Josef Schwarz (ed.): O kočkách a kocourech. Kočičí přátelé v české literatuře. Ilustrovala Bára Pospíšilová. Praha: Mladá fronta, 2023. 187 s. ISBN 978-80-204-6260-2.

Petr Šabach, Petra Soukupová, Josef Monik, Kateřina Tučková, Marek Epstein, Irena Hejdová, Viola Fischerová, Magdaléna Stárková: O lidech a psech. Ilustrovala Adela Ťopková. Praha: Listen, 2024. 160 s. ISBN 978-80-242-9879-5.

Tajomný mačací svet

Zostavovať výbery z materiálov iných tvorcov je náročná a vždy aj ošemetná aktivita, ktorá, hoci si toho nebudú zostavovatelia vedomí, ponúka čitateľovi hodnotiaci aj hodnotový pohľad na to, aj na čo, či koho tematizoval a ako nabaľuje na seba všeličo, čo by sa azda pripísalo jednotlivým autorom, keby sa do výberu zaradený text uchoval iba v pôvodnom vydavateľskom počine.

Ako naznačuje záložka vydania, ponúkol Josef Schwarz (1974) pod názvom O kočkách a kocourech s podtitulom Kočičí přátelé v české literatuře dvadsať päť textov s tým istým protagonistom aj jeho majiteľom, prirodzene ten je v jeho v službách; naisto preto zvolil Úvod: Kočky očima českých literátů (Schwarz, 2023, s. 7–8). Autorské zázemie vo výbere je voči času, generácii, aktívnej prítomnosti v literárnom živote a na pozadí ďalších osobných či profesijných reálií členité, panoramatické, voči zvolenej ústrednej téme diferencované. Čitateľ napokon s rešpektom prijme zostavovateľove slová: „V našem výboru z povídek českých autorů jsme se snažili tuto pestrost reflektovat nejen ohledem na námět jednotlivých textů, ale i na formu jejich zpracování. Nedbali jsme přitom na to, zda jde o autora veleznámého či pozabudnutého nebo zcela zapadlého, ale hlavně na tematiku textů a originalitu jejího ztvárnění.“ (Schwarz, 2023, s. 7)

Výber autorov jednotlivých textov, ktorých „spája“ protagonista, musí mať prirodzene svoje „prekážky“, tie navodí žáner, poetika, rola protagonistu vo vzťahu k svojmu majiteľovi, a to by boli azda tie najvýraznejšie, ktoré musel zostavovateľ rešpektovať a aj sa nimi riadiť, čo vyriešil kompozičným utváraním tematických celkov, ktoré zoradil takto: Kočičí duše, Kočka přítel člověka, Kočičí národ, Mají se rádi jak pes a kočka..., Kočka fantaskní. O svoju prítomnosť vo výbere, čo bolo rozhodnutie zostavovateľa nielen profesijné, ale najmä prezieravé voči čitateľskej zručnosti, neprišla ani literárnohistorická „informácia“, ktorú poskytuje zverejnenie vročenia vo výbere publikovaného textu.

Za všetky mačacie príbehy, ich poznávaciu a emotívnu hodnotu, potrebu vzťahu a záujem čitateľov o tento výber podporí text Viktora Fischla nazvaný Z deníku kocoura Džingischána (Schwarz, 2023, s. 103–146), ktorý zaznamenáva príhody z jeho života v rokoch 1974 až 1984, a napriek tomu: „Není také známo, kdy přesně skončil svou pouť na této zemi. Všechno však nasvědčuje tomu, že to nebylo dlouho po posledním čitelném zápisu do deníku.“ (Schwarz, 2023, s. 146)

Aj pes musí mať a žiť istoty

Osem prozaikov spojilo svoje príbehy do vydania O lidech a psech, pritom na vzájomné odíšenie aj s upozornením na osobitosť textu a tematiky je uvedenie každého z nich, okrem názvu textu, kompozične zapojenou odkazovou „oponu“, ktorá sa mení na pozvanie aj na poznávaciu sentenciu: Petr Šabach (Říkame mu král sedmi ulic), Petra Soukupová (Správnej pes by kost odevzdal svýmu pánovi), Josef Moník (Srst měl kvalitní, hustou, oči smutné), Kateřina Tučková (Všechno to najednou bylo jako neuchopitelný sen), Marek Epstein (Něco za mnou stálo), Irena Hejdová (Ale ještě děsnější jsou ženský, co mají psy), Viola Fischerová (I zvířata musejí mít duši, protože jinak by nemohla žít), Magdaléna Stárková (Je to přece tvůj pes) a Petr Šabach (Ostražitě napínal uši do tmy).

Psie príbehy v autorskom výbere O lidech a psech sú z reality odpozeranou a verbálne aktuálnou výpoveďou, či správou o tom, ako sa utvárajú aj žijú vzťahy medzi človekom a psom, čo znamená, že nie je núdza o texty s drsnejšou stránkou zaobchádzania so zvieraťom, čo by znamenalo, že tradičné pusinkovanie s psím miláčikom má vo všednom dni aj svoju odvrátenú stranu, popravde, prirodzenú až bežnú, utváranú osobnými či spoločnými náladami.

Pri mačke sa človek, jej „majiteľ“, už dávno vzdal roly pána. Psie plemeno, nevedno prečo, dôveruje človeku, hoci je na tom vo vzájomnom vzťahu v krehkejšej pozícii: ale za svoju prítulnosť, alebo odmietanie poručníctva a poslušnosti reaguje rozlične. V opakujúcich sa situáciách sa správa odlišne a ani jeden zo zúčastnených, majiteľ či milovník psa a zviera samo, sa nemôžu spoliehať iba na vzájomnú citovú naivnosť a očakávanú oddanosť. Napokon všetko a všetci sa meníme: postupne alebo spontánne, teda okamžite, už aj hneď. O všetkom vo vzťahu rozhodujú okolnosti, a tie v partnerstve človek a (jeho) domestikované zviera, ťažko možno naplánovať, pritom sa musia rešpektovať, aby sa ich spolužitie nevytratilo.

Viera Žemberová