Koľko je v nás človečiny a ľudskosti
Gorokhova, Elena. Vlak do Moskvy. A train to Moscow. Preložila Daniela Tomašáková. Bratislava: Aurora, 2023. 287 s. ISBN 978-80-8250-085-4.
Kurkov, Andrej. Sivé včely. Z ruštiny preložil Ján Štrasser. Bratislava: Slovart, 2023. 310 s. ISBN 978-80-556-5749-3.
Puzik, Valerij. S láskou, otec. (Z ľubovju – tato!) Listy, ktoré napísal otec synovi počas vojny. Preložil Patrik Oriešok. Bratislava: DAJAMA, 2023. 208 s. ISBN 978-80-8136-159-3.
Sencov, Oleg. Marketér. Artforum, 2020. Překlad: Ján Štrasser. ISBN: 9788081502910.
Sevruk, Alexej. Evropanka. Historky z Polesí. Epiloque Tereza Chlaňová. Praha: Agro, 2023. 254 s. ISBN 978-80-257-4230-3.
Žadan, Serhij. Internát. (Інтернaт, 2017). Preložil Ondrej Hubinský. Žilina: Absynt. Edícia 100 %, 2023. 272 s. ISBN 978-80-8203-400-7.
Život má komorný príbeh
Kým sa ktokoľvek začíta do textu Vlak do Moskvy, nemôže obísť tie pomôcky, ktoré pre neho nachystali vydavateľ a autorka textu Elena Gorokhova. Reklamne zapôsobí na obale knižného vydania odkaz inej spisovateľky, ktorá text označuje za „očarujúce, dojímavé, úchvatné“ čítanie, no a ono to také čítanie nie je, keď sa čitateľ neuspokojí s nenaplnenou ľúbosťou, nežne navíjanou niťou citov od detských čias protagonistky až po jej zrelú a úspešnú dospelosť. Pritom čitateľ v európskom spoločenskom prostredí určite hlbšie pozná a má vedomosti o spoločenských a politických reáliách obdobia, do ktorého ho uvádza Vlak do Moskvy svojím podtitul: „román. Dráma v štyroch dejstvách“, Nuž, ak nič iné, je to „informačný“ genologický zmätok uvedený pod názvom textu Vlak do Moskvy. Limitujúci a zmierlivý bude dosah jeho účinku, keď sa čitateľ dozvie, že je text „venovaný Marine Malcevovej, významnej ruskej herečke“. Iniciačný podnet na vznik textu objasňuje autorka v Poďakovaní: „Tento román by nevznikol bez mojej sestry Mariny, ktorej rozprávanie o Ivanove, divadle a herectve položili základ tohto príbehu. Túto knihu venujem práve jej“ (Gorokhova, 2023, 287).
Kompozične je text rozčlenený do štyroch „dejstiev“: Ivanovo, Moskva, Leningrad, Ivanovo-Leningrad a bez dvoch, do päťdesiatich kapitol. Príbeh sa s neliterárnym a literárnym časom ruskej a sovietskej spoločnosti nezaťažuje, zastupuje a iba ho ilustruje myslenie a činy generácií ruských ľudí, ktorí postupne vstupujú do života protagonistky Saše, jej rovesníkov z detstva, Marika a Andreja. Pozorný čitateľ zachytí letmé odkazy na prvú svetovú vojnu, októbrovú revolúciu, druhú svetovú vojnu a na roky, ktoré žije krajina vedená Stalinom a udomácnenými mocenskými nástrojmi zasahujúcimi do života jednotlivca aj rodín, do nasledujúcich rokov a do spravovania rozsiahlej krajiny.
Tým, že sa príbeh sústredil na osobný príbeh dievčaťa Saše od jej detských rokov v Ivanove, vyvrcholí jej odletom v zrelom veku za oceán, možno predpokladať na vrchole jej umeleckej kariéry dosiahnutej vo vlasti, do Ameriky za rodinou utajovaným strýkom Koľom, ktorého herečka pozná z jeho vojnových denníkov ukrytých na povale ivanovského domu.
Ústredný pôdorys príbehu v Ivanove sústredil a nechal do príbehu chvíľkovo vstúpiť vzorku generačného myslenia a konania ruských a sovietskych ľudí v prvej polovici minulého storočia, transparentne predovšetkým do postavy Sašinho deda: „Zachránili sme svet, Sovietske Rusko, prvý socialistický štát, pod Stalinovým vedením zachránilo celý svet“ (Gorokhova, 2023, 286), ale aj do roky schovávaných Koľových denníkov z frontu: „Naším hlavným cieľom je zabíjať ľudí, lebo inak títo ľudia zabijú nás“ (Gorokhova, 2023, 245). Koľa je pre deda zradca, čierna ovca rodiny, jej hanba, nedal sa zabiť na fronte, nie je hrdina, repatriačnými postupmi odchádza do Ameriky s poznaním, že „bol hrdinom v krajine, ktorá ho zradila“ (Gorokhova, 2023, 250). Typový, profesijný a osobnostný prierez ivanovskej rodiny predstaví protagonistka takto - „Saša vie, že nech sa stane čokoľvek, keď bude mať osemnásť, bude herečka (...). Saša bude predstierať, že chce byť inžinierkou ako dedko, alebo lekárkou ako mama, takže nikto nebude nič tušiť, kým neskončí desiatu triedu a neodíde do Moskvy študovať herectvo“ (Gorokhova, 2023, 26–27). Spoločenských, politických, systémových a vzdelávacích dobových reálií a ilustračne pripomenutých odkazov v texte je viacero, odkazujú na drakonickosť doby, ale aj na jej spoločenský presah a dosah do vzdelávacieho systému päťdesiatych a šesťdesiatych rokov v sovietskej spoločnosti: „Tieto mená chýbajú v učebniciach literatúry a dokonca aj v katalógu celej knižnice v Ivanove (...), lebo písať o témach, ktoré sa netýkali socializmu (...) úspechov robotníkov, čo bolo z komunistického pohľadu zjavne sebecké a individualistické“ (Gorokhova, 2023, 17). Autorkina licencia na „politikum“ všeobecného nazerania na sovietsku spoločnosť druhej polovice minulého storočia sa dostala do myslenia školáčky v Ivanove, a to pozorný čitateľ najskôr neprijme s dôverou voči histórii a vyrozprávanému príbehu.
Sašin životný príbeh je dedikovaný sestre autorky textu, a ona beletrizuje to, čo jej sestra herečka poskytla zo svojich spomienok na život v Ivanove, kde sa narodila, v Moskve, kde študovala vo Vachtangovovej hereckej škole a v Leningrade, kde sa presadila svojím umením vo Veľkom divadle. Saša má aj svoj komorný príbeh, naplnený detskou láskou k Marikovi, tajomstvom jeho tragického úmrtia a všakovakými skúsenosťami pôvabnej herečky v jej profesijnom prostredí a zrelou nenaplnenou láskou k Andrejovi, ktorý bol pri úmrtí Marika aj svojho otca, no keď sa rozprávanie príbehu k nemu vráti, je v represívnych službách štátu a je to on, kto pripraví a najskôr aj zaplatí osobnú daň politickému systému svojej krajiny za vycestovanie Saše do Ameriky za strýkom Koľom.
Rozprávanie o detstve, mladosti a zrelej dospelosti ivanovskej Saše je čítavý príbeh o rozhodnutí a pevnej vôli stať sa herečkou a svojím umením osloviť publikum, no ponad to všetko, čo jej život ponúkol, dal aj vzal, prečnieva Sašino hľadanie odpovede, či je a za čo má aj ona vinu v činoch, postojoch, ktoré si jej osobná skúsenosť so životom vyžiadala, aby dosiahla, čo chcela, aby sa svojím umením presadila. Saša hľadá v zrelom veku odpoveď aj na to, prečo sa vina z Marikovej smrti uchováva v jej pamäti. Napokon sa výber predmetu vlak do názvu textu mení na stratégiu autorky, vlak má symbolickú povinnosť odnášať všetko v čase kamsi, inam, no práve on, vlak, dokáže navrstvovať v čase a jeho plynutí tie otázky a také odpovede, na ktoré sa nevypláca hľadať alibistické odpovede.
Azda všetkým známou, no naisto odvekou sentenciou treba s porozumením prijať svojrázne literárne postavy zo Sencovovej (1976) knihy jedenástich próz Marketér (2020). Vstup na zoznámenie sa s autorom a jeho občianskym príbehom podporil v slovenskom vydaní Mirek Tóda skúsenosťou: Ten moment prirovnáva k filmu Matrix (Tóda, 2020, 7–9). Tóda predstavenie autora doplnil osobnou skúsenosťou a odkazom na jeho poviedkový súbor tým, že vydanie Marketéra vymedzuje ako Sencovovu autobiografickú knihu zo študentských časov (Tóda, 2020, 9), čo upresní ďalej o to, že Oleg Sencov „napísal ju vo väzení, ale hovorí, že takto by ju napísal kdekoľvek“ (Tóda, 2020, 9) a napokon dopĺňa osobný príbeh Olega Sencova a poviedok sústredených pod symbolický názov Marketér o informáciu: „Na Ukrajine vydali jeho zbierku poviedok v období, keď sa dostal na slobodu“ (Tóda, 2020, 9).
Poviedky zovrie do „vzťahového“ a „významového“ celku každá autorova tematická mikrozložka, ktorá sa v jeho stratégii zúčastnila na tematickom a poznávacom univerze a na vytvorení autorskej, dá sa predpokladať aj širšie zamýšľanej generačnej výpovedi o čase, dobe, spoločnosti, reáliách a o pamäti nasmerovanej do povedomia o sebe samej nielen desaťročím svojho narodenia, ale predovšetkým tým, čoho sa jeho generácia stala aktívnou súčasťou od raných deväťdesiatych rokov. Na desaťročie a jeho roky odkazuje Sencov prostredníctvom rozprávača, ktorý má výrazný, humánne sprítomnenými emóciami navodený personálny detail na výber zámeru, postupu a prostriedkov, ako úspešne žiť, alebo ide o transparentný (zovšeobecnený) jav, ako prežiť v rozkolísanom systéme hodnôt, príležitostí a neudržateľných ambícií. Napokon rozprávač „vie“, život je len jeden, aj preto Sencov smeruje mozaikou mikrotém (jeden príbeh za všetky) k dostredivému miestu, ako konať tak, aby postava, to je jedno, aký má spoločenský štatút, stála na slnečnej strane všedného dňa a svojho života.
Sencovov výber „poviedkového“ desaťročia má neprehliadnuteľné podnety vo fungovaní štátnej a spoločenskej sústavy, teda systému, do ktorého patrili Ukrajina a ďalších pätnásť národných spoločenstiev bývalého zväzu, no i to, ako Ukrajinka sa so zmenami a praxou otvorenej krajiny nielen denno-denne prakticky zoznamovali, ale v nej musel jej obyvateľ (pre)žiť. Sencovova mužská postava od jej šestnástich po tri desaťročia osobných dejín absolvuje, a to doslova to, čím žilo základné školstvo, vysoké školstvo, kto a aké boli spoločenské návyky, správanie sa, ambície žiakov a študentov, ako sa dalo úspešne sa presadiť aj zničiť sa po absolvovaní, v tomto prípade ekonomického a manažérskeho akademického vzdelania, v chaoticky pôsobiacej spoločnosti, ktorá sa zmietala v nefungujúcom správnom a ekonomickom systéme. Spoločenské, riadiace, právne, hodnotové a správne novoty rozvrátili krajinu aj životy „malých“ ľudí. Sencovovi ide o tých, ktorí sa nedostali do funkcií a k zdrojom príjmov tak a do takých, aby nemuseli hľadať chodníčky k peniazom, k prežitiu a k odvahe prekročiť tieň tradície vykúpanej v alkohole, násilí, neúcte k sebe a k budúcnosti spoločnosti.
Rozprávač rekonštruuje prostredníctvom svojej vekom sa meniacej mužskej postavy (jeden za množstvo rovnako zmietaných a neúspešných aj bezbranných rovesníkov a súčasníkov) to, ako žila a ako sa žilo ľuďom na Ukrajine, keď spoločnosť nechránila svojich občanov, ako sa jednotlivci zúfalo a za každú cenu chceli udržať nad sociálnym ponorom a jeho krutým dnom, ako konečne nájsť dôstojné zázemie na vlastnú existenciu.
Jemná satira, odstup, nadhľad, úsmev, odkazy na viaceré literárne podobenstvá z iného čítania, ale aj obnažovanie nátury ukrajinského človeka, jeho zúfalého úsilia mať osobný dôstojný život, neživoriť, dôverovať svojmu vzdelaniu, udržať si partnerský vzťah, jednoducho prekročiť tieň oddávna náturou tradovaného a prežívajúcej tradície, to všetko necháva prekonávať svoju postavu odlišovanú v poviedkach len meniacimi sa desaťročiami jej osobného života z raného nadšenca po zrelého, prežívajúceho jednotlivca. A to sú tie ustálené spoločenské, užšie univerzálne ľudské prototypy, ktoré Sencov s empatiou znalca neliterárnej reality vnáša do čítania pôvodnej národnej literatúre. Napokon senzibilne musí účinkovať jeho poviedkový súbor v jeho kultúrnom spoločenstve neláskavým pohľadom na neláskavú skutočnosť v dobe, ktorá dravo, kruto, ale vyrvalo hľadá svoju inú budúcnosť.
Život medzi snom a skutočnosťou
Priestor – vojensky podelená a etnicky rozdelená súčasná Ukrajina. Reálny čas odkazuje na rok 2014 a na tri roky, ktoré po ňom nasledujú. Literárny čas sa riadi prírodným časom a tým, ako si ho osvojujú zákonitosti samotnej príroda, aby život bol ochránený a uchovaný v súlade s jej pravidlami vzniku a zániku. To neznamená, že sa do neho nevstupujú dejinné, spoločenské reálie z minulého storočia ani realita krajiny, ktorá je tretí rok vo vojne, jej územie je podelené podľa toho, kto a čia armáda ho ovláda (naši, urkoši, ukrajinská atď.). Príbeh Sivých včiel sa sústredil na vojnový život Sergeja Sergejiča, bez dvoch rokov na päťdesiatnika, invalidného dôchodcu, ktorý prišiel o zdravie v bani. Sergejič má sklony starca a povahu zaťatého zemitého človeka, ktorý dôkladne rozumie životu na vidieku, no on si ho sústredil do jediného spoločenstva, do včiel v šiestich úľoch. Nežičlivé okolnosti jeho súkromia spôsobili, že včely sú všetkým, čo vlastní a čomu je oddaný, znamenajú všetko, prečo je ochotný vykročiť do vojnovej prítomnosti, okúsiť jej spôsoby, prekážky, krutosti, aby sa sústredil znova na to jediné, čo život dáva, chráni, uchováva, na včelie spoločenstvo. Sergejič mal rodinu, manželka Vitalina, vyrastala v meste, a dcéru Angeliku, a tak je akosi pre stratégiu textu určujúce, že od neho a z dediny ušli do mesta. Vzťah, zodpovednosť, emócia a úžitok z včiel prevyšujú Sergejičovo osobné trápenie, pocit osamelosti a vlastne, vďaka včelám, aj určujú jeho bludárstvo po krajine, ktorá na každom kroku svojim obyvateľom chystá prekážky a nemá zábrany ohroziť, či zobrať im život. Rámcovanie Sivých včiel vytvorila neliterárne skutočnosť Ukrajiny, vnútorné priestorové bloky vytvorilo marcové putovanie Segejiča so šiestimi úľmi za teplom, rozkvitnutou jarnou prírodou a za tichom, aby jeho včely mohli konečne vyletieť z úľov a robiť si svoju prácu. Med je Sergejicova spoločenská, ekonomická aj kúpna sila, aby prežil medzi ľuďmi, žičlivými, prešibanými, ochotnými, nebezpečnými, ale vždy ľuďmi v jeho čase a v jeho krajine.
Sivé včely Andreja Kurkova (1961) sú včelie úly, istota na život vytvorená ľuďmi vo vojne, kde život človeka tak mnoho neznamená a nikto nemá na čele napísané, že zostal človekom. Sergejič ním je, pamätá si, sníva, obetuje sa, prežíva želané, ale aj to, čo mu nie je dožičené v spánku, pomáha iným bez úskokov, ale napätie udržiavané vojnou a zradným tichom ho od včiel nasmeruje do ďalšej dediny k predavačke Galine, k vojnou narušenému mladému mužovi, k včelárovi Arťomovi a jeho rodine, ktorá si okúsila všetky prieky, násilie aj smrť od tých, ktorí majú moc „tu a teraz“, tú politickú a vojenskú na slnečnom Kryme.
Sivé včely sú, skôr či neskôr, iba mŕtve včely, človekom nachystaná vojnová nástraha na ohrozenie Sergejičovho života: granát do zdravého úľa vložila zloba, zákernosti ozbrojených mužov v uniformách a neúcta k životu bezmenných a bezbranných.
Šesť úľov a ochrana života včiel sú dostredivým filozofujúcim aj existenciálnym symbolom prostého robotného života v jeho podstate a význame, sú prejavom sily prírody, jej nenarušiteľných zákonov vzniku a zániku, osohu a potreby, či až podmienky na ochranu života, ktorý bol človeku iba raz darovaný. Sergejič precestuje za rozkvitnutými stromami rodnú zem, okúsi zo skutočnosti všetko, čím jeho krajina žije, vo veľkom oblúku času, ročného obdobia, priestoru, typov postáv, spôsobov ochrany aj neúcty k človeku a životu zažije doslova všetko, čo zachytáva podstatu toho, čo sa dokáže sústrediť na objasnenie pojmu národ, ľudia, človek. Sergejič má pamäť, má city, má tie osobnostné danosti, ktoré naznačujú, že ak má život po vojne pokračovať, musí sa takýchto Sergejičov nájsť viac ak nie hneď veľa. Sivé včely sú román jedného muža vo vojnovom čase, román so silným príbehom, rozprávanie s rešpektom voči poslaniu a hodnotám, ktoré utvorili rozprávanie o istote, o tom, že dobrý človek aj v zlej dobe žije a prežije.
Čitateľ v pomaly plynúcom, rozkošatenom rozprávaní nasýtenom detailami vo všakovakom, sebazáchovne rotujúcom mikrosvete príjme s uznaním a porozumením autorovu stratégiu, na čo a prečo prináša rozprávanie osamelého muža stredného veku z opustenej, ale vojnou nezabudnutej dediny, prečo jeho príbeh vznikol a komu je určený.
Sivé včely sú z vôle človeka hynúce a seba aj jemu nebezpečné tvory, ich život sa odvíja ako rozkošatené, nenáhlivé a do detailu obnažené rozprávanie vďaka jedinej putujúcej postave tam, kde život ešte má prirodzené zákonitosti na prežitie a spolupatričnosť všetkého so všetkým, Najskôr práve preto sa reč, sny, spomínanie, stretávania a rozhovory Sergejiča s ďalšími postavami, ktoré mu na ceste s úľmi pomôžu, alebo on je nápomocný im, vždy sústredia z prirodzenosti a podstát pokojného života iba k tým podstatným dejom obyčajného robotného života a jeho ukončenia. Sergejič uvažuje vďaka včelám o tom, či ešte človek obstojí v žitých vojnových podmienkach na uchovanie podstát, teda zákonitostí ľudského života. Aj preto vojnou sužovaný človek „Sergejič, bytosť rozumný a neokrídlená“ (Kurkov, 2023, 130) „sa nebál, že ho vojna pripraví o život. Vojna v ňom vyvolala akési nepochopenie a náhlu ľahostajnosť k všetkému, čo ho obklopuje“ (Kurkov, 2023, 7). Večný človek Sergejič si uvedomuje: „V krajine sa dačo pokazilo, pokazilo sa v Kyjeve, tam, kde nikdy nič nie je v poriadku. Pokazilo sa to až tak, že po krajine sa ako po skle rozbehli bolestivé praskliny a z nich vytryskla krv. Začala sa vojna, ktorej zmysel Sergejič už tri roky nechápal“ (Kurkov, 2023, 23). Pre neho aj súčasníkov na obidvoch stranách vojnovej línie to znamená porozumieť a rešpektovať aj v neprirodzených okolnostiach to, čo dokážu zdravé, poletujúce, zákony svojho spoločenstva a života dodržiavajúce – včely. Pre ne i pre človeka pritom platí jediný zákon prečnievajúci ponad plynúci čas, to je ten o začiatku a konci všetkého a všetkých, teda „človek má buď žiť, alebo ležať v hrobe“ (Kurkov, 2023, 17), lebo len tak je reálny, možno aj pravdivý začiatok a koniec aj jeho život, o ktorom, vždy nerozhoduje sám a jeho podoby si nevyberá vždy iba dobrovoľne.
Na prebale Žadanovej prózy Internát upozorňuje vydavateľstvo Absynt čitateľa, „V edícii 100 % prinášame strhujúce príbehy o veľkom a rozmanitom svete, v ktorom sa spoločne snažíme žiť“. Mysliac na Žadanovu prózu Internát, vydavateľstvo svoj prísľub naplnilo.
Spoločensky, kultúrne a tvorivo multifunkčný Serhij Žadan (1974) (Hvorecký, 2023, 22: V próze Internát upozornil Hvorecký na dostredivé kompozičné postupy: „Žadan hodnoverne a do detailov vykresľuje expresionistické apokalyptické scény putovania, ktoré raz pripomenú Stalkera, inokedy westerny aj akčné sci-fi, vidno, že distopiský priestor je autorov nový domov“) nie je v českom a slovenskom literárnom prostredí nováčik. Pochádza z mesta Starobiľsk v Luhanskej oblasti, vyštudoval germanistiku na Charkovskej univerzite, pôsobí v Charkove. Medzi jeho občianskymi aktivitami sa po februári 2022 posilnila humanitárna pomoc pre obyvateľov a získavanie prostriedkov pre ukrajinskú armádu (Z autorského portrétu Serhija Žadana v slovenskom vydaní prózy Inzerát).
Priestorový pôdorys „príbehu“ krátkozrakého, utiahnutého, dobráckeho učiteľa ukrajinského jazyka spočíva v jeho nadľudskom úsilí splniť sľub a dopraviť do dedovho domčeka z neďalekého mesta synovca v tínedžerkom veku, ktorý žije v internáte pri železničnej stanici. Do drsného príbehu jednotlivca obstojí voči nemu čitateľova dôvera, záleží na tom, že je učiteľ stredného veku, že účinkuje ochranne pri jeho pohybe medzi znepriatelenými vojskami a tradovanou dôverou k ľudom tejto ušľachtilej profesie skutočnosť, že si vojnové okolnosti žiadajú aj, či práve od neho absolvovať v dramatickom zázname pohyb na nečakaných hranách dravosti, krutosti, prefíkanosti a nenávisti všetko ovládajúceho vojnového nebezpečenstva, ktoré vytláča a súčasne monumentalizuje dobrodružnú výpravu jednotlivca, ktorú mení v reálnej vojnovej situácii na chaotické hľadania chlapca a na dramaticky navrstvovaný spoločný návratu domov. Rad úspešných aj zmarených pokusov sa mení z kedysi tak prostého návratu z mesta na vidiek, z internátu do dedovho domu na vertikálne navrstvovanú cestu z vojenského obliehania mesta na umne až empiricky prijímanú cestu tam a späť takmer na kružnicový pohyb medzi životom a jeho zánikom. Trvá to tri neznesiteľné, nekonečné a všetko ušľachtilé v človečenskom rode nivočiace dni vyčerpávajúcich presunov muža stredného veku s tínedžerom od horizontu nádeje na riešenie po jeho popretie. Územie krajiny, obyvateľmi využívané slovanské reči, kolektívna skúsenosť z mierových čias, to všetko neplatí, dobro žije svoj opak, život sa pohráva so svojím zánikom, nič, čo zušľachťuje spoločnosť a jej tvorcov už neplatí, protihodnotou je dočasnosť, úzkosť, podlosť, strata ľudskosti. Tri dni protagonista s tým, pre ktorého túto cestu sebapoznania a ujasnenia si, kto chce pokoj a kto o ňom ani nepremýšľa, len na rozkaz koná, alebo myslí len na seba, spoznáva seba, stráca nadobro ilúzie, aby našiel jedinú istotu: „V našich oknách preblikuje svetlo z televízora. Doma voňajú čisté obliečky“ (Žadan, 2023, 272). Blúdenie pri hľadaní únikových ciest spomedzi mužov v našich a cudzích uniformách, zo špiny, krvi, zápachu, zloby, traumy a vyčkávania sa postupne vyčleňujú spomienky, vôľa oddeliť strach od hnevu, empaticky prijímať napätie medzi naším a cudzím jazykom, nájsť nemennú odpoveď na otázku, čo je domov a naplniť želanie: „odísť domov, na všetko zabudnúť a viac si nespomenúť“ (Žadan, 2023, 249). Učiteľ Paša, štyridsiatnik a samotár Pavlo Ivanovyč nevie, či sa so synovcom vráti domov, ale má tri dni na osobnú skúsenosť a na nadľudské úsilia prežiť vojnovú prítomnosť, aby si premyslel podstatu svojho ja, poctivo nachádzal odpoveď, prečo sa obáva sestry, prečo nenávidí riaditeľku internátu, prečo sa neraz so svojím okolím nedokáže dohodnúť, prečo ignoruje svojich žiakov, prečo sa upäl na synovca. Toľkokrát sa vracajúce prečo si žiada odpovede, učiteľ ich nevyriekne, azda aj preto, že odpovede zatieni jediný úkon, môže zahynúť v ktorejkoľvek chvíli a bude jedno, odkiaľ doletí guľka. Učiteľ na kompozične drámou podnecovanej precízne organizovanej trase navrstvuje odlišné a nie vždy ušľachtilo podnecované pokusy o záchranu seba a synovca: „Bolo jasné, že mesto sa vzdá, že štátne vojská zbalia zástavy Pašovej krajiny a odstúpia, čím sa frontová línia tak či tak posunie na juh k stanici a s ňou sa o pár desiatok kilometrov priblíži aj smrť“ (Žadan, 2023, 14). Učiteľ Paša vidí, počuje, pomenuje a prežije v útržkoch na kľukatej a nebezpečnej ceste domov to, čo nikdy nehľadal ani nechcel, do reči sa dá s kdekým na ceste, lebo to môže byť práve on, kto ukončí jeho cestu aj život, a tak ho gniavia obavy, strach, odpor a sľub, že chlapca privedie z internátu domov. Profesia učiteľa a existenciálna situácia možného nebytia ho donútia hľadať a využiť na uchovanie života aj riskantné, najrýchlejšie riešenie, ako sa dostať z nebezpečnej situácie. Protagonista vie, že v tejto vyhrotenej situácii, v žitej neistote osobného života v objatí (nášho, vládneho, cudzích) vojska a zbraní nie je potrebné, ani vhodné, ba je nadbytočné klásť ďalšie otázky, hoci i tieto: „Ako sa to mohlo stať? Kto za to bude niesť zodpovednosť?“ (Žadan, 2023, 17). Tri dni hľadania cesty domov pokryjú dve dobové a útočné entity: vlajka a jazyk. To ostatné medzi životom a smrťou, medzi pokojom a vojnou je v ich vleku, z ktorého sa v próze Internát vytratili zodpovední ľudia starajúci sa o užitočný život a o hodnoty napĺňajúce spoločnú žičlivú budúcnosť.
Autor textu, Valerij Puzik (1987), v rokoch, ktoré v plynúcom reálnom času na Ukrajine a v situácii, do ktorej ho jeho občianske vedomie a predstava o dôstojnom živote naplnenom umením, primkli k tvorivým výpovediam v role spisovateľa, dokumentaristu, scenáristu, tvorcu videopoézie sa premenili v roku 2015 na dobrovoľnícku účasť na fronte a v roku 2022 ho priviedli medzi príslušníkov Ozbrojených síl Ukrajiny. Tieto privátne osobnostné a tvorivé črty Valerija Puzika je potrebné uvedomiť si a doceniť ich pri synovi Orestovi a jeho mame Ire, v Listoch, ktoré napísal otec synovi počas vojny.
Názov súboru prozaických a veršovaných textov – S láskou, otec – kompozične prelínajú autorove spoločenské a intímne výpovede vznikajúce v rokoch 1995, 2015, 2017, 2018, 2019, 2020, a 2022. Pre autora textu a pre ukrajinského čitateľa sú vyčlenené roky medzníky prežitého, ktoré pointuje Valerij Puznik gnómou: „Vojna vás naučí vážiť si rodinu a spoločný čas“ (Puzik, 2023, 200). Synova línia v Puzikovom videní začína v batoľacom veku a smeruje k osloveniu Ahoj, synak a do vyznania: „Keď si bol malý, naučil si ma byť šťastným. Znova, aj keď len na chvíľu, v hre, stať sa dieťaťom. Vrátil si mi to, čo som stratil, keď som vyrástol“ (Puzik, 2023, 202), aby ani v tomto rozpoložení, v čírom citovom napojení na najbližších odkázal si do zázemia: „Kolóny ukrajinských tankov postupujú vpred. Udržiavajme poriadok, zachovajme štátnosť! Spoločne k víťazstvu“ (Puzik, 2023, 178).
Puzikove osobné listy nie sú adresované iba synovi a manželke, sú medzi nimi i tie, ktoré smerujú k empatickému čitateľovi, keď siahajú po „dôkazoch“ žitej doby. Nech sú to veršované tragické príbehy ukrajinských detí vo vojne (Deti kvietky), alebo osudy osobné a spolubojovníkov (Daj si prilbu, Hrob), no predovšetkým tie s filozofujúcim videním vojnovej reality a zhodnocovaním dôsledkov aj následkov spoločnej vôle brániť život, budúcnosť a dôstojnosť: „Raz ti porozprávam o všetkých, ktorých som počas tých dní stretol. (...). Raz ti všetko poviem všetko poviem (...). Zostali sme a je nás veľa. Ostali sme a nevzdáme sa ani kúska nášho pobrežia, nevzdáme sa mora, ulíc a tobôž nie našich kníhkupectiev (...). Toto je naše mesto, naša krajina, naša zem a naše nebo (...). Stojí za to všetko to milovať a chrániť. Zostali sme a budeme bojovať. Pamätajte: táto krajina je neporaziteľná“ (Puzik, 2023, 11).
Listy sú správy spravidla odosielané do diaľky, nech má vzdialenosť akýkoľvek rozmer a odlišne zamýšľané vyzvanie, aby sa na ne odpovedalo slovami aj činmi a v súlade s ich oslovením sa aj konalo. Tie osobne ladené listy sú odosielané tým, ktorí slovám porozumejú ako emotívnemu osloveniu, občianskej výzve alebo mravnému odkazu. Listy Valerija Puzika svojou naliehavosťou, odhodlaním a spravodlivou zaťatosťou za osobné rozhodnutia svoje i druhov, na bojisku („Vojna ničí všetko“ (Puzik, 2023, 13)), sú listy adresované bližším, no ich zverejnením aj pre tých a tým, ktorí svojím životom bránia, ochraňujú a ctia si ľudský život žitý slobodne, zmysluplne, pripomínajú tých, bez ktorých by taký nebol a nebude, preto on aj ostatní z vojnových línií musia prežiť, lebo pre nich a potomkov „Existuje len tu a teraz“ (Puzik, 2023, 12).
Na to, aby sa čitateľ nestratil v plynulom a takmer donekonečna dopĺňanom a navrstvujúcom sa toku reči ženy zrelého veku, ktorá sa spontánne aj ad hoc napája z nenáhlivého návratu, či obnovenia, komentovania alebo z vysvetľovania „obsahu“ plynúceho času, predovšetkým ku krajine, do histórie a do dejov jej rodu a do nespočítateľných osobných napojení či prepojení s rovnako nevyčísliteľného množstva uvádzaných torzovitých príbehov viac, či menej zvýraznených, ba aj navracajúcich sa postáv, paradoxne, do neprerušovaného a spontánne plynúceho (jej) príbehu o tom, čo rozprávačkina pamäť tematizuje, komentuje, na čo odkazuje a čo vyhodnocuje ako (svoje) životné poznanie. Aj preto je potrebné, aby príval slov a odkazov nehatilo, obrazne, koryto rozprávačkinho vzácneho naturelu a nepopierateľného talentu byť autentická a dominantná s obdivuhodne (práve pamäťou poučenou) uchovanou pamäťou, vždy zaujímavo rozprávať o všetkom a o všetkých. Do šírky reálneho, osobného aj dejinného času, do európskeho priestoru a spoločenských aj politických udalostí otvorené rozprávania (starej ženy vnukovi) je kompozične pôsobivo a umne organizované tak, aby bolo zrejmé, že nič nie je náhoda, nikto tu nebol zbytočne, za všetko sa musí zaplatiť a človečina nemusí byť národu alebo jednotlivcovi vždy priaznivo naklonená. V Doslove jeho autorka Tereza Chlaňová, odkazuje aj na to, že tie informácie, ktoré stará matka odovzdáva svojmu vnukovi, môžu na prvý pohľad pôsobiť ako staromódny útvar, ako excentrický anachronizmus či hlas z dávneho sveta, ktorý nezapadá do súčasného hektického, skratkovitého spôsobu života, v ktorom niet na nič čas (Puzik, 2023, 248).
Autor textu kompozične rozložil rozprávanie Marie do dvoch častí, no a tie od seba odlišuje aj vzďaľuje reálny európsky geopriestor sformovaný do autonómnych štátnych celkov (Ukrajina, Poľsko, Česko), aby utvorili pre jej životný príbeh autentický priestor kontinentu v deväťdesiatych rokoch. Spontánne a dramaturgicky invenčne organizované rozprávanie staršej ženy rozložil autor do dvoch autonómnych častí, tie prepájajú v čase a jeho spoločenských reáliách spomínania rozprávačku a jej vnuka tak, ako si mikrotémy kompozične v sínusoide zavolá na vypätie a jeho uvoľnenie Maria, pritom je počúvajúci vnuk anonymný, do textu nezasahuje: „Copak já. Mohla bych ti toho ještě spoustu povědět. Ale už je pozdě“ (Sevruk, 2023, 241). Čitateľ o vnukovi vie iba tak, že stará matka jeho podnet, otázku, sama zopakuje a čitateľ o jej mikroladení sa dozvie znova iba od nej, pretože ju rozprávačka zopakuje, sfromuluje a spresní: „Ptal ses mě, jestli byla běžná zločinnost?“ (Sevruk, 2023, 77), či inak, „Jednou ses mě ptal, kde takhle mladý kluk vzal na auto...“ (Sevruk, 2023, 73), alebo takto: „Už jsem ti to vyprávěla?“ (Sevruk, 2023, 71).
Dejinné exkurzy, dôkladnosť priestorovej pamäti, detaily a nadčasové závery sa dostávajú do rozprávačkinho rozprávania spontánne, až tak, že si po čase čitateľ prestane klásť verifikačnú otázku, či to je v tejto forme rozprávanie, voči reáliám, vierohodné. Isto je však možné a ukazuje sa v príbehu o čase, histórii, o krajine, ľuďoch, náboženstvách, o kultúre, rodovej a rodinnej tradícii, o morálke a medziľudskom počínaní si v náročných politických okolnostiach a o filozofovaní po generácie utváranom pravdami a istotami na prežitie vo vidieckom, hodnotovo vyhranenom prostredím aj vhodné. Reálie tematizované, no predovšetkým interpretované autopsiou histórie Ukrajiny pojali popri dejinných exkurzoch z veľmi dávnych storočí predovšetkým tie, ktoré formovali život krajiny od začiatku 20. storočia s pohybmi, ktorými prechádzali aj európske krajiny oslobodené sovietskymi vojskami. Rozprávačka Maria sa opakovane vrátila k odlišným miestam svojho rozprávania o tom, čo ju sako súčasníčku spájalo s osudom židovského obyvateľstva, priblížilo ako pozorovateľku k etnickej, mravnej, sociálnej, ekonomickej prispôsobivosti tých spomedzi obyvateľov krajiny, ktorí sa dokázali ochotne a iniciatívne spájať s nástrojmi politickej moci tak, ako sa na území krajiny vymieňali od začiatku minulého storočia, veď „byli to strašní lidé, které zplodila strašná doba“ (Sevruk, 2023, 91).
Druhá, útlejšia časť Mariinho rozprávania vnukovi sa odvíja od jej autentického poznania, zo skúseností a reflektovania cudzieho života Ukrajinky v českom prostredí, a nie sú to lichotivé postrehy, ktoré do nadčasového a generačne vyhraneného životného gesta zovrie Mariino vyznanie: „že mi srdce krvácí steskem po Ukrajině, že tam pláču každý den, to tady nikdo neví“ (Sevruk, 2023, 212). Byť dcérou českého otca, byť medzi starousadlíkmi, ktorým povolili vysťahovanie do západnej Európy neurobí z pracovitej Marie v jej novom sociálnom, spoločenskom a užšie v českom životnom prostredí Europanku. Paradoxne, deje sa opačný emancipačný proces, Maria sa utvrdí v nemennosti hodnotenia, ktoré počula v detstve, „Děvče, vždyť ty vůbec nevíš, jací oni jsou“ (Sevruk, 2023, 205). Skúsenosť aj v Mariinom hodnotení života v „českej cudzine“ sa nevzoprie generačnej múdrosti, starý strom nepresadíš do novej zeme.
Druhá časť prózy Evropanka vznikla z mozaiky neláskavých zábleskov z osobnej skúsenosti s novým prostredím aj s premenami vo svojej rodine v novom neukrajinskom prostredí, aby sa z reminiscencií na pamäť historickej a nezávislej Ukrajiny a jej obyvateľky, keď sa stará matka presťahuje ako repatriantka po českom otcovi do Čiech Maria ustálila v nadčasovom odkaze: „Člověk se nikdy nevrací tam, odkud vyjel, a nenachází přesně to, co kdysi opustil“ (Sevruk, 2023, 209). Najskôr aj „Proto jsem se pustila do psaní deníku (...). Všechno jsem tam popsala“ (Sevruk, 2023, 189).
Autorské spracovanie intímnej a spoločenskej skúsenosti Sevrukových (1983) rodičov Marie a Michala, to im sa ďakuje v závere Evropanky, a pôsobivý kompozičný aj rozprávačky výkon utvorený stratégiou autora textu napovie čitateľovi azda i to, žijeme na kontinente vo vzájomnej blízkosti, a napriek tomu tak málo o sebe vieme.
Literatúra
Hvorecký, Michal. Ako písať o vojne? Novinka ukrajinského spisovateľa je serióznym pokusom o obnovu žánru vojnového románu v 21. storočí. In: Denník N, 9, 2023, č. 196, s. 22. Víkendové vydanie 13. až 15. októbra 2023.
Tóda, Mirek. Ten moment prirovnáva k filmu Matrix. In: Oleg Sencov: Marketér, 2020.
Viera Žemberová
Mohlo by vás z této kategorie také zajímat
- Monografie o polském autorovi v českém obklíčení (Ivo Pospíšil)
- Zamborova bibliografie: nejen soupis knih (Ivo Pospíšil)
- Výjimečná syntéza (Ivo Pospíšil)
- Slovanská knihovna – můj osud (Ivo Pospíšil)
- Martin Reiner: Básník. Román o Ivanu Blatném (Ivo Pospíšil)