GÄRTNER, P. Veľký román. Bratislava: ZumZum production, 2019.

Veľký román sa autorsky spája s Petrom Gärtnerom (1986), o ktorom jeho profil na stránkach litcentrum.sk napovedá, že vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Scenáristiku neopustil a Veľký román je jeho knižný debut pre dospelého čitateľa. Kým sa tak stalo, oslovil mladého čitateľa príbehom O čertovi Kolofónovi (2017), ten má svoj predobraz v texte pre bábkovú scénu.

Veľký román je, predpokladajme, predovšetkým generačnou výzvou na recenziu aj na reflexiu. Denisa Ballová v denníku N z 14. 8. 2020 o ňom píše ako o príklade, ako písať o slovenských stereotypoch bez trápností, martinus.sk ho ponúka v texte Viac o knihe, popri ďalších príbehových informáciách, takto: „Veľký román je literárna gangsterka o dejinách slovenskej literatúry a kultúry, ale aj obraz obdobia komunizmu so všetkými jeho konzekvenciami smerom k súčasnosti, dráma medzi generáciou rodičov, ktorá dodnes spomína na normalizáciu ako na staré zlaté časy a generáciou ich detí, ktoré tento režim považujú za neželané dedičstvo.“

Teda podľa všetkého pôjde o široké formálne rozpätie, od slovenských stereotypov k literárnej gangsterke, od sociologického kontaktu po subžánrový návod. Veľký román je umné čítanie, ktoré si bez akejkoľvek mystifikácie nájde svojich čitateľov pre príbeh, problém, postavy a pointu, povedzme, prázdnej, ale vďačnej ruky, a to sa stane vtedy, keď sa protagonista unaví a uťahá úspechom, premôže seba i tak, že sa pridá medzi tých, ktorými na počiatku svojho príbehu tak pohŕdal v podporovanej literatúre a nestane sa nič – s ním, v ňom a vôkol neho –, len čitatelia ocenia jeho Veľký román.

Peter Gätrner nie je pesimista ani drsný ironik. Keby ním mal byť, tak s poriadnou dávkou poľudšťujúceho optimizmu, no a keby to tak nebolo, jeho text o živote ako románe a o živote v románe by nemal prečo osloviť čitateľa, nedal by mu precítiť vzrušenie, obavu, úzkosť a bezmocnosť protagonistu. Veľký román je, predpokladajme, generačnou a možno iba personalizovanou sondou do toho čo, kto a ako žije v prítomnej spoločnosti, ako a kto rozhýbava jej súkolesie hodnôt a reality, ako funguje systém slobodnej kultúry, ako žije, funguje robotovaním unavená a súčasne minulosťou zovretá generácia zostarnutých rodičov, kto a čo udržiava tradičnú rodinu „nad vodou“ od výplaty k jej pokračovaniu, čo s pravidlami, emóciami, morálkou a vzťahmi v „obyčajnej“ rodine s dospelými deťmi a ich odcudzením sa hniezdu domova.

Protagonista Martin Komínek sa po maturite, v čase, keď sa ešte chodilo na „prijímačky“ na vysoké školy, zatne a vzoprie, ba dokonca opustí svojich rodičov a rodinu, má inú predstavu o svojej budúcnosti ako prakticky zmýšľajúci rodičia. O výbere svojho štúdia a budúcej profesie žurnalistu zmýšľal inak ako realitou ušliapnutí, skúsenosťami ostrieľaní rodičia, predovšetkým Martinov otec. Po maturite sa Martin vybral do Bratislavy a na roky opustil svoje rodinné a sociálne zázemie v malom meste, aby nedokončil štúdiá na žurnalistike a aby si vo svojej novej veľkomestskej sociéte neuznaných, blúdiacich a rezignujúcich na príležitosť očakávanej zmeny osvojil mladícku rolu „rozorvaného martýra“, privykol si na svoju úlohu ukrivdeného, nepochopeného autora, uveril tomu, že scenár jeho života sa cyklicky opakuje. V podstate ide o sociálne dno a spoločenský okraj toho, prečo sa vybral do veľkomesta, teda „do sveta“, kde reční a prežíva zo dňa na deň zháňaním peňazí a obťažovaním tých, ktorí mu na počiatku chcú pomôcť, ale nie dať sa využívať a zneužívať.

Literárny Martin Komínek sa mení na generačné množné číslo, azda aj preto prítomnosť onomastiky zakomponovanej do sémantiky priezviska napomôže prijať jeho literárny príbeh s porozumením napríklad aj ako emblém doby, miléniovej generácie, jej hľadania zmyslu existencie, sebahodnotenia a nevyhnutného naznačenia bodu na horizonte, za ktorý už nemožno vykročiť, napokon – život je len jeden.

Veľký román je o literatúre a sám je literatúrou, čo navodí protagonista tým, že v sebe kultivuje jedinečné poslanie, chce, musí a má napísať veľký román, ktorým sa literárne presadí nateraz (v jeho prostredí) „nepochopený jeho nadčasový prístup k literatúre“, a to aj napriek tomu, že „nikto nedúfal, že sa mu niekedy podarí získať štipendium na napísanie románu, a on sám tomu veril asi najmenej.“ Gesto osobitosti večného tvorcu vyčkávajúceho na svoj Veľký román, ktorý bez finančnej podpory inštitúcie a žičlivých tvorivých okolností na jeho napísanie sledujú aj jeho veľkomestskí spoločníci od pohárikov v nižšej cenovej skupine cez výšku jeho aktuálnych finančných aktív. Martin žije na hojdačke medzi svojou sociálnou realitou a víziou osobnej tvorivej jedinečnosti. Kontrast nízkeho v reálnom ničení si svojho zdravia aj povesti a tým vysokým, ktoré sprevádzajú úvahy, výpovede, postoje nasmerované do reálií aktuálneho literárneho života, do jeho systému prideľovaných grantov a tvorivých štipendií, do Martinom pohŕdanej aury národného literáta; tieto sa pretínajú v chaose želaného a možného, čo vrcholí Martinovou požiadavkou na „čistotu v umení aj v osobnom živote.“ Pohyb protagonistu po krehkej priamke možného a želaného zvýraznia jeho sugestívne vedomosti o umení a literárnej tvorbe, o teórii textu, zvlášť jeho vášeň naviazaná na knihy, premýšľanie o hodnotovom statuse autor/spisovateľ, čím sa expozícia pre Martinovo premýšľanie o veľkom románe dostáva do tragikomickej polohy, ktorú spustia a ovládnu vždy a opakovane chýbajúce či očakávané a napokon rozhajdákané peniaze. Zdrojom na hybridnú formu žánru sa stali tie od súkromného vydavateľa a Martinom nedodržaný termín na predloženie rukopisu, ale aj tie od štátnej inštitúcie, ktorá mu odporučila prideliť finančné štipendium na ten istý rukopis. Od toho bodu sa to, kto je Martin a čo chce Martin, premení na drsné naháňačky a úteky pred pôvodným vydavateľom, ktorý chce späť svoje peniaze, ale radšej by videl rukopis, a vyvrcholí jeho zneistenou malomestskou rodinou, do ktorej vtrhne neželaný Martin na úteku pred pôvodným vydavateľom nateraz nejestvujúcim rukopisom Veľkého románu.

Od „kompozičnej“ predohry ukončenej vynúteným návratom nevďačného syna k rodičom sa začína iný príbeh, o inom Martinovi Komínkovi, o synovi rodičov s väzbami na spoločenskú minulosť – ako inak: v nej žili, ňou boli limitovaní a je tomu tak aj naďalej v rozpomienkach, keď si rozpomienkou obnovujú svoju odvahu a želania. Retrospektíva sociálnej diagnostiky v mozaike z dennodenných reálií slovenskej „tuctovej“ rodiny z malého mesta, ktorá prežíva v bytovke, nad hladinou sociálneho riečiska sa drží dvoma prácami, novú istotu hľadá medzi ufrflaným dôchodkom a nezodpovednými súrodencami, odsúva Martinove mudrovačky o čistej literatúre, o spisovateľskom statuse bez spoločenských rámcov, ktoré jemu, literatúre, umeniu a kultúre vymedzila aktuálna spoločensky otvorená sociálna a ekonomická realita.

Napokon či (V)veľký román vznikne, už nie je podstatné, lebo vzniknúť musí. Martin Komínek má tridsať rokov, a pohráva sa so slečnami či kumpánmi od pohárika v debatách, či jestvuje alebo nejestvuje „príbeh v modernej románovej próze“, len aby sa ten jeho príbeh rozdelil do dvoch línií, ktoré sa po náročných udalostiach hľadania a útekov, vzdoru a pokory, stretli v poznaní, že sa všetko, čo mladá generácia a jej talentovaní jednotlivci chcú, nepremení na znesiteľnú skutočnosť, na želaný osobný život, len snívaním o ňom mimo dejov spoločenskej a rodinnej reality.

Čas zahrnutý do obdobia označovaného za dospelosť sa rozbehne po svojej existenčnej trajektórii aj bez (V)veľkého románu, aby praktický život primäl jeho autora nesnívať, ale doceniť tie osobné, rodinné a spoločenské stavy, ktoré potrebujú odpoveď aj na to, čo je strach, obava, úzkosť pri ochrane vlastného života a zodpovednosť za seba, svoje činy a rozhodnutia. Sny, zvlášť tie o sebe a pre seba, patria romantickým želaniam, ale aj zodpovednej realite, len si treba vybrať, na ktoré z nich sú tu a teraz dobré a užitočné podmienky aj nesebecké okolnosti.

Veľký román je zaujímavé, podnetne a rozhľadene vyrozprávané poučné čítanie o tom, čo generácia autora textu „musí robiť a urobiť“, aby ružové literárne sny a trpká neliterárna skúsenosť dostali kontúry možného, nateraz románovo šťastného konca. Najskôr preto tam smeruje pointa a protagonistovo prijatie pre neho novej, hoci vytúženej situácie, keď zaznie verdikt (oficiálnej) kritiky – tá Veľký román autora Martina Komínka ocenila titulom Román roka. Všetko je tak, ako má byť, osvedčená terapia písaním naďalej účinne funguje a pokračuje. A to je skutočne len a len dobre.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk