Pospíšil, Ivo: Slovakistické reflexie. Brno: Česká asociace slavistů. Galium, 2017. 322 s. ISBN 978-80-906798-1-8.

Interpretačne ladené reflexie sú venované literárnej vede, literatúre, autorovi a textom, ktoré vybral Ivo Pospíšil do rekonštrukcie či do literárnohistoricky obnovovanej vedomosti o hodnote a význame umeleckej tvorby, jej tvorcovi a o vývinových modifikáciách v umení a v kultúre tak, aby ilustrovali javy, rozhodnutia a ich výsledky v prirodzene plynúcom čase.

Literárne a literárnovedne iniciované osobné návraty k podstatným vývinovým rozhodnutiam inštitúcií a jednotlivcov zakomponoval do pamäti a do poznania ich následkov v reálnom chode spoločnosti, zvlášť v mozaike dobovej kultúry takto: „Slovakistické reflexie volně navazují na jiné moje texty, ktoré postupně obkružily poměrně rozsáhlou tematikou a problematikou“ (s. 12). Pre autora tematického súboru zahrnutého do Slovakistických reflexií ide o odkaz na jeho viacročné, výročné a systematické sústredenie sa na pohyby v aktívnom slavistickom tvorivom prostredí, v ktorom má slovakistika aj jeho pričinením svoje autentické a neprehliadnuteľné miesto.

Slovakistické reflexie (2017) sa popri literárnovednej a artistnej slovakistike sústreďujú predovšetkým na jej kontakty a porovnávacie procesy, ktoré Ivo Pospíšil zvýrazňuje medzi ňou, bohemistikou a rusistikou. Pomenovanie publikácie naznačuje, že si pozornosť žiadajú texty, ktoré pojmú do svojho podložia, popri slovakistike, zvýraznený slavistický fakt, predmet, osobnosti, kritickú a porovnávaciu recepciu aj akademický a spoločenský čas napojený na to, čo sa od konca deväťdesiatych rokov na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity, v jej Ústave slavistiky, spája s konceptom brnianskej slovakistiky.

V časti pomenovanej Brněnská slavistika a slovakistika (s. 14–17) sa pripomína poslanie Ústavu slavistiky na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity ako inštitútu s jedinečne zvoleným predmetom akademického štúdia sústredeného na rusistiku, polonistiku, ukrajinistiku a na južnoslovanské jazyky a medzi nimi „Slovakistika je teda v tomto pojětí chápána jako součást slavistiky v hierarchii západoslovanského celku a v užším smyslu celku založeného na zkoumání česko-slovenských vzťahů, který vychází z dlouholetého blízkého soužití v rámci společných státních útvarů“ aj preto, že od roku 1993 ukazovali na potrebuvenovať sanielen genéze, ale aj praktickému prežívaniu odvrátenej vzťahovej reality medzi tým, čo sa kultivovalo v dejinnom myslení obidvoch spoločenstiev ako česká a slovenská vzájomnosť.

V Slovakistických reflexiách upozorňuje Ivo Pošpíšil na v historickom kontexte sprítomňované prejavy „nevzájomnosti, rezistence, nevstřícnosti“ (s. 16). Od svojho inštitucionálneho vzniku sa brnianska akademická ambícia sústredila na „slovakistiku jako součást širokého slavistického spektra“ a na štúdium slovakistiky, v ktorom zaváži „srovnávací pojetí česko-slovenské na úrovni jazyka, literatury a kultury“ (s. 15, 10, 16).

Akademické štúdium slovakistiky v rámci slavistiky kultivovali na Masarykovej univerzite aj printové tlače. Ivo Pospíšil pripomína predovšetkým Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity v řadě D, Opera Slavica, príležitostné porovnávacie kontakty rusistiky so slovakistikou v periodiku Novaja rusistika, no a obísť nemožno ani edičný koncept almanachu Studia litteraria, či rok čo rok zverejňované tematické slavistické zborníky ako invenčný návrat k medzinárodným slavistickým konferenciám organizovaným Ústavom slavistiky FF MU na pôde materskej univerzity, ale stále častejšie v slavistickom akademickom prostredí aj mimo nej. Spôsob a forma výmeny výsledkov výskumu sa stávajú aktuálne, otvorené a prístupné aj tam a tým, kde sú také odborné možnosti ohraničené spoločenskou či profesijnou, akademickou, alebo inak náročnou realitou.

V slovakistickom výskume zostáva primárne postavenie a poslanie späté so zväzkami, z ktorých prvý zo série má názov Brněnská slovakistika a česko-slovenské vztahy (1998). V tejto súvislosti sa v texte Změna literárněvědného paradigmatu: pokus o česko-slovenský dialog (s. 78–89) vymedzuje prostredníctvom odlišného konceptu literárnovedného výskumu. Do konca osemdesiatych rokov „byly imanetní metody takřka jedinou záchranou: orientace na text, na imamentizmus literární morfologie“, čo znamená, že „na Slovensku je více doma genologie a moderní translatologie, v českých zemích spíše různe druhy volných interpretačních metod a srovnávacích přístupů […]“ (s. 78–89).

S brnianskou slavistikou sú späté štúdiá všímajúce si globalistickú regionalistiku a euroregióny (s. 90–100), pri precizovaní predmetu to znamená, že ide o vymedzenie „areálového či zónového nebo prostorového studia, v němž filologie a kulturologie mají klíčové místo“ (s. 90).

Do areálového výskumu z literárnej vedy a spoločenských vied vstupujú, podľa časového exponovaného záberu, historiografia, literárna história a vývinový záber z ďalších spoločenských vied, čo Ivo Pospíšil ilustroval na osobnostiach a dejoch s nimi spätých od devätnásteho storočia v texte Česko-slovenský problém na ruskom pozadí (s. 135–140). Vykročením za dejinný pôdorys slovakistiky v kontaktoch sa naznačuje v texte Česko-slovenské jazykově kulturní vztahy: nová situace (s. 205–215) aj takto, „Česko-slovenský jazykový a kulturní vztah má ovšem svůj mezinárodní kontext (střední Evropa, Evropa, svět) při čemž česká situace je zcela jiná než slovenská“ (s. 212–213), pritom do to tohoto „vzťahu“ zasahujú aktívne aj aktuálne reálie, ktoré súvisia s emancipačnými procesmi v obidvoch národných spoločenstvách.

Pospíšilov návrat k slavistickému konceptu, ktorý Ústav slavistiky na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity uskutočňuje od deväťdesiatych rokoch uzatvára jeho prierez invenčných poznatkov z výskumu, ktoré vytvorili Některé reflexe k Brněnským textům k slovakistice (s. 291–312).

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com