FILIPENKO, Saša: Štvanice. Přeložil Libor Dvořák. Příbram: Pistorius & Olšanská, 2021. 189 s. ISBN 978-80-7579-114-6.

FILIPENKO, Saša: Bývalý syn. Predhovor Saša Filipenko. Preložila Katarína Strelková. Bratislava: E. J. Publishing, 2022. 206 s. ISBN 978-80-99954-13-8.

FILIPENKO, Saša: Červené kríže. Preložila Katarína Strelková, Bratislava: E. J. Publishing, 2022. 198 s. ISBN 978-80-99954-3.

Bieloruský autor, muž viacerých tvorivých zručností, ktoré uplatňuje v kultúre a v profesiách ňou iniciovaných, Saša Filipenko², pričinením sa vydavateľstiev Pistorius & Olšanská a E. J. Publishing, vstúpil do kultúrneho povedomia českého a slovenského čitateľa prozaickými prácami Štvanice (2021), Červené kríže (2022) a Bývalý syn (2022).

Látkou, tematikou a postavami sú si „príbehy“ Filipenkových próz svojou neliterárnou geografiou, mravnou naliehavosťou a skepsou zo žitej skúsenosti tak blízke, ako sú si aj vzdialené literárnym časom rozprávania o ich „uskutočnení“ sa a naliehavosťou rozprávania o pravidlách, podstatách a záujmoch v neprehliadnuteľnej časti praktického života v súčasnej európskej spoločnosti. Filipenkove prózy sa svojím existenciálnym, mravným a hodnotovým problémom, ktorý nedokáže zmierniť ani plynúci čas, dotýkajú zvýrazňovaným etickým apelom na individuálny postoj a na zložité a odťažité osobné vyrovnávanie sa s verifikovateľnou spoločenskou skutočnosťou, z ktorej sa vytratila úcta, rešpekt k človeku a pravde, k slobode a prirodzenej ochrane, ale aj úcte k životu jednotlivca a národného spoločenstva. Takmer minimalistický záber do typológie literárnych postáv sa odvíja a v rozprávaní príbehov formuje vo väzbe na existenčne a život ohrozujúce stupňovanie apelu na podmienky utvorené na profesijný a osobný, na politický a mocenský systém na ochranu aj zmarenie života jednotlivca. Konflikt do sujetu preniká prostredníctvom ilustrovanej rezignácie na prirodzené rešpektovanie autenticity subjektu, teda aj podmienok na prítomnosť spoločenskej slobody, pravdy, spravodlivosti a na voľnosť pri uskutočňovaní individuálnych a kolektívnych mravných pravidiel v spoločenskej praxi. Za neprehliadnuteľnou naliehavosťou autorovej stratégie spočíva zámer zvýrazniť tie aktuálne a účinné reálie praktickej politiky, ktoré znemožňujú úsilie jednotlivca uskutočniť zmysluplný osobný aj profesijný život, ako nástroje a súčasti spoločenskej praxe „tlačia“ na morálku a vzťahy jednotlivca, na jeho odvahu a emócie pri rozhodovaní ako odolať, či ako zodpovedne a účinne riešiť svoju osudovú záťaž z prežitého nešťastia a nespravodlivosti, alebo ako humánne a slobodne konať pri porozumení, odčinení a spôsoboch vyrovnávania sa s hodnotovými postojmi k minulosti, ku generáciám starých rodičov a rodičov, k histórii povojnových rokov, ale aj k žitej politickej a občianskej prítomnosti v krajine po jej odčlenení sa na konci milénia zo spoločenstva zväzových republík.

Tento príbeh nemá zľutovania³

Osobné či inak navodené premyslené i náhodné návraty generácií detí či blízkych potomkov do prežitej minulosti rodičov a príbuzných vytvorili za posledné desaťročia spojnicu mladej a strednej literárnej generácie, aj po rusky píšucich prozaikov v otvorenom európskom, bieloruskom, ruskom, ukrajinskom literárnom živote, čo zbližuje a sprevádza aj literárnu prítomnosť Sašu Filipenka vyrovnať s minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou pomocou príbehu. A zdá sa, pri čítaní jeho próz je to neprehliadnuteľné, koná tak za i pre svoju ne(s)pokojnú generáciu: naliehavo a neústupne, nevzdáva sa nádeje.

Návraty do mladosti a dospelosti rodičov a ich generácie znamená pre potomkov vôľu aj odvahu, ba dokonca trpezlivosť porozumieť tomu, kde žili, čo žili, s kým žili, ako to prežili a kam ich (do)viedla spoločnosť, ktorej boli súčasťou do nie tak dávnej mileniálnej minulosti.

Dotyk autora s látkou, s ňou spätým reálnym spoločenským časom, navyše s prirodzeným generačným aj beletrizovaným odstupom od reálií, praktická existencia rodičov a ich detí, to všetko vo vzájomnom prepojení je nasmerované pre mladšie generácie na porozumenie dotykov medzi pamäťou minulosti a jej beletrizovanou aj personalizovanou prítomnosťou v prózach po rusky a ukrajinsky píšucich autorov. Literárna výpoveď súčasných potomkov o činoch predkov v role priebojných autorov literárnych textov sa odvíja od nenáhodného, generačne motivovaného aktu svojimi vedomosťami a profesijnými danosťami poznať, vedieť, overiť, preskúmať a uveriť, či možno dôverovať generáciami predchodcov vytváraný, spoločensky tradovaný a historicky zaznamenaný súhrn istôt ustáleným v spoločenskom vedomí o dobových pravdách, teda o pamäti a odvahe, ktoré sú uložené do syntéz histórie a do učebníc dejepisu o živote krajiny a jej občanov. Záujem azda všetkých potomkov o život a osudy svojich predkov pramení v potrebe objektívneho poznania „znova“ mapovať, rekonštruovať a porozumieť dobovému uplatňovaniu spravodlivosti voči tým, ktorí krajinu tvorili a denne pracovali pre jej potreby. Vedieť znamená pre spoločenstvo literátov – potomkov – vypovedať rečou umeleckého textu a literárneho druhu o tom, čo nielen bolo, ale ako prežilo to, k čomu dnes pripájajú „komentované“ kapitoly o tom, čo uchovávajú archívy, dokumenty, nech sú uložené u kohokoľvek a kdekoľvek.

Próza Červené kríže má spoločenské a rodinné podložie tvorené ruským a bieloruským prostredím. Problém, ktorý určuje fabulu a sujet vzniká z kontrastu generačného poznávania sa dvoch cudzích ľudí v jednom dome, na jednom poschodí, kde sú dvere do bytu označené výrazným červeným krížom. Kresba na dverách bytu udržiava v praktickej realite pred slabnúcou a zanikajúcou pamäťou starú ženu, ktorá prežila od dvadsiatych rokov minulého storočia doslova všetko, čo sprevádza v spoločnosti a v občianskom živote vojnové a povojnové roky v Rusku. Červený kríž na dverách bytu nasmeruje zabúdajúcu starenu tam, kde je doma.

Do susedného bytu sa nasťahoval mladý muž, čím sa z dotyku staroby a mladosti, odvinie zložitý, až krutý príbeh života dvoch literárnych postáv, ktoré stratili vo svojich životoch za odlišných spoločenských okolností tých, na ktorých im záležalo. Neodvolateľná smrť všetko, čím žili a prečo žili, zmenila. V živote stareny zabíjala vojna, zrada a hladomor jej blízkych, manžela a dcéru. V živote mladého muža rozvrátila zákerná choroba manželky všetko, čím a kým chcel byť vo svojej rodine. Obidve postavy sa upäli vo svojom súkromí na svoje dieťa. Vďaka rodičovskému vzťahu lásky k potomkovi, citu a vedomia spolupatričnosti k rodine väčšmi než ku kolektívnym výzvam a inštitucionálnym osloveniam, tie paberkujú na horizontoch spoločných výhod a ambícií, si od počiatočnej nevôle utvoria starena a mladý muž spoločný dohovor medzi minulosťou a prítomnosťou, smrťou a spravodlivosťou, bude ním dialóg, v ktorom si porozumejú mladosť a staroba, život a smrť, choroba a zdravie, vôľa a etika, straty a nálezy, n osi pohybujúcej sa od vzdoru po odmietnutie, od nevľúdnosti po porozumenie až súznenie, ktoré smeruje k poznaniu až k pravde bez tajomstiev.

Po naznačené odpovede, či jestvuje ľudskosť, spravodlivosť a nádej, bez ktorých je poznanie pravdy nemožné a náročné, vyrozprávajú Červené kríže Sašu Filipenka ako personálne, zúfalé, okolnosťami žitej reality dramatické, krutosťou a zradou poznamenané dva odlišné, ničím nezovreté generačne vzdialené príbehy. Starena a muž zrelého veku sú všetkým na prvý pohľad, teda vekom, skúsenosťou, životnými návykmi, súkromím, nazeraním na spoločnosť a osobnými hodnotami iba náhodne sa stretnúce, no vo všetkom iné a rozlične naladené postavy. Vo svojich osobných príbehoch sa potácajú od istoty po bezmocnosť, od porozumenia k jeho odmietnutiu, od naivnej predstavy smerujú k nepríjemnému poznaniu toho, čo sa zvyčajne považuje za život s jeho dennými reáliami, lebo ide o prítomnosť tam, kde plynie, ako keby neplynulo z dotykov času, miesta a človečina nič podstatné na poznanie osobnej, spoločnej, generačnej, národnej, ale aj ďalších podľa tlaku okolností, ako sa sprítomňuje spravodlivosť osobná aj tá dejinná.

Deväťdesiatnička Tatiana Alexejevna odíde zo sveta so správou, že jej manžel a dcéra neprežili vojnové útrapy, no nikdy sa nedozvie, že utrpenie a roky, o ktoré zo svojho života prišla vo väzeniach a v gulagu má na svedomí sebeckosť, zbabelosť, udanie a zrada neznámeho ruského muža zajatého na rumunskom fronte spoločne s jej manželom. Sused Saša, futbalový rozhodca, vdovec stredného veku s výnimočným príbehom narodenia jeho dcérky, čo by sa na pozadí generačnej dravosti nedalo, či nemalo ani predpokladať, ponesie vo svojej pamäti étos starenkinho života, jej hľadania a nájdenia pravdy o tom, čo žila, čím sa vinila a aké to nakoniec bolo klamlivé: človečina nemusí vždy znamenať človečiu ľudskosť a statočnosť. Až sa čitateľovi pripomenie gnóma o košeli a kabáte, teda otázka, či má individuálna odvaha hľadať pravdu a ňou odčiniť osobné, hlbokým citom navodené spontánne zaváhanie zmysel, veď čas plynie a v ňom sa to, čo bolo jasné, sa jeho pričinením mení vo svoj opak.

V príbehovej línii sugestívneho rozprávania ženy (od jej detstva po starobu) vyrovnávajúcej sa s pocitom osobnej viny a roky hľadajúcej odpoveď, prečo sa vo vojnových aj dlhých povojnových rokoch tak drsne, neľudsky a nespravodlivo zaobchádzalo v sovietskej spoločnosti s manželkami, dcérami a potomkami mužov, ktorí bojovali na frontoch a hynuli v zajatí – prečo, načo, za čo a kam sa vytratila úcta k životu, čím a kým sa nahradila humánnosť a porozumenie k utrpeniu voči bezbranným a nevinným obetiam vojnovej katastrofy, k civilným obyvateľom.

Saša Filipenko dejinným kontextom látky, tematiky, ale predovšetkým využitím dobových dokumentov a ich zakomponovaním do ním vyrozprávaného príbehu o ženských a detských obetiach „veľkej“ vojny a o jej mocenských nástrojoch v povojnovej sovietskej spoločnosti, o strete zmýšľania o živote a slobode v postojoch nasledujúcich generácií, o zamýšľaní sa nad životom svojich rodičov a o tom svojom, vykročil autor Červených krížov – vďaka zakomponovaniu dokumentov – za zvyčajné príbehové pointy vyňaté z národnej minulosti a jej tematicky ustálenej látky.

Druhá svetová vojna ničila európske spoločenstvo mnoho rokov kým nastal mier, to znamená, že sa z tých udalostí uchovali dokumenty rozličného pôvodu, významu, poslania a odlišnej závažnosti. Saša Filipenko ich hľadal v archívoch Červeného kríža sídliaceho v Ženeve, aby dostali príležitosť „svedčiť“ aj po rokoch o tom, čo obsahujú telegramy, listy, protokoly, výnosy, tajné správy a iné dokumenty. Filipenkove Červené kríže vykročili za zvyčajne beletrizované kruté či hrdinské osudy ľudí v mocenskej zvôli a z nej utvorenej obmedzenia na život, ktorý ochráni život. Látku vo Filipenkovom príbehu, „ktorý nemá zľutovania“, overuje, preveruje a podporí reč dobového faktu. Autor prózy zapojil do nazeracieho a etického profilu svojich postáv následok aj dôsledok získanej autentickej správy, dokumentu, zápisu, aby hodnota dobovej výpovede, ktorú získal z rozličných materiálov a z tých rokov, do ktorých patrí osud stareny. Filipenko vyvážil beletrizovaný príbeh dvoch generačne nesúrodých literárnych postáv v „rečou“, úsilím a činmi uchovanými v archívnej pamäti medzinárodných organizácií, národných inštitúcií, ktoré – napriek život ohrozujúcim okolnostiam – nemali nielen rovnaký humanitný zámer ani pre ne rovnako ústretové humánne riešenie. A napokon ozvena gnómy: „Dějiny nás stále poučují, ale jestě nikdy nás nepoučily“, azda aj preto, „Ať žijeme jakkoliv, vždycky něco ztrácíme“ (NAKLÁDAL, 2005, s.6–7).

Život je jeden veľký a nekonečný boj. Nikto ti nepomôže (FILIPENKO, 2022, s. 136)

Próza Sašu Filipenka Bývalý syn⁴ (FILIPENKO, 2022, s. 5) vykročila do (ne)literárne verifikovateľného času – do života krajiny uprostred Európy (FILIPENKO, 2022, s. 5). Tematizovaním jej zložitých a nežičlivých subjektívnych a spoločenských reálií, čitateľ ich sleduje na medicínsky výnimočnom priebehu zdravotných problémov protagonistu Franciska/Ciska, s ktorými sa dostávajú do osobného kontaktu jemu blízke literárne postavy – za všetky jeho spolužiaci z hudobného gymnázia priateľ Stasik a Nasťa, stará mama, vyhľadávaná prekladateľka Elvíra Alexandrovna. Citovo a mravne ľahostajnú a príživnícku, citovú aj sociálnu rolu v priebehu desaťročie trvajúcej kómy Franciska naplnili voči nemu, ale ním samotným odcudzené postavy, jeho matka a otčim, autor to vymedzil takto: „Táto kniha rozpráva o krajine uprostred Európy, kde je niečo také možné. V prvom rade je však o láske – o láske schopnej uzdraviť človeka a prebudiť celú krajinu z hlbokého spánku. Stále pevne dúfam, že moja kniha jedného dňa nebude v mojej domovine aktuálnou…“ (FILIPENKO, 2022, s. 5), a to aj preto, že „Na autorovo šťastie, no k veľkému žiaľu Bielorusov sa mnohé stránky románu stali skutočnosťou a ďalšie sa jej neustále približujú“ (FILIPENKO, 2022, s. 5).

Personálne rozprávanie v Červených krížoch a Bývalom synovi má harmonický, ale do tejto tonality nasmerovaný osobný vzťah medzi najstaršou a najmladšou generáciou. Suseda, vojnová administratívna úradníčka Tatiana Alexejevna z Červených krížov a uznávaná prekladateľka Elvíra Alexejevna z prózy Bývalý syn majú svoj medzigeneračný dotyk so skutočnosťou napojené, tá prvá na mladého vdovca s dieťaťom a tá druhá na vnuka po úraze (výbuch v stanici metra) spôsobenom policajnou akciou pri neuskutočnenom koncerte populárnej skupiny. V jednom i druhom vzťahu (staroba – mladosť, skúsenosť – očakávania, rezignácia – revolta) zohráva čas rozhodujúcu rolu. Príbehy „skúšajú“ na pozadí zložitej spoločenskej reality hodnotu obyčajnej empatie a človečiny, prítomnosť a rešpektovanie mravných a spoločenských humánnych noriem či tradíciu sociálnych vzťahov, možnosti vzájomného citového porozumenia a mravného napojenia sa na prirodzený rešpekt voči životu jednotlivca. To nimi sa v národnej dejinnej pamäti utvára a v sociálnej realite vytvorí most istoty medzi minulosťou a prítomnosťou, ale obnaží sa aj stav latentnej krízy zaznamenaný prostredníctvom prejavov mravného, ekonomického aj reputačného rozvratu „v krajine uprostred Európy“, ktorá mocensky a bezohľadne vyprázdňuje obsahy termínov vlasť, sloboda, humanita, hodnota života, história, rodina a identita.

Na počiatku Fransickovho príbehu a jeho desaťročnej pauzy v osobnom, rodinnom a spoločenskom živote v próze Bývalý syn sa v chlapčenskej skupinke pubertálnych lyceistov študujúcich hudbu sporia o svoju identitu, „… sme iná krajina, sme iný národ… tu sa my máme rozhodnúť, ako chceme žiť a rozprávať (FILIPENKO, 2022, s. 21). Po Ciskovom „návrate“ do života vo veku mladého muža, ktorým sa prekročil prah nezvratného konca, už iba stráca zo svojich „detských“ istôt. Stará mama zomrie, otčim ho oberie, o čo sa dá, práca v predajni s bielou keramikou ho ubíja, jeho matka ani po tejto zmene v jeho živote svojmu statusu voči nemu, prvorodenému synovi, nerozumie. Nová osobná a nezmenená spoločenská realita vyústia do Franciskovho rozhodnutia, „Rozhodol som sa odtiaľto odísť. Už to tu nevyrdžím. […]. Nechcem takto ďalej žiť. Chcem žiť medzi normálnymi zdravými ľuďmi, už nechcem cítiť ten neustály strach, už ma nebaví všetkého sa báť“ (FILIPENKO, 2022, s. 192). Francisko získa vízum na vycestovanie , ale „Stas nepočkal na koniec Franciskovho pohovoru“ na nemeckom veľvyslanectve a nepočkal ani na Ciskovu radu, čo s adoptovaným a znova do domova vráteným maličkým synom „a obesil sa“ (FILIPENKO, 2022, s. 198).

Saša Filipenko opúšťa svoju postavu „v nemeckej krajine“, kde v centre prístavného mesta na ulici „O niekoľko mesiacov hral mladý muž na violončele“ (FILIPENKO, 2022, s. 202). Z bývalej krajiny odišiel ten, čo sa vo všetkom, čo s ňou súvisí, cítil ako bývalý: sused, známy, syn, ba viac, usúdil, že ho v nej nikto už nebude potrebovať (FILIPENKO, 2022, s. 193).

Tak ako literárny Francisko, aj neliterárny Valery Neskaradziak vykročil z roly bývalého syna a usúdil, že osobný horizont pre každého odídenca sa mení na záblesk vedome sa rodiacej zmeny, no a keď sa tak stane, spoločná budúcnosť azda pričiním sa osobnostnej premeny v novej, či inej spoločenskej realite, spôsobí, že až po odchode z krajiny začíname byť Bielorusmi (GABERA, 2023, s.12–13).

Žijeme v zemi narážek (FILIPENKO, 2021, s. 115)

Saša Filipenko má bytostne blízko k hudbe, študoval ju, pozná jej osobitosť, danosti a schopnosť vytrvať v náročnom, ale predovšetkým užitočnom dialógu s tým, kto jej rozumie, ba viac, kto sa dokáže s ňou zblížiť a prehovoriť jej jazykom. Próza Štvanica je drsný, bezohľadný, manipulujúci a nezvyčajne krutý príbeh osobnostného rozvratu ambiciózneho, v časti spoločnosti nepohodlného investigatívneho novinára v profilovom denníku. Pre rozprávača sa kontakt zvuku zachytený tónom, slovom, pauzou, rečou v dvojici stáva nekonvenčným, no pôsobivým prístupom k navrstvujúcemu sa konfliktu, ktorý nemá v príbehu prijateľné riešenie, no naznačuje, že sa napája stratégiou autora na predlohu v žitej realite.

Literárny čas v próze Štvanica obsiahol takú hĺbku udalostí, ktorá pojala to tematiky a konfliktu taký záber do ústredného problému a ním iniciovaných sujetových variácií, ktorý sa azda v ničom, o čom autor textu „ píše“ a čo zažije protagonista, neodkláňa od zložitých reálií žitej bieloruskej prítomnosti, pre ktorú (pravdepodobne) autor prózy odišiel zo svojej vlasti.

Medzi pripomenutými troma textami Sašu Filipenka zaujme vnútorná prepojenosť látky a nazeranie na spoločnosť, ktorá nechráni, nechce a nemôže, všetkých svojich občanov. Autorov zámer zorganizoval medzi protagonistami jednotlivých textov kaskádu z generačných, rodinných, vzťahových, medziľudských, profesijných, ale predovšetkým systémových a individuálnych vzopretí sa nepriateľskej spoločenskej praxi. Napokon to naznačí protagonista, ktorý hľadal východisko z osobnej situácie a zo stretov s mocou, keď tvrdil: „V naší zemi byl vyšlechtěn druh lidí, který vydržej všechno“ (FILIPENKO, 2021, s. 119). Spôsob, akým je zorganizovaný osobný tragický príbeh na počiatku odvážneho mladého novinára, ktorý verí, že zverejňovaním pravdy o problémových praktikách, ktoré ovládli spoločnosť a on chce, aby svojou pravdou dosiahol nápravu a získal si širokú spoločenskú podporu rovnako zmýšľajúcich jednotlivcov, lenže toto jeho želanie sa nestane. Naopak, organizuje sa voči nemu neprekvapujúca galéria všemocných jednotlivcov a ich na všetko použiteľných mužov (štát v štáte), aby sa v konflikte a sujete takmer ako návod obnažil spôsob organizovania nenápadného, ale účinne vybudovaného stretu sociálne odlišne založených spoločenstiev ako výkonných nástrojov orgánov štátu na udržanie politickej, ekonomickej, právnej a výkonnej moci.

Saša Filipenko na krátkom živote Antona Pjatyja, pôvodne mladého novinára, otca a rodiča, ilustruje ako funguje a ako sa správa v štáte paralelný mocenský systém bohatých a obávaných jednotlivcov, ako sa stáva jednotlivec bez zábran materiálne vyšľachteným oporným bodom rafinovane vypracovaného mechanizmu na sofistikovanú likvidáciu tých, ktorí zavadzajú a hatia pokojný chod „nového“ poriadku v krajine. S porozumením sa čitateľ zbližuje s názorom protagonistu, ktorý je presvedčený, že „v literatuře stejně jako ve fotbale či v jakékoli další umělecké disciplíně si potřebuje autor být svými silami jistý“ (FILIPENKO, 2021, s. 158). Tie sily, na ktoré sa upozorňuje, sú z iného hodnotového a mravného zázemia. Tie svoje istoty iba na krátky čas prenechal Filipenkov protagonista „reči“ a žánrom vážnej (klasickej) hudby. Postupne zapája a prostredníctvom organizovania konfliktu objasňuje termín sonáta, preto text kompozične zorganizuje prostredníctvom významu a zvlášť funkcie (v hudobnom prostredí) pauzy, jej prítomnosťou v ústrednej téme aj v rozvíjajúcich sa motívoch. V náročnom hudobnom texte si kompozične vypomôže aj „rečou“, stratégiou drámy a epiky. Prepájanie a stupňovanie jednotlivých častí, ktoré organizujú účinnú schému pohonu na protagonistu, v tom jej zámer nespočíva, nespočíva ani v jeho fyzickom zničení, ale v ovládnutí jeho vôle a mysle. Ilustráciou účinných techník, nástrojov a nádejí pri uvádzaní spôsobov a udalostí okolo nepohodlného novinára Antona sa naplní jeho splynutím s miestnou mafiánskou verchuškou okolo všemocného Syslova, ktorý svoju moc a zručnosti úspešne a účinne preniesol na európske a aj na územie „veľkej krajiny“. V kompozícii textu dominuje predovšetkým (akcie segmentujúca) pauza, tú podporia expozícia, repríza, realizácia, spojovacia a záverečná téma aj epizóda atď.

Na počiatku osobnej tragédie novinára, ktorá vyústi do „všelidové štvanice“ (FILIPENKO, 2021, s. 168), by výpovedná hodnota jeho osobnostného občianskeho, nazeracieho a profesijného ustrojenia mohla byť zastúpená napríklad i týmto názorom: „Problémom téhle země není, že nemá zdatné politiky, ale v tom, že tu nikto nehodlá žít podle pravidel“ (FILIPENKO, 2021, s. 147). Medzihra medzi odvahou a zradou seba samého by si vystačila s otázkou, „Kolik v tuto chvíli stojí zabít člověka?“ (FILIPENKO, 2021, s. 147). V pointa, do ktorej sa trasovisko z doba a zla, pravdy a klamstva, odvahy a násilia, života a smrti, v podstate ide o kombinovanie a prelínanie sa toho, čo ešte zostalo v protagonistovi z jeho profesijných počiatkov to odvážne a čo už zmena jeho osobnej situácie premenila na to, čo je už iba neisté a vniesla do jeho prežívania napätie medzi možnosťami uskutočnenými z lámania jeho osobitosti na zneistené ja a oni. Ako by za všetkým, čo protagonista stráca zo seba, zo svojej identity a občianskej minulosti sa dokázalo pomestiť do zvráteného želania: „Člověk opravdu baží po tom, aby znamenal víc, než znamená“ (FILIPENKO, 2021, s. 82).

Sonáta či nesonáta, pauza či nepauza, ony sú kompozičnou taktovkou na tempo a pohyb v čase a na opodstatnenosť aj zmysel rozhovoru v blíženeckej dvojici. V podstate pri ilustrácií účinných postupov a rafinovaných nástrojov na osobnostnú deštrukciu protagonistu ako objasnenie a súčasne užitočná sentencia na všetko a pre všetkých, nemysliac na šifrovanie reálneho a literárneho času, veď sa „všetko“, paradoxne pričinením pauzy, vráti na počiatok Antonovho príbehu. Teda k tomu úvodu, vlastne tam, odkiaľ a kam sa má jednotlivec a spoločnosť vypraviť po istotu, že všetko, čo robí, robí dobre a pre aj na úžitok človeka. Navyše sa tak má konať v mene spoločnej a všetkými rešpektovanej pravdy a slobody, ako ináč, znova iba pre ľudí.

Literatúra

FILIPENKO, Saša. Bývalý syn, 2022.

FILIPENKO, Saša. Štvanice, 2021.

GABERA, Dávid. Rozhovor s Valerym Neskaradziakom. Ako možno byť Rusom alebo Bielorusom a necítiť hanbu. In: Denník N, 9, 2023, č. 37, s. 12 – 13, 22. február 2023.

NAKLÁDAL, Miroslav. Aforizmy a sentence / sentencie. Bratislava: Pozony/Pressburger, 2005. ISBN.80-85474-45-X.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com