slová textu knihy, ale patria na piedestál myšlienkového pochodu autora.

Po reanektovaných územiach v roku 1938 hovorí Márai o vedomí, že sú „opäť Maďari organicky spojení so svojou dávnou zemou, a toto vedomie bolo pre hornouhorských Maďarov veľkým oslobodením. Boli to však Maďari, ktorí – hoci vo svojom menšinovom údele a v medziach šovinistickej českej a slovenskej národnej politiky – poznali behom dvoch dekád demokratickú životnú formu, ktorá síce mala veľa vád a bola tiež patrične, hoci menšou mierou a inak, než tomu bolo v Sedmohradsku pripojenom k Rumunsku, skorumpovaná – ale aj s tým všetkým to bola demokracia (s. 95). Tento reputačný bonus však nemá silnú oporu na vlásočnici Máriaovho uznania. Československá demokracia bola v aktuálnom čase akceptovaná v celej Európe aj s uznaním politiky uplatňovanej voči maďarskej menšine, hoci o nej Márai píše, že „nie je pravda, že títo sklamaní hornouhorskí a sedmohradskí Maďari neskôr túžili po návrate Čechov či Rumunov: s oboma učinili v trianonských desaťročiach príliš veľa horkých skúseností, v dušiach sa im vrstvilo príliš veľa bolestných spomienok. Poznali však, hoci v nedokonalej podobe, demokraciu a táto výchova ich poznamenala“ (s. 98). Márai nereflektuje podoby poroby menšín v Uhorsku, kde napríklad po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní boli štátoprávne pomery vyriešené dualisticky a nemaďarské národy v Uhorsku vydané dôslednej maďarizačnej politike. Tiszova vláda po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) v r. 1874 zrušila slovenské stredné školstvo, tri slovenské gymnáziá. Prišli aj ďalšie postihy.

Je otázka v akom rozsahu poznal Márai rozdiel v disparite služieb poskytovaných maďarskej menšine inde oproti menšinám na uhorskom území. Kritický pohľad voči vlastným však nesporne zachoval, keď spolu s Bethlenom sa domnievali, že „v navrátených oblastiach by bolo múdrejšie zveriť verejnú správu do rúk miestnych starousadlíkov. K tomu však nedošlo (...) väčšina úradníkov a dôstojníkov vyslaných na reanektované územia (...) hlásala, že hornouhorská spoločnosť je ´nespoľahlivá´ a preto tieto záhrobné prízraky boli tunajší Maďari práve tak ´nespoľahliví´ ako slovenskí a hornouhorskí maďarskí židia“ (s. 96, 97).

Apropo maďarskí židia. Sú témou na pokračovanie v prerušenej chronológii autora. Zásadný autorov odkaz o ich osude doma: „Konečným cieľom nebolo nič iné ako vyhubenie židovskej populácie v Maďarsku. Druhu tvárou skutočnosti je, že aj v takýchto podmienkach ešte šesť rokov potom – do 18. marca 1944, keď nemecké jednotky obsadili Maďarsko – zostala populácia maďarských židov z veľkej väčšiny nedotknutá.“ Na takúto úľavu sa vzťahuje aj autorova zmienka o tom, že „zo všetkých týchto krajín“ (predtým boli spomenuté Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Nórsko) prchali v tej dobe židia hromadne do Maďarska (s. 55). Sándor Márai síce konštatuje, že osemsto tisíc maďarských židov smeli do marca 1944 – nie síce bez ujmy, ale bez žltej ciachy, za cenu rôznej nedôstojnej šikany – zostať vo vlastných bytoch a pracovať vo svojich profesiách výmenou za najrôznejšie nenávistné praktiky, ale Máraiom nespomenutá druhá stránka pravdy je o tom, že mimo tejto kategórie sa uplatňovali stupňované reštrikcie voči židom numerami clausus v židovských zákonoch z rokov 1920 (!), 1938, 1939, 1941. Hoci Márai považuje obdobie platnosti týchto zákonov za mäkkú normu, do priameho konfliktu s ich účinnosťou sa dostávame v širšom spektre dejov, ktoré autor neeviduje. Brutalita prekračovala už v roku 1941 najtvrdšie konzekvencie proti židom. Už v roku 1941 odvliekli 15 000 židov z územia Maďarska a nacisti ich postrieľali v meste Kamenec-Podolski na území Ukrajiny.

O inom barbarstve je Máraiova evidencia dejov v posunutom poradí, keď „vojaci utrpeli jednu z najhroznejších porážok svojej slovutnej histórie. Na Ukrajine umučili a nechali k smrti vyhladovať maďarské židovské čaty a neskôr uvrhli do pekla vojny aj maďarské mestá a dediny“ (s. 137). Zaznamenaná udalosť sa odohrala o tri roky po masakre v Kamenci-Podolskom, keď Maďarsko vstúpilo po boku nemeckej armády do vojny so Sovietskym zväzom, hoci 11. októbra bolo už podpísané predbežné prímerie a známe bolo Horthyho vyhlásenie (15. 10. 1944) o odtrhnutí Maďarska od Nemecka. Tento kontext široko otvára Máraiom kriticky cizelovaný sled dejov.

V predslove píše Evžen Gál o svedectve košického rodáka Máraia „pri víťazoslávnom a okázalo naddimenzovanom pochode regenta Horthyho“ do zabratých Košíc. Márai sa k udalosti vracia: „Napochodovanie do Horného Uhorska malo byť veľkou rodinnou oslavou Maďarov. V skutočnosti hornouhorskí starousadlíci nedokázali od srdca nájsť spoločnú reč s domácimi úradníkmi a oficiermi, ktorí boli vyslaní na ich ´výchovu´. V stretávaní obyvateľstva s úradníkmi chýbala dikcia demokracie“ (s. 99). V prvých dňoch návštevy Košíc sa prehĺbila jeho skepsa: „Po prvý krát po dvadsiatich rokoch som vtedy usínal v rodnom meste. Domov v pravom slova zmysle už som tu nemal a tak teda som sa nechal zaviesť do izby v jednom starom hoteli. Tu okolo polnoci som počul opitého bojovníka revať na toho druhého, ktorý mu dôstojne neodpovedal na pozdrav, „však ja ťa naučím demokracii!“ (s. 102). Ozvena tohto pokriku pomáhala Máraiovi v sebe samom aktualizovať poznanie: „Akože to hovoril Churchill? Fakty majú väčšiu hodnotu ako sny. Boli sme o jeden sen chudobnejší – a nútení sa pozrieť skutočnostiam tvárou v tvár“ (s. 103).

Tejto sekvencii v Máraiovej pamäti možno lepšie porozumieť po oboznámení sa s jeho svedectvom oslobodenia Košíc v denníku Kassai Ujság (19. 11. 1938) pod názvom Márai Sándor riportja a felszabadult Kassárol/Riport Sándora Máraia o oslobodených Košiciach. Posledná veta v ňom: „Desať tisíce ľudí v uliciach vyvolávajú rytmicky a neúnavne: Horthy, Horthy!“ (Celý riport a časť jeho slovenského prekladu sú publikované v monografii T. Ferko: Divadelné letopisy mesta Cassa, Caschau, Kassa, Košice, 1557 – 2015. Košice: Equilibria, 2015, s. 871, 371). Ako potom Márai spomína o tejto udalosti v emigrácii, nezodpovedá to jeho včerajšiemu nadšeniu v čerstvo publikovanej reportáži, v nej zloba na Čechov bola evidentná, o. i. – „Česi ešte včera strašili mesto, strieľali a zakázali vyvesiť zástavy (...) a Čechmi nakúpené nábytky a tovar, tieto veci bez výnimky skupovali obyvatelia slovenských dedín.“ Na Horthymu „hajlujúceho“ Máraia v deň jeho opätovného návratu do Košíc sa opäť vzťahuje Churchillom evokovaná sentencia o chudobnejšom sne oproti faktom.

Pokiaľ autor predslovu knihy konštatuje, že „v českom kontexte stojí za zmienku aj autorov nezanedbateľný rešpekt k československej demokracii, a to predovšetkým, keď si uvedomíme, že Márai vznik nástupníckych štátov (...) nikdy neuznal a o českom národe hovoril miestami tiež mylne či nespravodlivým tónom“ (s. 14), povedzme v tejto súvislosti, že ani autor predslovu nedoplnil súvekým slovenským bonusom Máraiov kritický aspekt voči vlastnému národu: „Na veľké otázky odpovedal národ po svojom: odťažito a nesmelo; jednotliví ľudia sa síce často zachovali so cťou a nechýbali ani známky národného odporu voči nemeckej a neskôr ruskej zvoli – keď nadišiel čas veľkej skúšky, či dokonca reparátu, zaznelo obvinenie, podľa ktorého nebol postoj maďarskej spoločnosti proti utlačovateľovi rovnako rezolútny ako napríklad Čechov či Juhoslovanov“ (s. 68). Hoci Márai píše o sebe, že nie je historik a v danom kontexte si nevie spomenúť na jedno z najväčších povstaní voči fašizmu v Európe, znamená to, že SNP neuznal, alebo jednoducho iba zostal mlčať?

Postrianonská trauma v pamäti občanov poškodeného štátu sa ľahko neprekonáva, zostáva v maďarskej spoločnosti ako „nespracovaná minulosť“ (Gál). Aj dejiny majú svoje letokruhy, ako ich má strom. Svetlo určuje, či sú široké alebo úzke. Tie zatienené sa sporadicky rozšíria, keď ich presvieti slnko. Tohto roku budú mať trianonské verdikty sté výročie. Ich letokruhy sa isto ukážu v ostrom svetle ako dosiaľ nespracovaná minulosť.

Tibor Ferko, teatrológ a publicista

Kontakt: tiborferko@mail.com