Karol Horák: Sírny kotol. Levoča: Modrý Peter, 2024. 152 s. ISBN 978-80-8245-033-3.

Obíduc akokoľvek pripomenuté, či nespomenuté alebo pozabudnuté súvislosti vytvárajúce kultúrny a literárny život od posledných troch desaťročí minulého storočia po súčasnosť, či strohé informácie z dostupnej autorovej biografie, stal sa Karol Horák (1943) „maturitnou otázkou“. Týmto vzdelávacím zovšeobecnením, teda každý by o nás, o mne mal vedieť, sa voči náučnej realite ohradzoval, usmieval sa nad ňou na prelome posledného desaťročia minulého a prítomného milénia aj Pavol Vilikovský, a nebol jediný z literárnej obce. Pre jedných to bol ostýchavý úsmev, pre ďalších pochybovačný povzdych a pre ostatných aj trpký úškrn, spoločne sa menili na nepopierateľnú realitu „školského“ zabúdania. Pritom sa v skutočnosti poniektorí autori pôvodnej tvorby dostávali na vonkajšiu obežnicu komorných záujmov čitateľov aj napriek tomu, že pre niektorých spomedzi nich vydavateľstvá mesiac, čo mesiac prinášajú umelecké preklady či podklady aj autorov obchádzaných a pre mnohých v čitateľskej skúsenosti postupne alebo natrvalo aj nečítaných a nepoznaných.

Čitateľská obec je mozaika jednotlivostí aj spoločných záujmov, ale predovšetkým je vyhranená na viacero spôsobov, a tie vypovedajú „tu a teraz“, ako to je a ako sa profiluje zázemie, v ktorom žije a pre ktoré vzniká, prekladá sa a propaguje sa hodnota a podnetná umelecká spisba v jej druhoch a žánroch, v estetických a umeleckých prejavoch, poetikách a z vývinového hľadiska aj v generačných profiloch.

Čas estetických, poetologických a noeticky vymedzovaných izmov v národných literatúrach majú generačné autorské spoločenstvá svoju autentickú a obrazne naznačené neprenosnú kultúrnu a spoločenskú príčinnosť, osobité zážitkové a tendenčné následky: ich hodnota súvisí s tým, koho oslovujú a čo vnášajú ako autentickú črtu, pôvodnosť, či nenáhodné podnety pri zvažovaní funkcie a významu do stretaní sa – literárnou kritikou, čitateľskými spoločenskými podnetmi alebo vzdelávacou misiou – zvýrazneného autora, konkrétneho literárneho textu v pôvodnej alebo v prekladovej forme.

Slovenská pôvodná umelecká tvorba od troch posledných desaťročí minulého storočia po súčasnosť má v pôvodnej dramatickej tvorbe, v scénických adaptáciách a v prozaickej tvorbe (Dve prózy, 1974; Cukor, 1977; Súpis dravcov, 1979; Medzivojnový muž, 2013) neprehliadnuteľného Karola Horáka, ktorý v pohyboch medzi druhmi a žánrami nie je limitovaný konvenciou, tradíciou, dá sa naznačiť i to, že ani pripravenosťou príjemcu umeleckého artefaktu na javisku, či v dostupných mediálnych formách na šírenie umeleckého textu, teda ani v žánrových „variáciách“ prozaických textov (poviedka, novela, román). Neznamená to, že by nemyslel na svojho diváka, poslucháča a čitateľa, skôr naopak, a priori očakáva jeho zrelosť a zorientovanosť v tom, ako, kedy a prečo sa to aj ono v jeho druhových a žánrových artefaktoch „deje“, čo to príjemcovi esteticky, nazeraco a emotívne prináša.

Karol Horák je poučený dramatický a prozaický autor, súvisí to s jeho profesiou a jeho „ustáleným“ aj vyhraneným autentickým konceptom, čo znamená – popri inom, – že si tvorbou sformoval svojho príjemcu aj jeho rešpekt či náklonnosť k „svojim“ druhovým, žánrovým, poetologickým vykročeniam za konvenciu, keď mu to látka a tematika jeho textov poskytovala, alebo dokonca až žiadala.

Vydanie poviedkového súboru Sírny kotol po neprehliadnuteľnom odstupe voči ich (tematizovanému) času tvoria texty: Labuť, Na prameni, Mŕtvi pochovávajú mŕtvych, Mačací billiard, Pánska choroba, Last minute, Fakultná mucha a Limitovaná skúsenosť. Rámcovanie prozaického súboru kategóriou minulého času a presahom do spoločenských obsahov, prenechal autor úvodnej a záverečnej próze, aby vytvoril „miesto“ na stretania, či až zovretosť svojej dramatickej tvorby a jej prozaickej adaptácie nie v príbehovej línii, ale v zázemí verifikovateľnej historickej skúsenosti a presahu jej ohlasu do aktuálnej spoločenskej skúsenosti, do jej spôsobilosti pôsobiť na ľudskosť, humanitu, toleranciu, porozumenie a na akceptovanie odlišnosti za akýchkoľvek okolností a vo všetkom, čomu je ľudský život podrobený, čím je skúšaný, alebo čomu je vystavený.

Karol Horák, to sa už naznačilo, je tvorca svojbytný, teda rozhľadený, vedome experimentujúci so všetkými zložkami druhu a konkrétneho textu, s jeho dostupnou mozaikou významov. No predovšetkým je poučený, a tak všetko, všetci aj tie (od)rozličnosti, ktoré oživuje, zapája do tematiky a do príbehov, zvlášť do sujetu, vytvárajú uzavretý významový a estetický, ale predovšetkým noetický celok. Na pomoc si do privátnej autorskej línie vypožičal v súbore Sírny kotol to, čo aktívne zažil, o čom počul, pri čom bol a znova ho zaujíma azda iba to podstatné, ako postava, rozprávač a rozprávanie obstoja pred čitateľom. V prozaickom výbere Sírny kotol očakáva od čitateľa, že spoločne dokážu vykročiť za ním vytvorenými, bez nich to nie je možné, „príbehovými“ líniami a pristavia sa, veď taký má autor zámer, pri morálnych, emotívnych a poznávacích vrstvách a ich reálnych medziľudských hodnotách vypovedajúcich o človečenskej empatii a dôstojnosti: v dejinách aj v súčasnosti.

Viera Žemberová