BÍLIK, René: Mýty a slovenská literatúra alebo od Pišťanka ku Kalinčiakovi (a späť). Bratislava: Literárne informačné centrum. Edícia Pečate, 2021. 132 s. ISBN 978-80-8119-143-5.

Pedagógovia predmetu literárna výchova, zvlášť slovenskej literatúry, pričinením sa Reného Bílika dostávajú k svojim profesijným predmetom a vzdelávacej práci publikáciu, ktorá sústredila taký vývinový záber do slovenskej literatúry od 19.storočia až po 21. storočie, ktorý podporí iniciačným zámerom a poznávacou aktuálnosťou metodicky užitočný, literárnovedne inštruktážny aj účinný, ale predovšetkým interpretačne motivujúci prístup k textom autorov zahrnutých do epicentra výskumov slovenskej literárnej histórie a teórie umeleckého textu. René Bílik komparujúcim prístupom k vývinovým prepojeniam odlišných autorských ambícií a ich textových realizácií „naprieč“ storočiami, generáciami, druhmi, žánrami, poetológiou umeleckých textov z dnes už klasického fondu slovenskej literatúry, kultúry, umenia odkazuje na ich jedinečný a svojský poznávací a zážitkový prínos do povedomia a medzi hodnoty národnej kultúry. I názorne organizovaným metodologickým prístupom k umeleckému textu v reáliách výskumu predmetov literárnej vedy sa aktualizujú a sprístupňujú vedomosti a podnety na efektívne poznanie konkrétnej osobitosti a jej umeleckého artefakt, jeho hodnoty a poslania vo vzdelávaní umeleckou literatúrou a v dejinách kultúry.

René Bílik oslovuje publikáciou Mýty v slovenskej literatúre toho – napokon ide o výber z jeho parciálnych literárnovedných výstupov v posledných rokoch – kto sa venuje empaticky a s rešpektom pohybom sústredeným na autorské, generačné, poetologické či estetické súvzťažnosti vo vývine národnej literatúry vyše dvoch storočí. Následok takto nasmerovaného poznávania vývinových procesov a autorských vkladov do literárneho života sa aktívne zapája do cibrenia vedomostí žiakov a študentov nielen pri formovaní ich čitateľského a literárneho vkusu. Bílik odkazuje aj na individuálne schopnosti nenáhodného porovnávacieho postoja voči textom, ktoré vymedzujú nosnú líniu slovenskej literatúry tých období, ktoré zahrnul do názvu publikácie.

Autor spravidla v interpretačne zvolených výstupoch odkazuje na fundované a umeniu naklonené podnety z výskumu, ktoré profilujú individuálne aj spoločenské hodnoty umeleckej literatúry. Práve tým sa jeho profesijná výzva zvýraznila už v názve publikácie ako aplikovaný pracovný postup: „Táto kniha nie je vedecká monografia. Usiluje sa skôr upozorniť na to, čo sa okolo témy, ktorú signalizuje jej názov, napísalo v domácej literárnej vede. […] Texty sústredené v tejto práci chcú byť teda aj akousi „propagáciou vedy“[…] (s. 7).

Bílikovo slovo je nasmerované predovšetkým k pedagógovi literárnej výchovy, ktorému nie je dopĺňanie si odbornej zdatnosti ľahostajné, ktorý rozumie jeho jedinečnosti aj nezastupiteľnosti pri formovaní čitateľského zážitkového a poznávacieho zázemia ním utvoreného pre vzdelávaných žiakov a študentov. Taký pedagóg si, predpokladáme, povie, že už je načase aktualizovať a rozšíriť autorské a textové podložie v dostupnej učebnici literárnej výchovy a v hĺbke poznania predmetu, ktorý sa venuje literatúre a jej pričinením kultivovaniu aj zorientovanosti mladých ľudí nielen umeleckou spisbou, ale aj literárnou vedou, teda uchovaným a cibreným poznaním a hodnotami.

Bílikova metodicky literárnovedne koncipovaná publikácia je pre potreby pedagogickej praxe vhodne a aktuálne zostavená zo súboru spravidla interpretačne ladených návodov, ako účinne a zmysluplne možno vykročiť za obligatórnu tematiku/tému pri poznávaní nazeracej hodnoty, estetickej jedinečnosti a poetológie konkrétneho literárneho textu. V súlade s kultivovaním zručnosti (vedieť) čítať s porozumením sa zapojí pedagóg osobnostným prijímaním a zužitkovaním dostupných poznatkov z literárnej vedy do poznávacieho postupu a do poetologických podnetov na výber analytickej a interpretačnej metódy práce s umeleckým textom. Tento úkon znamená pre pedagóga aj aktívnu súčinnosť s poznaním literárnej histórie, nevyhnutne teórie textu aj genológie tak, aby sa získané poznatky napojili na (zážitkovú) estetiku konkrétneho literárneho textu. Odborné vedomosti a estetické či zážitkové skúsenosti pedagóga literárnej výchovy sa viažu na opory (autorovho) filozofovania, ktoré sa iniciuje látkovým podložím a poetologicky tematikou a noetikou zvoleného textu.

V literárnohistorickom podloží porovnávacieho sondovania v slovenskej autorskej tvorbe v minulých storočiach sa upozorňuje na kontakty interpretovaných autorov s literárnou minulosťou pri výbere druhov a žánrov, ktoré sa úspešne zabývali v slovenskej literatúre tak, aby odkazovali na prepojenia v nazeraní a v poetológii prózy (obrazne) od Jána Kalinčiaka po Petra Pišťanka. Z uplatneného literárnohistorického a poetologického prístupu k vývinovým súradniciam v národnej literatúry plynie Bílikova aplikovaná odborná a metodická inštrukcia uvádzajúca do súvislostí Petra Pišťanka, Dušana Taragela, Františka Hečkova, Vladimíra Mináča, Ladislava Balleka a ďalších prozaikov predovšetkým prostredníctvom zvýraznených autorských väzieb na nazerací a zážitkový prístup k látke a tematika. Bílik však odkazuje aj na osobitosti, teda na to, ako literáti svoje stratégie individuálne aplikujú do dobových literárnych textov (poviedka, novela, román, sága) od Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra, Jána Kalinčiaka, Martina Kukučína k slovenským naturistom a do reťazca prepojení zapája dobové, generačné aj individuálne kontakty až po súčasných prozaikov.

Exkurz do literárnej histórie a do genológie dekonštruje René Bílik preto, aby metodicky uplatnil a odborne ilustroval nosnosť zvolenej literárnohistorickej a genologickej tézy o latentnej prítomnosti a účinnosti zovretého autorského a ním organizovaného významového celku – návodom mu je poetológia konkrétneho textu – predovšetkým vo vývinovom sprítomňovaní, potom v dejinách národnej literatúry, ale aj v uplatnenej kompozícii publikácie Mýty v slovenskej literatúre.

V Úvode do publikácie Mýty v slovenskej literatúre sa René Bílik vyrovnáva s umeleckým čítaním, ktoré sa prostredníctvom osnov predmetu slovenská literatúra aktívne mení na pedagógom riadený kontakt s estetikou a noetikou textu. Pritom do tohoto úkonu zahŕňa aj odporúčané čítanie pre žiakov a študentov ako súčasť ich individuálne literárneho vzdelávania sa, zážitkového čítania a formovania subjektívneho literárneho vkusu. Za svoju profesijnú reakciu za status predmetu vymedzuje René Bílik v literárnej výchove naliehavé, ba viac, aktuálne sformulované odborné a profesijné otázky, ktoré sa venujú obsahu, postupu a podstate poznávania hodnôt národnej literatúry mladou generáciou v systéme uplatňovaného vzdelávacieho systému a ním zvýrazneným umeleckým verbálnym javom. Realita konceptu literárnej výchovy umeleckou spisbou slovenských autorov účinkuje tak, že so zaujatím a v podstate znepokojene sa Bílik pýta na aktuálny hodnotový koncept, ktorý je pripravený na vzdelávanie umením, užšie na výber textov z pôvodnej slovenskej literatúry zahrnutý do osnov predmetu, teda: „aká je predstava o funkcii umeleckej literatúry v školskom procese? S akou predstavou o funkciách slovenskej literatúry sa pracuje v škole? Kde sú zdroje tejto predstavy a čo s literatúrou, ktorá sa do nej nedokáže „vtesnať“ [...]“ (s. 20).

V epicentre ujasňovania si nekonvenčného nazerania na udržiavané entity tradície v národnej literatúre, na poznávacie a estetické hodnoty aj na kvalitu a špecifickosť individuálnej odbornej a interpretačnej zdatnosti pedagógov a pri uvádzaní literárnej tvorby do vkusového a významom poznávania do aktuálneho zázemia pôvodnej prozaickej tvorby naďalej čakajú Bílikove otázky na odpoveď a na výsledky, ktoré prináša a prinesie vzdelávacia prax. Prózu a jej žánre prelomových desaťročí v Bílikovej publikácii reprezentujú ním zvolené a literárnou tvorbou výrazné autorské osobnosti, s ktorými sa vyrovnáva interpretačnými sondami do poetiky a estetiky zvolených umeleckých textov (Ladislav Ballek, Peter Jaroš, Peter Pišťanek).

René Bílik pozvanie odborne pripraveného čitateľa do svojej publikácie mení na edukačnú výzvu, ktorou vymedzuje umeleckú literatúru ako latentný „pragmatický nástroj presahujúci estetickú funkciu textov, je totiž jedným z kľúčových médií, cez ktoré sa tie dávno založené funkcie národnej literatúry neustále revitalizujú a tým aj fixujú v kultúrnej pamäti čitateľského publika“ (s. 21). A ešte čímsi sa presadí a bude cenená Bílikova publikácia v odbornej pospolitosti pedagógov literárnej výchovy, kam publikácia rozhodne patrí. Presvedčivo totiž naznačuje, že obchádzanie literárnej histórie môže ad hoc uľahčiť podstatu vykladania vývinových súvislostí sledovaného javu, ale tento postup sa skutočne nevypláca pre svoju torzovitosť. Čas vzdelávania a štúdia rýchlo plynie, dobehnúť ho, či predbehnúť ho sa nateraz (v systéme) nedarí. A to skutočne platí nielen v systémových, ale aj v individuálnych koordinátoch utváraných z obsahu, funkcie a významu literárneho vzdelávania a literárnej výchovy.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com