Ian McEwan: Hodiny. (Lessons, 2022). Přeložil Ladislav Šenkýřík. Doslov napísala Tereza Matějková. Praha: Odeon. Edice Světová knihovna, 2023. ISBN 978-80-207-2186-0.

Najskôr po dočítaní, ak sa tak už nestane skôr, predpokladáme, vysloví čitateľ svoje hodnotenie: je to vynikajúci román a k jeho výroku sa treba pridať. Prvé, čo si čitateľ uvedomí, bude autorova dômyselná zručnosť pri „pohybe“ medzi literárnymi druhmi. V podstate zložitý vzťah medzi manželmi a v ich rodine rozložil autor do viacerých vrstiev, nechýbajú iniciácie drámy, tragédie, ale ani žánrové variácie viacerých žánrov epiky a napokon obísť nemožno ani upozornenie v doslove, že si tento postup vyžiada kompozícia románu, zastúpenie biografických a autobiografických foriem zapojených do rozprávania, ale zvlášť do kompozičného obnovovania kategórie literárneho času v rozprávačských a „blokových“ postupoch aj v mozaikovito organizovaných personalizovaných variáciách pri organizovaní sujetových tenzií medzi troma ústrednými postavami. Epicentrá problému v sujete, zdá sa, sú dve výrazné sociálne komunity: rodina a profesie sa spájané výlučne slovom. Rodina zvykovo počíta s matkou, otcom a potomkom, no profesie, ktoré pracujú so slovom, majú širší aj hlbší a komplikovanejší záber pre svoju členitosť a vzájomné napätie, ktoré sa skôr, či neskôr medzi užívateľmi slov objaví.

Hodiny sú pomenovaním na všeličo, čo v našich životoch zamýšľame, konáme, čomu sa venujeme a na čo čakáme, čomu sa obetujeme a veríme. Hodiny sú pokojné, chladné, majú systém a nepoddajú sa z vlastnej vôle ničomu, čo súvisí s citmi, keď nie sú pokazené. Hodiny sú život, práca, vzťahy, činy, želania, čakanie, vyčkávanie, odmietnutie, jednoducho všetko, čo pojme do seba čas ako počiatok a koniec ľudského života, jeho rozhodnutí.

Svojrázni jednotlivci, spisovateľka, manželka a matka Alissa, básnik, tenista, novinár a otec Roland, syn bez matky Laurence: rodina, ktorá ňou nikdy nebola, ale udržal ju v realite otcovský cit voči synovi a jeho schopnosť opustiť svoje predstavy z mládeneckých rokov pre zmysluplný život jediného syna, ktorého matka opustila. Problém, ktorý ponesie čas, udalosti, rozhodnutia a želané či vynútené zmeny napriek tomu, že život ako svojský personalizovaný transparent na jestvovanie podľa prirodzenosti a spoločenskej konvencie spočíva vždy v matke. V tomto príbehu Alissa ňou nikdy nechcela byť, ba ani manželkou, tradičný a spoločnosťou prirodzene očakávaný sociálny, vzťahový a citový status ju omrzel, záleží jej na tom, aby sa venovala literárnej tvorbe. Toto v okruhu jej najbližších postáv je prijaté ako sebecké a vo svojej podstate iba drsné a pre rodinu nepochopiteľné rozhodnutie, ktoré sa mení na skutočnosť a Alissa dosiahne svoj zámer, stane sa vyhľadávanou spisovateľkou.

Empatická a nenáhlivá štúdia premeny troch životov (ktoré by mali byť v najužšom vzťahu, aký spoločnosť a ňou podporované hodnoty pozná a rešpektuje) všíma si – predovšetkým pričinením rozprávača – „proces“, ako sa rozhoduje a koná jednotlivec, aby všetko, čo prijme alebo odmietne, malo zmysel a dokázalo zúčastnených v komornej vzťahovej tragédii napriek okolnostiam priblížiť a postrčiť k vzájomnému porozumeniu osobných postojov. Vo svojej podstate sa nenáhlivo a v naračných blokoch otvára pre každú postavu tak, aby čitateľ s porozumením akceptoval podnety na osobné (sebecké) rozhodnutie, nech sú podnety akokoľvek výstredné, mravne zložité a sociálne asociálne. Autor nenáhlivo zapája do sujetu aj čitateľa, chce, aby bol tolerantný, trpezlivý, porozumel a (ne)súdil, keď nedokáže prekonať tradičnú spoločenskú predstavu o rodine s príležitosťou na realizáciu každého jej člena aj na úkor konvencie, vlastne chce už iba jediné, nech tak koná až po dokončení hodín strávených čítaním a premýšľaním o tom, čím ho osobne oslovujú McEwanove Hodiny.

Popri línii rodiny a osudov jej troch členov zvýraznil autor (nad)časovosť svojho rozprávania a odkázal na príbehy až na osudy kontinentu a sveta tým, že pôsobivo podporuje každú kapitolu verifikovateľnými a literárne sformovanými odkazmi na politické, vojenské a personálne udalosti, ktoré zasiahli všetkých v minulom i tomto storočí. Inak to nie je ani s jeho postavami, ktoré sú rozprávačovi blízke, alebo postávajú v jeho pamäti pričinením sa plynúceho času už ďalej od epicentra jeho osobného a profesijného nazerania na čas pomenovaného a označeného za život. Z románu Hodiny príčinne a v následkoch, vo výhrach a prehrách, o strate a nálezoch človečiny, o sebectve a obetavosti, o vzopretí sa konvencii a o odovzdaní sa túžbe po naplnení (tvorivej, citovej) jedinečnosti osobného životného príbehu zostáva láskavé „ticho“, ktoré naruší, lebo sa to stane, nový začiatok či prirodzený koniec doznievajúceho ľudského príbehu. Odmenou, na ktorú sa nedá zabudnúť je spravodlivosť plynúcich hodín a rozprávačský dar Iana McEwana, pretože „tento román je mistrovské dílo“ (s. 336).

Viera Žemberová