FARKAŠOVÁ, Etela: O tichu, pomalosti a iných hodnotách. Esej o čase, v ktorom žijeme a o tom, ako ho žijeme. Ilustrácie Květoslava Fulierová. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2022. 242 s. ISBN 978-80-8202-174-8.

Jubilujúca Etela Farkašová (1943) akademickou profesiou, umeleckými a tvorivými záujmami, žitými a uskutočňovanými predstavami o zmysluplnom spoločenskom a osobnom utváraní osobných istôt a hodnôt výrazne inklinuje, popri próze, lyrike, preklade, k žánru esej.

V autorkinej tvorbe sa s esejou spája viacero titulov. Spomedzi nich si uznanie čitateľov získali Život ako rozhovor (1993), Zbližovanie (1996), Etudy o bolesti (1998), spoluautorská účasť na antológii slovenskej eseje Rok 2000: úzkosti a nádeje (2000), nasleduje vydanie textov Uvidieť hudbu a iné eseje (2003), Na ceste k vlastnej izbe (2006), Čas na ticho (2009), Vrstvene času (2014), Paralely a prieniky (2015). Pripojiť sa môžu aj odkazy na filozofické a filozofujúce vyrovnávanie sa s entitou, v ktorej jestvujeme a sme ňou vymedzovaný – a tou je žitý čas.

Čas ako podložie na látku, tematiku, na detail, problém aj na rozpomienku sa prirodzene a s rozvahou uskutoční v rozlične iniciovaných podobách, premenách, ale vždy ako entita plynutia a premeny. Aj preto sa čas tak výrazne zabýval v próze aj v poézii Etely Farkašovej od počiatku jej literárneho života, s ktorým sa spája jej prvotina, Reprodukcia času (1978).

Ústredný názov Farkašovej najnovšej práce, ale väčšmi jeho rozvinutie do žánru a javu, Esej o čase, v ktorom žijeme a o tom, ako ho žijeme, našiel zhrnutie v pointe: „Aby som sa vrátila k hlavnej téme tohto textu, zmeneným spôsobom by sa mal chápať takisto pojem času a temporality ľudského života, naň by mala nadviazať nová kultúra (a politika) času, ktorá by bola priateľská k človeku i k prírode, v konečnom dôsledku by malo ísť o nové vymedzenie zmyslu ľudskej existencie na individuálnej a všeľudskej úrovni“ (s. 233–234). Pointa má svoje spoločensky funkčné a subjektívne humánne rozvinutie v nasledujúcej téze autorky: „V novom type spoločnosti by ekonomika – na rozdiel od nonstop spoločnosti – neovládla ostatné sféry života, ale na zreteli by mala predovšetkým človeka a jeho životné prostredie“ (s. 235).

Kým mohla Etela Farkašová sformulovať svoje prognózy spoločenskej a subjektívnej budúcnosti, ponúkla čitateľovi exkurz smerujúci od detailu po celok, čo znamená, že zvažovanie hodnoty a obsahu života „tu a teraz“ rekonštruuje od známych všeobecností a rovnako získanej spoločnej skúsenosti, teda od ticha a hluku, pomalosti a rýchlosti, pokoja a pohybu, až po tézy o sociálnom význame ticha ku kvalitnému prežívaniu človeka, aby sa sústredila na „akustický smog“, na „škodlivú diktatúru rýchlosti“, pričinením ktorej sa stráca identita a nie raz aj individualita subjektu v reáliách rýchlej, na výkon zacielenej civilizácie s tempom „superrýchlej spoločnosti“. Pre ňu si Etela Farkašová z viacerých možností osvojí a ustáli vymedzenie „nonstop spoločnosť“. V samopohybe, v podstate jestvovanie termínu a jeho obsahu – nonstop – sa ukrýva výzva na úkony znamenajúce príkaz nezastať, nespomaliť, ale rútiť sa vpred za výkonom, individuálne sa nestratiť v takto naladenom spoločenstve, v dave bez zvažovania možných následkov a dôsledkov pre subjekt. Do budúcnosti v konkrétnej spoločnosti, ako upozorňuje a prognózuje autorka, by sa mohla vytratiť a prehliadať empatia voči individuálnej a kolektívnej osamelosti a mohla by prevažovať trauma zo samoty v dave.

Opakovane sa venuje obrysom a detailom davového (generačného, postmoderného, industriálneho, hodnotového či zážitkového) poddania sa zrýchľovaniu spoločenských a navrstvujúcich sa poznávacích, ekonomických a technických nástrojov v praxi a ich uplatneniu v 21. storočí. Tie industrializáciou rafinovane pribúdajúcich nástrojov na moderný život a na s ním spájaný blahobyt ponúkajúcu do spoločenskej praxe, do jej „ideálu“ a noriem na úspešný život, na uznanie v práci, na získanie materiálneho (nad)dostatku zahrnutého do sociálnych statusov aktívneho jednotlivca v mladom a strednom veku. Aktívny a v profesiách výkonný vek sa generačne sústredil na status svojej rodiny, ktorý ho sprevádza odkazmi z reklám a inzerátov. Z nich prečnieva a subjekt atakuje predstava o úspešnej individualite a je postavení v dave, a to sa „meria“ tým, kam prenikli, kde sa ujali a ako účinne sa zdokonaľujú naplnení osobných želaní, no aj v predstavách, väčšmi však v potrebách, hodnotách a naznačovaných cieľoch získania a ovládnutia nástrojov zrýchľujúceho sa spoločenského pohybu (firma, profesia, konkurencia) zasahujúceho devastačne do osobného aj kolektívneho života, do pracovných výkonov aj do subjektívnych želaní, do rodinných, kolektívnych, spoločenských praktík a nie raz nereálnych návodov na úspešný život. Zhluk týchto povrchných a dočasných „reálií“, ktoré si jednotlivec, generácia osvojili a vyčlenili, ukazuje sa – pre väčšinu subjektov – že ide o nereálne životne ciele, prehliada sa a podceňuje sa objektívne jestvovanie príčiny a následku. Znamená to aj čosi iné. Sprítomnené tempo, dynamizovaný pohľad na pohyb ako na kvalitu výkonu a odolnosti, či prispôsobivosti so sebou vnášajú do žitej reality subjektu alebo generácie stratu zmyslu pre prítomnosť a jej objektívne danosti, rušia pokoj a stálosť ako predpoklady na schopnosť viesť napríklad sústredený rozhovor, uvažovať o sebe a o osobných hodnotách, o tom, čo si subjekt pamätá, čo sústredene zažil, nielen (povrchne, na prvý dotyk s javom) prežil, či vie zaznamenať v osobných dejinách to, čo v rýchlosti môže vidieť, absolvovať, mať, byť pri tom, aby včas a výnosne dokázal zapadnúť kamsi... Sprítomnená personálna povrchnosť a otupenosť, predovšetkým nadhodnocovaná účelovosť v sociálnych aj (medzi)generačných, v rodových a rodinných vzťahoch navodila (alarmujúcu) „nevzdelanosť“ a „polovzdelanosť“ a bezohľadný pragmatizmus.

Etela Farkašová postupným pričleňovaním entít rekonštruuje logickú a časovú prepojenosť aj zovretosť tých spoločenských, ale predovšetkým prirodzených personálnych „komponentov“, ktoré sa viažu v žitej a k žitej realite, k aktuálnemu aj tradovanému poznaniu spoločenských vied, ktoré v poznaní sprevádza nevyhnutné ticho a dômyselná pomalosť pri hodnotovom a účinnom zdokonaľovaní spoločenských nástrojov na zmysluplný život ich nenáhodných uskutočňovateľov .

Autorka eseje dôkladne a v početných personálnych odkazoch na dostupný výskum filozofov, sociológov, na zázemia prírodných vied a vied o umení z neho akceptuje skutočnosť, ktorej žitá prítomnosť, teda ponáhľanie sa, „beh“ za povrchnými istotami, ubrala na osobitosti, odlišnosti, na profile jedinečnosti a nezameniteľnosti v individuálnom a spoločenskom živote. Rýchlosť, povýšená na hodnotu prítomnosti, je sústredená do všetkých dostupných možnostiach uplatnenia sa a hodnotení jednotlivca. Napriek tomu sa (ne)zabúda, že ňou možno rovnocenne tvoriť aj demonštrovať, je nenásytná na nové a ďalšie jednotlivosti, postupy, technicky až na ciele, ako efektívne obsiahnuť „modernú normu“ obdivovaných civilizačných hodnôt života v jeho reklamne nadbiehajúcim ponukám na rovnako rýchlo získaný a zažívaný blahobyt.

Etela Farkašová pri napĺňaní a rekonštrukcii toho, čo obsiahne jej výklad žitého času v prítomnosti je enumeratívna, argumentuje, odkazuje a dôvodí tým, čo jej odbornosť a poznanie poskytli pri šírke a ponornosti ústredného problému eseje z dostupného zázemia poznania o pamäti spoločenského vývinu. Spoločenské vedy uchovali v poznávaní reálií spoločenského života, jeho obsahu, hodnôt uchovaných v histórii a v dejinách a nimi udržiavaných tradíciách o podstate, význame a akceptovanom jave, čas – minulosť, prítomnosť a budúcnosť) z poznania a civilizačnom nasmerovaní jednotlivca aj spoločnosti to, čo spresňuje veda o človeku a jeho vedomí v prítomnosti a odvíja sa, čo autorka opakovane zvýrazňuje, od mlčania, ticha, spomalenia k nadväznosti na obsahy žitého času a uskutočňovaného života. Upozorňuje na spojenie medzi minulosťou a prítomnosťou i tým, že práve ony sa dostávajú do životopisov známych aj tých bezmenných subjektov. Zámer je na pohľad prostý, nájsť odvahu a premýšľať o účinnosti nástrojov na odolanie móde behu a rýchlosti za blahobytom, za (turistickými životnými) zážitkami, za obsiahnutím toho, čo okolie, užšie prostredie a profesia nasmerovali medzi hodnoty napojené na povrchnosť, otupenosť. Po nich v istom okamihu ľudského života zostane prázdno a neukotvenosť v istotách z osobnej a rodinnej existencie.

Etela Farkašová prijíma, aktualizuje a zúročuje jestvujúce poznanie, dôvodí ním a nebráni sa poskytnúť osobný prístup k tomu, čím sa zamestnáva sama: „Skúsenosť s časovosťou patrí k najdôležitejším a neodmysliteľným skúsenostiam človeka vo vzťahu k svetu, k iným, k sebe, každá z nich je temporálna, odohráva sa nielen v konkrétnom priestore, ale aj v konkrétnom (spoločenskom, personálnom, univerzálnom) čase, vnímame a prežívame ju ako našu jedinečnú skúsenosť“ (s. 51). Napokon sa prostredníctvom reálneho a prirodzene plynúceho, predovšetkým žitého času odkazuje na „vyššiu“ hodnotu, pretože: „Poprieť časovosť svojho bytia by znamenalo poprieť samo bytie“ (s. 77).

Entita označená autorkou eseje za „časovosť“ sa postupne formuje do mozaiky variácií na pomenovanie, uplatnenie a využitie pojmu čas v realite: žitý čas, prežívaný čas, efektívny čas, pracovný čas, osobný čas, čas ľudského života, alebo do industriálne prakticky akceptovateľných a zužitkovaných spoločenských modifikácií na čas ľudského života, individuálne bytie, individuálny čas, hodinový čas, sociálny čas, obchodný čas atď. Personalizovanie „praktického“ vzťahu utváraného medzi spoločnosťou a individuálnym subjektom poskytuje príležitosť sústrediť sa na podstatu otázky: „A čo znamená vlastniť čas?“ (s. 81). Odpoveď na ňu je rovnocenná ponornosti pôvodne sprítomnenej otázky: „Človek má čas, svoj čas dovtedy, kým žije, kým pretrváva, v istom zmysle by sme mohli povedať, že človek je svojím časom: môj čas, to som ja, bez neho by nebolo ani mňa, a platí to aj naopak, alebo ešte inak, s trochou nadsadenia: moje ja je môj čas“ (s. 78).

Fyzikálny čas sa dostal pričinením uplatňovaných hodnôt v praktickom jestvovaní konkrétnej spoločnosti v tomto storočí do „vleku“, do služby žitého a zovšeobecneným industriálnym konceptom do podnecovaného, zdokonaľovaného javu na úspešné (individuálne, kolektívne, generačné a iné) uplatnenie sa. Industriálny koncept, ktorý ovládol spoločenské procesy a ich pohyb, označila Etela Farkašová za „Súčasnú superrýchlu nonstop spoločnosť“, a tá „opantáva nepísaný imperatív: produkovať nielen čím viac tovarov, služieb, zábavy, iných lákadiel, ale aj čím viac slov, zvukov, hluku, tie akoby sa stávali nielen dôkazom života, ale aj hlavným kritériom plnosti prežívania, jeho kvality“ (s. 15).

Čas je nástroj na sprítomnenie života a príležitosť na individuálne realizácie svojho subjektu v súlade s reáliami napojenými na vyjadrenie, uskutočnenie a rešpektovanie pomalosti (s. 90–91) a dôstojnosti (s. 91), slobody a ekológie osobného aj kolektívneho života, tam sa sprievodným javom ich uskutočnenia stávajú javy navodené časom: mladosť (s. 97), staroba (s. 89) a ich zúročenie v individuálnej až neprenosnej životnej skúsenosti (s. 98). Tým sa myslí dôraz na preceňovanie reči čísel (s. 107) a na ošiaľ plynúci z pohlcujúcej technokultúry (s. 107) a z následku, ktorý pomenovala Etela Farkašová rýchlym myslením. No a to popri inom znamená, že nonstop spoločnosť si utvára, ak sa tak už nestalo, svojho strojcu a svojského nositeľa, taký „typ človeka, ktorý je ochotný (a životná situácia mu to dovoľuje) podriadiť svoj osobný čas tempu superrýchlej spoločnosti a ktorý dokonca pocit životnej satisfakcie odvodzuje od miery, v akej sa mu darí harmonizovať s tempom superrýchlej spoločnosti svoj osobný čas …“(s. 84).

Medzigeneračné a generačné koncepty uplatňované pri na uskutočňovaní „svojho“ povedomia o trpezlivosti, nenáhlivosti a o hodnotách, či o zmysle života (kontinuita s predkami, pamäťou, zvyklosťami a tradíciami), ktoré vyústili do nazeracieho prístupu k „podstate“ žitej zrýchlenej prítomnosti až po personalizované vymedzenia sa: „O dnešnej generácii možno z tohto hľadiska hovoriť ako o zážitkovej generácii, ak sa človeku nedarí získať čím viac zážitkov v čo najkratšom čase, prepadá pocitom nudy, frustrácie, prázdnoty“ (s. 101), čím sa odkazuje na zistenia a na odporúčania na ďalšie, život ochraňujúce súčasti v aktuálnych poznávacích procesoch v spoločenských vedách.

Pointou eseje o čase, v ktorom žijeme a o tom, ako ho žijeme, ba až výzvou na pozorné a hĺbavé začítanie sa do jej návodu, prečo a ako sa môžeme (musíme) navrátiť k sebe samým, k „poľudštenému času“ (s. 171), čo by malo byť podstatné a vážne zamýšľané oslovenie adresované čitateľovi zachytila Etele Farkašová takto: „Aby som sa vrátila k hlavnej téme tohto textu, zmeneným spôsobom by sa mal chápať takisto pojem času a temporality ľudského života, naň by mala nadviazať nová kultúra (a politika) času, ktorá by bola priateľská k človeku i k prírode, v konečnom dôsledku by malo ísť o nové vymedzenie zmyslu života ľudskej existencie na individuálnej a všeľudskej úrovni“ (s. 233–234). Žitá všedná prítomnosť denno-denne neprehliadnuteľne odpovedá sama na oslovenie Etely Farkašovej – o tichu, o pomalosti a o ďalších nevyhnutných hodnotách, ale aj o tom, ako sa vyrovnať s prejavujúcou sa únavou a nejasným horizontom budúcnosti, ako určiť smer zamýšľania sa nad tým, čo a aké budú v budúcnosti podmienky, potreby, želania a prísľuby na uchovanie prirodzených hodnôt, na ich obsah a význam na hodnotami naplnený život. Neomyľne odkazuje na taký život jednotlivca a spoločenstva, ktorý nezaťažia, ale zušľachťujú svojím významom a presahom ciele a želania obsiahnuté v činoch, v nimi prirodzene prekračujúcich ich spoločný tieň a stopami zanechaný v (konkrétnom) dobre a účinne žitom čase.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com