NUNEZ, Sigrid: Priateľ. [The Friend]. Preložila Kamila Laudová. Bratislava: Inaque. Edícia Pandora, 2022. 164 s. ISBN 978-80-8207-154-5.

Prebal slovenského vydania prózy Priateľ poskytuje čitateľovi základnú informáciu: „Sigrid Nunez je autorka niekoľkých románov a memoárov. Za román Priateľ získala v roku 2018 americkú National Book award.“ Skromné a súčasne iniciačne sformulované upozornenie, ako hľadať ďalšie informácie o autorke, a tak si ujasniť literárnu, kultúrnu a spoločenský prínos ocenenej autorky či ceneného textu Priateľ.

Ústredná príbehová línia prózy Priateľ – samovražda dlhoročného priateľa, ceneného literáta a rozprávačkinho kolegu pri lekciách v pravidelných kurzoch tvorivého písania – spočíva na omyle, nie na nedorozumení. Omyl spojený s nečakaným a nevysvetliteľným dobrovoľným odchodom zo sveta známeho a vyhľadávaného spisovateľa, milovníka žien, prirodzene navodí úsilie jeho bývalých životných partneriek ukončiť manželské spojenie s tým, kto umrel a nájsť tú, ktorá poskytne nový domov jeho veľkému a starnúcemu psovi.

Kým sa omyl okolo samovraždy v závere príbehu a v strategicky zaujímavo organizovaného príbehu prosto a bez vzrušenia vysvetlí, ide o narátorkou osobne personalizovaný a detailne vyrozprávaný problém jej mnohoročného vzťahu s priateľom.0 Rozprávačka príbehu vedie svojho čitateľa niekoľkými „osobnými“ tematizovanými, precízne komorne vysvetľovanými „miestnosťami“ svojho osamelého života, pre ktoré obstojí označenie mozaika.

Jemná, utiahnutá až bojazlivo vyrozprávaná rekonštrukcia toho, čo dokáže zostrojiť v ambicióznom a vyhľadávanom jednotlivcovi profesia podmienená talentom smeruje cez osobný vzťah, početné sociálne vzťahy plynúce z medziľudských kontaktov, ktoré sú spájané s akosi pretŕčaco-dôvodiacim odkazom na spisovateľovu auru, prostredníctvom početných barličiek vytvorených z citácií, parafráz na sentencie vyňaté z „odkazov“ dávnych či súčasných spisovateľov alebo filozofov, k nim pripájaná sebareflexia rozprávačkinej osobnej literárnej tvorivosti tak, aby sa dostredivý bod exponovaného úmrtia a rozpomienky na zovšeobecnený spoločensky exkluzívny stav a jav spisovateľa, na uctievaných alebo len na odkazy pripomenutých adeptov tejto tvorivej činnosti a na ich všeobecne známu umeleckú spisbe sa „zlieva“ do verbálneho celku, aby paradoxne zvýraznila „druhú“ líniu príbehu. Tou je osobitosť vzťahu rozprávačky k „zdedenému“ psovi po spisovateľovi.

Nunezovej Priateľ má dve personalizované podoby a dve naračné línie. Do minulosti k osobnému priateľovi a z profesie známemu spisovateľovi, pre ktorého obstojí vymedzenie zmyslu a hodnoty umeleckej tvorby, čo znamená, že „písanie je elitárska, egoistická činnosť“ [s. 144], preto „Spisovatelia sú povinní podávať svedectvo, je to ich povolanie. Niektorí by povedali, že spisovateľ nemá vyššie poslanie, ako svedčiť o nespravodlivosti a utrpení“ [s. 143]. Literárny plurál zastupuje celoživotné presvedčenie dvoch blížencov o zmysle a hodnote svojej jedinečnej spoločenskej činnosti byť spisovateľ, kým v komornej prítomnosti osamelá rozprávačka koncentruje predstavu o sebe a o živote do citového zžívania sa s priateľovým psom. To on imituje v jej vedomí jeho alter ego, aj preto si želá jediné, aby nestratila samu seba, že pes „Musí na teba zabudnúť. Musí na teba zabudnúť a zamilovať sa do mňa. To sa musí stať“ [s. 71].

Obsah termínu priateľ má črty spoločenského konverzačného univerza, teda je vo svojej podstate veľmi pohyblivý aj premenlivý, zvlášť vtedy, keď sa jeho sémantika sústredí na to, v akých súvislostiach aj za akých okolností a kto voči komu ho používajú, využívajú a zneužívajú ľudia. Ako sa rozprávačka pohybuje medzi spoločnou minulosťou a samotárskou prítomnosťou, medzi svojou profesiou učiť iných remeslu stať sa spisovateľom a svojím nepriebojným talentom písať a zverejňovať svoju tvorbu sa postupne mravne až dravo vymedzuje voči krutosti jej okolia k odmietaniu spolunažívať so zvieraťom a v kontraste k tomuto postoju sama sa uzatvára do emotívnej zaťatosti chrániť, opatrovať, rozumieť „zdedenému“ psovi a splynúť s jeho rytmom aj spôsobom, ako dôstojne dožiť medzi ľuďmi a odísť od nich vo chvíli svojho prirodzeného konca.

Nunezovej text má, popri príbehovej línii napojenej na „uzavretú“ samovraždu osobného priateľa a na „otvorené“ spoločenské starosti okolo jeho psa v jej byte, v jej „novom“ osamelom živote, v zmysle svojej „novej“ existencie, ktorá v autorkinom koncepte spočíva v kompozícii žánrovo hybridnej formy. Žánrové presuny medzi naráciou a náučnosťou sa pri rozprávačkiných presunoch v čase, užšie medzi spoločenským a osobným, medzi pamäťou a akciou, či profesiou a ambíciou ňou poskytovaných vedomostných a názorových lekcií (vraj) čitateľovi ako argumentačná podpora na vytvorenie svojho personalizovaného profilu a empatického príbehu dostáva akosi prirodzene do nadväzovania odlišne tematizovaných problémových blokov. Vyústením je nečakaná pointa (priateľ spisovateľ žije) a jediné možné riešenie (skon jeho psa).

Mozaika rozprávačkou aktualizovaných sentencií, autorských mikroportrétov, náuky o umeleckom spôsobe zvládania svojej nekonvenčnej existencie, v podstate argumentačne zvládnutá encyklopédia o statuse byť spisovateľom, o činnosti písať umeleckú spisbu a o profesii učiť (!) odvážnych jedincov v kurze písania tomu, čo im prirodzený talent neposkytlo. Tento kompozičný a do problémov naračného subjektu zovretý zámer vedie cez trasovisko odlišných rozprávaní o rozličných neosobných, ale náučne aktualizovaných iných citovaných spisovateľských postrehoch k profilu rozprávačky ako subjektívneho „príbehového“ sprostredkovateľa, ba až nástroja ako vytvoriť a presunúť všedné Ona do roly autentického Ja.

Autorkin látkový zámer témou neopustiť danosti, možnosti a nekonvenčné prispôsobenie sa kompozície rozširovaniu mozaiky nasycovanej z odkazov a citácií iných literátov do kontaktu s kontrastne dostredivým ja, zužitkuje autorka ako pôsobivé „obrátenie“ expozičnej situácie: od správy o samovražde úspešného spisovateľa, ktorej sa ťažko dá porozumieť po vzájomný dialóg s vysvetlením omylu ako dôkaz, že extrovert ani introvert nemôže žiť a uspokojovať sa gestom človečenského odmietania, pohŕdania, obranného uzatvárania sa pred žitou realitou. Naopak taký jedinec svoj akokoľvek vymedzený želaný cieľ nedosiahne ani vyhľadávaním spoločenského výslnia a za podpory naivných dôkazov o osobnej tvorivej či spoločenskej výnimočnosti.

Náhoda, nech je, aká chce, by nemala hnať jednotlivca v jeho premýšľaní o podstate, zmysle, užitočnosti a hodnote svojej existencie do osudovej neistoty. A to ani vtedy, keď si vymedzí svoju rolu voči realite ako príležitosť, ba možno aj poslanie či dokonca ako gesto svojej pomyselnej jedinečnosti.

Priateľ – ten i onen – z Nunezovej prózy napovedá, ako je všetko na pohľad či zo zvyku prosté, a predsa v reálnom živote zostáva náročné a namáhavé. Asi tak, ako všetko, čo s ním a jeho životom denno-denne súvisí, je neisté, čo život a osud prinesie. Aj preto je pre poniektorých jednotlivcov, nech by bolo čokoľvek to, na čo čakajú a čo si želajú, navždy len a iba nedosiahnuteľný sen.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com