Neda Neždana: Mačička ako spomienka na temnotu. Preložili Marta Kákoni, Vitalij Bella. Bratislava: N Press, 2023. 63 s. ISBN 978-80-8230-180-2.

Autorský text monodrámy vznikol v roku 2015. V roku 2017 sa jeho realizácie s hereckým výkonom Olhy Bojcovej ujalo Chersonské oblastné akademické hudobno-dramatické divadlo Mykolu Kuliša. Predstavenie monodrámy obnovili na materskej scéne v septembri 2022. Slovenské knižné vydanie sa uskutočnilo pod egidou festivalu Pohoda v roku 2023. Úvod do jej slovenského vydania, Boršč osolený slzami v bunkri mykolajevského divadla, opatril Michal Kaščák emotívnou reminiscenciou na svoju prítomnosť na jej chersonskom predstavení. Kaščák detailne opísal komponenty využité na javiskovú scénu predstavenia, aby pokračovala takto: „Olha Bojcova šúpe ešte pred začiatkom vypredaného predstavenia zemiaky. Hrá sama. Monodráma Mačička ako spomienka na tmu je spoveďou o sebe a rozprávaním o tom, čo žila „obyčajná“ žena z okupovaného Donbasu“. Sugestívnu rozpomienku doplnil Michal Kaščák nedivadelným herečkiným ukončením výpovede o drsnej realite v nie tak dávno jej postavou prežitej minulosti a žitej prítomnosti slovami, „Keď Oľga vzápätí ponúkne všetkým boršč, ktorý počas predstavenia navarila, neviem si predstaviť, že mám teraz jesť. Ale funguje to – ľudia idú k mini pódiu, rozprávajú sa, jedia. A o chvíľu aj ja s nimi“ ¹.

Ženská postava v knižnom vydaní monodrámy sa od prvej chvíle premení na univerzálny, zrozumiteľný a nespochybniteľný symbol, ktorý obsiahne v sebe a vo svojom príbehu ženu, matku, pracovníčku, susedu, spolužiačku, kamarátku, rovesníčku a občianku s rovnako univerzálnym menom Ona, aby oslovila prostou a nezáväznou otázkou prítomných: „Chcete mačičku?“ Dospelá ženská postava ponúka mláďatá cudzím, no iba takým, ktorí im uchránia život a ponúknu budúcnosť, keď už nebudú patriť jej. Intuitívne predpokladá, že ona to už nebude môcť pre ne urobiť. Rozprávanie posunuté do roly dôvernej a predovšetkým emotívne autentickej výpovede obsiahla postava Ona svojou prvou otázkou – život ochraňujúcou ponukou – verifikovateľné symboly uložené do národnej histórie aj do personálnych dejín súčasníkov, do reálií z konkrétneho dejinného času, do spoločenských udalostí a do osobných medziľudských vzťahov. Od budúceho čitateľa, nech žije kdekoľvek mimo jej vlasť, očakáva empatiu, porozumenie a primeranú vedomosť o tom, čím žili a ako žijú posledné desaťročia obyvatelia Ukrajiny. Postava Ona nenáhlivo vytvára dramatické podložie svojho príbehu; začne mačiatkami, pokračuje svojou spoločenskou revoltou v mladosti, sústredí sa na svoju úspešnú rodinu, zvlášť na deti a na pokojné spoločné roky, aby do osobnej mozaiky z postojov, činov, názorov a prežitého nevýslovne krutého ruského zajatia vo svojom ukrajinskom meste a vo svojej jej krajine vtiahla čitateľa do reálií, ktorými prechádza jej brániaca sa vlasť. Bez negatívnych emócií rozvážne vypovedá o tom, čo prežíva časť jej národa a čím prechádza jej ničená krajina, aby dala divákovi/čitateľovi vedieť, ako sa skutočnosťou každého dňa začne plniť to pradávne poznanie o tom, keď sa človek inému človeku stáva vlkom. Ona vie, že sa vlkom iba ubližuje, veď s jej krutým osudom sa pohrali tí, ktorých roky denne stretávala a prelomové spoločenské zmeny prežívali súčasne, hoci ich hodnotili odlišne, ale žili v tom istom meste, krajine a hovorili tým istým jazykom.

Postava Ona na svojom osude utýranej ženy v zajatí nepriateľa len vypovedá o tom, čo sama zažila a zázrakom prežila, aby spoznala pôvodcov svojej osobnej krutosti a občianskej pomsty. Vypovedá o sebe a svojej rodine, nesúdi svojich trýzniteľov, to prenechá času a na zváženie svojmu čitateľovi. Ona vie, že všetko raz skončí, ale vie i to, že boli a sú také sily a vojenské či vojnové okolnosti v jej krajine, ktoré ukončili zmysel a hodnoty života, ako je, vlastne bol, aj ten jej. Vojna ho ukradla a zničila tisícom bezbranných, tým bez viny a po slobode túžiacich a brániacich sa obyvateľov, občanov v spoločnej vlasti.

Na prebale slovenského vydania získa čitateľ informáciu, do ktorej sa z látky, tematiky a spoločenskej reflexie súbežne pomestí všetko, čo ho emotívne, poznaním a prežívaním vtiahne do toho, čo ho s postavou Ona ľudsky a humánne, emotívne a existenciálne zbližuje: „Žena z Donbasu varí boršč. Má tmavé okuliare a predáva tri osirelé mačiatka – biele, sivé a čierne. To je všetko, čo zostalo z jej domova, z jej zeme, z jej pokojného sveta po ruskej okupácii“. Ona vie, preto koná, ako koná, že sa za všetko, čo činíme, musia skladať účty a vtedy niet kam uniknúť a ani poddajné a obratné slová ľútosti nenapravia to, čo sa nikdy nemalo stať.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com