KAMENISTÝ, Ján: Krčma môjho života. Bratislava: Marenčin PT, 2021. 218 s. ISBN 978-80-569-0834-2.

Záujem o spôsob spoločenského a profesijného života si našiel vždy svoje prirodzené miesto v publikovaných rozhovoroch, memoároch, v príležitostných návratoch do minulosti, či k osobnosti, ktorá sa výrazne spája, či patrila do konkrétnej spoločenskej a sociálnej lokality so všeobecne známym názvom v meste jej pobytu alebo v inom spoločenskom priestore, aby práve ona nachádzala a upozornila na tých, ktorí z odlišných podnetov sa rozhodnú vytvoriť a zverejniť mozaiku, mapu alebo len spoločenskú sieť práve z tých priestorov, ktoré sa nazývajú kaviarne, alebo ide o tie lokality spojené s rebelantským gestom a oddávna zľudovelým názvom krčma. Pritom sa vo zverejnenom koncepte rozpomienok Jána Kamenistého na spontánny skupinový umelecký a kultúrny život neodkazuje na ním zvolený názov, krčmu, čo sa v pospolitosti oddávna označuje za jej príznakového, spravidla raného, možno iba vidieckeho predchodcu.

Životu, zvyklostiam, generačným, profesijným, záujmovým spoločenstvám v kaviarňach „doma“ alebo v európskych umeleckých centrách venovali svoju pozornosť mnohí s rozličným profesijným zámerom. Návraty do osobného, či inak podnecovaného obzretia sa do minulosti vydali vzácne, spravidla autentické svedectvo o tých, a o tom, čo bolo a už sa nevráti, lebo „všetko odniesol čas“.

Posledným prídavkom do zaujímavého, a na svoj spôsob, jedinečného a neopakovateľného čítania o kaviarňach a ich osadenstve, vznikol z editorského konceptu Jána Kamenistého a z viac ako poltucta oslovených, či aktualizovaných správ, rozhovorov, obzretí sa, rozpomienok oslovených osobností českého a slovenského spoločenského života v publikácii s názvom Krčma môjho života.

Editor a jeden zo spoluautorov návratov do spoločenského, umeleckého a generačného života, predovšetkým v slovenských mestských kaviarňach, prevažne v minulom storočí, Ján Kamenistý (1941), bol - ako o tom informuje prebal vydania publikácie – „posledným šéfredaktorom Kultúrneho života“ v deväťdesiatych rokoch a ako novinár pripravil a dávnejšie zverejnil rozhovory s umelcami Ako kopú múzy 1990.

Do kultúrneho a umeleckého prostredia sa vrátil znova. Zázemím sa mu stali autorské, žánrom a časovým záberom rozličné príspevky, ktoré boli zverejnené na stránkach Kultúrneho života v rokoch 2000 a 2001. Prípadne ide o torzá, vyňaté z memoárovej beletrie, alebo z iných životopisných zdrojov všeobecne známych osobností zo zázemia slovenského a sporadicky aj českého kultúrneho a literárneho života minulého storočia. Podstata a nadčasová hodnota sústredených „výpovedí“ oslovených osobností zo slovenských kultúrnych centier, lebo tie prevažujú v publikácii, spočíva v tom, ako naznačuje vydavateľ publikácie, ide o „Spomienky zaujímavých ľudí z kultúrneho a literárneho prostredia, ktorí do „krčiem“, nech sa už nazývali akokoľvek – bary, kaviarne, viechy, hostince – chodili […] predovšetkým preto, aby tam nadväzovali kontakty, aby si vymieňali informácie, názory, aby polemizovali. tvorili, písali. Bol to kontakt so životom, povzbudenie, inšpirácia, tvorba. Krčma sa stala stredom ich vesmíru, konštantným prvkom ich života“.

Napokon vybrať si medzi „aurou“ krčmy a noblesou kaviarne bude na rozhodnutí čitateľa. Ján Kamenistý si zvolil krčmu, ako napísal „Krčma je život a jeho skratka, výcuc, esencia“ (Vyznanie, s. 6). Iný výklad zvolil Štefan Žáry, v jeho výklade „Literárne kaviarne, ako pojem, prišli na svet niekedy v polovici devätnásteho storočia. Ich módnosť silnela, vyvrcholiac medzi dvoma svetovými vojnami v európskych metropolách, či centrách miest: Paríž, Viedeň, Praha, Budapešť, ale aj v Ríme, ba dokonca v trochu inej podobe v „krčmovej“ Moskve“ (Kultúrny život 20. december 2000, s. 209).

Ján Kamenistý rozšíril lokality slovenského tvorivého umeleckého a spoločenského zázemia, popri prevažujúcej Bratislave a jej početných kaviarňach, obzvlášť legendárnu Štefánku, o Košice, Banskú Bystricu, Martin, Ružomberok a výnimočné prímestské lokality pri Bratislave a Dunaji.

Spôsob, akým oslovení umelci vo svojich textoch chápu priestor, a bolo ich v jeden deň aj viac, kde sa stretali, inklinujú ku kaviarni, ale popravde v tom im v čase, do ktorého sa vrátili nezáleží. Zvýrazňujú kto, prečo, odkiaľ a s akým následkom sa tam, či onam prišiel, prehovoril, napísal, upozornil na toho, kto tam je. Aj preto, tak sugestívne, z textov vyčnieva človečina osobného prežitku a emócia, či tvorivá hodnota situácie, vzťahov a podnetov spájaná so zaznamenanou udalosťou, osobnosťou, či javom patriacim do prítomnosti a do súvislostí aktuálnych iba tam a vtedy.

Spoluautori publikácie Jána Kamenistého spoločne s jej editorom pripravili pre čitateľa návod, ako možno začať podľa vedenia, poznania a reálií skladať aj rešpektovať personálne, generačné, skupinové, profesijné, či názorové mozaiky z dejín a jedinečností slovenského a európskeho umenia a kultúry. Mnohých spomedzi spoluautorov odniesol čas, ale zostali v slove, artefakte, výkone, vo zvuku, či inak uchované hodnoty, ktoré zanechali prítomnosti a potomkom. Aký ich čaká osud, o tom rozhodnú ony aj oni a budúcnosť kultúry, jej tvorcov, ale aj prirodzená úcta k pamäti a tradícii, k mysleniu, tvorbe, k talentu a zmysluplným ambíciám (post)modernej spoločnosti.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com