Baláž, Anton. Môj príbeh sa ešte nekončí. Foto Peter Procházka, Lucia Gardin, archív autora. Bratislava: Marenčin PT, 2024. 348 s. ISBN 978-80-569-1107-5.

Dobrovoda, Ľubo. Ja malkáč. Bratislava: Dateľ 2005.181 s. ISBN 80-969247-8-8.

Dobrovoda, Ľubo. Ja parkáč. Bratislava: Marenčin PT. 284 s. ISBN 978-80-569-0828-0.

Dobrovoda, Ľubo. Ja velkáč. Bratislava: Ďatel, 2008. 189 s. ISBN 978-80-969794-2-4.

Dušek, Dušan. Deti v daždi. Kalendár na roky 2020-2021 po narodení Krista. 273 s. ISBN 978-80-556-6362-3.

Lehenová, Taťjana. Nepoložená otázka. Bratislava: Slovart, 2023. 461 s. ISBN 978-80-556-6193-3.

Puškáš, Jozef. Vivat, akadémia, zbohom, Čechov. Bratislava: Orman, 2023. 190 s. ISBN 978-80-89504-24-4.

Čas všeobecný a čas osobný uložený do navrstvovaných rozpomienok, v tej ktorej z troch častí Dobrovodových (1962) rozprávaní, návratov, prehodnotení aj komentárov a za prítomnej verbálnej „rozšafnosti“ chlapčenského malkáča, odrastajúceho veľkáča a zrelého parkáča sa tak, či iba tak dostredivo a spoločne zvŕtajú všetky jeho postavičky v tom, čo je iba „jeho“ osobný čas určený na privátne rozprávanie a potom na to, čo opakovane a na odlišných miestach viacerých obnovovaných epizód v „trilógii“ vysunie do popredia v detských, chlapčenských a zrelých spontánnych návratoch do rodinnej a spoločenskej minulosti so zámerom neposkytnúť prítomným a budúcim, ba ani tým s generačným posunom zblíženým príležitosť zabudnúť na „svoje“ zážitky, ani na to, ako to bolo, keď rástol, a na skúsenosti, budú aj spoločné, až vyrástol. Pre tých, čo prežili pripomínaný spoločenský čas, v ktorom sa príbehový malkáč a veľkáč brodia cez zázemie variovaných, o detail, či súvislosť rozvíjaných jednotlivostí, aby sa spoločne navracali do početných, ale aj medzi tých vytrácajúcich sa členov z rozvetvenej rodiny či postáv a postavičiek z ich okolia privolaných do mikropríbehov, stále častejšie do ich rozmývania tak, aby sa obnovovali vďaka spontánnemu rozprávačovi na osobné rozpomienky a na to, čo zažil, prežil a ešte si napriek plynúcemu času ich stále tak „živo“ pamätá. V Dobrovodovom rozprávaní sa spontánne, ako odkaz na mentálnu zrelosť rozprávača, presadilo odpozerané správanie sa, konanie a rozhodnutia dospelých v jeho rodinnej aj generačne rozvrstvenej spoločnosti. Pre mladších čitateľov to bude, predpokladajme, úsmevné, no možno aj zneisťujúce poznamenanie, či to azda vôbec bolo možné, a či sa to skutočne takto žilo?

Čas, ten osobný aj spoločenský, zaznamenaný v parkáčových rozprávaniach neuhol pred lákavým opakovaním variovaných, pointou rozšantených zážitkov takmer nemenných svojím významom (obnovená časť a zovretý celok latentného rozprávania „o“) zaznamenaných nadhľadom ponad prežité zrelým rozprávačom tak, aby ich čitateľ s ním znova prežil ako jeho smutno-veselé zážitky s tými istými rodičmi, rodinou, a rovesníkmi z predchádzajúcich dvoch častí „trilógie“. Znova to bude neopakovateľná svojrázna mama, despotická stará mama, sebecký otec a ďalší príslušníci z početnej česko-slovenskej rodiny. Aj obnovované zážitky sa pridŕžajú vzájomne nepriateľských vzťahov rozvedeného a navzájom zlomyseľného manželstva, ktoré si ponechalo na obidvoch stranách dieťa, ktoré sa v prežívajúcom aj precízne upravovanom zajatí vzájomnej nelásky, sebectva, a zlomyseľnosti predsa akosi zázrakom uchráni pred ostňami rodičovských konfliktných nástrah. V nateraz poslednej Dobrovodovej úsmevnej výprave do osobných rozpomienok pribudli vážne a závažné pristavenia sa pri tom, ako žije, čomu dôveruje, kým sa nechá viesť, ako si utvára mravné, vzťahové, profesijné a spoločenské hodnoty autorova generácia a ako im (ne)chcú (ne)dokážu vyjsť v ústrety nové a predovšetkým mladšie generácie, nepopísané minulosťou, hoci aj ony činorodo vyvárajú prirodzený rodový a rodinný kľúč na život, ktorý sa žije a nielen prežíva, či dokonca dožíva.

Nemá zmysel, aby sme si o sebe robili ilúzie (Lehenová, 2023, 456)

Rozložité rozprávanie Taťjany Lehenovej (1961) v čase, priestore a sujete sa sústredilo na rozprávačku, ktorej prirodzene plynúci čas dovoľuje vidieť a zhodnocovať udalosti v rodine očami dieťaťa, aby vrcholili jej dospelosťou, o nej otec rozprávačky hodnotiac vypovedal takto: „Veď si bola vždy – VŽDYCKY, odkedy ťa poznám - tak nepríčetne ambiciózna a súťaživá, že už len vydržať s tebou celé tie roky bolo na nobelovku“ (Lehenová, 2023, 457). Ani toto rozprávanie nenašlo pevné podložie v tradičnej rodine, presúva sa medzi českým, moravským a slovenským priestorom, kde sa rozprávačka alebo tí, ktorých si sama ponechala vo svojej rodine pohybujú, stretávajú a vstupujú do nových a ďalších vzťahov, teda žijú, ako vedia a môžu. Lehenovej rozprávačka sa venuje svojim rodičom, neobíde ani svoje nekonvenčné dozrievanie a ako plynie čas matky, otca i jej samotnej, rekonštruuje sa veľkomestský aj vidiecky spoločenský život v bývalej spoločnej republike. Elin naračný plán sprevádza rozprávačka obšírnym rekonštruovaním toho, čo bolo, aj ako to všetko bolo, do kurzívy uložené rozprávanie, komentovanie a pointovanie mŕtvej starej matky, čím sa kompozičné rozloženie času, príbehov a „otcovho tajomstva“ nenáhlivo posúva do priamo vyrozprávaného života matky, samotnej Ely, no predovšetkým sa rozprávanie vyhraňuje na počiatku do čriepkov, neskôr do sústredenej pozornosti, ako a kedy konečne sa nájde odvaha opýtať sa a potom sa rozhodnúť, či sa otec v čase vojny a po nej v nasledujúcich rokoch v dobovej spoločnosti dopustil zločinu, aby si uchránil svoj život. Príbeh Elinho otca je jeden za tisíce ďalších mužov a žien s tragickým životným príbehom, ktorý zlomil ich osobnosť a ako zaznamenal vydavateľ na prebale „Časy za železnou oponou neboli bezfarebné. Čiernobiela nie je ani tvár jedného muža“. Postava Ely v nenáhlivo navrstvovanom zábere dobového spoločenského, rodinného a osobného života naberá v dospelosti na odvahe položiť svojmu otcovi jedinú otázku, či je hriešnik vo vzťahu k jej matke a k nej samotnej, či on sám je obeť dobového politického systému, alebo je svedok vojnovej udalosti s jediným riešením, nájsť spôsob, či aj ako ju prežije, alebo sa to mohlo pre neho skončiť úplne inak. A napokon zostáva medzi dcérou a jej otcom aj po rokoch otázka, na ktorú niet odvahy vysloviť ju. Napokon sa ukáže, že už na tom ani nezáleží, ako to vlastne bolo s povojnovou Borisovou basou a za čo „otec sedel“, jeho osobný čas si berie jeho život s chorobou do nenávratna.

“>...stretneme sa v roku 2000/medzi plotom a školskou dielňou/ topoľa už nieto,/ale slovo hádam platí? (Dušek, 2023, 7)

Najskôr, ako je to s názvom: „Zase sa rozpršalo. Putoval som pod dáždnikom. Na školskom dvore nemeckej školy, bývalej Šupky na Palisádach, sa vo farebných oblečeniach rojili deti - ako by ani nepršalo: výskali, pobehovali, vykúkali na ulicu. Zrazu mi do hlavy vošiel názov na novú knihu: Deti v daždi“ (Dušek, 2023, 172).

Vydanie komorného rozprávania pod názvom Deti v daždi (Zacharová, 2024) sa bude radiť pri sumovaní Dušekovej (1946) literárnej prítomnosti medzi jeho najosobnejšie správy o čase, spoločnosti, o známych a príbuzných, o sebe, o vzťahoch, rodine, o rozpomienkach a o blízkych, či tých malých aj veľkých, teda najbližších v (medzi)generačnom priereze, s ktorými chcel žiť a chce byť v ich blízkosti.

Literárna história aj genológia rešpektujú funkciu a možnosti žánru kalendár, jeho typológiu, čo autorský rozprávač využil vrchovato. „Obrazom“ aj slovom prekladá „panely“ dávneho a prítomného, osobného a rodinného, privátneho a komorného, ale všetko a všetci sú v rozprávačovej blízkosti a iba on si vyberá, čo o kom a ako povie, na koho si spomenie a čo urobí. Kalendár, tak to v jeho, Dušekových, „dejinách“ bolo, tak sa to stane aj v Dušekovom rozprávačskom koncepte, lebo to bude privátny záznamník starejších či poučených v rodine, veď to, čo bolo zaznamenané rukou v kalendári sa nielen stalo, ale bolo to tak a nie inak, ako to starejší rodu a rodiny zapísal. Dušek svoj kalendár osobný a náš spoločný pamäťový spoločenský kalendár „spestruje“ odkazmi na literatúru, odborné poznatky, na modernosť i módnosť a na vedu minulosti, na ilustrácie oživujúce predstavivosť jeho súčasného čitateľa. Dušekovo pozvanie do najbližšej personálnej blízkosti, akú si chce osvojiť ktokoľvek z nás a mať na ňu odvahu, musí, ak chce a keď môže, prijať Dušekovo komorné a ústretové pozvanie za paravan jeho, svojich aj spoločných dávnych i budúcich všedných dní, do ich emotívne hravého literárneho vyrozprávania o tom, čo je život, ale i o tom, kým sme v jeho hrách na príčinu, následok aj dôsledok okolností, daností, náhod a schválností.

Je to tak: na smiech aj na zaplakanie

Autor oživuje látkou dávnejšie, hoci nezabudnuté návraty do neliterárnych, prežitých osobných, profesijných, rodinných, spravidla (ne)želaných udalostí a zvyklostí, čím je sugestívna próza Jozefa Puškáša (1951) príbehom nepriebojného, paradoxne predsa len ambiciózneho jednotlivca v profesijnej službe aj v osobnej tvorivej ambícii dramatika a scenáristu, v odbornej pedagogickej spôsobilosti a v akademickej funkcionárskej použiteľnosti vo vzdelávacom systéme. Subjektom typu postavy a naračným výberom rozvíjania príbehu sa pozornosť autora aj čitateľa zviažu s okolnosťami výhry a pádu, ale aj vice versa, na rozprávačské ja docenta Slávika, oddaného znalca a obdivovateľa života, diela a tvorby Antona Čechova. Akademická pôda umeleckej vysokej školy, jej študijné odbory, pôsobiaca hektika spoločenskej prítomnosti, ambície prítomných, to všetko má svoje neprenosné danosti a prejavy v predstavách o danostiach a možnostiach štúdia, čomu zodpovedá typové zloženie študentov aj ambície a príležitosti členov akademickej obce.

Puškášov zámer je obdivuhodný literárnym zovšeobecnením tematizovaného problému a jeho „realizátorov“, siaha do vlastného záhrenia, čím sa Slávikov príbeh mení na pohľad cez zväčšovacie sklo do spoločenského a vzdelávacieho systému posledných desaťročí aj preto, lebo rozprávač je súhlasne aj iritujúco zahľadený do nedávnej (aj neliterárnej) spoločenskej minulosti a jej nadčasových praktík, a tie niektorou zo žitých a tematizovaných reálií neobišli nikoho, kto si hľadal, našiel, vzoprel sa, či imitoval svoju nenahraditeľnosť v nedávnom čase covidu, pandémie a vojny na Ukrajine.

Autor už názvom prózy Vivat, akadémia, zbohom, Čechov kompozične vymedzil príbeh na verifikovateľné spoločenské a osobné reálie do blokov: Vivat, akadémia s doplnkom zimný semester 2019/20, pred pandémiou, mier a Zbohom, Čechov s upresnením letný semester 2021/22, po pandémii, vojna.

Vysokoškolské prostredie umeleckého zamerania, tak či inak, na poznaní autorom precizovanom „obsahu“ žitého milénia, výberom typov a ich mravných, odborných a charakterových osobitostí v literárne „imitovanej“ aj v žitej praxi - vo svojej podstate - krivia, ak nie hneď ohrozujú hodnotu spoločnej reality na profile vzdelávanej generácie, čím naznačuje, že sa stratégiou, profilom osobitého typu vzdelávania, výberom typov zúčastnených pedagógov, študentov a uplatnením absolventov vedome vymyká zo systému štandardného akademického vzdelávania s iným spoločenským a aplikačným zameraním, do ktorého každý „vidí“, rozumie mu a dokáže ho „prirodzene“ a „predurčene“ hodnotiť. To by však bola ideálna situácia, ktorá vo vymedzenom časovom priestore rokov 2020 až 2022, čo sú dva akademické roky a štyri akademické semestre, predstavuje v Puškášovom koncepte – par pro toto – spoločnosť zvnútra v takých situáciách, keď ide, podľa okolností, o všetko a všetkým.

Autor pozval svojho čitateľa na jednej strane do špecifického umeleckého vzdelávacieho prostredia, na druhej strane do praxe konvenčného etického a existenčného správania sa jednotlivcov, ktorí sa ocitnú v navrstvovaných, ale vyhraňujúcich sa situáciách, no aj v takých personálnych okolnostiach, v ktorých každá postava „hrá“ za seba a iba na svojom ihrisku. Puškáš tým, ktorí poznajú aj ním zakomponované neliterárne prostredie z osobnej či sprostredkovanej akademickej praxe, ba aj tým, ktorí sú „iba“ čitateľmi jeho príbehu predstavuje jedno z možných poznaní a prienikov do vzniku, motivácie a realizácie osobného zámeru v činoch účastníkov bojujúcich takmer akýmikoľvek prostriedkami iba o úspech pre svoje ja. Taký zámer príčinne musí a koná tak, že mení personálne ad hoc na bývalých rivalov a na aktuálnych spojencov, teda nie len divadelné na rošády a reťazenie tých daností, vlastností a praktík, ktoré v učebniciach etiky a profesijnej morálky, v aktuálnych kódexoch nie sú zaradené medzi postupy čestného konania a spravodlivého rozhodovania v očakávanej a „normálnej“ profesijnej, či (možnej) kritickej situácii. A keď áno, tak ako výstraha v časti, ako im zabrániť a účinne vykonať očakávanú nápravu.

Jozef Puškáš, pedagóg Ateliéru scenáristickej tvorby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a prorektor tejto školy, priestor a prostredie svojej (ne)literárnej akadémie dôverne pozná a venuje sa mu prostredníctvom rozprávača a študenta s únosným porozumením, ale predovšetkým rozprávačsky podnetným organizovaním epizód, listov, výberom typov postáv, konštruovaním personálneho konfliktu či jeho riešením nielen presvedčivo, ale aj s porozumením, chvíľami až rezignáciou, a typovo ilustračne, ako keby sa (svojou licenciou umelca) za všetkých a vďaka príbehu doslova navždy zahľadel na nedávnu minulosti bez nadhodnocovaných emócií a závažných osobných rozhodnutí. Rozprávač aj autor sú si vedomí spôsobov a prejavov drsných praktík, dôsledkov nenaplnených ambícií, čo malo podnetný vplyv na výber epizodických postáv v role štatistov osobných ambícií, pri oživovaní figúr, z akademického a tvorivého prostredia, ktorými sa môže aj v budúcnosti stať ktokoľvek, kto sa ocitne na „horúcich“ miestach mocenských spoločenských procesov, aby mohol v danej chvíli rozhodnúť - a nielen za seba - o tom, ako žiť, s kým žiť a kde žiť.

Tradícia osobných rozpomínaní zostavených zo želaní aj ambícií na obidvoch stranách v systéme akademického života a vzdelávania, medzi pedagógom a jeho študentom – si spravidla uchová toho, kto ho svojím konaním zasiahol tak, že sa na to, či na konkrétne (spravodlivé aj skrivodlivé) rozhodnutia (ne)dá a ani (ne)chce zabudnúť. A v tejto próze – detail za celok - je ním talentovaný a nekonvenčný študent, svojou estetikou vzhľadu študent, ktorý svojím správaním sa, sociálnym kontextom je vždy ten problémový z problémových, a predsa svojím komorným ja neodpúšťa krivdu, má výnimočný talent, nemá sa, či nemôže sa ani podvedomým pričinením stratiť sa, no môže byť živým a neželaným následkom tých dejov, ktoré ho udupú atakujúcimi mocenskými, mravnými aj inými fungujúcimi reáliami dobovej spoločenskej praxe. Z postu rozprávača sa nič nemení na hodnotení jeho statusu, podľa ktorého „autor nemá veľmi na výber. Buď rodina a vzťahy, alebo dielo. Aj s rizikom, že z diela nakoniec nebude nič“, a tak pomenovaním rozprávača Slávik obsiahne všetko a všetkých, ktorým Pukášova próza o osobnom príbehu Čechova a jeho partnerky, jeho sadrovej busty na pôde akadémie či v reáliách sprítomnených v medziľudských kontaktoch sa mení na užitočné oslovenie adresované čitateľovi a súčasne sa mení aj na vysvetlenie a porozumenie pre to, ako, čo a pre koho kdekoľvek aj akýkoľvek iný Slávik vykoná, alebo chce tak urobiť, vlastne inak ani môže.

Vydavateľ Puškášovej prózy odkazuje na „žáner spoločenskej satiry“ a na tragikomický príbeh o vzostupe a páde rozprávača, čo sa mení na mravné oslovenie všetkých, čo boli a budú pri mravnom lámaní svojich želaní, možností, daností a smerovania „vedieť, kde je sever“ odolní pokušeniam pri výbere správnych rozhodnutí tak, aby obstáli v spravodlivosti plynúceho času.

V službe sebe a národnej literatúre

O svojom všestranne v literárnom, kultúrnom a širšie zamýšľanom spoločenskom živote rozkročenom medzi dvoma miléniami premýšľa Anton Baláž (1943) v biograficko-spoločensko-literárnom a do spoločnej mozaiky času otvorenom kultúrnom rekonštruovaní osobného, rodinného a profesijného života. Úcta k faktu, rešpekt pred osobnosťou a empatia voči dejom, nech súzvučia s jeho poznávacou a etickou normou, alebo prebiehajú úplne inak, ponúkol Anton Baláž, vyslovujúc to s rešpektom, históriu, záznamy, teda personálne vzácnu učebnicu o tom, čo vo svojom spomínaní, citovaní, v odkazoch, súvislostiach, a v dopovedaniach o podstate jednotlivostí, teda aj o tom, čím doteraz prešiel a v mozaike svojho rozprávania ponúkol spoločnosti a čím si uchováva svoju tvorivú aj spoločenskú osobitosť. V súhrne ide o to, kam až siaha na úžitok dnešných aj budúcich generácií v literárnej vede a v spoločenských vedách jeho autentické, dokumentované a svojou výpovednou sústredenosťou aj podstatné komentovanie, dôvodenie či prerozprávanie toho, čo v jeho zhodnocovaní bolo prežité, vykonané, akceptované i odmietané vo vzácne autentickom literárne komponovanom rozprávaní o tom, kde bol, s kým bol, čoho bol, je a bude tvorivou súčasťou.

Anton Baláž a jeho text Môj príbeh sa ešte nekončí napovedá, že si je vedomý významu svojej prítomnosti v dobovej spoločnosti a v jej kultúre, prijíma a pomenúva reálie, ktoré sa dotkli jeho tvorby, pritom mu plynúci čas napovedá, že nič nie je stratené, hoci sa mu to i ono vo vzťahu k vlastnej tvorbe dávnejšie javilo ako zatratené. Autentickosťou, zakomponovaným dokumentom, citovaným posudkom, denníkovým záznamom, osobnou skúsenosťou, či vo faktoch uchovanou udalosťou sú v Balážovej (biografickej) výpovedi a (kultúrno-spoločenskom) prísľube až záväzne vzácne nápovede aj želania na dôstojné a pre kultúru užitočné roky, ktoré v budúcnosti prídu, lebo je sa s čím aj s kým tvorivo spájať. Zvlášť to adresuje budúcnosti zakomponovanej do kultúrnych dejín a rozložitým dejinám literatúry. Dejinám literatúry adresuje Anton Baláž autentickosť svojej osobnej skúsenosti, ktorá zaznamenáva hodnotené a zvýraznené pripomenutie si tých umeleckých a spoločensky činných osobností, ktoré už v čase zverejnenia jeho publikácie sú zahrnuté do dejín a do literárnej histórie; sú to nezameniteľné osobné a pracovné návraty k literárnym súčasníkom, ktorých už nemožno stretnúť. Anton Baláž ich prinavrátil čitateľovi ako súčasníkov, kolegov, priateľov dôveryhodným a kultivovaným, no predovšetkým ústretovým a číro osobným „dokumentárno-pamäťovým“ príbehom.

Literatúra

Zacharová, Ivana. Dušan Dušek: Komu by sa chcelo – stále písať? In: Magazín o knihách. Špeciálna príloha denníka Sme, marec 2024, s. XVIII–XIX.

Viera Žemberová