Roman Holec: Kniha o čítaní. Čítanie o knihách. (Kto, čo, kde a prečo čítal v „dlhom“ 19. storočí na Slovensku). Bratislava: Marenčin PT, 2022. 364 s. ISBN 978-80-569-0849-5.

Výzva, ktorá začína príkazom, povedz mi, čo čítaš, je osobne ladená a pozná ju ten, kto bol oslovený, či vyrušený pri tejto intímnej záľube alebo profesijnej činnosti. Knihy a ich autori sú svet vo svete, ktorý sprevádza množstvo odlišných osobných príbehov a rozličných spoločenských udalostí. No a tie im spoločne pripisujú, alebo ich opisujú, nie raz ich (do)vymýšľajú a šíria tí, ktorí sa s nimi zblížili s premysleným zámerom, nech na to mali akýkoľvek podnet. Napokon, ako napísal autor publikácie Kniha o čítaní. Čítanie o knihách, Roman Holec, „čítať knihu si vyžaduje častokrát veľa námahy a času“ (s. 7), tak prečo nevstúpiť zvedavým oslovením do súkromia toho, kto číta a zaujíma sa o knihy aj preto, že porozumie a prenikne do ich jedinečného sveta zo slov.

Keď v dejinách spoločnosti, techniky, vzdelávania, kultúry a zvlášť umenia nastal moment, že bol prístupný spôsob, ako tlačeným slovom bolo možné osloviť, sprostredkovať aj šíriť poznanie a príbehom, veršom či odbornou informáciou zaujať na to pripravenú časť spoločnosti, kniha sa menila na pomocníka a ústredný predmet, ktorý objasňoval okolnosti, príležitosti a naznačil možnosti, ako zužitkovať v reálnom a širšom spoločenskom živote to, čomu sa autor, a tá-ktorá kniha témou a svojím obsahom venujú. Kniha od svojho vzniku pojala do seba a odovzdávala vytlačené a zaznamenané správy a príbehy pre tých, ktorí sa vedeli vysporiadať svojimi osobnostnými danosťami, vedomosťami či sociálnymi možnosťami aj skúsenosťami s ich témou a obsahom.

Kniha svojím vznikom premenila a rozšírila sociálne zázemie v dejinách kultúrnej spoločnosti aj o nové „profesie“: tlačiar, vydavateľ, inštitúcia, v ktorej ako print vzniká, ďalej autor, čitateľ, či spôsoby na jej šírenie v spoločnosti. A to všetko najmä preto, aby sa ich spoločným pričinením prirodzene udomácnilo, šírilo a bolo prístupné vzdelanie v spoločenskom systéme, aby svojou dostupnosťou zovšednela príležitosť vzdelávať sa, vedieť písať a kultivoval sa záujem o čítanie. Pripomenuté emancipačné schopnosti sa na počiatku zaradili medzi súčasti dobových spoločenských výsad. Neskôr profilovali vzdelávací systém ako zovšeobecnenú spôsobilosť a ovplyvnili zázemie a hodnotu vzdelávania tak, aby z nich mali osoh spoločnosť a ňou iniciované spoločenské vedy ako zázemie podporujúce nadanie a zručnosti jednotlivca, ako aj členov v sociálne pohyblivom a záujmami, spôsobilosťou a schopnosťami mozaikovito rozloženom spoločenstve.

V súhrne plynúceho času a prirodzene napredujúceho vývinu v spoločenských systémoch to bol vždy čas, čo napomáhal a svojím pričinením potvrdzoval nezastupiteľný význam, prínos, úžitok a hodnoty prinášané knihou. Čas sa spojil s tými, ktorí ju dostupnými spôsobmi šírili vo svojom sociálnom zázemí a v širšom spoločenskom prostredí. Čítať knihu znamenalo vedieť nielen čítať a porozumieť prečítanému textu, ale mať schopnosť odovzdávať jej obsah a myšlienku ďalej, doceniť jej poznávaciu, ale predovšetkým umeleckú jedinečnosť a výnimočnosť. Roman Holec ¹ v tejto súvislosti poznamenal, popri spôsobilosti vedieť čítať, porozumieť čítanému textu a mať vypestovaný záujem o čítanie, aj individuálne si utvárať literárny aj estetický vkus a osvojovať si poznávaciu hodnotu čítaného textu. Autor publikácie dôvodí príkladmi aj odkazmi, ako sa v dejinách knihy utvára jav a proces označený ako kultúra čítania. Kultúra čítania precizovaním svojich metód a techník, ale aj funkcie sa pričinila o to, ako sa formoval autentický, teda aj jedinečný, ba až neprenosný vzťah vznikajúci medzi čitateľom a umeleckým druhom, žánrom či autorským, esteticky a poeticky vyhraneným typom umeleckého artefaktu v jednotlivých etapách (histórie a dejín) umenia ako výrazového a významového nástroja na prijímanie a reflektovanie spoločenskej prítomnosti.

Kulturológia pojala do svojho výskumného záujmu všetko, čo súvisí v dejinách kultúry s knihou a jej tvorcom, s jej prítomnosťou v histórii, užšie v dejinách konkrétnej spoločnosti. V Holecovom autorskom záujme ide o rekonštrukciu „historického procesu“ sústredeného na knihu a jej tvorcu v európskych a slovenských jazykových, ideologických, etnických, mravných a praktických úkonoch, ktoré sú potrebné na jej vznik, ako aj na šírenie a kultivované čitateľské aj poučné recepčné pôsobenie. Súhrn týchto aktívnych reálií sleduje Holec „v tzv. dlhom 19. storočí, ktoré začína koncom 18. a končí začiatkom 20. storočia“. ²

Autorský zámer Romana Holeca, pričom on sám na to upozorňuje svojho čitateľa, sa sústreďuje na východiská osobného profesijného záujmu, čo znamená, že si počína predovšetkým ako historik. Roman Holec voči tematike a problému svojej publikácie, tie sú paralelne sprítomnené, potrebné (literárnovedné, socio-kultúrne ai.) špecializácie zahrnuté do spoločenských vied akceptuje, ale nezapája ich do epicentra svojho poznávacieho zázemia, teda do rekonštrukcie ním sledovaného procesu a do pôsobenia knihy a jej autora, do čítania a do profilu čitateľa v slovenskom spoločenskom prostredí tak, aby vo svojej stratégii upozorňoval na dosah knihy do širších národných postojov. So zaujatím a za výdatnej pomoci literárnej histórie sa vyrovnáva s personálnymi reáliami predovšetkým v martinskom národnom, ideologickom a intelektuálne vyhranenom, ba až hodnotovotvornom spoločenstve na prelome dvoch storočí. Spôsobila to skutočnosť, že sa do dobového martinského národného centra sústredili také osobnosti slovenskej spoločnosti, ktoré utvárali akceptované „normy“ a „spôsobilosti“ na šírenie jazykového, vzdelaním pripraveného a národne aktívneho spoločenstva, aby sa jeho pričinením ujalo a šírilo presvedčenie, „kľúčový v dejinách knižnej kultúry je čitateľ“ (s. 15). Práve ním je rozvíjaná jazyková dostupnosť čítaných textov: „Čítalo sa preto po česky i po rusky (…) dobrá znalost nemčiny a maďarčiny (..), tieto štyri jazyky sa stali pre slovenských čitateľov mostom do literárneho sveta“ (s. 17).

Na vytvorenie a presadenie poznávacieho mosta do akceptovaného literárneho sveta, okrem aktívneho čitateľa, museli byť prístupné umelecké texty, ktoré sprevádzala (ne)akceptovaná, (ne)podporená spoločenská a zvlášť individuálna podpora a zvýraznená personálna funkcia v prístupe k porozumeniu hodnoty, užitočnosti a zvlášť funkcie čítaného textu. Autor publikácie, aby sa nenarušila ním rekonštruovaná predstava o knihe, vyratúva to, čo sa (masovo, tendenčne, výchovne) v ním sledovanej dobe a na kontinente masovo čítalo, vedome šírilo a tendenčne podporovalo: „katechizmus, kalendár, nábožné spevníky (…), prevládali mravoučné, didakticky zamerané výchovno-vzdelávacie diela, lebo čítanie malo v osvietenstvom duchu vzdelávať, poučovať, zdokonaľovať čitateľa“ (s. 17). No a tento zámer si prirodzene, ale predovšetkým funkčne a prakticky žiadal, aby tí, čo s knihami prichádzali do kontaktu sa prispôsobili a rešpektovali zaužívanú prax, ňou „knihy sa delili do rôznych kategórií“ (s. 36). Autor popri stave, prostriedkoch a praxi šírenia kníh na našom území v 19. storočí upozorňuje na to, že všeličo komplikovala aj jestvujúca sieť, typ a dostupnosť dobových knižníc či kníhkupectiev. Prekážkami pri masovom šírení knihy a pri jej druhovom, žánrovom, tematickom a poetologickom vyhraňovaní sa objektívne pôsobili azda najvyhranenejšie, „slabá slovenská literatúra“ a krehké prekladateľské zázemie v sledovanom storočí (s. 16).

Napriek objektívnym historickým a spoločenským danostiam sa slovenský čitateľ, popri didaktických príbehoch, zoznámil v autorom rekonštruovanej dobovej kultúre čítania, popri tendenčne šírenej spisbe, s verneovkami, K. Mayom, „románovými freskami“ H. Balzaca, V. Huga, L. N. Tolstého, F. M. Dostojevského, K. H. Machu, neskôr s textami E. Zolu, A. Pockodyho, M. Jókaia, C. Doyla… Pôsobivými kapitolami Holecovej publikácie sú tie, ktoré sa sústreďujú na literárnohistorický a kulturologický, na ideologický a nacionálny, na generačný a intelektuálny, na hodnotový a mravný a vo svojej podstate aj na (martinský) rigorózny prístup k tomu a k tým, ktorí vo svojom spoločenskom prostredí premyslene zverejňovali a šírili to, čo čítali a dôvodili, prečo to čítali.

Schému čitateľ a text, text a jeho funkcia približuje autor publikácie na počínaní si a na tom, ako svoju personálnu, nazeraciu a hodnotovú vôľu v martinskom prostredí uplatňoval S. H. Vajanský. Roman Holec sa otvorením a lustrovaním dobového materiálu zo zázemia literárnej histórie, svojím výkladom a interpretačným návodom sústreďuje na objasnenie Vajanského prístupu k osobnosti, tvorbe a k próze I. S. Turgeneva, predovšetkým k románu Otcovia a deti. Objasňovaním zázemia okolo prijímania a hodnotenia Turgenevovho románu sa monumentalizuje spoločenská, autorská, hodnotová a hodnotiaca autoritatívnosť Vajanského, ale aj spoločenský presah a kultúrny dosah martinského intelektuálneho zázemia voči konkrétnemu literárnemu textu a jeho slovenskému čitateľovi. Túto okolnosť, teda Vajanského auru, podporili tí, ktorí dôverovali téze, podľa ktorej, „dobré knihy mali zušľachťovať dušu i srdce a rozširovať duševný obzor“ (s. 93).

Ruská literatúra, čítanie v pôvodine a praktikované rusofilstvo mali v danej dobe v martinskom prostredí neprehliadnuteľne pevné a kultivované spoločenské zázemie (rusofili, meštianska kultúra, obyčajní ľudia) (s. 114), ktoré sa formovalo, prejavovalo a odovzdávalo do čitateľského prostredia ako návod na odporúčanú ruskú klasickú umeleckú literatúru pre slovenského čitateľa (A. S. Puškin, L. N. Gogoľ, I. S. Turgenev, A. P. Čechov, M. Gorký) (s. 108). Z poľskej umeleckej spisby si podporu získali historické romány H. Sienkiewicza a W. Reymonta. Z domáceho literárneho prostredia to boli romány J. M. Hurbana, S. H. Vajanského a poézia P. O. Hviezdoslava. Vo výrazne pozmenených slovenských spoločenských reáliách na prelome dvoch storočí sa do pozornosti čitateľov dostávali mladí, noví, generačne mladší autori realistickej poetiky aj estetiky, predovšetkým vyznávači moderných poetických smerov. No a to je už Holecova náučno-výkladová sonda do zázemia generácie nastupujúcej do umeleckého a spoločenského života v novom storočí a po zmenách v geopolitickom formovaní kontinentu.

Vstup do prvých desaťročí 20. storočia mení mapu európskeho kontinentu. Pozornosť si žiadajú politické či ekonomické pohyby a nimi iniciované a históriou neprehliadnuteľné prelínanie sa spoločenských, ideologických a politických udalosti; ich sprítomnením odlišne akceptované nové hodnoty v modernom, autenticky utváranom kultúrnom prostredí nových národných spoločenstiev.

Pričinením sa zmenenej spoločenskej reality, uplatňovaním aktuálnych politických aj ekonomických praktík sa v slovenskom prostredí a v novom štátnom útvare výrazne mení prístup k ideologickým a hodnotovým nástrojom na riadenie spoločnosti. Napokon, v súlade s novými spoločenskými ambíciami a ideovými nastaveniami sa práve takto v spoločenskej praxi uplatňuje, zhodnocuje a podporuje predstava o žitej skutočnosti. Zmeny a ich účinkovanie objasňuje výmena ideologických, národných, kultúrnych, ale predovšetkým voči „novej“ realite, vzťahom, pravidlám uplatňovaným v spoločenskom, medzinárodnom a územnom prostredí aktuálne zvolený postup voči podporovanej praxi voči kultúre a umeniu a ich tvorcom. Jeden z neprehliadnuteľných následkov spočíva v generačnom, nazeracom a hodnotovom utlmení ambícií, ktoré odsúvajú martinské „prostredia“, jeho tvorcov a reprezentantov do úzadia, a to nielen v ich prístupe ku kultúre a ku knihe. V tejto súvislosti venuje Roman Holec pozornosť priekopníckej spoločensko-sociologickej práci Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra z roku 1920.

Po kapitole Nové storočie nasleduje pôsobivý prehľad, výklad a interpretovanie tých okolností a súvislostí, ktoré ponúka autor v časti „Čítanie“ obrázkov, ktorou sa rozširuje nielen spoločenské a personálne zázemie venované v publikácii umeniu slova, ale rozširuje sa o hodnoty obrazového a výtvarného umenia o to, čo sa „číta“ zrakom. Táto zručnosť a spôsob komunikácie si žiadajú v nových tvorivých možnostiach a výrazových príležitostiach, ktoré sú sprostredkované inonárodným poznaním spoločenských a kultúrnych ambícií adresovaných záujmom náročného príjemcu umenia a čitateľa knihy. V súhrne sa odkazuje na vzdelaného, aktívneho a voči novým výrazovým a zobrazovacím podnetom empatického, experimentom v umení nakloneného a predovšetkým rozhľadenosťou a vkusom pri výbere a čítaní umeleckého textu tolerantného príjemcu.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com