BARIAKOVÁ. Z. – KUBELAKOVÁ, M. (eds) Literárne podoby migrácie. Bratislava: ARThur, 2019.

„Migracja jest czᶒsto definiowana alebo jako zmiana miejsca w strukturze społecznej i określana jako migracja pionowa, alebo jako zmiana miejsca pozioma.“ (Lech J. Kościelak)

Migrácia je odvážna, zložitá, dramatická cesta poprekladaná rozhodnutím, odvahou, zúfalstvom, pesimizmom aj nádejou. Je to cesta, ktorá vedie do neznáma, je to vždy cesta človeka k človeku, hoci ich osudy boli a budú navždy odlišné.

Dejiny spôsobujú, že nič, čo súvisí so spoločnosťou, s jej entitou, obrazne, nevzniká na zelenej lúke, a to aj preto, lebo všetko so všetkým súvisí a či si to jednotlivci a spoločenstvá uvedomujú alebo nie, nadväzujú na zručnosť, skúsenosť, vedenie a poznanie svojich predchodcov.

Prirodzený rešpekt voči reáliám objektívne plynúceho času navodený skúsenosťou alebo poznaním voči reáliám vývinovej a spoločenskej kontinuity, prosto k dejinnej kolektívnej a individuálnej pamäti, bol od počiatku prítomný pri vydaní kolektívnej publikácie Literárne podoby migrácie, čo je „sedemnásť slovenských príspevkov v jazyku poľskom, českom, a najmä slovenskom a v korešpondencii k podstate pojmu migrácia sa ich autori a autorky neobmedzujú v čase ani priestore,“ ide teda o literárnohistorické, interpretačné, informačne súhrnné reflektovanie toho, čo navodzuje v spoločenských vedách a v umení rovnako dejinne/historicky pôsobiaci jav migrácia (BARIAKOVÁ – KUBELAKOVÁ, 2019, s. 12).

Tematicky otvorený prístup k identifikovaným osobným, kolektívnym, spoločenským, politickým aj ďalším problémom napojeným na genézu presúvania sa z jedného priestoru do iného, sa viaže na objektívny čas, na geograficky reálny priestor, existenciálnu realizáciu a na nazeraciu aj hodnotovú modifikáciu toho, čo „do seba“ sústredil termín migrácia.

V publikácii Literárne podoby migrácie sa formovanie, porozumenie a výpoveď o migrácii uskutočňujú odlišnými metódami a viacerými výkladovými aj interpretačnými prístupmi. A tie navodili diferencované sledovanie sociálneho javu migrácia v početných autorských umeleckých textoch, vo viacerých národných spoločenstvách, v životných postojoch konkrétnych spisovateľov aj v individuálnych rozhodnutiach zvolených literárnych osobností ako prirodzený a porozumenie si žiadajúci rozptyl, preto „editorský výber sedemnástich štúdií je však možné čítať aj inak ako lineárne. Ich tematický rozptyl zreteľne dokladuje aj mnohovrstvovosť ústrednej témy a širokospektrálnosť jej uchopenia, keďže téma vonkajšej a vnútornej, dobrovoľnej a vynútenej, nevratnej a dočasnej, individuálnej alebo kolektívnej migrácie, možnosti prekračovania hraníc reálnych i pomyslených (územných, národnostných, národných, náboženských, jazykových, osobnostných atď.) otvára široké spektrum analyticko-interpretačných možností vnímania vybraných literárnych textov“ (BARIAKOVÁ – KUBELAKOVÁ, 2019, s. 13).

Pôvodná iniciácia pri výbere témy a problému publikácie sa viaže na premeny termínu, ktorý exponovala ako migráciu, hoci od počiatku si editorky publikácie uvedomujú a doceňujú, že ide o rozličné a odlišné dotyky spoločenského a politického, osobného a skutočnosťou vnúteného či vyvolaného procesu a ony ho zachytili v horizontálne utvorenom reťazci, par pro toto, ako príčinne zovreté reťazenie aktov „misia, vyhnanie, útek, presídlenie, cestovanie“ (BARIAKOVÁ – KUBELAKOVÁ, 2019, s. 12).

Autori príspevkov sú spravidla z akademického prostredia, vo väzbe na svoju tému, objasňovanú literárnu osobnosť, konkrétny umelecký text, národnú literatúru a historicko-spoločenský kontext pracujú s ďalšími modifikáciami javu migrácia, čím rozširujú v čase, v spoločenskej praxi a pri zhodnocovaní svojho činu modifikácie toho istého úkonu, keď súbežne aktualizujú rozptyľovanie, sťahovanie, exil, migračnú vlnu, pohyb odnikiaľ nikam, neustály pohyb, prerušovaný pohyb, geografický pohyb, prekračovanie hraníc, magický kruhový pohyb, cudzinectvo, odcudzenosť, osamelosť, vykorenenosť, nový domov/nedomov, inakosť, rozhraničenie priestoru a magickú ochranu konkrétneho priestoru, ale aj dostredivo pôsobiaci úkon, a ten odkazujú na verifikovateľné migračné vlny v 20. storočí a aj na tento pohyb sprevádzajúce hodnoty navodené ako následok a prínos migrácie v entitách bikultúrnosť a polykultúrnosť.

V prípade publikácie ide o umeleckú literatúru aj o filmové adaptácie umeleckých textov, pozornosť sa sústredila predovšetkým na prózu, okrajovo na lyriku, na tvorbu intencionálnu aj prekladovú, čo znamená, že príspevky si všímajú zmeny navodené subjektívnou tvorcovou iniciáciou, priebehom a výsledkami nespočítateľných pohybov/presunov/cestovania jednotlivcov aj davu v geograficky reálnom priestore a v historickom čase, a to tak, aby sa zvýraznili rozlične personálne alebo okolnosťami motivované rozhodnutia na zmenu. Pritom zavážia predovšetkým tie s univerzálnym kultúrnym vkladom do hodnoty života jednotlivca a národných spoločenstiev v budúcnosti kontinentu a do poznania prežitého v prínosoch do dejinnej emancipácie dobových spoločenstiev (duchovná a kultúrna misia Cyrila a Metoda). Migrácia ako diferencovaný dejinný subjektívny aj spoločenský akt a fakt získala v publikácii podnetné prieniky do životných príbehov a umeleckých výpovedí v tvorbe Jána Chalupku, Štefana Krčméryho, Karla Čapka, Egona Hostovského, Dušana Kužela, Christy Wolfovej, Ľudmily Ulickej, Ireny Brežnej či Veroniky Dianiškovej. Napokon poslednú líniu vyrovnávania sa s tematizovanou migráciou si získali jej členité genologické, estetické a konceptuálne postupy zaznamenávané žánrami ľudovej slovesnosti, odlišnosťami európskeho osvietenstva, nemeckého literárneho romantizmu a osobitosťami v prekladovej tvorbe pre mladého čitateľa. Termín migrácia vo svojom epicentre ponúka návod na prekročenie literárnohistorického pôdorysu, čím smeruje k zaujímavým profilovým interpretáciám „človeka na ceste“, smeruje k prierezom informácií o tvorbe súčasných autorov-emigrantov na európskom kontinente (zo súčasnej slovenskej literatúry sa pripomínajú Svetlana Žuchová, Zuska Kepplová, Ivana Dobrakovová, Alexandra Salmela a Irena Brežná) a na americkom kontinente (v USA či v Kanade, kde sa odkazuje na piatich aktívnych literátov slovenského pôvodu).

Termín migrácia sprevádza v časových súvislostiach pohyb a hranica: pohyb oznamuje presuny a zmeny priestoru, kým hranica ako symbol „vyššej“ geografickej organizácie národných spoločenstiev navodzuje prítomnosť „nejakého“, ale vždy dohovoreného a rešpektovaného poriadku na ochranu toho a tých, ktorí sú s ním svojou existenciou vedome spojení a chránia ho. V historických a vývinových reáliách to znamená, že migrácia videná ako pohyb v priestore nemusí v umeleckých výpovediach byť sprevádzaná iba negatívnou informáciou. Naopak, pred takmer troma storočiami v európskom literárnom a spoločenskom romantizme, v čase etickej a politickej emancipácie národných spoločenstiev sa ponúkala idea cestovať nie ako ochrana a nevyhnutnosť, ale ako želanie či spoločenský a voči kontinentu ďalší (generačný) poznávací ideál. V tejto súvislosti sa migrácia personalizuje, a to v tom zmysle, že sa primárny spoločenský jav navrstvuje o jeho dekódovanie do psychickej vyspelosti jednotlivca s početnými príčinami aj následkami pre existenciu samotného subjektu; zovšeobecnená kolektívna idea a jej emotívna reflexia získava reálne žité a uskutočňované gesto v činoch a postojoch jednotlivca. O svoju prítomnosť sa v praxi spoločenského života prihlasujú uplatňované, rešpektované a rozvíjané hodnoty humanity ako objektívna podoba praktikovaného konceptu migrácie v konkrétnom čase, v reálnych spoločenských (politických, ekonomických) súvislostiach a v uplatňovanom právnom a mravnom vedomí národného spoločenstva.

V migrácii ako v spoločenskom, sociálnom a existenčnom jave s vlastnými dejinami sa všetko sústreďuje na pohyb odniekiaľ, kde je všetko známe, ale už tam z rozličných príčin nemožno zotrvať, a smeruje sa kamsi inam; ide o putovanie, cestu, presun na iné, cudzie, neznáme, možno vysnívané miesto, poprípade ide o putovanie napojené na hľadanie možného, dostupného, reálneho, čo znamená iniciáciu na odchod, útek a uskutočnené rozhodnutie odísť do neznámeho sveta, pričom to poskytne novú, možno iba dočasnú istotu a usadenie sa v jazykom, kultúrou, normami, reakciami, zvykmi, legislatívou a administratívou cudzom prostredí a v entitou, kultúrou a spoločenskými normami neznámom, spravidla ľahostajnom, nie raz odmietajúcom spoločenstve.

Literárne podoby migrácie užitočne reagujú na genézu, vývin a na formovanie spoločenského, užšie sociologického a dejinného javu, na proces, ktorý signalizuje tenziu vo vzťahu systému a jednotlivca a zachytáva ho v mnohostrannom umeleckom reflektovaní jedinečných okolností, ktoré sprevádzajú jednotlivca na jeho náročnej ceste spoločenskej emancipácie z minulosti do súčasnosti.

Nazeraciu a interpretačnú mnohorakosť prístupu k migrácii spojil jej koncept s výkladovým, ale užitočným a otvoreným hybridom prijímania javu a spôsobu vyrovnávania sa s ním v reálnom spoločenskom prostredí, čím sa Literárne podoby migrácie stali výzvou na pokračovanie výskumu a na jeho vertikálne obnažovanie v priesečníku meniaceho sa času a ustálených či obmieňaných spoločenských hodnôt a pravidiel spoločenského života a jeho odlišných spoločenských systémov.

Literatúra

BARIAKOVÁ. Z. – KUBELAKOVÁ, M. (eds) Literárne podoby migrácie. Bratislava: ARThur, 2019.

BREŽNÁ, I. Postrehy emigrantky. Eseje. Prózy. Reportáže. Zostavila J. Cviková. Bratislava: Aspekt, 2017.

TERENZANI, M. Aké by to bolo len tak sa zbaliť? Príbehy emigrantov z roku 1968 môžu byť našou lekciou z ľudskosti. Sme 2018, č. 191, s. 9.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk