RANKOV, Pavol: Princezné a princovia. Ilustrovala Shiho Dono. Bratislava: Artforum, 2020. 226 s. ISBN 978-80-8150-302-3.

Po skusmom zalistovaní v knihe Pavla Rankova si čitateľ všimne nezvyčajné, no práve jemu adresované oslovenie: „Ďakujeme Vám, že ste si kúpili túto knižku, lebo dobré príbehy žijú vtedy, keď ich čítame“. Prezieravé a voči knižnému titulu a jeho autorovi sympatické rozhodnutie vydavateľstva Artforum pôsobí ako vzájomne príjemné oslovenie, pritom ide o dômyselný personalizovaný odkaz. Vydavateľstvo sa zaslúžilo spoločenským kontaktom o to, že nič a nikto nebráni tomu, aby sa týmto spôsobom zblížili autor a čitateľ; napríklad pointou nekonvenčných príbehov mnohých princezien a rozličných princov dokážu pričinením sa sugestívnej rozprávačskej ambície Pavla Rankova prekročiť ľudovou naračnou tradíciou ukotvený rozprávkový tieň príbehovej výnimočnosti vyvolených jedincov a preniesť sa do zážitkovej skúsenosti čitateľovej (osobnej) dennodennej reality.

Autorom zvolený názov Princezné a princovia spontánne a prirodzene, navodzuje predstavu, že ide o všedné pozvanie čitateľa do takého literárneho sveta, ktorý dokáže navodiť príbehmi a riešeniami rozprávka, akú poznajú a na ktorú si pamätajú zo svojich raných rokov. Návraty k podstate druhového a žánrového vzniku a k (ne)pôvodnému tvorcovi a generáciám adresátov rozprávkového rozprávania o tom i onom, vlastne o všeličom, čo za poučenie a reč stojí, do jej časom vymedzených spoločenských, užšie výchovných a nadčasovo kultúrnych dejín civilizovanej spoločnosti, vlastne k tým, ktoré rozhodne nemožno obísť ani pri (P)princeznách a princoch. Pritom sú aj laickej verejnosti známe rozprávačsky tradované postupy a vývinové okolnosti genézy, žánru a funkcie folklórnej, adaptovanej aj autorskej rozprávky, a predsa sú práve ony – poznanie a funkcia – príležitostne a s rovnakým zámerom náučne obnovované.

Situácia, v ktorej možno byť tým, kto počúva rozprávanie príbehu rozprávky, či tým, kto rozprávku rozpráva, si žiada jedinečný predpoklad, aby ich prítomnosť mala význam a naplnila svoje poznávacie a zážitkové poslanie. Rozprávky si musia nájsť toho, kto má dar na slová organizované do strhujúceho príbehu o stretnutí zla s dobrom. Nech si čas plynie ako rýchlo chce, ten, kto to dokáže, je aj bude (spolu)tvorcom ďalšej z variácií pôvodnej rozprávky, čím sa nezastupiteľne zaradí medzi tých, ktorí udržiavajú jej nenapísané podmienky, jedinečnosť jej obmien a latentnú prítomnosť v kultúrnej a vzdelávacej spoločenskej praxi. No a keď sa taký rozprávač osvedčí, tak je to neprenosný naračný talent na prítomnosť toho svojho príbehu odvíjaného z pôvodne iného príbehu, v ktorom sa rešpektujú predpoklady na zážitkové rozprávanie aj na čítanie (s porozumením). Teda rozprávka vo svojej podstate a spôsobmi svojho jestvovania si žiada súhru dvoch jedincov – toho, kto príbeh rozpráva a toho, kto ho počúva. Ten druhý z dvojice si osvojuje tú rozprávkovú líniu príbehu, ktorá prečnieva svojou aktuálnosťou, odkazom, oslovením ponad starosti a radosti, krivdy a odmeny rozprávkových postáv do osobných zážitkov a skúseností toho, pre koho rozprávka znova a opäť, v obmenenom šate aktualizovaného deja ožíva a žije svoj príbeh ako žáner. Preto sa vždy nanovo, či ad hoc, musia obojstranne zosúladiť rozprávač a čitateľ v tom, že estetický, emotívny a poznávací zážitok rozprávky sa svojou dávno získanou skúsenosťou spolieha, ale aj v autorských reáliách neopustí rešpekt voči žánru a jeho tvorcovi a nepozabudne na empatiu prítomnú vo vzájomnej (tvoriacej sa) súhre toho, kto rozprávaním prináša „svoj“ rozprávkový príbeh, poprípade iba reprodukuje dávnejšie si osvojený dej a toho, kto počúva, má kultúrnu zručnosť, ktorou sa orientuje v žánrovej a výrazovej mozaike zvolených naračných postupov. Veď práve postupy, utvárajú (ne)reálne a (ne)realistické rozprávkové „prostredie“ pre postavy a ich mocenské, citové, vôľové problémy zakomponované do starostí, ktoré sú navodené problémami z hromadiacich sa stretov dobra a zla, no predovšetkým z hľadania, nachádzania pravdy a ich vzájomné spravodlivé doriešenie. Pravda a spravodlivosť sa venujú statočnosti a zbabelosti, aby sa v príbehu sústredili na to, čo sa odlúpilo svojou podstatou z prirodzených reálií nerušeného chodu všedného života. Pre čitateľov ide o zážitok z naplnenia dobra, hoci „všetko“ zostáva v rozprávke, vo svete jej predstáv, premien a zázrakov, teda pri láskavom ukončení strastí a na počiatku žičlivej budúcnosti pre dobrých, spravodlivých a obetavých jednotlivcov v odlišných sociálnych rolách rozprávkového sveta.

Rozprávky, starodávne i tie nové či moderné, autorské, aby neboli len slovom do vetra, sú priestorom na vybudovanie nadčasových odkazov a časom, životom overenej múdrosti [KELEOVÁ-VASILKOVÁ, 2022, s. 14]. Navyše sa odkazy držia prijatých či získaných skúseností, tých dávnych i nových a nimi udržiavaná a oživená ľudská múdrosť vedome a spravidla v súlade s autorovým zámerom prekračuje folklórnou tradíciou žánru ukotvený aj osvedčený, vlastne očakávaný literárny nános navrstvovaný zo zážitkov o pravde a spravodlivosti, o treste a odmene v očakávanom realistickom či fantazijnom rozprávkovom príbehu, v tematizovanom poznaní o prejavoch, účinkoch a následkoch dobra, ktoré býva „zhmotnené“ do pointy v aktualizovanom alebo aktuálnom praktickom spoločenskom zovšeobecnení. Časom a okolnosťami svojho vzniku, zakomponovanými postupmi odlišného poslania, významu, hodnoty a predovšetkým mravného poslania autorskej rozprávky, odvíjajú sa z empirickej reality a z tematizovaných reálií rozlične ilustrované subjektívne či kolektívne prejavy z poznania napojeného na mravné a emotívne vzťahové, predovšetkým uplatňované zovšeobecnenia. Tie sú neraz ako reakcia na čitateľskú priazeň zahrnuté, uložené či obnovované v dennej spoločenskej aj v kultúrnej či výchovnej praxi tak, aby sa neoslabilo univerzálne ponaučenie a hodnota pointy pôvodnej rozprávky, teda jej funkcia utvorená z dotyku náučného odkazu o potrebnosti a význame spravodlivosti a múdrosti v živote ľudí v akejkoľvek dobe a situácií, za akýchkoľvek okolností.

Vydavateľstvo Artforum venovalo záverečné stránky, profesionálnym vyhotovením krásnej knihy Pavla Rankova Princezné a princovia, informáciám o jej tvorcoch. O autorovi informujú, že Rankov (nar. 1964) touto knihou debutuje ako autor literatúry pre deti a o ilustrátorke, Shiho Donoa (nar. 1977, Saporro, Japonsko) zverejnili, že si svoje grafické vzdelanie zdokonaľovala v Ottawe, v Tokiu a v Bratislave, žije na Slovensku a do japončiny preložila a ilustrovala viacero kníh pre mladého čitateľa, sama autorsky debutovala knihou Táničkina suknička (2012).

Záujem o žáner rozprávka sledujú literárna história a genológia. Najskôr, ak nie naisto, pre to, čo literárna veda o rozprávke zo svojho výskumu vie, možno sa, ba aj treba sa vzoprieť informácii, podľa ktorej Rankov debutuje touto knihou ako autor literatúry pre deti. Navyše sa Rankov odkazmi a múdrosťou svojich rozprávaní Malá princeznička, ktorá zmenila svet, Princovia dvojčatá, Ženích pre princeznú Mariana, Princ väzeň, Princezná Veroniana a ríša dokonalých, ale predovšetkým sugestívnym záverečným rozprávaním Obyčajný chlapček a princ Minik sa sám vzoprel informácii vydavateľa o intencionalite a tendencii svojej prozaickej knihy – pre mladého (detského) čitateľa. Spôsobom a nazeraním na problém, sugesciou rozprávačskej človečiny, podstatou a hodnotou obyčajnej, a práve preto tak vyhľadávanej medziľudskej pravdy a ňou kultivovanej ľudskej skúsenosti o účinkovaní prejavov dobra a zla medzi ľuďmi, o statočnosti a zbabelosti či o žičlivosti a zákernosti dospelých aj menších. Kontrast odvodení z napätia dobra a zla v rozličných prejavoch ich sprítomňovania v konaní a vzťahoch postáv sa prikloní k tým, ktorí sú v spoločnosti mocných, obdivovaných aj tých obyčajných vzoprú nežičlivým okolnostiam údelu zatratených.

Univerzom svojich odkazov a pripomenutej žitej múdrosti obyčajných, nevýnimočných a ich všedných životov sa Rankov vzoprel, či skôr prekročil svojimi rozprávkovými textami o podobenstve prostých ľudí nad zvyčajné očakávania princezien a princov od života a spoločnosti, aké im prisúdila tradícia folklórneho žánru. Rozprávania Pavla Rankova sú nenaplnené rozprávky, v ktorých sa schému o spravodlivom treste a žičlivej odmene vypracované jej šíriteľmi pre rovnako pozorne počúvajúcich na správu, podľa ktorej v reálnom živote môže byť, ak hneď aj nie je pričinením sa všednosti a triezvosti pri zvažovaní o tom, čo možno vlastným pričinením zmeniť, potom je všetko inak.

Za klenoty zrelej a žitej múdrosti, ktorá je podporená nielen osobnou skúsenosťou, ale aj jej nadčasovým dosahom, prenikol Rankov svojím textom do subjektívnej aj do sprítomnenej spoločenskej praxe nevtieravými aktuálnymi odkazmi. Za všetky, aspoň na pripomenutie si ich významu pre spoločnosť aj jednotlivca, i tieto: „Dobrý vládca je služobníkom svojej ríše, osobné túžby a záujmy musí podriadiť potrebám svojej krajiny a požiadavkám ľudí“ [RANKOV, 2020, s. 44]; no a kto chce vedieť, čo je diplomacia, ten sa dočíta, že je to „umenie vyjednávať, dohodnúť sa, prehodnotiť záujmy svoje aj toho druhého. A tak zabrániť vojne“ [RANKOV, 2020, s. 45].

Pôvodným adresátom folklórnej rozprávky neboli deti, a inak to nie je ani v prítomnosti, pri čitateľoch rozprávok Pavla Rankova. V šiestich príbehoch Princezien a princov sa do životnej, vzťahovej, mravnej aj vôľovej situácie v role literárnej princeznej a princa spomedzi malých aj veľkých, detí a ich rodičov, cudzích a známych dostanú pričinením sa a (do)premýšľaním o všedných životných a medziľudsky navodených okolnostiach také súvislosti a také podnety na konanie vďaka do problému zakomponovaným náhodám živou skúsenosťou navodené príčiny a ich následky odvíjané z rozprávačovej dobrej vôle a porozumenia. Inak to nebude ani vtedy, keď sa rozprávač sústredí na detskú či mladícku bezbrannosť až nepraktickosť, alebo sa pri tvorbe konfliktu presadia opačné emócie a dôsledky nevhodnej, sebeckej a nedôslednej rodičovskej výchovy.

V rozprávkach Pavla Rankova sa starosti princezien a princov ovíjajú okolo mravnej zrelosti kohokoľvek, kto je v ich blízkosti a zvlášť vtedy, keď sa ľudské zlo, podlosť a zákernosť priblížia ku komukoľvek, či sa zachytia kdekoľvek v blízkosti jednotlivca alebo s ním spätého rodinného a sociálneho spoločenstva. Vtedy sa rozprávačov odkaz a múdrosť presadia pričinením umu, srdca a žičlivosti prejavenej protagonistom, no bez násilia, krutosti a zapudenia tak, aby sa naplnili nástroje a prínos účinkovaním pravdy a spravodlivosti a ukončila sa bezmocnosť plynúca zo starostí a z krívd, ako to býva v ľudovej rozprávke.

V rozprávkach a rozprávaniach Rankova si v ich pointe spomenie rozprávač na vnímavého čitateľa a osloví ho takto, „Možno niekomu z vás už aj zišlo na um, aké je to zvláštne, že v našej rozprávke sa princezná neobjavuje, hoci práve jej hľadáme ženícha“ [RANKOV, 2020, s. 86]. Inokedy to rozprávač vykoná na úžitok ich vzájomného kontaktu takto: „Ono je to v živote tak, že keď ľudia vidia niekoho, kto má v srdci lásku, tak si ho tiež obľúbia“ [RANKOV, 2020, s. 17], alebo i takto: „V tejto rozprávke platí, že čím väčší vekový rozdiel medzi súrodencami, tým väčšia oddanosť a náklonnosť“ [RANKOV, 2020, s. 9] , no a napokon nechýba ani gnóma: „Múdrosť je jediné, o čo sa môžeš podeliť, a predsa ti to zostane celé“ [RANKOV, 2020, s. 175].

Všetko, čo môže byť rozprávkové, do jeho zmierenia, porozumenia a po žičlivé riešenia z odkazov a múdrostí postáv Pavla Rankova, to je zakomponované a zovreté do významu a hodnotového celku, čo prepojilo rozprávačovu aktívnu prítomnosť do prototypov a do mravných a vôľových prejavov postáv v šiestich príbehoch vytvárajúcich celok. Výsledkom sú príbehy ústiace do imitovaného dialógu, do oslovení aj dôvetkov, či do vysvetlení a do napovedania, komentovania, pripomenutia pôvodného východiska deja a do ďalších okolnosťami navodených výziev, ktoré rozprávač nachystal pre čitateľa. Naisto sa tak deje preto, aby ho zapájal (aj na diaľku) do udalostí v príbehu a podnecoval jeho mravnú spoluzodpovednosť za spravodlivé riešenie realite tak blízkeho problému. Pre autora sa tak sformovalo ustálené kompozičné zázemie na rozprávačskú invenciu a na riešenie krízového okamihu v deji, ktorý svojím riešením vyústil do mravného verdiktu alebo do mocensky iniciovaného problému postavy. V stratégii autora zastupuje strohé rozhodnutie/návod, ako možno preniknúť slovom do nerozprávkových – žitých aj známych – všedných, no i tých opačných (medzi)ľudských rozhodnutí, postojov a okolností, ktoré si čitateľ dokáže pripomenúť z čítania, alebo oživiť z dejov (svojho) praktického dňa.

Autor ambíciu, ako chce či môžu a dokáže spoločne s čitateľom obnažiť a účinne oslabiť ľudské zlo sprevádzajúce každý zo šiestich príbehov princeznej a princa tak, aby nasmeroval postavu aj čitateľa umom sa vzoprieť zlu a – napríklad emotívne – ubrániť sa z neho plynúcej nežičlivosti. A na to, aby tento úkon bol neprehliadnuteľný, zvolil Rankov spravidla významom nasýtené meno pre svoju rozprávkovú postavu. Sémantika mena postavy pojme do seba (podobenstvo, blízkosť) spravidla nenápadné, ale účinné nástroje na uplatnenie mravnej a vôľovej hodnoty ňou zvoleného rozhodnutia, ako vie a dokáže doriešiť náročný, život či spoločenskú rolu postavy ohrozujúci úkladne zosnovaný problém. Meno postavy sa uplatní aj pri okolnostiach, ako doriešiť konflikt opakovaným vkladaním iniciačne motivovaných rozprávačových komentárov v texte, buď graficky či do zátvorky, alebo ide o postupné, náučne zužitkované navrstvovanie využitých objasnení na krízové situácie, ktoré odkazujú na (ne)porozumenie, či (ne)odobrenie rozprávačom zvoleného (vy)riešenia ústrednej ošemetnej sociálnej či vzťahovej situácie.

Za rozprávačovými štylisticky ráznymi výpoveďami sústredenými na aktivovanie pozornosti a empatiu čitateľa (počúvajúceho) sa ponúka sugestívna oznamovacia veta, prirodzené presuny v kategóriách čas a priestor, čo spôsobí, že Rankov odíde z tradičnej, zovšeobecnenej a predovšetkým na schému ľudovej rozprávky utváranú pointu do „svojej“ opakujúcej sa a osvedčenej „princeznovskej“ rozprávky.

Do inej a inak utváranej rozprávačskej situácie umiestnil záverečný príbeh. Žitá prítomnosť, tu a teraz, patrí rodičom a škôlkarovi, chlapčaťu, ktoré sa rado hrá, od výmyslu detského sveta a zručnosti skladá zo stavebníc svoje predstavy, čím bude a ako to bude, keď vyrastie. Na hru a plastové konštrukcie mení všetko, čo mu stavebnica umožňuje, pritom nalomeným zdravím zvráti princeznovské rozprávky na neliterárnu skutočnosť, ktorá mu siahla na jeho život. Čitateľ sa nenásilne ocitne v situácie, keď rozprávka prestáva byť hrou slov a mení sa na vyrozprávané úsilie dospelých okolo chlapca, ako zvrátiť jeho chorobou. Realistická a žitá skúsenosť rodičov s malým človiečikom presunula literárnu atmosféru príbehov o dobre a zle k osudovým, nerozprávkovým poznatkom o začiatku a zániku láskou a starostlivosťou utvorených medziľudských vzťahov. Rozprávač sa venuje vzťahovým detailom v súdržnej rodine, čím sa vytvorí rozprávačovi príležitosť hovoriť o jej citových zákonoch z poznania podstaty osobného problému, z porozumenia, oddanosti a pomoci, hoci choroba napriek úsiliu všetkých, ktorí chlapčaťu pomáhali, ho odnesie do inej reality.

Pavol Rankov predpokladá, že pre svoje postavy a ich príbehy našiel zavŕšenie v ustálenej kompozičnej schéme z otvoreného modelu – rozprávka či nerozprávka – v empatickom kontakte, ktorý vytvoria čitateľka a čitateľ, veľký aj malý, skúsený aj začínajúci, bojácny aj odvážny, zdravý či ten, čo vzdoruje chorobe. To oni spoločne v príbehu o chlapčati nájdu pre seba príležitosť na náročné, ale napokon autorom vždy do rovnováhy dorovnané účinky ľudských rozhodnutí a odvahy, daností a možností. V príbehu Obyčajný chlapček a princ Minik sú doplnené o ponukou na zblíženie sa so spontánnym rozprávaním a o emotívne ladený príbeh zachytený postupmi umeleckej literatúry. Všetko inak, ako to spravidla absolvujú čitatelia s rozprávkovými kráľovskými potomkami, rodičia obyčajného chlapčeka literárne prežijú osudový príbeh so synom, ktorý nadovšetko rád sa svojimi stavebnicami spája s tým, ktorým je svet ľudí a ich Zem napokon navždy vzdialená. V záverečnej próze Obyčajný chlapček a princ Minika je všetko dočasu a šťastný koniec či odmena nepostretne nikoho.

Rankov už na počiatku šiestich príbehov upozornil čitateľ na posun medzi žitým a čítaným: „Táto rozprávka nie je skutočná rozprávka, pretože je skutočná“ [RANKOV, 2020, s. 199], čím odkazuje na ďalšiu zo svojich (ne)rozprávkových gnóm: „Žiadne dieťa ani žiaden dospelý, nikto na tejto planéte nie je obyčajný. A keď niekto odíde, keď napríklad odletí na svojej rakete z tohoto sveta, bude tu chýbať a nikto ho nenahradí. Ale veď to sme si prečítali už na začiatku tejto skutočnej rozprávky“ [RANKOV, 2020, s. 226].

Rankov pripomenul postavou a osudom chlapčeka svojmu čitateľovi, od začínajúceho po toho skúseného, že sú denno-denne medzi nami skutočné, radostné i bolestivé príbehy jednotlivcov, ich rodičov, rodín a blízkych, ktoré sú naplnené rozličnými a takmer vždy odlišnými aj všakovakými zažitými skúsenosťami. Spoločné im je azda len to, že ich zbližuje jedinečný život veľkých aj malých, pre ktorých sú ich spoločným prístavom nerozprávkové rozprávania o náročnosti a statočnosti činov a žitia. To ony majú, ba musia sprevádzať každého v príbehu i mimo neho, vo všetkom a pri všetkom, čo reálne či vo fantázii zo želaného vykonáme a vyslovujeme deň čo deň; môžeme tak činiť, lebo deň a jemu patriaci príbeh je len náš. No sú aj iné dni, keď tí veľkí z nerozprávkových rozprávaní navždy prišli o svojho malého nerozprávkového hrdinu.

Čas nepostojí a nepozná výnimku, čo odniesol už nevráti. Do plynúceho času sa pomestia odkazy a múdrosť ako správy a dary nasýtené láskavosťou, dobrosrdečnosťou, žičlivosťou, jednoducho tým, čo obsiahne poslanie človečiny dôverujúcej porozumeniu a ústretovosti, podľa princeznej „V každom z nás sa skrýva niečo dobré“ [RANKOV, 2020, s. 194], tak napríklad „Dokonalý človek je dobrý človek“ [RANKOV, 2020, s. 176], veď to má uložené v duši, no a potom „ako je to vôbec možné, že sú ľudia zlí?“ [RANKOV, 2020, s. 177] Rozprávačových otázok medzi riadkami náučne premýšľavých princeznovských príbehov, ako rozprávky pribúdajú, je stále viac. Všetky sú aktuálne a svojou podstatou naliehavé a neprehliadnuteľné.

Každá rozprávačova otázka čaká na odpoveď a nevytratí sa jej nástojčivosť dočítaním príbehov Petra Rankova, Možná odpoveď vyčkáva medzi riadkami príbehov, „veď nie úplne všetko sa musí v rozprávke dobre skončiť“ [RANKOV, 2020, s. 168]. No keď je to tak a kým sa tak stane, zostáva nedopovedaný odkaz autorom uložený do odkazov v múdrych rozprávkach pre malých, mladých aj zrelých čitateľov.

Literatúra

KELEOVÁ-VASILKOVÁ, Táňa: Vždy som chcela byť sama sebou. Rozhovor. In: Sme ženy, august 2/2022, s. 14. Časopis vložený do denníka SME na celý víkend, 30, 2022, č. 146.

RANKOV, Pavol: Princezné a princovia. Ilustrovala Shiho Dono. Bratislava: Artforum, 2020. 226 s. ISBN 978-80-8150-302-3.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com