BRAXATORIS, M. – KOLLÁROVÁ, I. – RIŠKOVÁ, L. – VANEKOVÁ, O. Miesto a význam príležitostnej poézie Bohuslava Tablica, Juraja Palkoviča a Pavla Jozefa Šafárika v dejinách slovenskej literatúry. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2020.

Monografická práca štvorice autorov (v abecednom poradí) Martin Braxatoris, Ivona Kollárová, Lenka Rišková a Oľga Vaneková prináša výberovú, a práve preto podrobnú genologicko-interpretačnú sondu do problematiky príležitostnej poézie v intenciách literárnoslohového vývinu slovenskej literatúry prelomu 18. a 19. storočia. Monografia s názvom Príležitosť poézie. Miesto a význam príležitostnej poézie Bohuslava Tablica, Juraja Palkoviča a Pavla Jozefa Šafárika v dejinách slovenskej literatúry nemá ambíciu vyčerpať žáner príležitostnej poézie ako celok v predmetnej synchrónne prezentovanej časovo vymedzenej paradigmy, ale jej úlohou je podať prostredníctvom konkrétnych textov pohľad na tie ťažiskové body komunikačného rámca príležitostnej poézie, ktoré sa ukazujú ako dôležité pre dôslednejšie porozumenie jej literárnohistorickej i poetologickej hodnote.

Treba zdôrazniť, že postavenie príležitostnej poézie v kontexte dejín slovenskej literatúry sa touto monografiou upravuje, spresňuje a precizuje. Skúmaný korpus textov autorov, ktorí sa úspešne habilitovali v slovenskej literatúre konca 18. a začiatku 19. storočia, možno považovať za esteticky hodnotný doklad poetologickej praxe vtelenej práve do podoby príležitostného veršovania. To je základný predpoklad, no zároveň aj devíza toho, že spomínané autorské poetiky vstupovali svojou invenčnosťou, estetickou objavnosťou a básnickou kvalitou aj do paradigmy veršovaných príležitostných žánrov. Inak povedané, táto esteticky hodnotová intencia vyviera práve z toho, že uvedení autori sa úspešne uplatnili aj na poli ďalších literárnych aktivít, ktorých umelecká kvalita nie je spochybnená, resp. je v rámci literárnovednej reflexie všeobecne prijímaná a uznaná. V tomto duchu v interpretačnej časti monografie padla logicky voľba na analýzu príležitostnej poézie trojice autorov, ktorých mená nesie v názve: Pavla Jozefa Šafárika, Bohuslava Tablica a Juraja Palkoviča.

Nazdávam sa však, že vyššie uvedené konštatovanie nemôže byť uplatnené v plnej miere pri tých autoroch, ktorí poéziu príležitostného charakteru pestovali iba ako rutinnú literárnu aktivitu a sami nikdy neašpirovali na vysoké umelecké ciele (prípadne sa im ich nepodarilo naplniť), nepoznali do takej hĺbky tvorivé postupy, ale skôr pracovali „školsky“. Práve u nich možno konštatovať, že tvorba príležitostnej poézie naďalej zostáva tou vrstvou národnej literatúry, ktorá nespĺňa vyššie, možno iba štandardné umelecké kvality a slúži oveľa viac oslavným, mimotextovým úlohám, a menej posúva do popredia estetickú funkciu. Uvedený stav však nie je prípadom textov posudzovanej monografie. Tento fakt uvádzam iba na margo toho, že jestvuje naozaj veľké množstvo príležitostných rukopisných textov, kde estetická hodnota diel, tak ako ju zadefinovali autori monografie, nie je naplnená.

Treba si uvedomiť, že uvedený rozmer literárnej aktivity je, čo sa týka sociálneho zacielenia, veľmi široký, keďže pisateľmi príležitostných a časových žánrov boli nielen renomovaní autori danej umeleckej epochy, ktorí mali túto aktivitu prirodzene zaradenú do svojho spisovateľského repertoára, ale aj mnohí ďalší adepti či realizátori „veršovníctva“, keďže písanie príležitostných veršov bolo neoddeliteľnou súčasťou už školských literárnych cvičení. Na území vtedajšieho Slovenska preto nebolo nezvyčajné, že snahu veršom zachytiť nejakú udalosť si osobovali aj jednotlivci bez výrazného literárneho nadania. Ako uvádza Albert Pražák, v žánroch príležitostnej poézie sa otestoval takmer každý, pretože prítomnosť „těchto příležitostních vinšů, písní v rozličných dobách je hojná, měl ji každý kraj, fara a školy“.

Kde vidím podstatný, objavný a do budúcna pre potreby pokračujúceho výskumu podnetný ťah autorov publikácie je ich dôsledné argumentačne vysvetlenie presvedčenia, že Šafárik, Tablic i Palkovič boli jedni z prvých autorov svetského charakteru v dejinách slovenskej literatúry, ktorých príležitostná poézia tvorí v ich básnickom repertoári významnú, nezastupiteľnú a dokonca i umelecky hodnotnú a v istom slova zmysle progresívnu skupinu textov. Staršia odborná reflexia ich tvorby bola akoby vedená ostrejším, a tak trochu zjednodušujúcim argumentačným rezom, ktorý z paradigmy ich tvorby akoby amputoval práve príležitostnú poéziu, čo však v spektre nových výskumov nie je opodstatnené, ba, ako vidíme, pri komplexnom hodnotení ich literárnej tvorby, môže takýto redukovaný pohľad podať skresľujúci a nepresný obraz.

Publikácia v tomto duchu odvážne iniciuje literárnohistorický obrat v chápaní príležitostnej poézie, ktorý začal niektorými výskumami predmetného žánrového typu za ostatné desaťročie. V tejto monografii je uvedený princíp jednoznačne formulovaný a argumentačne dôsledne podložený. Jeho podstatou je to, že produkcia príležitostnej poézie je naozaj v podaní trojice skúmaných autorov výsledkom napĺňania vyššieho estetického rámca, a teda ponúka aj možnosť preskupiť celkový pohľad na chápanie obrazu vývinu slovenskej literatúry sledovaného obdobia uplatnením práve genologického princípu, kde sa pozornosť sústredí na príležitostnú poéziu. Dokonca zviditeľnením uvedeného aspektu žánrovej produkcie vnímame jej estetickú kvalitu ako oveľa rovnoprávnejšiu s umelecky nespochybniteľnou časťou ich tvorby. Uvedený fakt sa snažia autori knihy okrem analyticko-interpretačnej časti zdôvodniť aj relatívne rozsiahlym, no zato reprezentatívnym výberom konkrétnych príležitostných básní uvedených básnikov, čím splácajú dlh tomu, že tento typ tvorby je veľmi často v ich básnických výberoch ponímaný iba ako akýsi prídavok, apendix. Naopak, treba ho vnímať ako pevnú súčasť ich poetickej produkcie.

Upriamenie interpretačnej pozornosti na konkrétne texty Palkoviča, Tablica a Šafárika tvorí pars pro toto výber z ich poézie fungujúcej ako príklad istej argumentácie, ktorá typovo objasňuje niektoré podstatné črty a poetologické charakteristiky v zásadných momentoch vzťahujúcich sa aj k iným príležitostným textom z ich produkcie.

Naznačené kontúry monografie sú rozvedené do konkrétností prostredníctvom štyroch ťažiskových kapitol. V prvej kapitole Ivona Kollárová prezentuje chápanie príležitostnej poézie ako heterogénneho mediálneho poľa a nahliada naň z rôznych aspektov. Analyzuje pozíciu tohto žánrového typu poézie z perspektívy vydavateľských stratégií. Celkovo ju vníma ako súčasť nielen literárneho života, ale aj zaujímavý a svojím kvantitatívnym zastúpením aj relevantný prvok mediálnej aktivity spisovateľov, vydavateľov, tlačiarov, zadávateľov, donorov atď. V podaní autorky ide o systematizáciu relatívne početného materiálu, pričom podáva možnosti, ako s ním ďalej v tomto duchu pracovať z hľadiska vedeckej reflexie.

Nasledujú dve rozsiahle časti, ktorých autormi sú Martin Braxatoris a Lenka Rišková. Prvý z menovaných analyzuje tri príklady komunikačných situácií príležitostnej poézie Juraja Palkoviča. Podnetne vyznieva výber interpretovaných textov, pričom M. Braxatoris upozorňuje na Palkovičovu „rozkolísanosť“, resp. variantnosť príležitostnej poézie, ktorá sa tak uplatňuje v naozaj rozmanitých podobách. Takto vytvorené analytické pole umožňuje autorovi predmetnej kapitoly artikulovať fakt šírky Palkovičovho tvorivého záberu, pričom zdôrazňuje, že akýkoľvek „mediálny priestor“ uplatnenia príležitostného žánru využije a dokáže ním postulovať vysokú estetickú kvalitu. Platí to ako o epicediálnej básni, tak o „spravodajskej“ básni, kde sa objavuje aj „žurnalistický kontext“, a tiež aj o kalendárovej poézii, ktorá svojou nenápadnosťou (dokonca až bagatelizovaním, napr. označením autorstva iba iniciálami) vystupuje vo svetle naznačovaných súvislostí v konečnom dôsledku ako doklad doteraz prehliadanej, no pretrvávajúcej kvality autorovej básnickej tvorby. Za povšimnutie stojí, že Palkovič svojou publikačnou stratégiou ponúkal esteticky kvalitnejšie práce širšiemu čitateľskému publiku.

Druhou rozsiahlou štúdiou prispela do monografie Lenka Rišková, ktorá sa systematicky venuje literárnemu i vedeckému dielu Bohuslava Tablica. Publikovaný text je tak vyzretým, dôsledne argumentačne podaným a dlhou bádateľskou činnosťou podporeným výsledkom poznania tvorby jednej z najpodnetnejších osobností literárneho života na Slovensku prelomu 18. a 19. storočia. L. Rišková analyzuje Tablicovu tvorbu v rôznych komunikačných situáciách, pričom si uvedomuje, že príležitostná poézia má u neho veľmi početné zastúpenie, čo jej umožňuje jednak revidovať staršie vyjadrenia o úrovni jej umeleckej náročnosti a v nadväznosti na to ju vníma ako jeden z dominantných komponentov jeho tvorby. Cez rôzne aspekty výskumu príležitostných podôb Tablicovej poézie ju Riškovej výskum nanovo a oveľa suverénnejšie ukotvuje do esteticky a literárnoslohovo pluralitného obdobia vývinu slovenskej literatúry 18. a 19. storočia.

Autorkou štvrtej štúdie je Oľga Vaneková, ktorá literárnohistoricky a následne i verzologicky a interpretačne uchopuje príležitostnú latinskú báseň Pavla Jozefa Šafárika Ode festiva, čím upozorňuje na tú tradíciu príležitostnej tvorby, ktorá má svoje korene ešte v latinskom humanistickom veršovaní. Správne si autorka všíma to, čo bolo zdôraznené aj v štúdii od M. Braxatorisa, a to je dôležitosť výskumu príležitostnej poézie z rôznych aspektov, pretože takýto pohľad vypovedá nielen o estetických kvalitách, ale je aj nezanedbateľným zdrojom reflexie dobovej mimoliterárnej skutočnosti. V tomto duchu by som upozornil na jeden princíp, ktorý je síce prítomný v príspevkoch autorov, no nie je explicitne vyslovený. Ide o skutočnosť, ktorú vo svojich prácach metodologicky zadefinovala napr. Lucie Storchová ako istý prejav sociálneho kontaktovania sa prostredníctvom príležitostnej poézie, kde sa uskutočňujú operácie dialogickej sociálnej praxe, rituality a ekonómie intelektuálnej výmeny, čo predstavuje svedectvo o komunikačných, mediálnych i sociálnych kompetenciách tohto typu poézie, ktorý prebieha medzi účastníkmi daného literárneho poľa. Príležitostné žánre, jednoducho povedané, „spísomňujú“ sociálne praktiky, a ich písanie možno priradiť ku konkrétnym aktom sociálneho konania, ktoré upevňuje symbolické pozície jeho účastníkov v konkrétnom literárnom poli. Skúmať uvedený aspekt príležitostnej poézie je zaujímavé i z pozície hľadania podôb realizácie inštitucionálneho charakteru literárneho života, kde sa stretávajú literárne texty a dobové spoločenské záujmy, spoluvytvárajúce podobu do istej miery formalizovaného „literárneho diania“. Ak sa vrátim k príspevku O. Vanekovej, tak ďalej si všíma v súvislosti s básňou rôzne aspekty precizujúce jej interpretačný výklad (edícia, výrazové vlastnosti ódy, prozodická charakteristika, literárna reprezentácia atď.). Ako som naznačil, príspevok je cenný nielen z hľadiska interpretácie, ale aj ako zdôraznenie kontinuity žánru s ohľadom na jeho latinský humanistický rodokmeň.

Druhú časť publikácie tvorí výber konkrétnych príležitostných básní interpretovaných autorov. Slúži jednak ako možnosť konfrontácie vlastného čítania textov s ponúknutou analýzou v jednotlivých štúdiách, no cenná je aj skutočnosť sprístupnenia týchto často nedostupných textov, samozrejme, aj s presahom k možnostiam didaktického využitia počas literárnohistorických a interpretačných predmetov vo vysokoškolskom prostredí.

Na záver druhej časti knihy je umiestnená edičná poznámka s podrobným uvedením princípov prepisu jednotlivých textov. Poznámky sú nielen dokladovaním minucióznej textologickej práce, ale zároveň aj dôkazom, že tento smer literárnovedného, resp. filologického bádania, je stále živý a aktuálne v rukách nastupujúcej literárnohistorickej generácie získava opäť adekvátnu pozornosť s primeranou vedeckou dôslednosťou. Jednotlivé kroky prepisu možno vnímať aj ako výbornú pomôcku pri štúdiu konkrétnych problémov textovej kritiky, objavujúcich sa na textovom materiáli predmetného jazykového i literárnoestetického obdobia prelomu storočí. Zároveň tento publikačný počin vnímam ako vytvorenie si vhodnej východiskovej pozície pre ďalšie edičné projekty uvedenej žánrovej proveniencie textov, no i textov celého skúmaného obdobia, ktoré možno týmto ťahom ponúknuť čitateľom v novej komunikačnej situácii.

Monografia svojimi príspevkami otvára možnosti široko koncipovanej diskusie o problematike príležitostnej poézie, ktorej ohlas v kultúre, umení i spoločnosti nezostáva iba na literárnom poli, ale otvára početné otázky hľadania jej identity, resp. hodnoty v genologickom, poetologickom i literárnohistorickom systéme slovenskej literatúry. Predpokladám, že ďalší výskum nadviaže na vyvstávajúce otázky, bude ich adekvátne reflektovať a vyústi k ďalším zaujímavým rezultátom a podnetným príspevkom do širokej diskusie.

Marián Kamenčík – prednáša na Katedre slovenského jazyka a literatúry UCM v Trnave a zároveň pôsobí vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci. Venuje sa slovenskej literatúre 19. storočia, literárnemu regionalizmu a skúma dejiny literárneho života mesta Hlohovec, jeho literárne reprezentácie a aktérov. Z danej oblasti publikoval niekoľko monografií a v podobe edícií sprístupnil niektoré literárne pamiatky.