Jana Guljuškina: Paní S. Praha: Nakladatelství Dybbuk, 2023. 196 s. ISBN 978-80-7690-049-3.

Vydavateľova informácia o autorke naznačuje: „Jana Guljuškina (1984) vystudovala ruský jazyk a literaturu na Univerzitě Karlově v Praze a Masarykově univerzitě v Brně. Své první literární pokusy publikovala na blogu Respektu (2011–2014). V roce 2022 vyšel román Jolka“ ¹.

Sentencia jednotlivých príbehov autorkou zaradených do vydania prózy Paní S. by si vystačila s beletrizovaným presvedčením, že život je náročná cesta, lebo je nielen pomyselná, ale je napokon vždy reálna. Autorská rozprávačka sa vydala v príbehu na cestu rekonštrukcie toho, čo prežilo národnosťami zmiešané, ale partnersky vyrovnané manželstvo akademicky vzdelaných a odhodlaných mladých ľudí počas existenčne vynúteného presunu zo svojho zabývaného českého prostredia do vzdialeného ruského. Na počiatku si ho rozprávačka dokáže empaticky priblížiť len jazykom, ktorý vyštudovala a rozhodla sa, že by sa ním a češtinou mohla v novej krajine uplatniť a živiť. Rozprávačkina trojčlenná rodina sa z Prahy, po štúdiách a založení si rodiny, vysťahovala do Ruska po tom, čo sa ruskému manželovi nepodarilo získať jeho vzdelaniu zodpovedajúcu prácu v Česku. Spoločné rozhodnutie – z núdze – mladej rodiny sa odvíjalo od presvedčenia, že ich novou spoločenskou, sociálnou a citovou istotou bude manželova rodina na ruskom vidieku.

Protagonistka a rozprávačka osobne ladeného príbehu v próze Paní S. začína svoje rozprávanie v roku 2012 vetou: „Když jsem poprvé vstoupila do našeho nového pronájmu v devátém patře na ulici Ziny Portnové, pocítila jsem nadšení“ (s. 9). Tá ulica, ten dom, a to poschodie sú v Petrohrade. Rozprávačkino nadšenie navodil panoramatický výhľad z okna, no obzretie sa po prenajatom byte ju vrátilo do reality. Panelák, v ktorom po známostiach získali podnájom, patrí medzi stavby, ktoré od ich vybudovania pomenúvajú obyvatelia mesta „Sankt-Petěrburg. Petrohrad. Pitěr“, (s. 9) „chruščovky“. Kontrast medzi nádherou a výstavnosťou bulvárov historického mesta a bytom, do ktorého sa podnájomníci nasťahujú, označí rozprávačka s ruským manželom a maloletým Fílom za tú časť mesta, v ktorej sa všetko prispôsobilo tomu, aby to „byl „spalnyj rajon“, místo, kam se lidé jezdili po práci vyspat. Tedy pokud měli zrovna rok a půl staré dítě jako já“ (s. 9).

Rozprávačke záleží na autentickosti a dôveryhodnosti výpovede, na sugestívnosti a úprimnosti zhodnocovania v ruskej realite všedných, pre ňu neočakávaných až neprekonateľných peripetií v osobnej, občianskej, pracovnej, spoločenskej, sociálnej a rodinnej realite. Osobná úprimnosť výpovedí v prijímaní a prispôsobovaní sa novej rodinnej, občianskej a spoločenskej situácii sa mení na neprenosnú sociálnu a emotívnu reakciu pri zhodnocovaní a riešení pre rozprávačku nepoznaných a osobnou skúsenosťou z českého spoločenského prostredia nepodporených medziľudských reálií či rodinných zvykov, myslenia a tradícií, aké poznáva v manželovom rodičovskom prostredí.

Rozprávačka hľadá zmysel svojho nového miesta na rodinný a profesijný život a vo vzťahu k neznámemu prostrediu odhodlane, hľadá ho vo vyrovnávaní sa so sebou a s tými prejavmi vysielanými z nového prostredia, ktoré spôsobuje jej cudzota v spoločnosti, ktorej jazykom hovorí. Protagonistka má naliehavý osobný problém – musí sa naučiť myslieť, rozhodovať sa, vlastne sa prispôsobiť zvykom a návykom nového prostredia so všetkým, čo ho autenticky, predovšetkým zvykmi a konvenciou latentne tvorí, no aj tým, ako sa prejavuje a čím, ba aj kým sa ruská norma spoločného života a medziľudského jestvovania nekompromisne uplatňuje. Všedný život rozprávačky s malým synom, okolo ktorého sa udeje všetko, čím svoj deň napĺňa, mení sa na samotu a traumatizujúce čakanie na manžela, ktorý cestuje hodiny za prácou a denno-denne sa navrstvujúcimi prekážkami s bývaním, so synom, s učením záujemcov o češtinu atď. Nenápadne sa roztáča nezastaviteľný kolotoč medzi nečakanými, pritom nevyhnutnými rozhodnutiami, ako spoločensky aj rodinne nezávisle fungovať a ekonomicky prežiť vo veľkomeste, čo znamená nachádzať vhodné a užitočné riešenia pre seba, syna a manžela v neočakávaných a neželaných spoločenských konvenciách a medziľudských skúsenostiach tak, aby dokázali prijateľne reagovať na zložité profesijné, emotívne a praktické až, pre rozprávačku, sebazáchovné situácie. V praktickom kontakte s novým prostredím a jeho zvykovými či administratívnymi normami to znamená nájsť nekonfliktnou cestou riešenie medzi tým, v čom vyrastala doma a tým, v čom práve tu a teraz žije. Rozprávačka oslovuje, ba viac, do látky a tematiky prózy, osobným a aktuálnym spoločenským príbehom emotívne zapája čitateľa, pre ktorého rekonštruuje a komentuje osobný, rodinný, rodičovský, česko-ruský etnický a vzťahový celok až tak, že v časovej postupnosti takmer detailne zaznamenáva to, čo prežívala/prežila/prežíva ako cudzinka v cudzej krajine. Po návrate rodiny do Čiech, po udomácnení sa v profesijných a existenčných reáliách neobíde ani to, čím žije a na čo reaguje ona, jej rodina a česká spoločnosť – na prišelcov z vojnovej Ukrajiny. Znova očakáva a prirodzene predpokladá od svojho čitateľa zosúladenie sa v empatii a v súzvuku s jej počínaním si aj so získanými medziľudskými skúsenosťami z neželanej, neprehliadnuteľnej spolupatričnosti navodzujúcej nehumánnej vojnovej ukrajinskej reality.

Jazyk, mentalita, tradícia, ambície, prispôsobivosť, praktické riešenie každej prekážky, aby bolo možné dôstojne žiť a neprežívať, to sú časti prózy Paní S., ktoré sú rozprávačkinou aktivitou rozložené do častí: 2012, Gatčina, U skleněného stolu, Zmrzlé květy meruněk, Po vyhřátých prknech, Stihnou to dřív než načne válka, Pan K., Paní S., Direktivní matka, Paní R., Ruský Krym, 2015, 2018, Pan/í L., 2022 a záverečná časť Paní A.

Každá časť rozprávačkinej osobnej výpovede o tom, ako a čo, no aj s kým a prečo sa jej prihodilo, a to, o čom tak zaujato rozpráva, kompozične rešpektuje téme a príbehu nadradená prítomnosť neliterárnej kategórie čas. V priraďovaní obsahov reálne plynúceho spoločenského času (2012, 2014, 2022, ukrajinská migrácia do Česka a iné, či ďalšie významné spoločenské reálie) sa rozprávačka predovšetkým sústreďuje na seba, na svoju rodinu, dieťa, profesiu, a hoci ju žitá realita psychicky aj emotívne láme, nie vždy dokáže racionálne prijať to, do čoho sa znova a znova s manželom dostávajú. Musí konať tak, aby prežili, žili a udržali svoj vzťah aj za cenu tragických vojnových udalostí v inej krajine.

Po návrate rodiny do Čiech sa čitateľovi prihovára zrelšia, rodinne usadená a v profesii úspešná žena s výrazným mravným a voči žitej realite empatickým profilom, ktorá nezištnou a ušľachtilou pomocou a ústretovosťou pomáha riešiť existenčné ohrozenia iných. Všetko zlé je na niečo dobré a pre rozprávačku to znamená, že nedopustí, kým jej to okolnosti dovolia, aby utečenci z vojnovej Ukrajiny prešli v jej vlasti tým, čo sama okúsila ako cudzinka s dokonalou znalosťou ruského jazyka v cudzej krajine.

Nečakanou a údernou pointou prózy Paní S. je záverečná časť pomenovaná Paní A., ktorá predchádzajúcu sentenciu obmení takto: všetko dobré sa dokáže pričinením človeka, ktorému pomáhajú, premeniť na zlo, posadnutosť, na etnickú nenávisť, na nešťastie a neporozumenie: „Proč Rusové nebombardují i Prahu? Ať hodí bombu na nějakou elektrárnu, aby se Praha zahalila tmou! Aby si lidé museli vařiť jídlo před domy na ohništi! Aby se probudili! Myslím, že jediná bomba by to všechno napravila, narovnala“ (s. 197).

Ľudské nešťastie, nech má akúkoľvek tvár, národnosť, vek, žitý príbeh, nech sa kdekoľvek deje hocikomu spomedzi nás, kto sa ocitne v zúfalstve a bez nahliadnuteľného prieniku do horizontu na svoj návrat k tomu, čo ho robí humánnym jedincom, musí sa pričinením prózy Jany Guljušiny nielen pýtať, ale aj čakať na odpoveď, za akých okolností a kedy sa stretne človek s človekom bez zloby, závisti, nežičlivosti, nenávisti a agresivity.

Rozprávačka Jany Guljuškiny neobchádza to, čo sa oddávna medzi ľuďmi ako overená skúsenosť traduje, keď všetko zlé je na niečo dobré, ale zdá sa, a to jej protagonistka znova prežíva – bude to platiť aj obrátene – všetko dobré môže byť počiatkom zlého v nás a nakaziť tým všetkých a všetko okolo nás.

Gnómickou pointou k prózam vo vydaní Paní S. by mohol byť poznávací verdikt, ktorý sa znova spája s reálnym časom: „ak si neurobíme poriadok v minulosti, ťažko sa nám vykročí do budúcnosti“ ². Objektívne domyslené, práve ľudské deje medzi minulosťou a budúcnosťou nemožno a nedajú sa obísť, či nerešpektovať. Všetko to, čo robí človeka hodným svojho druhu a čo on vykoná, to sa nedá a ani sa nemá a vlastne sa ani nemôže obísť bez hodnotenia činov a ich následkov pre človeka, či už samotného a kolektívneho, etnického alebo kontinentálneho. Čas nič neschová a nič neodpustí. Nemôže, lebo jeho zmyslom aj obsahom je znova človek.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com