HAVEL, Václav: Pižďuchové. Namaloval Jiří Sopko. Epiloque Ivan Klíma (2003). Translation do angličtiny Ivana Pecháčková. Praha: Meander. Edice Modrý slon, 2023, 22 s. 3. vydanie. ISBN 978-80-7558-220.

Ivan Klíma sa oslovením „Milé děti“ prihovára budúcim čitateľom a pripomína vznik Pižďuchov takto: „Václav Havel dlouho tvrdil, že pohádku pro děti nemůže napsat. Za prvé proto, že nic takového neumí, za druhé proto, že špatně vyslovuje hlásku r […]. A za třetí, protože nemá čas, neboť v pivovaru musí vařit pivo. […]. Ale jak vidíte, Václav Havel pohádku napsal a vyřešil to skvěle: vymyslel si novou pohádkovou bytost bez r“.

Iniciátorom vzniku textu Pižďuchové bol v sedemdesiatych rokoch Ivan Klíma po tom, ako ho oslovil nemecký vydavateľ s ponukou „vydat českým zakázaným spisovatelům knížku pohádek a povídek pro děti“ (s. 21). To prvé Klímovo oslovenie Václav Havel odmietol a sám to čitateľovi objasnil takto: „Milé děti, neumím psát pro děti, a proto nevím, zda mému povídání o Pižďuších budete rozumět a zda se vám bude líbit. Pokud ne, nezahazujte to, počkejte, až budete starší!“

Čitateľ má istotu, odvoláva sa na ňu Ivan Klíma aj Václav Havel, Pižďuchové vznikli ako autorská rozprávka adresovaná deťom. Súčasne sa pri prvých jej riadkoch mladý čitateľ presvedčí, že to autor myslel vážne, keď naznačil, že jeho autorskej rozprávke deti vo veku, keď rozprávky počúvajú, alebo si ich samy čítajú, im nebudú (rozprávkovo) rozumieť, no kniha ako vydavateľský artefakt sa im určite bude páčiť. Po čase a možno aj po kolegiálnom naliehaní autor Pižďuchov dal slovo zostavovateľovi a slovo sa musí, respektíve malo by sa v dobrej a slušnej spoločnosti, vždy dodržať. A tak sú Pižďuchové raz a navždy súčasťou sveta krásnej literatúry a nemôžu ich obísť ani tí literárni vedci, ktorí sa venujú tvorbe pre mladého čitateľa. Pravdepodobne aj oni usúdia, že nebude rozhodujúce, komu je primárne autorská rozprávka určená, ba ani to, či sa k nej Havlov text svojím žánrom hlási.

Komorná textová výbava Pižďuchov zahrnula časti s lineárnym či voľným prepojením rozprávania medzi „príbehom“ a „reflexiou“ o nerozprávkovej odvekej ľudskej a medziľudskej skúsenosti s človekom, s jeho spoločenským a mravne dôsledným uplatňovaním pojmov spravodlivosť, pravda, empatia, ekológia, generačná náklonnosť, možno priateľstvo vo vzťahu k sebe samému a k spoločnosti, ku ktorej prakticky jednotlivec patrí. Široko a nenáhodne zvolený záber do daností, možností a vlastností jednotlivca zostavil Václav Havel ako „voľne“ zamýšľanú autorskú rozprávku z častí Pižďuchové, Spiknutí, Telefon, Zálesák a Setkání.

Spoločenské reálie, ktoré vymedzovali vznik textu aj osobné danosti a možnosti jeho autora s náročne vyslovovanou hláskou r, budú a zostanú okrajovou hrou predstavy a želaného na žité skúsenosti jednotlivca aj spoločenstva v reáliách, ktoré dnes patria času tam a vtedy. Traja pižďuchovia sú uzavretý spolok, v ktorom autor ilustruje podnet, vznik, systém a aktívnych účastníkov ako následok, ba viac, ako dôsledok na otupené až kruté spoločenstvo ľudí, nedôverujúcich a nerešpektujúcich sa, sú ochotní a schopní si navzájom pre vlastný prospech bez zábran či obhanbúvania sa ublížiť. Havel nechá svojich pižďuchov, ktorí sa poznajú a musia mať nejaký medziľudský vzťah, veď sú na tom istom pracovisku (aj to je len podobenstvo na iné spoločenské, sociálne a profesijné komunity), intrigovať, donášať, či udávať. Do opakujúceho sa rituálu s tou istou intrigou medzi prvým, druhým a tretím pižďuchom, kto koho vystrčí z lukratívneho postu šéfa, ironické riešenie prináša „maminka“ každého z nich, ktorá radí, „Nebuď hlupák, synáčku,…“ (s. 15). Do „kolotoča“ – kto z koho – ľahostajnosti a bez zábran voči intrigou, citovou a mravnou otupenosťou ovplyvnenej životnej situácii ktoréhokoľvek pižďucha a do nemravnosti, ktorú ani jeden z troch pižďuchov nepociťuje, ba ani na okamih nehodnotí ako osobnú prehru, má zmysel pripomenúť si autorov odkaz, ktorým končí prvú časť rozprávania pre deti: „A protože to víte, doporučuji vám, abyste zapomněly na pižďuchy a šly se klouzat (pokud je zima), a nebo jezdit na koloběžce (pokud je léto). Ale v obou případech dejte pozor, abyste sebou nemajzly a nenatloukly si hlavu: „...mohli by se z vás pak stát pižďuchové!“ (s. 11). A tak, ako plynie čas, ako sa menia generácie, či sa upravuje a prispôsobuje možnostiam účinok medzi praxou, praktikami a spoločenskými aj osobnými hodnotami, dá sa, ba musí sa pozorne sondovať v Havlovom podobenstve sprítomnenom v plynúcom čase: tu a teraz.

Pante rei, no aké jeho (aktuálne, aktualizované, tradované, prežívajúce) obsahy v činoch a v hodnotách jednotlivca a spoločnosti naďalej prežívajú? Najskôr sa myslí na tie, ktoré vzájomne utvárajú aj napĺňajú obsah žitej spoločenskej a užšie medziľudskej prítomnosti tak, aby sa čas pižďuchov pominul. V tom sa uchováva naďalej všadeprítomná mozaika žitých reálií, ktorá je uložená do Havlovho textu v (ne)rozprávke Pižďuchové.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com