Eva Borušovičová: Dokonalé dieťa. Ilustrácie Ivana Šáteková. Bratislava: Slovart, 2023, 108 s. ISBN 978-80-556-6089-9.

Rozprávačka „krpaňa“, ako ju zosmiešňuje jej brat, uvádza čitateľa do starostí svojich rozvážnych rodičov a jej samotnej takto: „Ja viem vždy veci skôr, pretože dokážem naozaj sústredene pozorovať. Všetkým sa zdá, že som najmenšia a ničomu nerozumiem. Ale ja rozumiem skoro všetkému a najmenšia som len v našej rodine. Aj to len preto, že mama s otcom mali najskôr Filipa a až potom mňa. A Filip sa už od narodenia nezmestil do kože, a potom som ja už musela byť dobrá a pokojná, lebo dve také deti, ako Filip, by naši neprežili“ (s. 27).

Z ukážky z textu Dokonalé dieťa je zrejmé, že sa autorke vydarilo štylistické a mentálne zaznamenanie toho, čím si prechádza rodina výstredného chlapčiska v puberte, s čím sa odmietajú rázne vyrovnať o modernej výchove detí poučení a trpezlivosťou obdarení rodičia a čo všetko potrebuje vyrozprávať najmladšia členka rodiny (krpaňa), aby sme tomu porozumeli a nestratili záujem dočítať príbeh Filipovej nezvyčajnej premeny.

Krpaňa má pravdu, a poskytuje na to nemálo dôkazov už počas spoločnej rodinnej cesty z výletu autom, že jej starší súrodenec Filip dokáže byť sebavedomo neznesiteľný, vzťahovo nepoučiteľný a vlastne emotívne aj pragmaticky nezvládaný svojimi nezvyčajne empatickými rodičmi. No Filipova výchova, ktorá je založená na porozumení rodičov a najbližšieho okolia zákonitostiam jeho vývinu, na trpezlivosti, na porozumení a na spoločenskom takte voči jeho výčinom, nemení sa vo svoj očakávaný opak, ale pokračujú jeho zlomyseľnosti, schválnosti s jediným zdôvodnením, prečo to tak je, a to zverejní sám Filip: „Som v puberte. A nemôžete s tým nič robiť“ (s. 12).

A ako to tak býva, napovedá tomu odveká skúsenosť, všetko má dve strany a nič netrvá večne. Zlomovým okamihom v príbehu Borušovičovej pôvabnej historky o jednej rodine a dvoch školopovinných deťoch sa stalo ich stretnutie s Krištofom, nedoceneným mladým vynálezcom, a s jeho netradičnou baterkou nasmerovanou do Filipových očí. Tatkova vyjadrovacia obradnosť, nadhľad, takt aj trpezlivosť sa nedočkali spoločne s maminou učiteľskou zručnosťou, chvíľami aj jej výchovnou ráznosťou, žiadneho účinku, nie to ešte úspechu – až do stretnutia s Krištofom a jeho vynálezom. Ten všetko zmení, no ani z tejto premeny nemá nikto radosť.

V deviatich vtipne komponovaných a spontánne vyrozprávaných komorných kapitolách, kde sa jazykom, štylistikou a premysleným organizovaním napätia aj jeho vtipným uvoľňovaním sa detským objasňovaním toho, čo sa deje okolo zmeneného Filipovho správania aj pri zvýraznení rešpektovaných odborných vedomostí o výchovných, vývinových a mentálnych zákonitostiach, aj o typovo individuálnych predpokladoch v správaní sa školopovinných dievčat a chlapcov, sa čitateľ stáva svojou empatiou voči udalostiam súčasťou detských výčinov a ich následkov. Prirodzene pribúdajú vtipné a dobromyseľne uskutočňované všedné situácie komponované zo správania sa krpane a jej priateľky Petrušky a z karikovaných činov vykonávaných „normálnou“ rodinou počas ich obyčajných dní. Krpanina rodina ich má vyplnené následkami výčinov po premene Filipovho správania sa. Filip je znova výstredný a iný ako jeho rovesníci, avšak svoje okolie tentokrát znepokojuje a terorizuje prehnanou dôslednosťou a iniciatívou v činnostiach, ktoré neprináležia jeho veku a ani možnostiam. Čosi sa muselo stať, aby všetci vo Filipovej blízkosti mohli v rodine, v paneláku, v škole a v jeho blízkom okolí žiť tak, ako to zo skúseností predpokladá zvyčajný telesný a mentálny vývin, vžitá rodinná výchova a správanie sa rodičov ku školopovinným deťom. Všetci vo Filipovom najbližšom okolí si po jeho premene želali, aby sa radšej vrátil k vrtochom svojej puberty, lebo tú, a to všetci vedia, treba v obojstrannom zdraví pretrpieť, lebo ju nemožno preskočiť.

V poslednej, deviatej kapitole Dokonalého dieťaťa „ktorá je posledná, ale zároveň aj prvá z nejakého ďalšieho príbehu“, sa Filipova premena z neznesiteľného pedanta, vlastne tyrana poriadkom a „správnymi“ činmi vyspelého, teda silného chlapčenského ega, posunie ďalej. A to pre autorku Filipovho, Krpaninho, Krištofovho a Petruškinho príbehu znamená, že to, čo je v živote mladistvých človiečikov normálne, konečne sa vráti tam, kde to prirodzene má byť: „Krištof povedal, že s Filipovou energiou treba niečo robiť, aby z neho nevyrástol grázel, a že ak chce, môže mu pomáhať v garáži. A Filip chcel“ (s. 107).

Mladý čitateľ dostal od Evy Borušovičovej jazykový a štylistický dar, príbeh ako návod poskladaný z porozumenia na láskavé, vtipné, nevnucujúce sa hry veľkých a menších na porozumenie, na riešenie trápení s ranou mladosťou a na úsmevné prežitie toho, čo si premena dieťaťa na mladého človeka žiada a nedá sa pre zákony prírody a vývinu preskočiť, ani obísť. Aj preto sa musí s úsmevom premena detstva na ranú mladosť trpezlivo a s rešpektom voči každému jedincovi formovať, či strpieť na úžitok všetkých prítomných.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com