MILČÁK, Ján.: Rosa canina… Levoča: Modrý Peter 1995. (List dcére po Vianociach roku 19…). ISBN 80-855515-18-0.

Myslím, že vplyv na moju literárnu prácu určite profesia lekára má.

Profesiou si Ján Milčák, jej jedinečnosť a súčasne všeľudskú univerzálnosť, neprehliadnuteľne utváral ako osobné poslanie pomáhať ľuďom, byť ich lekár. Pôvodnú profesiu postupne dopĺňal časopiseckými poviedkami a rokmi rozšíril svoj vzťah k písanému slovu o komorné príbehy, ponorné a mravným imperatívom precizované rozhovory s dospelými aj s mladými čitateľmi ako nekončiaci, ale predovšetkým nenáhlivý, na spoločné uvažovanie sústredený vzájomný dialóg o zložito ustrojenom svete ľudí. Zvolil si na to danosti prozaického a dramatického textu.

Rozhodnutie lekára Jána Milčáka byť naporúdzi všetkým pri ich chorobách a trápeniach sa rozšírila o užitočnú osamelosť nad vznikajúcim prozaickým, rozprávkovým či rozhlasovým dramatickým príbehom. A tvorivá samota si žiada od talentovaného jednotlivca predovšetkým sústredenosť a trpezlivosť, ústretovosť a vnímavosť na prostredie a okolnosti každodennej skutočnosti. Napokon, keď nastane tá chvíľa, zostáva pre lekára a spisovateľa spoločné to jediné, vykonať a vyriecť verdikt nad tým, čo narúša v živote aj v príbehu všetko harmonické, teda to, čo vytvára a súčasne bolestivo rozrušuje svet spoločenstva aj jednotlivca. Komornosť a nenáhlivosť, rozhodnosť a porozumenie, to sú tie osobnostné danosti a tvorivé predpoklady, ktoré popri tých vyrieknutých a nepripomenutých formovali svojsky utiahnutý, latentne komorný, spoločenský a literárny portrét Jána Milčáka (1935 v Levoči).

Autorská biografia spisovateľa od sedemdesiatych rokov minulého storočia obsiahne nemalý počet titulov prózy pre dospelého čitateľa, na počiatku to bol svojský poetologicky súbor Deväť poviedok (1976), posledné roky ho dopĺňajú Rosa canina (1995), Pocit úľavy (2013), Rodinná fotografia (2015) a Rezbár (2017). Rovnako výpoveďou a psychologickým podložím pri vyjadrení rozpoloženia jednotlivca v náročnej situácii pri vyrovnávaní sa so životným problémom, pri výbere typu postavy a svojskom poetickom výraze, ktorý sa stal autorsky neprenosný, je doma aj v zahraničí na súťažiach oceňovaná Milčákova rozhlasová dramatická tvorba, či už je to európskou cenou vyznačená dráma Mačka alebo z ostatných odmenených rozhlasových hier Celestína, rybár a pán Baltazár, Vrana Florenťanka a iné.

Čas ukázal, že sa Ján Milčák natrvalo azda až neopakovateľne uviedol do čítania pre mladého čitateľa, do dnes už do autorského klasického fondu, v ktorom žánrovo sa uprednostňuje a ostatné žánre početnosťou aj prevyšuje autorskú rozprávku. Desiatky tematikou, štylisticky a výtvarne výnimočných rozprávkových kníh, na ktorých vyrastajú generácie detí sa spájajú s vydaním raných Zo štyroch kapsičiek (1988), Rozprávky o Marianke (1990), poetologicky a vizuálne osobitým textom Chlapec Lampášik (1996) až po tie z posledných rokov, spomedzi nich je najnovší Starec, ktorý lietal (2015). Bokom, popri realistickej rozprávke nepostáva žánrové odbočenie v Levočských povestiach (2017).

Všetko má svoju jednoznačnú trvalú podobu, ktorou sa nedá hýbať.

V tvorbe Jána Milčáka sa vytvoril kulminačný bod zmýšľania o živote, o jeho hodnotách a o zmysle spolunažívania v modelovom súbore próz včlenených do vydania Rosa canina (1995). Sémantika názvu súboru Rosa canina sa sústredila na nazerací a mravne do krajnosti vyhrotený priesečník zmyslu, podstavy, dejov a hodnoty života jednotlivca. Autor sa k nemu vracia vo variáciách jediného, aj preto latentne otvoreného problému, ktorý vypĺňa čas a priestor medzi vznikom a zánikom života. V Milčákovom nazeracom koncepte na bytie si ohraničenosť žitej, neliterárnej reality a jej literárneho vyrovnania sprevádzaného sklamaním, neistotou a vypudenosťou zo spoločenstva našlo výrazovú istotou v tom, koho prijímame za osudovú bytosť svojho bytia za svoju matku. Nech sa jej potomkovia dostanú do akýchkoľvek, čo aj neriešiteľných krážov života, matka udržiava všetko vo svojom dosahu v existenciálnom, mravnom a emotívnom vedomí človeka spontánne a úprimne ako výraz hodnoty sui generis. Nech sa čokoľvek v matkinom citovom a vzťahovom okolí zvráti až na okraj záhuby, ona zostáva tá, ktorá sa vliala do svojich detí a stala sa večnou, stotožnila sa prostredníctvom svojich detí a ich detí s časom v spoločných premenách: v tých uplynulých aj budúcich.

Matka stotožnená s časom, udalosťami, osudom ľudstva, ale aj s príčinou a následkom činov ľudstva patrí do podstaty Milčákovho prozaicky a filozofujúco rozvíjaného leitmotívu o bytí. Možnosť, schopnosť, naliehavosť spôsobov na vyjadrenie navrstvovaného obsahu, od existenciálneho po mravný do motívu matka vo svojej podstate iniciuje výzvu hľadať odpovede na prosté otázky o živote a smrti, no s uspokojujúcimi odpoveďami. Za hraničné okolnosti, ktoré vylučujú individuálnu ľahostajnosť jednotlivca, možno považovať tie, ktoré navodia, alebo ho spoja so smrťou.

Matka, znamená začiatok života, a tak sa prirodzene dostane nie raz aj do vyhranenej pozície vzdoru voči svojej protihráčke, ktorou je smrť a s ňou spojený nezvratný koniec života. Jedna i druhá, matka aj smrť, do svojho aktívneho priestoru vniesli to, čo im patrí obidvom, teda človeka, raz vo vzťahovej role môj manžel, brat, syn, dcéra, inokedy v anonymnej role neznámy či známy jedinec. Ján Milčák navodil modelovú sujetovú hru, ktorú prenechal forme listu, aby do jednosmerne ohraničeného priestoru od matky k dcére a do odhadu žitých tenzijných okolností v ich vzťahu, do ktorých sa dostala matky postojom a emóciami ako protagonistka v próze List dcére po Vianociach roku 19… Rozsahom Milčákova próza vo forme listu vystačila s troma desiatkami viet, no svojou výpoveďou a jej noetickými a mravnými dosahmi sa uchová vo svojej nadčasovosti. Autor prózu vo forme listu ponechal kompozične otvorenú, a tak matkin list končí inštrukciou pre dcéru: „Ak by si sa rozhodla prísť, zaklop na okno, navečer sa zatváram. Tvoja matka“ (s. 52).

Medzi oslovenie „Milá Malvína“ a ukončenie prózy - listu „Tvoja matka“ sa pomestia vyčerpávajúce správy o Malvíne („Malvínka“: bola si opitá, dobre si zarobíš, môžeš utratiť), o jej synovi Valentovi (je v poriadku, vyrástol, nespomenul ťa ani raz, dám ho do učenia), o nebohom Matejovi (podobizeň vojaka v neobyčajne namaľovanej záhrade) aj o Františke, čo sa nasťahovala do domu s morušou aj s mužom (nie je dobrý človek, bitkár, sedel), ale aj o samotnej píšucej matke.

List, ktorý píše matka svojej dcére je na jednej strane náhradou za ich nejestvujúcu verbálnu, emotívnu, rodinnú, osobnú komunikáciu. Na druhej strane kondenzovane, stroho, úsporne, ale v úplnosti ide o priamu výpoveď a o jednoznačné pomenovanie naznačeného stavu aj ich vzájomnej situácie. Tenzia aj nejasnosť ich vzťahu sa prekrývajú so sociálnou skutočnosťou matky a jej dcéry. List ako žánrová forma nerealizovaného dialógu naznačuje, obnovuje, napovedá to nevypovedané o dávnejšom vzťahu matky, dcéry a Valenta, o spôsobe ich života a o sociálnych a emotívnych obrysoch žitej skutočnosti, akú medzi sebou vytvorili a nejaký čas aj prežívali, kým sa čosi nezmenilo, dá sa predpokladať aj nezničilo.

List sa identifikuje so sociálnym a vzťahovým portrétom pisateľky (Tvoja matka). Forma listu vo svojej donedávna tradovanej funkcii zvýrazňuje citovú uzavretosť vzťahu, nie však jeho plochosť, absenciu ilúzie o všetkých a všetkom, pisateľkinu vyrovnanosť so všetkým, čo je, či príde. Napokon jej strohosť a ostražitosť voči všetkému, čo sa opakuje v jej živote, ako keby išlo o nemennosť situácie (Malvína nechodí), hoci čas plynie. A predsa je v liste (po Vianociach v ktoromkoľvek roku, ktorý začína dvojčíslom 19…) uchovaná aj skutočnosť nevedomého želania. Matka čaká („zaklop na okno“) na list (kto vie koľký, rok je neupresnený). Pritom sa dá predpokladať, že ani na tento list matka nedostane odpoveď od Malvínky; preto jeho obsah sa ne(z)mení. Matka do listu vložila, kto vie po koľký raz, nenápadne varovanie: „Zavše sa bojím, že už skončím. Nad ránom ma zadúša“ (s. 52).

Próza ťaží z paradoxu, z toho zvláštneho priestoru medzi skutočnosťou, v akej matka žije („Bojím sa po večeroch vyjsť…) a citom, aký v sebe chráni voči svojej dcére („Dávaj si pozor na zdravie“), medzi jej utajeným snom (želanie, aby dcéra prišla, kým zomrie) a skutočnosťou, že je sama („Cez sviatky som počúvala rádio“) a musí plniť dvojrolu starej matky („dám ho do učenia“) aj matky (syn Valent ťa ani raz nespomenul).

Matka je zo sveta, v ktorom sa mlčí, dohovára sa tichom, posunkami a nerepce sa, pretože minulosť dokáže zatemniť budúcnosť. Vyzerá to tak, že medzi matkou a jej dcérou prežíva tajomstvo, ktoré zatemnilo, určilo a okyptilo ich citový, rodinný s rodový vzťah. Až sa zdá, ako keby autor počítal so schopnosťou odkrývať v jeho naračnom svete (list obsiahol monológ, ale aj vnútorný dialóg) tie medziľudské situácie, ktoré zastupujú zovšeobecňujúce momenty reálneho videnia zložito žitej/ dožívanej skutočnosti.

Forme listu ako súboru najnovších oznamov o obyvateľoch a prostredí, kde (tvoja!) matka žije pre konkrétneho adresáta (dcéra Malvína), ktorému nie je potrebné objasňovať spomínané jednotlivosti do detailov, vystačí iba náznak. A tak neobíde ani žičlivé príkazy pre adresáta, aby sa staral o seba a nakoniec i želanie pisateľky, nech dcéra príde, lebo ju čakajú, vypovedá nielen o čase (uplývajúci ako tok a neupresnený dátumom v živote matky, jej blížiaca sa smrť, jej choroba) a o situácii pisateľky (osamelá Tvoja matka), ale aj o jej túžbe očistiť dcéru i seba „spod“ tajomstva minulosti a zrušiť tým hrozbu, že sa naplnení jej sen (Malvínka prišla), pretože sa spojí napísané slovo v liste (volanie) so skutočnosťou (nebyť sama, byť matkou).

Jednosmerná úspornosť a priamosť Milčákovej vety sa nezachycuje o sociálny kontext adresátky (dcéra) ani pisateľky (matka) Listu. Obsah Listu zostáva vytrhnutý z verifikovateľného času (v roku 19...), čím si uchováva pritlmený pocit obojstrannej bezmocnosti. Aj tým je príbeh univerzálny v plynúcom čase (z minulosti do budúcnosti), je do maxima nasýtený čírym citovým, mravným, existenciálnym a typovým vybavením postavy (Tvoja matka), v ktorej sa dotýkajú hodnotová a príčinná dostredivosť textu.

V Milčákovej próze sa nehovorí o láske matky k dieťaťu, a predsa sa vypovedá iba o cite a rodom vzťahom spútaných jedincoch a o emocionálnej skutočnosti takým sugestívnym spôsobom, až sa paralelne rozbiehajú výpovede s dvoma plánmi, dvoma tóninami, dvoma významami… Ako keby úkony mlčať, vidieť, čakať (matka) sa mali stať priesečníkom a mohli želanie dočkať sa (dcéry) dokázali premeniť na sujetovú realitu, ktorá už neťaží nikoho (matka, Malvína, Valent) tajomstvom uchovaným v minulosti, ba ani samotnou minulosťou.

Autorská prítomnosť Jána Milčáka je žánrom, tematikou, poetiku, štylistikou a komorným filozofovaním o potrebe byť a žiť, nech je to aj nad sily jednotlivca, v prítomnom literárnom živote neprehliadnuteľná.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com