Konstantin Vaginov: Práce a dni Hvizdonova. Bambocciata. (Trudy i dni Svistonova. Bambočada). Bratislava: Europa. Edícia Premena, 2024. 224 s. ISBN 978-80-8237-029-7.

Práce a dni Hvizdonova

Prekladateľ Vaginových próz Práce a dni Hvizdonova. Bambocciata (2024) upozorňuje na jedinečnosť aj výnimočnosť jeho autorskej aj personálnej prítomnosti v ruskej a sovietskej literatúre minulého storočia, preto reáliami objasňuje jeho pozíciu výnimočného a nekonvenčného autora v tvorbe, ktorá sa v historickom kontexte zámerov „novej“ spoločnosti vymykala z ústredného nazeracieho prúdu na novú skutočnosť tým, čím sa literárny text, jeho poetika, príbeh a problém uchovávajú вvo vedomí čitateľov, ale predovšetkým v literárnej vedy a v dejinách (národnej) literatúry.

V tejto súvislosti sú pre Vaginova (Kupka, 2024, s. 215) a pre dobový literárny a spoločenský aj kultúrny život neprehliadnuteľné výpovede o porozumení M. M Bachtina adresované Vaginovej poézii a próze, jeho poetike, noetike, teda tomu vzácnemu a v danej dobe nekonvenčnému autorskému literárnemu talentu. Možno predpokladať, že práve tento prístup k Vaginovej tvorbe ho, napriek dobovým okolnostiam, neodsunul do hodnotového, ale predovšetkým do čitateľského zabudnutia.

Azda prvé, čo si čitateľ povšimne ako zámer a spôsob typovej „samoidentifikácie“, teda akým spôsobom zváži funkciu a jej estetický dosah, je výber priezviska pre „mihotajúce sa“ predovšetkým mužské postavy, s ktorými sa v príbehu o spisovateľovi Hvizdonovi „stretáva“ v hravých personálnych súvislostiach alebo v reálnom, teda verifikovateľnom priestore a prostredí a v reáliami poznateľnej spoločenskej a dejinnej dobe, podľa autora aj v „typickej“ spoločenskej vzorke, aby spoločne v jeho koncepte „vypovedali“ o spoločnosti to, s čím sa rozprávač v role „lenivého“ spisovateľa primárne ani nezapodieva. To autor prenecháva na účinkovaní rozprávača, ten a s ním aj postava tak konajú v presvedčení, že „Súvislosti a zmysel sa ukážu neskôr“ (s. 12), čo pre spisovateľa Hvizdonova znamená, že „Dostal chuť písať. Zobral knihu a začal čítať. Hvizdonov tvoril nesystematicky, obraz sveta sa pred ním neobjavil hneď, nebolo mu hneď všetko jasné a nepísal v tej chvíli. Naopak, všetky jeho veci vznikali z neurčitých poznámok na okrajoch kníh, z ukradnutých prirovnaní, zo šikovne odpísaných strán, z odpočutých rozhovorov, z prekrútených klebiet. Hvizdonov ležal na posteli a čítal, t. j. písal, lebo preňho to bolo jedno a to isté“ (s. 12).

Podstatu určuje pre ústrednú postavu jej zámer zaznamenať z nadhľadu a zvýrazneného odmietavého odstupu detailne ním opisovaný jav, zaznamenávanú (mikro)situáciu, postavu, do detailov vtesnané konanie toho, čo podporí jeho prístup k typu spisovateľského „konceptu“ v „tvorbe“ a má určujúci vplyv na správanie sa Hvizdonova k jemu najbližším postavám. V podstate ide mozaiku možného, o nezastierane odmietavý, karikovaný, zveličovaný, či inak vysunutý výjav zo spoločensky vžitej a rešpektovanej konvenčnej „normy“, v podstate ide o ním zvolený odstup od látky a témy – teda o spôsob, ako zachytiť v danej dobe a spoločnosti zaužívaný spoločenský štatút spisovateľa. Ten je pritom koncepčne v autorovom zámere nasmerovaný do ústrednej tézy, do pochybného sprítomnenia jednotlivca a jemu blízkeho spoločenstva v pravidlách spisovateľského „sveta“, pretože z jeho zásad platí iba tá jediná, „kým človek niečo napíše, musí sám prežiť opisovanú situáciu“ (s. 19).

Azda preto sa príbeh spoločensky protežovaného petrohradského spisovateľa nasýti iba a len tými, ktorí sa mu ponúkajú za predlohy jeho literárnych postáv, čo Hvizdonov rád a účinne zneužije aj využije, aby načal spochybnením jedného z podnetov autorskej tvorby, a tá spočíva v tom, že vedome „začalo sa predvádzanie talentov“ (s. 47). Napokon: „Byť spisovateľom, odpovedal Hvizdonov, nie je príjemné. Treba neukázať veľa, ale ani neukázať málo“ (s. 50).

Popri panoptiku postáv, problémov a sujetových náčrtov, situačného a verbálneho „nadľahčovania“ doslova všetkého, čo súvisí s postavou a činnosťou spisovateľa, ako kontrast voči „príbehu“ pôsobí a súčasne si žiada rešpekt voči autorovi textu, ktorý je – „románom o románe“ – „román v románe“ (Kupka, 2024, s. 218) – je ako kontrast (my a oni) zakomponovaná reťaz sprítomňovaných poznávacích odkazov na verifikovateľné fakty a reálie z dejín kultúry, umenia a literatúry, a to tak, aby dokumentovali literárnymi postupmi hodnoty a z nich plynúce tie nadčasové aj presahujúce Vaginovu národnú literatúru aj kultúru (tu a teraz) a „spravodlivý“, svojím tempom a pravidlami riadený historický čas.

Bambocciata

Próza Bambocciata, ako naznačuje téma, postava a príbeh sústredený na život postavy, na jej fatálny zdravotný problém, odkláňa sa od naturelu, nazerania a konceptu literárny roly Hvizdonova predovšetkým stupňujúcou sa sebareflexiou, faktom osobného realistického videnia prítomného a útočného limitu svojej existencie v čase a vo vzťahoch, na ktorých postave (ne)záleží.

Zvažovanie následkov krutej až nedôstojnej hry s postavou, s dôsledkami a iracionalitou navodenej situácie siahajúcej sa prípustné osobnostné obnažovanie subjektu, ktorý spisovateľovi zištne či naivne dôveruje, autorovo ujasnenie si, čo je tvorba, kto je tvorca, aká je hodnota umeleckého výsledku aj jeho talentu, teda tých neprenosných osobnostných daností aj možností, ktoré smerujú do sentencie vyrieknutej postavou: „naše nešťastie spočíva v tom, že sme voči všetkému ironickí“ (s. 190).

Pôvodné Hvizdonovo spisovateľské „naháňanie sa“ za nevšednosťou, ktorá prítomnosť usvedčí z prázdnoty, zadubenosti, nedôstojnosti a pohŕdaním tých zmien, ktoré spoločnosť otvoria realite za jej hranicami, teda „veľkému“ svetu, sa v Bambocciate mení na komorné prijímanie neprehliadnuteľných zmien blížiacej sa osobnej konečnosti, a predsa sa postava a autor s ňou realite nevzdávajú: „Jevgenijovi bolo ľúto opustiť tento svet (...). Sanatórium obklopovali stožiarovité smreky. Pred hlavným vchodom stál bronzový Leninov pomník“ (s. 196), napokon môžu za to „rozkošné nežné nápisy“ (s. 199–201), čo zostali po tých, iných a spôsobili, „pomyslel si Jevgenij, čo keby som pocítil, že smrť je smiešna, čo keby som si z nej začal uťahovať“ (s. 203). Pritom je to iba a len jeho ľudské konečno a napokon je to všetko, čím sa smrti dokázal vzoprieť sám Konstantin Konstantinovič Vaginov.

Viera Žemberová

Literatura

KUPKA, Valerij. Pol sochy strom, pol sen. In: Vaginov, Konstantin. Práce a dni Hvizdonova. Bambocciata. Európa, 2024, ISBN 978-80-8237-029-7.