PODMANKOVÁ, D. a kol. Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. Bratislava: VEDA, 2019.

Šesťdesiate roky predstavovali výnimočný pojem nielen v domácich pomeroch. Soňa Šimková na konferencii Divadelní režiséri na prelome tisícročí spomenula vo svojom referáte výrok amerického teoretika avantgardy 60. rokov, že „všetko podstatné na poli divadla vzniklo v 20. a 60. rokoch 20. storočia“. Zodpovedajú tomu aj vrcholné inscenácie v Slovenskom národnom divadle. To je tiež téma recenzovanej knihy. Aspoň úchytkom zaznamenajme najprv niektoré vrcholné diela z českej divadelnej proveniencie – Radokove inscenácie – Osbornovho Komika (ND 1958, Ladislav Pešek v role Archieho Ricea), o osudoch Veľkej francúzskej revolúcie od R. Rollanda Hra o láske a smrti (Komorní divadlo, 15. 10. 1964). Inscenácia Shakespearovho Romea Júlie (ND 1963) v réžii Otomara Krejču, v titulných rolách s M. Tomášovou a J. Třískom, zniesla v danom čase porovnanie s podobnou inscenáciou v londýnskom Old Vicu. O tom sa nielen písalo, ale oči aj videli, keď necelý rok predtým (15. 7. 1962) hosťovalo v Prahe predstavenie tejto hry v réžii Franca Zeffirelliho, John Stride a pätnásťročná (!) Joanna Dunham sa predstavili v rolách Romea a Júlie. V našej spoločnosti ešte len brieždilo na odmäk, keď sa J. Pleskot inscenoval Hamlet s R. Lukavským v hlavnej role (ND 1962).

V šesťdesiatych rokoch divadlám na Slovensku a v Čechách svet neunikal.

Preto ešte po 60 rokoch ponúkajú šesťdesiate roky do pozornosti. O tom hovorí aj kniha Davida Kroča Česká problémová dramatika šedesátých let 20. století (2019).

Vraciame sa k téme v titule článku.

Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle je kniha, v ktorej kolektív autorov v editorskom režime Dagmar Podmakovej vyčíril z najlepších časov kompendium diel. Ich významnú minulosť reflektujú trinásti autori, ktorí sa regrutujú z pozoruhodného rozpätia generačných vrstiev. Najstarší z nich narodený v roku 1932, najmladšia v roku 1990. Šiesti autori sa nemôžu odvolávať na svoje pamäti, narodili sa po roku 1968. 88ročný vekový rozptyl medzi autormi priznáva publikácii unikátny profil, znamená tiež názorovú pestrosť, osudovú spätosť s dobovými zvyklosťami na jednej strane alebo neviazanosť na predrevolučnú minulosť u tých druhých.

Divadlo nie je uzavretý dom

Divadlo nie je uzavretý celok hoci jeho tradičným sídlom je dom. V ňom však najvyššia miera slobody platila len podľa toho, aká sa dala v spoločnosti aplikovať. Mocou práva regulovaná sloboda sa začala uvoľňovať pokusom o liberalizáciu spoločenských pomerov príchodom predjaria (1963 – 1967), ako tom píše Stanislav Síkora. Autor podobne s inými historikmi má „na zreteli skutočnosť, že ´Pražská jar ´alebo ´Československá jar´ 1968 nevznikla kdesi vo ´vzduchoprázdne´ alebo na ´zelenej lúke´, že významným zdrojom tohto demokratizačného a liberalizačného procesu bol aj vývoj na Slovensku v spomínaných rokoch“ (s. 11).

Dagmar Podmaková túto štúdiu o spoločenských pomeroch aplikuje na divadelné dianie od predpočiatkov päťdesiatych rokov, pripomína „popravu režiséra Jozefa Budského za inscenáciu Sládkovičovej Maríny (14. 11. 1948) , ktorú označila väčšina divadelných kritikov za formalizmus“ (s. 26). Budským načatú retrovíziu doplňuje autorka inscenáciami režisérov Tibora Rakovského, Janka Borodáča, Zachara, Ivana Licharda, na Malej scéne SND Ľudovíta Ozábala, v šesťdesiatych rokoch Karola Spišáka. Úvodná divadelná kapitola písaná Dagmar Podmakovou lakonicky rekapituluje hektické dianie a významné posuny v inscenačnej praxi režisérov v činohre. Keď už autorka nabrala odhodlanie hovoriť o „poprave“ Jozefa Budského, nezodpovedaná zostáva otázka, prečo nespomenula skôr „popraveného“ Jána Jamnického, bol pozoruhodným javom už v prvých decéniách SND? Pokiaľ ide o jeho pedagogickú prácu, „Bagar mu profesúru zastavil“, napísal Ladislav Lajcha a o pozadí jeho rezignácie uviedol, že „ho politicky diskvalifikoval major sovietskej armády I. V. Volodin a celý likvidačný proces sa zachoval v zápiskoch J. Borodáča“ (Silueta generácie, s. 151, 152).

Mozaika zlatého štandardu

Zborník nie je komponovaný tak, že jedna téma prechádza graduálne do druhej. Samostatné kapitoly vytvárajú mozaiku neskoršieho zlatého štandardu stability inscenačných výkonov v cielenom desaťročí.

Milan Polák otvára v knihe sériu emblémových osobností divadla s jemu dobre známym Karolom Zacharom. Popri súvislostiach Zacharových inscenácií so súčasníkmi evidentné zásluhy na ich tvorbe pripomína menami dramaturgičiek Margity Mayerovej a Evy Malinovej: „Práve Mayerová okrem iných aktivít uverejňovala v programových bulletinoch divadla pomerne veľa rozhovorov s Karolom Zacharom“, ktoré sa stali zdrojom pre pomenovanie jeho poetiky“ (s. 37). U autora sme sa už v minulosti stretli s estetickou kategorizáciou Zacharových inscenačných výkladov a postupov, „ s jeho princípom harmónie, symetrie, lyrizmu a osobitého poetizmu.“ čo viacerí divadelníci „označovali ako odklon od zdrsnenej reality a konfliktov doby.“ Dokonca priam programovo vznikali inscenácie, ktoré boli priamou reakciou na lyrické a harmonizujúce Zacharove tóny. Autor spomenul aj polemickú reakciu na Najdúcha inak zo Zacharových „herecky najbrilantnejších inscenácií“, v nej však Martin Porubjak nahmatal „ilúzie nacionalizmu“.

Po príslušníkovi najstaršej generácie teatrológov pokračuje v téme Karol Mišovič, aktívny adept strednej generácie. Svoju reflexiu uvádza titulom „Vejár – slabá Golddoniho hra, legendárna Zacharova inscenácia“. Nie je to len o Vejári, autor ho komponuje v súvislostiach s inými dielami režiséra, špecifikuje jeho poetiku a popri domácich ohlasoch dokumentuje úspešné dielo recenziami predstavenia v Čechách, vo Viedni a prezentuje (hoci len citátom pod čiarou) Zacharove režisérske repete Vejára po jeho bratislavskom uvedení (1962) aj v pražskom ND (1972).

Príhoda, uznanie a profily

Kým prídu na rad štyri profilové štúdie režisérov, Nadeždu Lindovskú zaujala „Príhoda s Arbuzovom“. Ide o Budského uvedenie Arbuzovovej hry pod názvom Príhoda na brehu rieky (1960) a príhodu s ňou, keď inscenáciu pohoršene odmietol na predstavení prítomný autor slovami „To nie je hra, čo som napísal“ (s. 74). Budský potom odmietol režírovať Pogodinovu Tretiu patetickú, „keď prorocky predpokladal, že titul sa stane pre SND prehrou“ (s. 75). Lindovskej referát precízne analyzuje Budského inscenáciu, jej výnimočnosť potvrdzuje ohlas na hosťovanie predstavenia na Ukrajine, následne aj v Moskve, kde „sa zmenilo na triumf, stalo sa hviezdnym časom SND, ktoré bolo prirovnávané k najlepším európskym divadlám a divadelníkom tej doby (Jean Vilar, Bertolt Brecht, Peter Brook, Giorgio Strehler, Otomar Krejča“ (s. 94).

S režisérom Pavlom Hasprom sa zapodieva Martin Timko, ďalší kritik mladších ročníkov. Scénickými akvizíciami Haspru otvára pohľad na aktuálnu svetovú drámu. Hoci bola v repertoáre prítomná dramatikom Arthurom Millerom už krátko po vojne (Všetci moji synovia, réžia I. Lichard, 1949), potom o desať rokov neskôr (Pohľad z mosta, réžia T. Rakovský), za dramaturgický počin označuje Timko uvedenie Po páde, keď „deväť mesiacov po svetovej premiére (Broadway január 1964) mal tento dramatikov text (...) premiéru na javisku Divadla Pavla Országha Hviezdoslava“ (s. 96-97).

Dagmar Podmanková pripomína prítomnosti odkaz Bukovčanovej hry Pštrosí večierok. Je to tretia, súčasne posledná, činoherná inscenácia Júliusa Pántika a samotné naštudovanie dokumentuje fenomén ťažko uchopiteľných osudov divadla, keď „o bratislavskú inscenáciu Bukovčanovej hry v 60. rokoch bol obrovský divácky záujem“ (s. 117), „ale jej obsah i herecké stvárnenie jednotlivých postáv vyvolali pozornosť súdobej kritiky i diváckej obce. Kritika sa rozdelila na dva tábory...“ (s. 120).

Po Petrom Kováčom skúmaných siločiarach v Rakovského inscenácii Tragédie človeka, ale ešte pred M. Godovičovými Počiatkami absurdného divadla na Malej scéne SND, ktorými sa otvárajú hranice poznávania realistickej moderny dovtedy neznámeho sveta, činoherná sekcia knihy ide do finále.

Finále s Palkovým Sartrom

Ako píše Lucia Mihálová, „do repertoáru činohry Slovenského národného divadla sa hra J. P. Sartra Diabol a Pán Boh dostala až v roku 1965“ (s. 162). Autorka svoje hodnotene uvádza titulom „Triumf filozofickej drámy...“ Iný predikát by lepšie nevystihoval hodnoty inscenácie hry v réžii Jozefa Palka, ale sa žiadalo povedať aj viac o inscenácii, ako je v napísanom texte, že: „v naštudovaní hry Diabol a Pán Boh činoherným súborom SND sa spájal Sartrov filozofický podklad s nápaditou a detailnou prácou hosťujúceho režiséra s hereckým súborom. Obzvlášť výkon Ctibora Filčíka poukázal na argumentačnú silu a plasticitu Sartrových hrdinov. Inscenácia vyvolala nadšenie kritiky aj divákov“ (s. 163). Dovolím si osobné svedectvo: Filčíkov hlavý hrdina Goetz a vôbec celé predstavenie na hosťovaní v „zlatej kapličke“ nad Vltavou vyvolali u náročného pražského publika ovácie, aké autor tohto textu nezažil ani pri hosťovaní Old Vicu so Zeffirelliho Romeom a Júliou (1962). O to viac by sa bolo žiadalo tento triumf pripomenúť prezentáciou kritík v českej odbornej a dennej tlači. Záznamy o hodnotách inscenácie nemali zostať mimo knihy. Jeden za ostatné: „Divadelní svátek v Brně. Proslavená bratislavská inscenace Sartrova dramatu Ďábel a pánbůh se pro brněnské diváky stal divadelným svátkem...“ (Ivan Pazourek Slobodné slovo Brno 11. 2. 1969). Zostáva nezodpovedaná otázka prečo bol práve tento opus zverený najmladšej autorke (1990) referátov v zborníku, keďže bola odkázaná len na prečítané statusy súvekých autorov. Vice versa: nič proti jej textu, ani autorke, mohla však pozvať na výpoveď aspoň jedného pamätníka z brandže. Lebo, keď je reč o zlatých časoch, táto inscenácia znamenala v ich bilancii zlatý štít.

O rekapituláciu operných a baletných inscenácií sa postarali odbornými štúdiami autori: Michaela Mojžišová, Vladimír Blaho, Jozef Červenka, Kristián Kohút). Zaslúžia si pozornosť od povolanejších ako je autor textu.

Tibor Ferko, teatrológ a publicista

Kontakt: tiborferko@mail.com

Obálka knihy

Snímka z inscenácie Diabol a pánboh