SLAPOVSKIJ, Alexej: Neistota. [Neizvestnosť. Roman veka 1917–2017, vyd. 2017]. Preložil Ján Štrasser. Bratislava: Slovart, 2020. 463 s. ISBN 978-80-556-3915-4.

Na prebale vydania Slapovského Neistoty sa uvádza, že je to „originálny román o jednom storočí v dejinách Ruska“. Po dočítaní prozaického textu možno odkaz vydavateľa rozvinúť o dostredivé vymedzenie vzťahu medzi časom a priestorom, spoločenstvom a jednotlivcom, pretože v tom väzí látkový podnet a význam Neistoty nielen pre autora, ktorý Camilo José Cela vymedzil takto: „Každý život je hotový román“ [CELA, 1979, s. 35].

Alexej Slapovskij (nar. 1957, Saratov), ako viacerí ruskí spisovatelia jeho generácie, ponúka výnimočný literárny príbeh, zovšeobecňujúcu sondu prostredníctvom udomácnených detailov ako horizontálne vedený prierez do neprehliadnuteľných pohybov v živote sovietskej a ruskej spoločnosti od minulého storočia po súčasnosť. Zvýraznené detaily sprevádzajú odlišne utvárané aj uskutočnené životy jednotlivcov z generácií rodiny Smirnovovcov. No kým si čitateľ nalistuje v Neistote jej prvú časť, osloví ho autor riadkami venovanými Čitateľom. Tým sa zdôverí, s čím sa vyrovnával ako občan a spisovateľ, ktorý si uvedomuje súvislosti, a aj preto s nadhľadom žije prítomnosť, „Zamotávame sa v prítomnosti, nerozumieme jej, lebo doteraz sme neporozumeli minulosti“ [SLAPOVSKIJ, 2020, s. 5].

Návod autora na to, aby sa čitateľovi podarilo zmysluplne pohybovať v látke a v tematike textu a po jeho dočítaní sa pristaviť pri literárnych postupoch, ktorými obsiahol osobitosti ruského minulého storočia spočíva v jeho sústredenom upätí sa na náročný poznávací aj hodnotiaci úkon. A to aj preto, aby vyústil do čitateľovho rozhodnutia, ako vedieť a rozumieť, porozumieť a vyrovnať sa s tematizovaným „skutočným obsahom“, teda so spoločenskou pamäťou utvorenou v minulom čase a účinkujúcou v erbových / subjektívnych a spoločenských zvykoch, návykoch a prejavoch súčasníkov. Autor aktualizuje ten čas, ktorý sa viaže iba na jeho krajinu, jeho národ a na osudy generácie – pars pro toto – členov nevýnimočnej rodiny s, povedzme, (ne)výnimočným priezviskom.

Próza Neistota a jej žánrová forma naznačuje, že Slapovskij mal kompozične náročný zámer, a to časťou (Smirnovovci) vypovedať o celku (sovietska a ruská spoločnosť). Žánrový hybrid zovrel do celku kombináciu literárnych a neliterárnych foriem, ktoré sa prelínajú v personalizovaných príbehoch jednotlivcov rodiny tak, aby vyústil do zovšeobecnenia autorovej stratégie, „Žiadalo sa mi pochopiť. Bez toho, aby som sa miešal do reči postáv, aby som vkladal autorské komentáre, vystrkával sa so svojím názorom. A tuším som pochopil […] na vlastnej koži – prežil som s postavami ich životy, neraz som sa zmenil, ale ako taký som ostal, akým som býval. Čo som vlastne pochopil? Odpoveď je v knihe, ktorej udalosti sa začali celkom nedávno, v roku 1917“ [SLAPOVSKIJ, 2020, s. 6].

Pre autora, ako na to upozornil, udalosti sa začali celkom nedávno, v roku 1917. Pre mladšie generácie čitateľov v ich pojatí času to už bude veľmi dávna minulosť. Zámer Slapovského vyrozprávať naračnými možnosťami a žánrovými danosťami príbeh jednotlivcov patriacich do rodiny Smirnovovcov, čo podporí schéma odkazujúca na kompozíciu, teda na to „ako je kniha zostavená a aké sú príbuzenské vzťahy jej autorov a hlavných postáv“. Autor túto ambíciu uskutočnil v literárne realizovanom rodostrome, ktorý začína v roku 1897 narodením Jekateriny a ukončí sa narodením Glikérie v roku 2011 [SLAPOVSKIJ, 2020, záverečná schéma rodokmeňa, b.u.s.].

Žánrové variácie, ktoré otvárajú osvedčené kompozičné a naračné postupy prozaického textu Slapovského sa zvýrazňujú svojimi odlišnosťami v jednotlivých častiach, tých je šesť a sú kategóriou literárneho času zoradené do osudov dvoch desiatok členov jednej rodiny takto: Denník Nikolaja Timofejeviča Smirnova 1917 – 1937; Denník a listy Vladimíra Smirnova 1936 – 1941; Rozhovor Any Smirnovej za účasti jej babky Jekateriny Nikolajevny, otca Viktora a matky Iriny 1941 – 1959, 2016; Rozsudok nad Antonom Smirnovom 1954 – 1962; Dvere: poviedky Viktora Smirnova-Vorochina 1965 – 2016; List Gleba Sirnova 2017.

Žánrový pôdorys a tematické zapojenie denníka, listu a rozhovoru napovedá, že sa línia fiktívnej narácie v Neistote dômyselne personálne oslabuje, hoci sa jej prostredníctvom súčasne otvára sprítomneniu početných a prirodzene verifikovateľných reálií. Autorská stratégia Neistoty sa sústredila na individuálnu zručnosť aj mentálnu schopnosť jednotlivých postáv zaznamenať či vypovedať a následne v dialógu zužitkovať v historických súradniciach tie udalosti, skúsenosti a reálie, ktoré sú prirodzene a zovšeobecneným poznaním zahrnuté (nielen, no predovšetkým) do európskej historickej pamäti od minulého storočia. Slapovskij v Neistote do epicentra problému zapája kompozične zovšeobecnenú a časom aj okolnosťami overenú istotu ako následok dlhodobej kolektívnej skúsenosti. Spravidla ide o tradované povesti odkazujúce na historické, zvykové, politické a spoločenské poznanie známe za hranicami krajiny ako jedinečnosti ruského (nie tak dávnym, ako napísal Čitateľom) prostredia. Nimi postava v roli rozprávača odkazuje na formálne sprítomnenie tradovaných etnických zvyklostí, na ich praktické účinkovanie v spoločenskej praxi. Postava ich pre ich návykovú všeplatnosť už ani neobjasňuje v živote, vo vzťahoch, profesii, ani v konaní postáv generačne rozvetvenej rodiny Smirnovovcov.

Pozoruhodnou časťou prózy Neistota je jej piata časť nazvaná Dvere: poviedky Viktora Smirnova-Vorochina. Slapovskij informuje čitateľa, „Neboli určené na uverejnenie, no boli mi odovzdané s dovolením dopracovať a prepracovať ich podľa vlastného uváženia. Čo som aj urobil“ [SLAPOVSKIJ, 2020, s. 255]. Kým pri denníkoch, listoch a rozhovore sa autor, tak to naznačil čitateľom v expozícii prózy, ocitol v postavení nezaujatého sprostredkovateľa osudov rodiny, v piatej časti Dvere sa sám stáva súčasťou príbehu. Vedome prijal post spolutvorcu literárnej poviedky a popravde na chvíľu aj status dvadsiatej prvej postavy. A to vtedy, keď sa obklopil jej spôsobom nazerania na realitu, ľahkosťou, porozumením, iróniou, nadľahčovaním, karikovaním, teda svojským hravým, no humorne sprítomneným odstupom voči tomu, čo je v myslení, správaní sa a v konaní ruského človeka oddávna vžité, cibrené, odolné aj účinné a nemožno ho, či to zmeniť za žiadnych všedných okolností pre hĺbku spoločenskej zvyklosti a opotrebovanosti, nech ide o jav, vlastnosť, spôsob alebo zmýšľania opakovane uplatnené, ba aj účinné po mnohé generácie pred ním v plynúcom čase. Napokon to, čo prežíva a zveľaďuje sa za zložitých, nebezpečných či všedných okolností a situácií zostáva v génoch ako podnet na prejavenie autenticity etnika, v jeho prejavoch a postojoch, čo sa v poviedkach ilustruje na Viktorovej personálnej osi dozrievania. Práve tak, prostredníctvom jednotlivostí, situácií, vzťahu k rodine, svojej profesii výtvarníka aj v záľube ľahkovážne nadväzovať známosti či v alkohole, sa rekonštruuje podstata života v skratkách od mladosti po zrelú dospelosť. Slapovskij do Neistoty včlenil – znova verifikovateľným spoločenským časom vymedzené – pôsobivé personalizované poviedky s úsmevným i rezignujúcim nazeraním na realitu; mikropríbeh postavy dômyselne navrstvuje „variácie“ na pôvodnú tému.

Denník, list, rozhovor sú pôsobivé a literárne dôsledne pripravené rekonštrukcie z mikropríbehov alebo zo žitých osudov členov rodiny Smirnovovcov. Žánrové odlišnosti jednotlivých naračných foriem „kopírujú“ historické reálie a dejinné postupy zabývané v dobovej spoločenskej praxi. Poviedky z cyklu Dvere sa presunuli do polohy, keď sa osobná skúsenosť v rodine, vzťahoch a profesii ustáli na humorne zachytených odrazových zrkadlách modernej, vo svojej podstate osvedčenej praxi existencie s „novosťami“ v spoločenskej aj individuálnej literárnej skutočnosti.

Dvere, dvadsiatka zastavení sa v súkromnom i profesijnom živote výtvarníka Viktora, nie sú iné: „Namiesto predslovu sa logicky žiada – predodverie. Nech teda bude“ [SLAPOVSKIJ, 2020, s. 257].

Dvere sú kniha v knihe, na prvý pohľad rozšantené, veselé, ľahkovážne, zamotané a nenaplnené Viktorove predstavy o profesii a sebe, o rodine a sebe, o ženách a sebe, o známych a sebe. Jednoducho o normálnom živote, ale tie Viktorove vychádzajú z predstavy, že všetci stojíme vo svojom súkromí pred dverami, ktoré sa môžu otvoriť aj zatvoriť a nie vždy rozhodneme o tom, aký úkon vykonajú: buď to bude začiatok, alebo koniec. Súkromné Viktorove ľahkovážne mikropríbehy sú rozkolísaná lanovka z nekonečného počtu nečakaných osobných náhod, ktorá sa pohybuje vďaka jeho poddajnosti, oslabenej osobnej vôli, prispôsobovaniu sa spontánnej príležitosti na nové alebo ďalšie dobrodružstvo a ním navodené okolnosti ako všedné súčasti ruského spoločenského život. Tak ich zachytili Dvere v poviedkach od roku 1965 po rok 2010. Čas napovedá, že sa Viktorova (autorova) postava zosúladila s úvodnou pointou Predodveria: „My vieme, o čo ide, my sme ľudia vnímaví, vyznáme sa vo veci!“ [SLAPOVSKIJ, 2020, s. 257].

Záverečná časť prózy Neistota, List Gleba Smirnova 2017, vráti uvoľnené rozprávanie poviedok o výtvarníkovi a nevernom manželovi, no milujúcom otcovi, o Viktorovi z cyklu Dvere, do zlomového, rozhodnutím prírodných zákonov nezvratného údelu rodiny Smirnovovcov. Do reálií životných príbehov z ktorých sa nevyberá, lebo sa musia žiť, nech je tak či onak, a predsa jestvuje príležitosť, ako sa vzoprieť nežičlivostiam osudu: byť otcom dieťaťa, ktoré ho čaká, číry rodičovský cit aj láska k žene prekonajú to, čo čas a poznanie – panta rei – unesú do nenávratna.

Próza Neistota Alexeja Slapovského sa z neistoty po jej dočítaní ustáli na poznaní o hodnote, význame a vzácnosti toho, z čoho vzniká nespochybniteľná osobná, generačná či až rodová istota. To sa na jej vznik a ustálenie sa v reálnom živote jednotlivca spoja ľudskosť, vzdorovitosť a človečenská súdržnosť v žičlivom i v tom opačnom čase a do neho vnášaných rozličných osudových udalostí. To ony tvoria a budú tak konať naďalej, aby sa malé dejiny jednotlivcov uchovali v kapitolách o veľkej histórii.

Literatúra

CELA, Camilo José: Úľ. Bratislava: Slovenský spisovateľ. Edícia Vavrín, 1979. Preložila Nela Noskovičová.

SLAPOVSKIJ, Alexej: Neistota. Bratislava: Slovart (SK), 2020. Preložil Ján Štrasser.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com