MARENČIN, Albert: Ľudská totalita. Zápisky. myšlienky. úvahy 1996-2017. Bratislava: Marenčin PT, 2022. 160 s. ISBN 978-80-569-0846-4.

Zápisník, blok, denník, notes, to všetko sú pracovní partneri, ale častejšie komorní a dôverne osobní pre tých, ktorí záber a „obsah“ svojho pracovného alebo dôsledne privátneho dňa či inak rozlične významných a pre nich užitočných povinností, dohovorov a všakovakých povinností aj zážitkov v každodennom kolobehu želaní a z nevyhnutných stretaní sa kdesi a s kýmsi neraz v (ne)podstatných udalostiach a súvislostiach si zaznačia do tohoto pomocníka či komentujú vopred určené privátne poslanie prostredníctvom svojho záznamu/šepkára. Pričinením plynúceho času sa ukáže, že si majitelia zápisníka či jeho ďalších typových „súrodencov“ zaznamenali to, čo sa (ne)urobilo, (ne)povedalo sa, ale muselo sa neraz a podľa okolností aj ad hoc vykonať, dohovoriť, splniť aj domyslieť, precítiť a osobne komentovať; ba viac, pre majiteľa zápisu sa spravidla daná vec či problém (konečne) musí dopovedať alebo doriešiť.

Schopnosť daná jednotlivcom, ktorí dokážu mimo časovo určených pracovných zápisov, zmysluplne, ba s dosahom prekračujúcim ich prítomnosť v realite zapisovať svoje „vnútorné svety“, je precizovaná vďaka kultivovanej intelektuálnej a osobnostnej zručnosti, čím sa mení na komorný dialóg dôsledne iniciovaný a uskutočňovaný s ja-realitou.

V situácii, keď ide o zápisník závažných osobných záznamov, naplní sa pre autora zápisu spravidla „očistná“ názorová sebareflexia, ktorá sa spája s typovými danosťami zapisujúceho, s jeho odvahou, temperamentom a talentom rešpektovať význam slova. Za týchto okolností je zápis navyše neraz podporený skúsenosťami, zážitkami a spoločenskými udalosťami pre píšuceho, tie sú pre neho podstatné a napriek plynúcemu času stávajú sa uchovanými pamäťovými stopami, ktoré považuje za rozhodujúce a ustálené vo svojich osobných dejinách. Ide teda o komorný a do podstát problému ukotvený dialóg alebo ad hoc komentár so súvislosťami odkazujúcimi na jadro vyvolanej reflexie v zápise, ktorá sa argumentačne, odkazom, či dôvodiaco pohybuje medzi spoločenskou a osobnou pamäťou, medzi etikou, morálkou, ale aj emóciami a reálnou praxou.

Podmienok by sa isto našlo viac, aby sa našla miera aj na docenenie odvahy zapísať „pravdivý“ dialóg so sebou, to však zostáva na posúdení majiteľa zápisníka. Napokon sú poväčšine také zápisníky, ktoré nikdy neopustia svojho „majiteľa“, no sú však aj také, ako je zápisník Alberta Marenčina (1922–2019), v ktorom listujú po jeho vydaní tí, ktorým je autor osobne či svojím spoločenským významom a hodnotou svojej tvorby mimoriadne blízka a vzácna tvorivá osobnosť. Inak to nie je ani s jeho nazeraním na spoločenskú realitu, v ktorej prirodzene a umeleckou tvorbou, dnes už odkazom, aktívne vstupoval a podľa dobových okolností ju podnetne a nápadito spoluvytváral. Medzi čitateľmi jeho zápisníka budú aj takí, ktorí si k Albertovi Marenčinovi utvoria „cestu“ vzájomného spoznávania sa už iba sprostredkovane vďaka vydaniu zápisníka Ľudská totalita. Zápisky. myšlienky. úvahy 1996–2017. Knižné vydanie „zápiskov, myšlienok a úvah“ zachytilo 301 záznamov, tie sú rozosiate do rokov čosi nad dve desaťročia zápisov od nedávnej histórie k aktuálnej prítomnosti, od dejín a politiky, kultúry a umenia k pripomenutým osobnostiam (Rudolf Sloboda, Juraj Špitzer, Dominik, Tatarka, Vojtech Kondrot, Vladimír Mináč, Dušan Hanák, Ján Ondruš, Štefan Strážay, Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek, Gabriel García Márquez, Karel Čapek, André Breton, Henri Lefebvre a iní aj ďalší).

Podstatné a latentne prítomné spomedzi zápisov budú najskôr tie, ktoré Albert Marenčin zachytili ako sériu personalizovaných reflexií a obsiahne ich v skratke takto: „Nepíšem o sebe – a len o sebe“ [s. 139]. Medzi zápismi sa počtom a tematickým záberom udomácnili tie z rokov 2004 a 2009. Na počiatku svojich zápisov informuje Albert Marenčin o tom, ako sa pre ne rozhodol, „Včera, na Tri krále 1996, som sa konečne rozhodol „inaugurovať“ tento zápisník, ktorý mi pred dvomi rokmi dal syn pod stromček; bolo to na Vianoce 1993. A dnes konečne idem robiť prvý zápis […]“ [s. 5], aby na inom mieste precizoval svoj zámer takto, „Píšem, rozprávam v prvej osobe jednotného čísla, aby som podčiarkol, že sa nestaviam do pózy hovorcu niekoho iného […], čo hovorím, píšem, zapisujem, opisujem, sú moje názory, moje myšlienky aj výmysly, moje dojmy, moje spomienky, a pripúšťam, možno aj moje interpretácie cudzích myšlienok a názorov…“ [s. 46].

Nech čitateľov „prvý dotyk“, teda vizuálny kontakt s názov vydania Marenčinovej publikácie Ľudská totalita. Zápisky. myšlienky. úvahy 1996–2017 vyvolá odlišnú informačnú reakciu. Pritom si čitateľ uvedomuje, že sa zbližuje sa s osobnými zápismi, ktoré sú svojou tematickou a problémovou šírkou zvoleného záberu atraktívne a pre píšuceho v danom okamihu sú spravidla sebareflexívne, zostávajú také aj v tematizovaných súvislostiach voči odlišným udalostiam zo spoločenského a umeleckého dejinného prostredia, ktoré sú objektívne uložené do plynúceho času, a predsa zostávajú svojím presahom do prítomnosti takmer univerzálne znepokojujúce.

Sumujúci Albert Marenčin premyslel mnohé a odkazuje na iné, sceľuje do profesijnej tézy dané a možné, vykonané a stratené do ním zovretej hodnoty tie danosti z dejín spoločnosti a svojej generácie i súčasníkov, ktorým popri svojom spoločenskom type, osobnom charaktere, mravoch a priamosti výpovede, dôveroval. Pre umelca Alberta Marenčina v role kréda nemenne platilo, „Umenie je výrazom (odtlačkom) človeka, ľudskej totality: nie jeho vzdelania, zručnosti, nie jeho vedomosti a skúsenosti alebo remeselnej praxe – ale toho všetkého dovedna, čiže všetkého, čo sa v živote na jeho človečenskú podstatu „nalepitolo“. Pravda, stáva sa, že to „nalepené“ niekedy tú podstatu celkom zakryje, udusí, umlčí. Školy, umelecké učilištia, mali by tú „ľudskú podstatu“ odhaľovať, odkrývať a učiť človeka, ako si ju udržať čistú, nedotknutú – a nedotknuteľnú“ [s. 54].

Zo žitej spoločenskej a kultúrnej reality, ktorú Marenčin sledoval a pozorne zhodnocoval do zápisov dostali kritické a osobným sklamaním sprevádzané postrehy, v ktorých si vypomáha „informáciami“ zachytenými z rozpínavej pôsobnosti svojich súčasníkov užívajúcich si zmenenú spoločenskú skutočnosť, aby ich zaznamenal termínmi mravná degradácia, lenivosť ducha, konzument, zbohatlík, malomeštiactvo, zabávač, biznis, bezmocnosť, banalita, blahobyt, nevzdelanosť, nekultúrnosť, pragmatizmus aj inými rovnako nelichotivými voči realite. Marenčin nevstupuje do sporu s realitou, tá sa pohybuje jednoducho po odlišných trajektóriách ako jeho skúsenosťami cibrené nazeranie na sveta a život, no chce vo všetkej vážnosti reflektovanej skutočnosti reagovať a zaznamenať svoj názorový a mravný odstup od zabývaného nízkeho horizontu pri súčasníkom uplatňovaných požiadavkách na hĺbku a výstuž utváraných hodnôt v jeho osobnom živote a v praxi spoločenského a profesijného nazerania na nastavené kolektívne hodnoty a na subjektívne vklady či na prínos jednotlivca do dennodenne žitej náročnej prítomnosť, ktorej prirodzene predchádzala minulosť s jej hodnotami a podnetmi do budúcnosti. Marenčin si úprimne povzdychne, „Má vôbec zmysel tvoriť umenie, keď on tak katastrofálne klesá záujem?“ [s. 39], aby s rovnakou vážnosťou apeloval, „Nehľadaj zmysel ani cieľ svojho života mimo seba, ani nečakaj, že ti ho niekto dá. Tvoj život má len taký zmysel a taký cieľ, aký mu sám dáš.“ [s. 79].

Na horizonte plynúceho času, svojho veku a ním prežitého odkazuje Albert Marenčin na ponúkaný a prítomný, podľa jeho nazerania, nenáročný obsah konzumnej existencie, a tak sa osobnými rozpomienkami na žité v umení, definovaním javov tvorba a tvorivosť a nimi iniciované porozumenie pre činy spojené s umením, ich ocenením, vymedzuje v zápisoch na podloží svojej pamäti aj svoje miesto v ambíciách prítomnej skutočnosti. Svoje nazeranie na prax a ňou odobrené nenáročné hodnotové kolektívne prepadliská ilustruje tým, čo zaplavilo ponuku a ambície ním reflektovaného všedného dňa v zmýšľaní, uctievaní a „definovaní“ moderných ikon spoločnosti. Aj preto tak naliehavo upozorňuje na huriavk okolo mediálne priehrštím využívaných označení jednotlivcov za osobnosti a celebrity, má presvedčenie, že „osobnosť sa utvára sama, zatiaľ čo celebrity sú dielom iných – prostredia, spoločnosti, najčastejšie médií: možno povedať, že aká spoločnosť, také celebrity, zatiaľ čo osobnosť „svoju spoločnosť spravidla prerastie“ [s. 124].

Ústredným záberom, ktorý viazal Marenčinovu pozornosť na uplatňované praktiky a spoločnosťou podporenú hodnotovú prax v reflektovanej prítomnosti, odkazoval na svoj generačný koncept umelca a na ním do kultúrnej hodnotovej „praxe“ spoločnosti prinášanú tvorivosť a porozumenie pre umenie. Prirodzeným, preto so zaujatím zvoleným záberom sú zápisy venované poézii (čistá poézia, veľká poézia), literatúre (faktu, sci-fi, próze, čierny román, román), dramatike (dráma, dramaturgia, dramaturg), predovšetkým však filmu, výtvarnému umeniu (dobré umenie), vizuálnemu umeniu, autorskej koláži, osobnostnému tvorivému artefaktu, autentickému umeleckému dielu, literárnym druhom, typu a funkcii humoru a irónie. Nad šírkou zapísaných a pre Alberta Marenčina latentne podstatných, hoci aj problémových záberov, ktorým sa opakovane venuje, zostávajú osobnosť autora (aj sebe) a mnohorakosť jedinečných, autentickosť nadčasových výpovedí sprostredkovaných výrazovými postupmi jednotlivých umení. Práve preto sa dostredivými termínmi vo zverejnených zápisov stali umelec, tvorba, estetika, morálka, tolerancia, vzdelanosť, inteligencia. Výnimočné poslanie má v jeho koncepte spoločenského kultúrneho života schopnosť vysvetliť a pochopiť tvorbu umelcov, jej špecifické výrazové a esteticko-umelecké prejavy. Na tieto kultúrou a vzdelaním pestované zručnosti je nevyhnutné mať premyslený prístup a postoj k hodnotám a nazeracím oporám existencie ako k výnimočného daru, pre ktorý „Svetonázor nie je v podstate nič iné ako „nadstavba“ – filozofické pokračovanie základných, vrodených a získaných povahových vlastností (pokiaľ to nie je iba konjunkturálna pretvárka oportunisticky prispôsobená situácii, čiže akési chameleonské mimikrty) […]“ [s. 79–80].

K osobnostnému nazeraniu na svet sa druží v spoločenskej pamäti a v dejinách umenia, zvlášť v koncepte uskutočňovaného moderného umenia, rešpekt voči šírke a štruktúre súčastí javu tradícia aj preto, lebo „Tradícia – znie to hanlivo a posmešne ako negatívny atribút života, hoci je predpokladom a podmienkou každého pohybu vpred, každej vývinovej zmeny. To, čo sa traduje, čo odovzdávajú rodičia deťom, generácia generácii… [s. 78].

Jedinečné sú Marenčinove reminiscenčné zápisy vracajúce sa v rozpomienkach ku krajine osobného tvorivého utvárania sa, ku krajine a k francúzskemu umeniu, k (svojmu) surrealizmu a k (svojej) parafyzike, preto neprekvapí vyznanie, „[…] Francúzsko poznamená každého, kto cezeň prejde“ [s. 10].

Posledný zápis Alberta Marenčina je v poradí 301 a je z februára 2017. Má iba pár riadkov vypovedajúcich o jeho nespokojnosti, ním odkazuje „vládnuce pomery“, na prázdne a štylizované gestá predstieranej múdrosti, hoci ide iba o ďalšie prázdne gesto, o skepsu. Kým vznikol zápis, ktorý sa ustáli ako Marenčinova nadčasová gnóma, ktorú zanechal potomkom v umení, predchádza jej jeho osobné poznanie povýšené na istotu, „Dielo je zrkadlom autora, ale aj čitateľa, ktorý v ňom a skrz neho odhaľuje sám seba“ [s. 134].

V zápiskoch sa Albert Marenčin mnohokrát vracia k sebe, skúsenosťou si obnovuje umelcovu profesijnú, mravnú aj občiansku normu, zákonite sa v čase vyrovnáva s posunmi pri aktuálnej a aktívnej genéze, porozumení, poučenom prijímaní, hodnotení, pri vytvorených možnostiach a individuálnych danostiach výrazovej naliehavosti a funkcii vznikajúceho umenia a autorskej tvorby. Pamäťou, aj kriticky reaguje na realitu v umení, no predovšetkým chce porozumieť, ako a kam sa posúva vznikajúce umenie a jej tvorcu pričinením sa záujmu, podpory a požiadaviek na tvorivosť nástrojmi spoločenskej prítomnosti, v ktorej zaznamenáva spoločenský status osobnosti aktívneho tvorcu. Činí tak preto, aby s ním konfrontoval svoje autentické umelecké „životné krédo“, „[…] neviem, do akej stručnej vety by som dokázal sformulovať to, čím sa v živote riadim, čomu verím, čím sa nadchýnam, čo ma drží pri živote a „nad vodou“, čo ma podnecuje k činnosti a čo mojím aktivitám dáva zmysel - aký zmysel im ja sám dávam…“ [s. 110].

S odchodom Alberta Marenčina aj jeho generačných súčasníkov v umení, tvorbe, v myslení o kultúre a v kultúrnom aj spoločenskom živote sa postupne, v tichosti, možno až nenápadne uzatvára neprehliadnuteľný čas minulého storočia, keď sa prínosne etablovali a v rozličných odboroch umenia tvorili a presadzovali svojské formovanie, chápanie a presadzovanie autentickej národnej a súčasne modernej európskej kultúry s rešpektovaným hodnotovým a tvorivým zázemím.

Zápisky, myšlienky a úvahy zaznamenané Albertom Marenčinom vychádzajú v roku jeho storočnice narodenia. Ľudská totalita Marenčinovho prijímania tvorivého života s mravným vymedzovaním činov, postojov a výsledkov sa jej zverejnením spojila s počinom hodným tých, ktorí sa oň pričinili i toho, kto svojím umením a životom patrí do priečelia kultúrnej pamäti moderného európskeho spoločenstva.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com