Georgi Gospodinov: Úkryt času. (Vremeubežište, 2020). Preložil a doslov napísal Igor Hochel. Bratislava, Ikar - Odeon, 2024. 318 . ISBN 978-80-551-9280-2.

Pre čitateľa Gospodinovho textu Úkryt času poskytne ústretový doslov Igora Hochela, „pomôcku“, ktorou sa uzatvára čítanie v odkaze na Román o čase, pamäti, jej strate a o tom, čo táto strata prináša (a o mnohom inom). V doslove sa upozorňuje na stratégiu autora, určuje ju koncept postmoderného organizovania literárneho textu, variácie s kategóriou literárneho času, literárnej postavy, s príčinnou kompozíciou, pre ktorú autor textu určil motivačne zakomponovať do „príbehu“ rozprávača nielen ako alter ego, ale predovšetkým ako mozaiku neliterárnej spoločenskej a politickej reálne žitej skutočnosti z druhej polovice minulého storočia, jej dosah, presah a prienik aj ako vynútené limity „objasňované“ napríklad postupmi nazeracej funkcie utváranej v literárnom zázemí konkrétneho textu. Igor Hochel (1953) zdôrazňuje i to, že Gospodinov (1968) sa generačne včleňuje do bulharského literárneho prúdu, ktorý v druhej polovici storočia hľadal a nachádzal nové vyjadrovacie možnosti, postupy, rozšíril tematické okruhy o kritický pohľad na vývin bulharskej spoločnosti v druhej polovici milénia a na (dô)následky ideológie „diktatúry proletariátu“ v národnom umení (Hochel, 2024, s. 310). Novú spoločenskú situáciu, ako upozorňuje Hochel, sprevádza v literárnej tvorbe dotyk s tematikou, ktorá reaguje tak, aby nielen sprítomnila, ale predovšetkým zvýraznila a postupmi vyčlenila špecifiká „balkánskeho syndrómu“ (Hochel, 2024, s. 311). Záujem predovšetkým bulharskej kultúrnej verejnosti o pripomenuté generačné tvorivé videnia (ne)literárnej skutočnosti nasmeroval k poznatkom z výskumu literárnej histórie, tá pri vymedzovaní nazeracej a poetologickej autenticity bulharskej umeleckej spisby sa ustálila na tom, že bulharská „postmoderna sa nezrodila „z ničoho nič“ v 90. rokoch, v novej literárnej situácii (...), ale má hlbšie korene, a to v 60. rokoch“ (Hochel, 2024, s. 311).

Záber do látky zo spoločenských reálií „sveta“ minulého storočia, strategicky potrebné odkazy (náučne, či na tvorbu kontextu) autora na známe postavy a osobnosti spoločenského, politického a umeleckého prostredia Gospodinovom pripomínanej doby má za funkciu navodiť vedomostnú, skúsenostnú či iba náučnú „povinnosť“ zapojiť a zakomponovať do „príbehu“ ad hoc ich personalizovanú iniciačnú sprítomnenosť vo forme aktualizovaných odkazov a ich – už iba v časovom odstupe – pre všetkých preživších alebo pre jednotlivca ako konkrétny následok, ak nie hneď príčinný dôsledok ich pôsobenia „vtedy a tam“.

Úkryt času navodzuje predstavu vytvorenú (kýmsi) z ochrany času, pred časom, v mene plynúceho času, teda z tej entity, ktorá uniká (prináša, odnáša, zanecháva, spôsobuje) napriek vôli človeka chcieť vstúpiť a ovládnuť, či aspoň ovplyvniť jej pohyb. Úkryt času, azda v tom spočinie poznanie, nejestvuje z vôle času, zostáva neuskutočniteľným želaním tých, ktorí čas v materiálnych reáliách menia na udalosti, činy, na „novú“ realitu. Pre kompozíciu textu sa stal určujúci posun od jednotlivosti k všeobecnému, od personalizovaného k všeľudskému, od detailu k zovšeobecneniu hodnoty, významu, „oných“ obsahov času. Po kapitole „Klinika minulosti“ sa záber a výber problémov otvára v nasledujúcich častiach kompozície textu do (sú)častí: „Rozhodnutie“, „Jedna osobne braná krajina“, ťažisková a príčinami a následkami pre všetkých, čo sú v čase, ústredná kapitola „Referendum o minulosti“, po nej nasledujú „Diskrétne obludy“, „Epilóg“ a vykročenie do roku O. 1939/2029: „Vojská sú zhromaždené a čakajú. (...). Viem, čo sa stane. (...). Zajtra bol 1. september“ (s. 299, 300).

Autorom tematizovaná kategória čas sa v expozícii textu, kapitola Klinika minulosti, ustálila na detaile literárneho priestoru, na postave Gaustina (jeho žltý zápisník), s ktorou sa v ďalšom rozprávaní pracuje ako s účelovo sprítomňovanou a nezastupiteľnou fikciou (zápisky, kontakty, rozhodnutia) a na vševediacom, empatickom rozprávačovi. Čas má minulosť, o ktorej rozprávač vie: „V istej chvíli sa púšťajú do výpočtu, kedy sa začal čas, kedy presne bola stvorená Zem. (...). 22. októbra roku štyritisícštyri pred Kristom okolo šiestej popoludní“ (s. 13), aby sa presunul do historického obsahu európskeho 20. storočia (so všetkými učebnicovými, teda neprehliadnuteľnými podobami zla, neľudskosti) a ich spätne, v rozpomienkach humanizovanými reáliami (ktoré sa uchytili v pamäti tých, čo tam boli) a v úsilí posunúť zlo v dobových premenách odovzdal ako varovanie budúcim generáciám.

Úkryt času je pôsobivé, náučné čítanie a premýšľanie, teda nie je to jednosmerný „postmoderný“ návod (hľadanie, vytváranie, únik) na ochranu pred plynúcim a ľudským obsahom nasycovaným časom. Naopak, text vznikol ako podnet na uvažovanie „kam sa dostala bitka o minulosť“ (s. 203), ktorú nemožno prehliadať aj preto, lebo pôsobivo a nezabudnuteľne sa dotýka jednotlivca, spoločnosti: „Vždy sa nájde minúta, v ktorej človek náhle starne, alebo si starnutie náhle uvedomuje“ (s. 202), a tak popri rokoch prvej svetovej vojny a po prvých desaťročiach po skončení druhej svetovej vojny sa „prelomom“ strategického, mravného, personalizovaného života, epicentrom stretania „všetkých“ verbálne zachytiteľných či obnovených podôb a obsahov času, emócií, mravov a človeka (jednotlivca, národného spoločenstva, spoločnosti) stal smeruje ku „výklad“ autora o prijímaní a zdieľaní času premeneného na konflikt dobra a zla, do príčiny a následkov európskych rokov, do času neodňateľne patriacemu k udalostiam spojeným s rokom 1939 a 1968.

Rozprávač z Úkrytu čas má ambíciu, ktorou prekračuje zázemie literárneho príbehu, nechce zostať dvojníkom Gaustina, a tak sa pýta: „Čo si teraz počnem s niekoľkými klinikami a sídliskami minulosti, keď z nich minulosť prekĺzla von a už sa oficiálne usadila v okolitých mestách? Čo urobiť s alheimerovými centrami v alzheimerovom svete? Premýšľal som niekoľko nocí. Ako mi mohol toto všetko naložiť na plecia? Samozrejme, kliniky sa museli zachovať, pacienti potrebovali chránenú minulosť. Tým skôr, že vonku panoval časový chaos“ (s. 249).

Viera Žemberová

Literatúra

HOCHEL, Igor. Román o čase, pamäti, jej strate a o tom, čo táto strata prináša (a o mnohom inom). In: Gospodinov, Georgi. Úkryt času. Ikar - Odeon, 2024, s. 309–315. ISBN 978-80-551-9280-2.