FELDEKOVÁ, Oľga: Možno si zatancujeme na druhom svete. Zostavila a doslov napísala Anna Lara. Bratislava: IKAR, 2023. 295 s. ISBN 978-80-551-8824-9.

Spravidla nebude zvykom väčšiny čitateľov začínať svoju záľubu v čítaní literárneho textu od doslovu, či inak a iným mimo autora doplneným vydaním publikácie. Pri výbere z textov Oľgy Feldekovej (1932) sa to vyplatí. Zostavovateľka výberu a autorka doslovu Anna Lara ponúka pri osobnej aj kultúrnej udalosti spätej s Oľgou Feldekovou tak zosúladený prehľad, výklad, reakcie, okolnosti, vzťahy, personálie, jednoducho také objasnenie azda všetkého, čo natrvalo bude sprevádzať budúce zámery na literárny, autorský aj reflektujúci prístup k svojskej a rozprávačským temperamentom podkutej autorky.

Oľgy Feldekovej „rozmarné“, no vždy láskavo-úsmevné rozprávanie o tom, čo bolo a čo je v jej (ne)literárnom priestore, dokáže pričinením sa darov vidieť, pomenovať a kombinovať do komornej pointy všetko, čo si jej pamäť uchovala a život denne prináša tak, aby v príbehu sprítomnila to, čo bolo pôvodne dôverné a iba osobné, no i to, čo zostáva len susedské. Zblíži jedno i to druhé nie v žitom čase, ale spôsobom, ako o tom i onom rozpráva, spôsobom, aký premení na realitu tu a teraz to, čo sa uchovalo v kolektívnej skúsenosti a jestvuje neprehliadnuteľnými odkazmi v dejinne zaseknutej „skutočnosti“, teda v (subjektívnej, rodinnej, spoločenskej) pamäti a v jej privátnom „pamätníčku“ o tom, ako to všetko bolo a s kým sa jej „to“ natrvalo aj napriek plynúcemu času spája.

Svojráznosť príbehu, autentickosť rozprávačky, spôsob organizovania a štylistika rozprávania, to všetko podporené rázovitou galériou figúriek, doplnené o personálie a neobrúsené hrany nežičlivej dejinnej skúsenosti sa ukotvili v ustálenom a Feldekovej personálnou rozprávačkou zabývanom literárnom vidieckom, mestskom a veľkomestskom priestore. Ústredne situovaný literárny priestor sa natrvalo zasekol v jej rodnom kraji, neskôr na viacero osobných spôsobov v Bratislave, aby ho doplnila Praha z nedávnych desaťročí.

Osobitosť Feldekovej vyrozprávania sa o sebe aj za seba, neprenosná naračná schopnosť osobné adaptovať do všeobecného poznania, ktorému sa čitateľ (včera-dnes-zajtra) nebráni rozumom ani citom, jej získali jedinečné postavenie v pôvodnej próze. Väčšmi v čitateľskom priľnutí k jej videniu malého i väčšieho „sveta“, pri spontánnom, vždy autentickom zážitkovom spájaní epizodických podnetov, pri výbere aj variáciách literárnych postáv – typov svojským humorom aj smútkom, no predovšetkým v neprehliadnuteľnej rozprávačskej spontánnosti a ustálenosti jej literárneho sveta.

Naisto atraktívny názov výberu, Možno si zatancujeme na druhom svete, v štvrtej, záverečnej časti výberu sa zbližuje s Milanom Lasicom a „večnosťou“ jej vzťahov k tým, ku ktorým má Oľga Feldeková či ich pomenuje, alebo tak neurobí, pevné spojenectvo a uchováva si s nimi aj svoju číru človečinu. Do záverečnej štvrtej časti výberu zaradili náčrt jej literárnej biografie s odkazmi pre tých, ktorí budú hľadať aj iné, zatisnuté spojenia s autorkou a jej textami. Ťažiskom výberu sú v prvej a druhej časti parciálne texty, ktoré pôvodne tvoria Poviedky (2003) a výnimočný umelecký, rozprávačský a estetický artefakt Veverica (1985), ďalej odkaz na Tajomstvo Sloveniek (2006), a Fedlekovej vyznanie výtvarníčke, ktorá ju jej dievčenským portrétom sprevádza na prebale výberu, Mária Medvecká, Kresby (2014). Druhú časť výberu dopĺňa pôvodne vydaný text Ľubomírom Feldekom k pripravenej knihe Moja žena Oľga a nekonečno (2003). Do tretej časti výberu sú pojaté spravidla „nové“, či nie tak dávno zverejnené rozprávania o tom, čo prežila, čo robila, s kým bola a čo si osvojila.

Keby o Oľge Feldekovej povedali iba to, že do svojich rozprávaní, do príbehov o sebe a tých vôkol nej zaznamenáva, kde všade bola, s kým a čo všetko je pre jej život dôležité, znamenalo by to, že potvrdia, ako ju majú radi a tí ostatní by tomu na prvé počutie uverili. A to aj preto, lebo modro-zelená Orava, rozhľadená rodina a čosi z hviezdneho prachu, keď padal ponad ich dom, dali jej dar vidieť, poznávať a rozumieť ľuďom a ich komorným svetom tými darmi, ktoré rozdáva groteska či humorná, alebo zadumaná skratka. Rozprávania Oľgy Feldekovej dopĺňajú priehrštie láskavosti, nevypočítavá láskavá aj spontánna naivnosť a bezbranná prostorekosť. Spôsob organizovania rozprávania a text ako žánrový celok, jeho rázovitá štylistika so sebou nesú istotu, ktorej čitateľ porozumie zas a znova, lebo spoločne neukryjú nič z jej neliterárnej prítomnosti zostať navždy istotou pre svojich najbližších.

Roky a ich pamäť o Oľge Feldekovej (ne)literárne vypovedajú, že sa tak stáva pre zdedené samaritánstvo ukryté kdesi v nej aj pre jej spolupatričnosť k tým, ktorí vytvorili vzťahmi aj emóciami pevný a časom svojho trvania pre ňu ustálený svet. A tak tí, ktorí ju radi čítame, zaželajme autorke pri jubileu láskavý smútok premýšľavého klauna, múdrosť toho, kto vie aj to povie a uchováva si začudovaný zrak dieťaťa, veď sú to dary, ktorým sa teší autorka a jej blízky pri nových textoch vždy s obdivom. Vo vydaní Možno si zatancujeme na druhom svete, popri najbližších, verných, sú to dary pre jej čitateľov.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com