BODNÁROVÁ, Jana: Patchwork v bielej. Texty sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej. Bratislava: Aspekt. Knižná edícia Aspekt, 2023. 114 s. ISBN 987-80-8151-099-1.

O autenticite tematického a problémového vyhraňovania sa a o nekonvenčnosti ženskej postavy, ale ani o jej hodnotovej ukotvenosti v domove a v rodine v prozaickej tvorbe jubilujúcej Jany Bodnárovej (1950) od jej počiatku v literárnom živote niet pochybností.

V raných prózach Aféra rozumu (1990), Z denníkov Idy V. (1993), neskôr 2 cesty (1999), Tiene papradia (2002) či Insomnia (2005), rovnako aj v nasledujúcich textoch – autorka „ohmatávala“ možnosti, predpoklady a vhodnosť, až žitú reálnosť svojského videnia do miniatúrnych detailov vnímaného personalizovaného života. Všetko to, čo vytvára podmienky na jestvovanie jednotlivého sa musí vyrovnávať s tým, ako naň vplývajú deje vôkol neho. Do tenzie všedných dní a rovnako prijímaných vzťahov v ich prirodzenom prejavovaní sa v živote utváranom zo stretov minulého a súčasného, z pohybov spoločenského a kultúrneho priestoru vytvára Jana Bodnárová pre svoje pozoruhodné ženské postavy rozličného veku, odlišného sociálneho aj rodinného a profesijného statusu nerovnako doriešené a odlišne zanietené vyrovnávanie sa s náročnými osobnými a vzťahovým reáliami, čo sa ako opatrné nazeranie v jej autorskom koncepte ponúka na život a jeho hodnotu, teda bez horizontu zasľúbenej budúcnosti. Všetko v jej noetike so všetkým súvisí a nič sa nekončí, ani sa nenaplní v živote jej protagonistiek ako rázna odpoveď na náhody, či nedorozumenia. A tento „zhluk“ skutočnosti a predstáv, reality a želaní autorka mení na príbehy o porozumení, ako svojsky adaptované poznanie z (ne)literárneho sveta.

V Bodnárovej sugestívnych, hĺbavých, nekonvenčných rozprávaniach o živote žien a zo života literárnych žien niet stopy po idyle, po romantickej kulise dňa a situácie, či o premýšľaní ako sú šťastné a spokojné, teda o typovom dokazovaní, že jej postava verí na príjemný a žičlivý osobný život. Tematika a jej rozvíjanie v sujete sa nenáhlivo premení na strohé ponory do identity subjektu, do jeho mikrosveta – preto sú rovnako náročné reflexie do (ne)literárneho priestoru, ktorý do mozaiky premení a sleduje premeny (môj, jej, ich, náš) života. Tak ako šťastie, či rovnako ladené pointy v Bodnárovej próze nedostali nateraz svoju príležitosť v komornom „ženskom“ svete. Typovo, vekom, nazeraním na „svoju“ realitu, žitými vzťahmi aj okolnosťami a ambíciami vnášanými do všedného dňa v odlišných literárnych postavách žien s pozoruhodným prístupom k „svojmu“ problému, zvolí vzdor, inokedy zosúladenie sa s tým, čo možno zmeniť. Vždy však s osobným prístupom k tomu, kto si v Bodnárovej textoch osvojil prirodzenosť, hoci sa musel podriadiť zákonom nevyhnutného odklonu od predstáv o pevnom, prirodzenom telesnom a duševnom zdraví. Raz sa norma o predstave nenarušeného zdravia prejaví vo vývine dieťaťa, inokedy sa autorka vyrovnáva s

náročnými mentálnymi, prirodzeným biologickým vývinom atakovanými až rivalskými vzťahmi medzi dcérami a matkami. Napokon využije aj iné pôsobivé odklony od všednosti a návykov správania sa jednotlivca voči sebe či najbližšiemu okoliu.

Zdroj vzťahovej a emocionálnej tenzie sa v najnovšej próze Jany Bodnárovej obrátil. Už to nie sú mentálne a emotívne problémy medzi dozrievajúcou dcérou, alebo mladou ženou a zrelou matkou. Už to nie sú prirodzené trasoviská, ktorými prechádza ženská literárna postava odlišného veku, mentálneho typu a sociálneho statusu v blízkosti živelného, prirodzeného a dravého mužského sveta. Napokon, tenziu si dokáže Bodnárovej postava navodiť sama voči sebe pochybnosťami o hodnote, či dokonca o potrebe sprítomňovania sa popri tom, čo sama určila za smer svojej profesie, existencie a dokonca svojej identity.

Do neriešiteľnej osobnej, rodinnej, profesijnej, vzťahovej a emocionálnej situácie sa dostane v profesii akceptovaná bezdetná žena, ktorá túži po dieťati. S manželom a do pokojného rodinného života so širšou rodinou rodičov z oboch strán sa zdravotníčka Ota v zrelom veku a ustálených vzťahoch rozhodne osvojiť si batoľatá – dievčatká s neprehliadnuteľnou zvláštnosťou, povedzme, inakosťou – albínky, dvojičky: „Ony mali biele mená: Bellu a Bianku“ (BODNÁROVÁ, 2023, s. 71). Oddávna sa po generácie v ľudskej skúsenosti traduje, že sa za dobrou má trestať. Biele dvojičky od momentu, ako dostali svoj harmonický domov s mamou a otcom, so starými rodičmi sa pre ne začína otvárať, rozkladať a do ničoty prepadávať ich spoločný život, city, vzťahy a otvára sa proces literárnej rekonštrukcie o tom, ako sa (z)nivočí identita protagonistky, milujúcej matky. V autorkinom rozhovore o podstate autorskej tvorby (GARAJ – BODNÁROVÁ, 2023, 12–13) je reč o starnutí aj o smrti, v ktorom autorka upresňuje: „Nejde len o klasický vzťah medzi dospelým a dieťaťom. Ide o narodenie a smrť. Dospelí často deti vnímajú ako nesmrteľné. Aspoň ja, keď som mala malé deti, nikdy som nemyslela na to, že by raz mohli zomrieť. Že by ma dieťa opustilo skôr, ako odídem ja. A je tu ešte iný moment – kompozičný. Oproti realistickému písaniu som cez postavy „zvláštnych“ dvojičiek, ktoré sú albínky, do textu vstrekla injekciu surrealizmu. Niečoho nadreálneho či mimoreálneho. Išlo aj o hľadanie niečoho nového v literárnej forme“.

V próze Patchwork v bielej sa Jana Bodnárová sústredila na mentálnu odolnosť zrelej Oty voči nenáhlivej a krutej realite byť odmietnutá matka aj manželka. Postava za to neviní osud. Autorka dožičila príbehu nadväznosť a prelínanie sa dvoch, v čase a navrstvovaní či spätnom objasňovaní osobnej tragédie ústrednej postavy, odlišných rozprávačských prístupoch k traume a problému. Tie zreálňujú a až na hranu možného či akceptovateľného na porozumenie navstvujú a stupňujú mozaiku vizuálnych, zvukových, pohybových a prostých dotykových detailov pri stupňovaní krízy vo vzťahu dvojičiek a ich okolia. Pritom sa pozornosť rozprávačky venuje zauzľovaniu, absurdnosti a jednostrannému vyhrocovaniu konfliktu. Jana Bodnárová vysvetľuje zvolený nazerací (strategický, noetický) postoj takto: „Som veľmi rada, keď niekto cíti, že ju písala žena. Je to pocta. Prečo by to nemalo byť cítiť? Byť ženou je ako obývať isté teritórium. Je to moje teritórium, dobre sa v ňom cítim a z neho podávam správy. O tom, ako vidím svet, ako o ňom premýšľam a ako ho preciťujem“ (GARAJ – BODNÁROVÁ, 2023, 13). Plynúci literárny čas, rekonštruované a nezhodnocované vzťahové i personálne deštrukcie dožičili protagonistke autonómnosť v sujete, návod, ako si uchovať komornosť, identitu matky, aby emóciou a obetavosťou uhla pred priamym konfliktom s rovnocennými postavami v širšom rodinnom prostredí.

Sentencia, ďalšia z večných právd, napovedá, že sa za všetko v živote platí. Ota prijala rozpad manželstva a „všetko“, čo jej zostalo, sústredila do osobného času, aby jednostranne upriamila svoju pozornosť, silu a mentálnu odolnosť voči osobnej neradostnej realite na sprítomnenie a upevnenie svojej emócie, empatie a odolnosti či sebakontrole správania sa na narušené zdravie dvojičiek. Bodnárovej rozprávačke záleží na tom, aby matka dvojičiek bez výstredností mohla svojmu okoliu dokázať, že má silu sama zvádnuť nezvládnuteľnú osobnú realitu, že vie porozumieť tomu, čím, kým a ako sa prirodzene uskutočňovala nezvratná kríza v jej rodine a v nazeraní širšieho rodinného prostredia na rozvrat tradičného a normálneho života, na osvedčené a rodovou tradíciou udržiavané pravidlá slušného života v praxi tak, ako ich žili jej rodičia a svokrovci.

Rozprávačský prístup k mozaike dní, udalostí, prejavov zúčastnených, ale stále naliehavejšie v dravosti správania sa dvojičiek sa do epicentra príbehu dostáva „matka“, ktorá žila, či skôr musela zažiť a nájsť predovšetkým pre seba zázemie na dôstojné riešenie rozvratu vo svojej rodine aj pre seba. Do všedných dní zasiahnu choroby dvojičiek a úmrtia starých rodičov, rozchod s manželom a Otino osamotenie s rastúcimi a správaním sa stále výstrednejšími bielym dvojičkami. Tie jej dobrotu zmenili na odmietnutie keď jej vykričia: „Si krutá! Krutá matka! K svojim dcéram!“ (BODNÁROVÁ, 2023, s. 82).

Autorkinej naračnej stratégii, nenáhlivosti a vôli zostať nablízku objektívnemu pomenovaniu zažitého a prežitého možno porozumieť i tak, že plynúci čas vtesnaný do predstavy, čo je a čo obsiahne život ženy a ním utvárané, ba viac, navrstvované a bez nadsadzovania negatívne reálie útočne a bez zdôvodnenia vnášané, ba viac, stupňované vo vzťahu medzi matkou a jej osvojenými, nadovšetko ňou milovanými maloletými dcérami, si rozprávačka uvedomuje a návratmi k detailom jasne naznačuje, že ide o rozhodnutia, ktorým postava v role matky nerozumie. Jej nasadenie, odovzdanosť a neha sú odmietané, no príčina po všetkom, čo zažila, zostáva nezrozumiteľná.

Po odstupe od zažitého sa rozprávačka vyrovnáva pripomínaním si zažitého so skutočnosťou, pohráva sa s poznaním, ktoré nevyriekne, aké to je, byť cudzí a zostať ním v cudzom živote. Na detaily (reč dvojičiek) premieňa do mozaiky rozložené jednostranné odkazy na udalosti, okolnosti, nedorozumenia a neporozumenie „novej“ skutočnosti, ba viac, spomínaním sprítomňuje drsné odmietnutie odmýtizovaného vzťahu (náhradnej) matky a jej (adoptovaných) detí. Vášnivá a oddaná láska dospelej postavy nenachádza žiadnu ozvenu, ba ani náznak porozumenia v živene sa správajúcich maloletých postavách. To, čo rozprávačka žije, hoci mala iné predstavy a želania, prečo chcela byť matkou práve týchto „bielych“ dievčat, vytrvalo svojou zrelosťou rešpektuje a citom matky sa bráni, ako vie a dokáže, rozkladu, zlobe, zákernosti, neúcte a citovým i vzťahovým stratám v správaní sa „svojich“ dievčat, aby napokon prijala realitu, ktorú naplnila ich nečakaná, náhla, naivne odďaľovaná smrť. Literárny čas rozprávačke čosi (nadčasové) donesie aj ponúkne, aby takmer obratom chvíle jej to podstatné z nej samotnej odniesol a robí tak svojvoľne. Napokon všetko ľudské a človeku všedným dňom ponúkané ne(s)končí, čas s pomenovaním budúcnosť – znova mozaiky nových zážitkov a rozhodnutí, cudzoty a samoty – ostáva vždy otvorený.

Literatúra

Bodnárová, Jana. Patchwork v bielej. 2023.

Garaj, Patrik, Bodnárová, Jana. Smrť je prirodzený, ale odchod dieťaťa nie. Denník N, 9, 2023, 63, s.12–13, štvrtok 30. marca 2023.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com