Julie Caplinová: Kaviareň v Kodani. (The Little Café in Copenhagen, 2018). Preložila Alexandra Janogová. Bratislava: Grada Slovakia. Cosmopolis, 2023. 352 s. ISBN 978-80-8090-094-6.

Jenny Colgan: Kníhkupectvo splnených snov. (The Bookshop on the Corner, 2016). Preložila Marta Maňáková. Bratislava: Grada Slovakia. Metafora, 2024. 352 s. ISBN 978-80-8090-781-5.

Kerri Maher: Kníhkupkyňa z Paríža. (The Paris Bookerseller, 2022). Preložila Tamara Chovanová. Bratislava: IKAR, 2024. 324 s. ISBN 978-8-51-9342-7.

Barbara Davisová: Ozveny starých kníh. (The Echo of Old Books, 2023). Preložila Denisa Jahičová. Bratislava: Aurora, 2024. 398 s. ISBN 978-80-8250-106-6.

Madeline Martin: Posledné kníhkupectvo v Londýne. (The Last Bookshop in London, 2021). Preložila Lenka Fifková Školníková. Obálku ilustrovala Hana Hnízdová. Bratislava: Motýľ, 2021. 362 s. ISBN 978-80-8164-256-2.

Elena Ferrante: Za okrajmi. O pôžitku z čítania a písania. (I margini e il dettato). Preklad Ivana Dobrakovová. Bratislava: Inaque, 2023. 109 s. ISBN 978-80-8207-211-5.

Kníhkupectvo splnených snov

Názov Kníhkupectvo splnených snov zvolený Jenny Colganovou od prvého dotyku s jeho knižnou podobou sľubuje čitateľovi to, čo autorka ponechala Voltairovej sentencii: „Nechajte nás čítať a nechajte nás tancovať, tieto dve kratochvíle nikdy neprivodia svetu ujmu.“ K sentencii pridáva Odkaz čitateľom (Colgan, 2024, s. 7–14), v ktorom aktualizuje, sprítomňuje a upresňuje, komu je text určený. „Všetkým čitateľom“, „Pretože tento príbeh je o čítaní a o knihách, o tom, ako človeku dokážu zmeniť život, podľa mňa jedine k lepšiemu“ (...). V knihe sa vyskytuje veľa kníh, pretože Nina Redmondová, hlavná hrdinka, sníva o tom, že si otvorí kníhkupectvo“. No a aby jej oslovenia prijal čitateľ ako vážne zamýšľané pozvanie do príbehu, pripojí tucet „lokalít“, kde všade sa príbeh o kníhkupectve môže stať jeho čítaným spoločníkom, pritom ide o odkazy tak blízke všednému dňu a zvyčajným okolnostiam, pri ktorých sa knihy čítajú a sú čítané.

Všetko, čo súvisí s predstavami protagonistky o živote, jeho zmysle, hodnote a osožnosti, spája sa s jej osobnou predstavou o sebe samej: „Chcem byť pri knihách, mať ich všade okolo seba. A odporúčať ich ľuďom: knihy pre zlomené srdcia aj pre šťastných, pre tých, ktorí sa tešia na dovolenku aj pre tých, ktorí potrebujú vedieť, že nie sú vo vesmíre sami, knihy pre deti, ktoré milujú opice a, nuž, vlastne to je všetko. A chcem chodiť na miesta, kde ma budú potrebovať“ (Colgan, 2024, s. 91). Do tohto vyznania sa pomestilo všetko, prečo, načo, kto a ako sa vymedzí osobná púť dobromyseľnej postavy, jej krutého stretu s reálnym dravým svetom a čo všetko, prostredníctvom túžby mať pojazdnú predajňu kníh, ju zavedie z britského veľkomesta na škótsky vidiek, medzi svojských ľudí s rovnakou rečou a spoločenskou aj sociálnou rázovitosťou vo všetkom, čím sa odlišuje a ako protagonistka vzdoruje tvrdým praktikám života v londýnskom veľkomeste. Kontrast v jeho priestorovej, typovej, sociálnej, problémovej a sujetovej premenlivosti, úskočnosti aj spravodlivosti zapojí autorka do všetkého, čím skúša svoju protagonistku a hneď na viacero spôsobov. Škótska povaha, strohosť a reč ľudí sú nemalé skúšky a obstáť, či dokonca zostať žiť, pracovať, pomáhať v tvrdom prostredí a mať svoj citový život láskavo naklonený medzi nich, čo znamená, že sa príbeh dievčaťa so snom o kníhkupectve vyvažuje neláskavými čriepkami skúseností s novými, navyše cudzími, preto aj neistými osobnými aj profesnými a sociálnymi okolnosťami. Popri komplikovanej kúpe starého dodávkového auta na rozvážanie kníh po okolí sa do popredia pretláčajú epizódky o tom, kde, ako a s kým Nina žije, jej nepokojná empatia, nezlomná obetavosť a citová upätosť na službu iným sú stále drsnejšie, nevyberane odmietavejšie a naliehavejšie narúšaná škótskou konvenciou. Komponovanie emotívne ladeného príbehu, výber svojských mužských postáv, problémov a nerovnovážne prelínanie sa osudu knihy s protagonistkiným vzťahom k blízkemu človeku posunuli ústredný oznam z názvu knihy inam, medzi „romantické“ príbehy o dobre a zle, o vôli a otupenosti, aby tematický oblúk utvorený na počiatku rozprávania o Nine a jej sne s predajňou kníh – „vždy som chcela iba taký maličký – nazvala by som ho Kníhkupectvo splnených snov“ (Colgan, 2024, s. 156) – sa zachytil a naplnil z jej vôle v dennodennej realite drsného a na odvahu náročného prostredia v osobnom živote, navyše v náročnom spoločenskom prostredí a v rázovitom geografickom priestore.

Kaviareň v Kodani

Citovo ladený príbeh Julie Caplinovej z toho istého vydavateľstva ako je príbeh o Nine a jej putovnom kníhkupectve sa sústredil na vyrozprávanie nežičlivej osobnej životnej a profesijnej situácie mladého ambiciózneho dievčaťa, ktoré je zvykovými a spoločenskými okolnosťami odstrkovaného v náročnej agentúrnej službe. Svojou nevýbojnosťou, uhýbaním pred konfliktom vo vzťahoch a empatiou neomylne vzdoruje realite mravnou a citovou výbavou, zmyslom pre spravodlivosť a hľadaním ústretových riešení v krízových situáciách aj za účinnej nepriazni až podlosti kolegov napríklad svojimi čudáctvami pre svojráznych jedincov, pre ktorých, v tom je uložená tematika príbehu, pracuje v neznámom, na reklamnú akciu vytypovanom aj objednanom, dánskom prostredí: „Mám svoju prácu account director jednoducho rada. Pracujem pre jednu z najlepších PR agentúr v Londýne a zdôrazňujem, že svoju prácu milujem. Trávim v nej takmer všetok čas. (...). Už dlho mi sľubujú povýšenie.“ (Caplinová, 2023, s. 10) Protagonistka Kate, skupinka prizvaných pracovníkov z printových médií, medzi nimi predovšetkým Ben a na Larsom objednané reklamné avizovanie novej dánskej prevádzky v britskom veľkomeste, to „všetko“ v náučne a nesentimentálne organizovanom rozprávaní sa postupne mení na zosúladenie sebeckých, ľahkovážnych a konfliktných ľudských a profesijných typov, ale predovšetkým na nevtieravo pripravenú náučnú a orientačne účinne zorganizovanú exkurziu po zvláštnostiach v mestách dvoch krajín, a to všetko v precitlivelej traume povedomia byť cudzincom a obstáť profesiou v novom prostredí. Napokon vzdor voči nežičlivej spoločenskej a profesijnej realite sa vyhraňuje do poznávania zázemia ústretovej a žičlivej človečiny v každom z nás, nech sa ona prejavuje hocijako a kdekoľvek aj akokoľvek. Protagonistka sa dostala do nevýbojnej roly PR pracovníčky, ktorá musí plniť aj tie najnevhodnejšie želania, jej profesijné služby si zakúpili a ona ich musí plniť kým sa dá bez konfliktov a ústretovo. Sentencia, všetko zlé je na niečo dobré sa v príbehu Kaviareň v Kodani osvedčí a prináša odkaz o hodnote medziľudskej priazne, o podporu, uznaní a odmene nielen pre Kate ako odpoveď na podoby a premeny jej typového a mravného sprítomnenia v profesii aj v súkromí. Napokon ešte vždy platí, dobro sa dobrom odpláca, Kate sa to stalo a vrátilo jej nádej na život, profesiu a vzťah, aké si želá.

Kníhkupkyňa z Paríža

Na ilustračne výrečnom prebale vydania románu Kerri Maher Kníhkupkyňa z Paríža je pozvanie do pôsobivého, látkou a tematikou, postavami, verifikovateľnými reáliami a udalosťami, no predovšetkým do jedinečného umenovedného, komparatívneho, užšie, do medziliterárneho a literárnohistoricky aj umenovedne komponovanom rozprávania. Táto kniha je o zrode, prítomnosti a dozvuku a možno aj o ozvenách, ale predovšetkým o sprítomnení tých, ktorí nehľadiac na vzdialené kontinenty a na zničujúce historické udalosti minulého storočia od desiatych po doznievanie tridsiatych rokov tvorili a vzdorovali mravným, estetickým a spoločenským konvenciám a prekážkam pri poetike umeleckej moderny a výrazových nástrojoch modernosti v tvorbe, v druhovej aj žánrovej inovácii výrazu a významu vo francúzskej a v európskej kultúre minulého storočia. Látka a tematika románu Kníhkupkyňa z Paríža sa koncentruje do príbehu ženy, ktorá organizovala, vybudovala a sfunkčnila vzťah medzi umením a jej tvorcom, medzi umeleckým artefaktom a jeho spoločenským významom, teda ide o literárne, životopisne iniciovaný príbeh o nenápadnej žene, ktorá formovala a zmenila svet literatúry a spoločenský život s literatúrou a umením.

Autorka textu rešpektuje druh aj žáner svojho rozprávania o Sylvii Beachovej a ňou do európskej, francúzskej a parížskej kultúrnej praxe uvedenej predajne kníh Shakespeare and Company, napokon detailne do udalostí a medzi zúčastnených okolo vo svojej dobe odvážneho vydavateľského počinu, do vydania románu Jamesa Joycea Odysseus. Svet umenia, literatúry, jej vydávania, prekladania, odborného hodnotenia aj tých viac či menej slávnych a dejinami umenia uchovaných informácií v slovníkoch a heslách, teda tých, čo sa svojou prítomnosťou chtiac aj nechtiac pričinia o šum, klebety, spory, nezrovnalosti, a tak zasiahnu do príbehu konkrétneho umeleckého artefaktu zo slov, či do ďalších výrazových techník, aby sa nakoniec spoločne zapojili do praxe a mravov profesijného a kultúrneho šírenia vydaného knižného titulu. Príbeh Sylvie Beachovej, ktorá si za svoju domovinu zvolila Francúzsko, Paríž, rozpráva o tom, ako splynula s dobovou spoločenskou konvenciou a jej ostré hrany svojím pričinením utvárala tak, aby všetko, čo robila, ako žila, ako riešila jej natrvalo uchovalo dobré meno a povesť profesionálky s čestnými pravidlami hry v tak chvíľami neprehľadnom „kolotoči“ dramatických uplynulých desaťročí, aby napomohla vzniku z vôle peňazí, slávy, moci nezničiteľný svet slova a umenia.

Pri žánrovom vymedzení Kníhkupkyne z Paríža sa ponúka mozaika vkomponovaných vlastností epických foriem, pritom v Autorskej poznámke (Maher, 2024, s. 311–323) Kerri Maherová nepozabudne ani na túto výzvu: Autorov historických románov, najmä životopisných, ako je Kníhkupkyňa z Paríža sa často pýtajú: Čo z toho vychádza naozaj zo skutočnosti? (...), no ja som s tým mala problém, lebo som nechcela zaťažiť túto priateľsky a neformálne napísanú esej mnohými mea culpa“ (Maher, 2024, s. 314). Napokon sa rozhodne vykročiť v ústrety odborne poučenému i „laickému“ čitateľovi tak, že mu dá vedieť, „čo je skutočnosť?“ (tamtiež) a čo si osvojila a uchováva ako svoju naračnú licenciu. Rešpekt pred látkou, dejinnými udalosťami, reálnymi osobnosťami dobového umeleckého života a príbeh samotného kníhkupectva sú pre autorku textu, jej odbornej prípravy a obdiv k príbehu Sylvie Beachovej tak záväzné, že čitateľa zaujme a nadchne spôsob, akým a ako sa autorka vyrovnáva so „všetkým“, čo obstojí pri historickej a umenovednej verifikácii. Naisto pre čitateľov bude zaujímavý dotyk s počtom veľkorysého množstva osobností z dobového (svetového, európskeho) literárneho a široko pojatého umeleckého prostredia a života, ktorí sa dostali do osobného kontaktu so Sylviou, pritom to nie raz budú aj nelichotivé príhody spojené s dobou, praktikovanou morálkou alebo s osobnostnou výbavou „živého“ človeka a jeho predstavy o svojej role v spoločnosti.

Autorka Kerri Maher – „cítila som sa rovnako šťastná ako spisovatelia v tomto románe“ (Maher, 2024, s. 319) – vyslala za svojimi čitateľmi pôsobivý, náučne a odborne podnetne komponovaný, štylisticky a kompozične dômyselne premyslený a sprostredkovaný výklad minulosti, ktorá poznamenala svet umenia, život jednotlivcov a zanechala v pamäti ľudského spoločenstva stopy, ktoré sa nevytratia s plynúcim časom. Román Kerri Maher Kníhkupkyňa z Paríža by nemal chýbať ani v jednej knižnici, a takmer študijne by sa mu mali venovať pozornosť tí spomedzi čitateľov, ktorým sú dejiny kultúry, umenoveda a literárna veda profesijne blízke, predsa to nebýva tak často, aby s čítaním románu prišlo aj precízne študijné doplnenie vedomostí a širšieho spoločenského prostredia, či jeho dejinných zákonitostí spomedzi tých dobových okolností sústredených do poznania toho, čo „bolo“ a s čím veda o kultúre naďalej žije a pracuje.

Nemysli si, že ti tak ľahlo odpustím (Davisová, 2024, s. 265).

V rozhovore s Janou Šlinskou o tom, aké knihy ponúka knižný trh a čo čitatelia vyhľadávajú, naznačuje „knižná influencerka“ toto: „Podľa mňa chýba výraznejší stredný prúd ženskej literatúry, ako majú v Českej republike. Autorky ako Petra Soukupová či Alena Mornštajnová píšu knihy, ktoré sú dobre predajné aj kvalitné. Máme tu buď oddychové ženské romány či líniu Anasoft litera, ktorá nie je pre každého.“ (Dudoň, 2024).

Prvý dotyk s knihou Barbary Davisovej napovedá, už na prebale, že Ozveny starých kníh sú román, autorku budúcemu čitateľovi približuje informácia, že sa s jej menom spájajú bestsellery Strážkyňa šťastných koncov a Posledná žena z rodu Moonovcov. Autorka, kým začne Prológom, má odkazy pre svojich čitateľov: „Táto kniha je venovaná knihovníkom a kníhkupcom... Strážcom fantázie, ktorí kŕmia hladné srdcia a dohadzovačom písaného slova. Kde by sme boli bez vašej láskyplnej práce?“, druhý sa spája s citovaním Alexandra Smitha: „Sedím v noci vo svojej knižnici, pozerám sa na tiché tváre kníh a občas ma prepadne zvláštny nadprirodzený pocit“. A až po týchto „odkazoch“, môže čitateľa osloviť Prológ.

Davisovej román je rozložitý, nenáhlivý a tým, čo rozpráva, nevykračuje za okruh citových až osudových vzťahov muža a ženy. Azda aj preto, na pomoc pri orientovaní sa vo vytváraní napätia v medziľudských, rodinných a spoločenských problémoch smeruje do vrstiev, ktoré tak či inak sú nasmerované do očakávaného riešenia. Autorka, aby uhla pred konvenciou témy a žánru zvolila vnútorné členenie rozsiahleho vyrozprávania príbehu voľbou čísiel pri zvýraznení kapitol, do ich podtitulu a na upresnenie pripája rodné meno rozprávajúcej postavy a citát z práce Ashlyn Greerovej Starostlivosť o staré knihy, ktoré iba raz vymení vo finálnej časti románu za sentenciu iného pôvodu, aby „vstup“ do každej kapitoly spresnil dátum (deň, mesiac, rok: 1941, 1592, 1953, 1954, 1984) a geografická lokalita, ktorá na časť príbehu odkazuje na viaceré miesta v USA, potom na Londýn.

Rozsiahle rozprávanie o nenaplnenom vzťahu rámcuje čas: vojnové roky na kontinente a v Amerike, na túto udalosť naviazané dobové podnikateľské zručnosti amerického prostredia a etika novinárskej práce v danej dobe za oceánom a spoločenské aj rodinné konfesijné tabu, čo v sútoku príbehu a jeho súčastí prináša nedorozumenia, manipuláciu, krutosť, nevraživosť a dva rukopisy, ktoré o sebe navzájom nevedia – komorný dialóg, rekonštrukciu zničeného milostného vzťahu – mužovo rozprávanie Ľutujem Belle a ženino rozprávanie Navždy a iné klamstvá. Dostredivým okamihom na organizovanie zápletiek a príbehu sa stáva majiteľka kníhkupectva Ashley Greenová, sama v manželstve doráňaná, ktorá má nezvyčajnú schopnosť, diagnostikovanú psychometriu, dotykom s knihou dokáže reagovať na jej chvenie, sama Ashley hovorí o ozvene.

Práca s verifikovateľným dejinným časom, odkazy na rovnako známe vojnové reálie za oceánom, na kontinente, pripomínanie reálií, ktoré v tematizovanom čase sú známe, to všetko a pričinením umného navrstvovania, približovania a odsúvania napätia, (romantická detektívka), dokážu nenáhlivo a do početných kapitol rozložený príbeh o nenaplnenej mladíckej láske posunúť do finále, keď sa v zrelom veku možno k citom a spoločnému životu bez zábran a ústretovo vrátiť.

Kníhkupectvo je nezvyčajný svet kníh a ľudí

Nenapodobiteľné prostredie, v ktorom žijú a na svojich čitateľov čakajú nielen knihy, ale predovšetkým tí, ktorí sú s nimi deň čo deň a za rozličných okolností v kníhkupectve, zostáva v národných literatúrach obľúbeným kultúrnym, spoločenským aj dejinným priestorom s jedinečnými osudmi ich majiteľov spracovaných do prozaickej tvorby pre mladých aj skúsených čitateľov. Autori tematizujú spravidla v atmosfére kníhkupectva, či jeho pričinením, takmer panoramatický pohľad na pôvodne literárne udalosti, ktoré sú príbehom s výberom postáv a strategickým kompozičným zámerom autora spoločne napojené na históriu, kultúru, na národné spoločenstvo a na tie okolnosti, ktoré svojimi následkami aj dôsledkami ohrozovali ich vzájomnú existenciu, poslanie, hodnotu a nezastupiteľný význam v prepájaní minulého s budúcim tak v živote jednotlivca, ako s ním stotožneného spoločenstva.

Posledné kníhkupectvo v Londýne autorky Madeline Martin si zvolilo problém rozhodovania sa jednotlivca v európskych dejinách minulého storočia, teda ide o tú udalosť, ktorá natrvalo poznamenala kontinent a jeho obyvateľov nielen osobnou skúsenosťou, ale najmä (pre)žitými dôsledkami nehumánnych vojnových udalostí. Možná strata budúcnosti života jednotlivca aj spoločenstva v literárnej výprave do mesiacov a udalostí nepriateľským ničením Londýna na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia v literárnych postavách formovala vedome, ale zvlášť ako emotívny následok nehumánnych skúseností ohrozujúcich ľudský život, správanie sa, konanie a myslenie vykračujúce svojou empatiou voči ohrozeným reáliám mesta a jeho obyvateľom za historický a spoločenský pôdorys historiografie do vyrozprávania príbehu nenápadnej Grace Bennetovej a literárnych postáv v jej blízkosti. Historiografické reálie v literárnom príbehu sa otvárajú aj dotvárajú osudmi prostých jednotlivcov, ktorí sa nie vlastnou vôľou dostali do epicentra záchrany toho, čo je cenené tak ako ľudský život, do ochrany a obnovy mesta a jeho centra sveta, do kníh. Aby sa aj ich pričinením musí po ničení Londýna, jeho štvrtí, domov a ulíc vrátiť život vo svojej sile, odvahe a zmysle myslieť na nasledujúci deň, keď človek stretne človeka a napomôže mestu vrátiť sa do jeho pôvodného rytmu, a i tak, skôr nenápadne, dokáže napomôcť sprítomniť jedinečnosť všetkým a všetkému, čo obsiahnu sloboda, dôstojnosť, spravodlivosť a vzájomná tolerancia.

Autorka pracuje s historizujúcimi reáliami, nimi rámcuje látku, tematiku a sujet do verifikovateľných európskych udalostí a širšie svojím poznávacím presahom, zdalo by sa, na okraj samotného príbehu, v poznávacom zámere autorky ide o obnovenie vedenia aj emócií čitateľa, teda toho, čo ľudia a národné spoločenstvá prekonávali v rokoch a krízach vojnou skúšaného kontinentu v rozpomienkach na „Veľkú vojnu“ a naliehavejšie aj autentickejšie v rokoch druhej svetovej vojne.

Výberom žánru a naračnými postupmi, ale predovšetkým kaleidoskopom sociálne, profesijne a typovo vyhranených (svojráznych) postáv obyvateľov veľkomesta sa udalosti vyrozprávané z rozhodnutí, činov aj odvahy Grace z kníhkupectva, ktorými žilo mesto Londýn a jeho obyvatelia na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia, zbližuje s historizujúcou prózou tými reáliami, ktoré podporujú látku a tematiku vymedzenú desaťročiami alebo údajom „jún 1945“ (Martin, 2021, s. 316). Autorkou zvolená stratégia aj naračný postup, akým sa kompozične organizuje a informáciami dotvára atmosféra desaťročí a vojnovej katastrofy podporili všeobecne poznané odkazy na osobnosti dobovej anglickej a nemeckej politiky, na pomenovaniami zložitých vojnových bojísk na kontinente, ale aj ilustračnými odkazmi na štáty napadnuté tak, ako sa o to nepriateľ pokúšal pri atakoch na Veľkú Britániu. Popri vojensko-politických odkazoch na dobu a jej obsah autorka neobišla kultúrne osobitosti a tvorivé osobnosti, hodnoty, národné tradície vymenúvaním mien autoriek, autorov, názvov literárnych textov, a to tak, aby pointou rozložitého rozprávania o konkrétnej udalosti z európskej histórie minulého storočia zosúladila s tvrdením: „Británia to zvládla a z ťažkých časov vyšla hrdinsky“ (Martin, 2021, s. 317).

Zvolený žáner prózy podporuje a účinne ilustruje tenzijnú historizujúcu líniu príbehu uvádzaním rokov, mesiacov v roku, priestorovo verifikovateľnými lokalitami mesta Londýn aj neprehliadnuteľných vojnových stretov na bojiskách mimo územia Veľkej Británie. Rovnakú poznávaciu a iniciačnú funkciu majú priezviská a funkcie dobových štátnikov. Historizujúci nádych príbehu sa sústredil na „pravdivosť“ a overiteľnosť jestvovania osudov Evansovho kníhkupectva, čo podporí sprítomnenie a dôveryhodnosť jeho kníhkupectva v bočnej ulici pomimo dobového obchodného centra Londýna. Najskôr preto autorka zvolila dobové názvy jednotlivých častí mesta, názvy ulíc, mestských štvrtí a parkov, či pomenovanie podzemných tratí metra. Cesta Grace Bennettovej z Draytonu do Londýna sa začína v pozdnom lete na konci tridsiatych rokov a vyvrcholí vlastníctvom Evansovho kníhkupectva, ktoré ako posledné (jediné) obstálo (nepremenilo sa na ruinu a spálenisko) pri bombardovaní mesta, keď tie ostatné vychytené londýnske domy kníh sa stali jeho obeťou.

Kníhkupectvo je domov kníh rozličných odborností, tematiky, časových záberov a typológie postáv či konfliktov, ale je to aj pozvanie na čítanie, výzva, ako sa premeniť z vlastnej vôle a potreby aspoň na chvíľu na cestovateľa po osudoch literárnych postáv, alebo na toho, kto chce a dokáže vzdorovať nežičlivej realite, a nájde v knihách a pri ich čítaní spôsob, „ako uniknúť myšlienkam na vojnu a zažiť nepoznané dobrodružstvá“ (Martin, 2021, s. 74). V Evansovom kníhkupectve nepoľaví jeho nová majiteľka Grace nič z toho poznania, ktoré rešpektoval pôvodný majiteľ a v trezore uchovával vzácne výtlačky, veď bol presvedčený o tom, že „Ľudia obetovali svoje životy v snahe zachrániť knihy, aby ich myšlienky ani autori neľahli popolom“ (Martin, 2021, s. 126), napokon „Tam, kde sa pália knihy, na konci sa pália aj ľudia“ (Martin, 2021, s. 124). Ťažké a kruté dni na európskom kontinente aj vo Veľkej Británii zničili priveľa odkazov materiálnej kultúrny, ľudskej zručnosti, zmarilo sa priveľa životov a ovplyvnila sa nie jedna cestu do budúcnosti pre tých, ktorí prežili ničenie toho, čo vytvorili predkovia. A to všetko si knihy, ktoré vznikali v očakávanej budúcnosti súčasníkom pripomínajú aj ich napomínajú, aby si vážili výnimočnosť a jedinečnosť nenahraditeľného ľudského života.

O pôžitku z čítania a písania

Vydavateľstvo Inaque vypravilo slovenský preklad zdôverovania sa Eleny Ferrante – „už dvadsať rokov prekvapuje každým novým románom literárny svet“ – kultúrnej verejnosti o svojské autorkino premýšľanie o písaní – o zvažovaní a rešpektovaní toho, čo potrebuje a vzápätí sama ponúka, teda – „o dobrodružstvách v literatúre, a to na jej okraji i za ním“. V štyroch esejach venovaných literárnemu zázemiu svojej tvorby a tvorbe ženských autoriek, podnikne Elena Ferrante komornú výpravu do genézy a prítomnosti svojho literárneho sveta v esejach Trápenie a písanie, Akvamarín, Dejiny a ja a Danteho rebro prostredníctvom vyznaní, alebo reakcií na tvorbu Emily Dickinsonovej, Gartude Steinovej, Ingeborg Bachmannovej, Adriany Cavarerovej, Gaspare Stopkovej, Virginii Woolfovej, no aj odkazmi na svojskú tvorivú a čitateľskú skúsenosť od ranej mladosti do prítomnosti, ktorú Elene Ferrante poskytli podnety z písania Deinsa Diderova, Ernesta Hemingwaya, Itala Sveva až po záverečný pôsobivý interpretačný prístup k Danteho Božskej komédii.

Najskôr nikoho, kto sa z rozličných podnetov sústreďuje na konkrétneho autora, neobíde výzva, vo svojej podstate ide o naliehavé hľadanie komorného zázemia literátovej tvorby, no keď je taká možnosť, akú ponúka čitateľom Elena Ferrante, znamená to premyslené otváranie, objasňovanie a pointovanie osobného sústredenia sa na „vnútro“ vytváraného literárneho priestoru, na poznávacie zázemie, či na prostredia v autorskom texte, teda na dôsledne pripravené tak, aby čitateľ esejí rozumel návodom autorky sústredeným predovšetkým na umelecký a poznávací podnet. Tam podľa Ferrante už niet miesta na príčiny a na náhodu, či na latentne prítomné myšlienky, na odmietnutie kánonu umeleckého videnia problému a na postavy. Napokon preto, lebo spoločne v jej koncepte a ňou poučeného literárneho sveta sa formuje tak autorský impulz „písať“, ako aj naliehavá nutnosť „oslovovať“ prostredníctvom slova (konkrétneho, poučeného) čitateľa, hoci Ferrante napovedá, že viac ako jeho, má to význam pre (jej) spisovateľkino ja.

Na počiatku, v školských časoch, nimi Ferrante pozýva do čítania svojich vyznaní o sebe, svojej ranej tvorbe, o literatúre a o podnetoch, ktoré pojala do svojho konceptu písania, čo znamená i to, že „Skutočné písanie je gesto, ktoré šmátra v úschovni literatúry a hľadá potrebné slová“ (Ferrante, 2023, s. 29). Úkon, naliehavosť a rozhodnutie hľadať, znamená pre autorku priblížiť sa k pravde a zorientovať sa medzi okolnosťami, ktoré pomenúva „vlastné trápenie“, „vlastné písanie“, „mužská tradícia“ a „písať žensky“ (Ferrante, 2023, s. 25), teda nájsť spôsob, ako sa vyrovnať so „zlým jazykom“ (Ferrante, 2023, s. 74–75), s autentickým typom literárnej postavy (Ferrante, 2023, s. 46–47), veď to všetko si žiada čas, skúsenosť, prípravu, filozofujúce zázemie na istotu vlastnej prítomnosti vo svete literátov a ich tvorby, preto je nutné vytvoriť osobné poznanie a istotu, „že viem písať“ (Ferrante, 2023, s. 26).

Esej sa žánrovo a prirodzene zo svojej autentickej myšlienkovej zovretosti svojho tvorcu vzpiera prerozprávaniam, rešpektuje jeho autentické postoje, teda sa mení na dostredivé ja, ktoré píše (Ferrante, 2023, s. 74). Na tomto náročnom a roky utváranom osobnom koncepte prítomnosti v literárnom svete rozlišuje Elena Ferrante pravdivé a klišéovité vety, ktoré po sebe nechávajú priemerní aj výnimoční autori (Ferrante, 2023, s. 77). Po dočítaní esejí o pôžitku z čítania a písania, svojho a ostatných, ktorých autorka rešpektuje v dejinách osobného dozrievania, nemá príležitosť estetická a širšie ani umelecká náhoda, ktorá neznamená dôležitý okamih v autorskom koncepte literárnej tvorby a v jeho osobnej prítomnosti vo svete, ktorý aj jej patrí a ona ho ako osobnú pyramídu predstavenej v esejach. Pre Elenu Ferrante ide o viac, ako len o jej a svoju „pravdu, lebo je vždy na prvom mieste u toho, kto píše...“ (Ferrante, 2023, s. 101), azda to do úplnosti platí aj pre toho, kto – aj jej – text číta, veď rozhodne o tom, ako sa o nej a za jej prítomnosti vypovedá o živote, o ochraňovaných hodnotách a o ich tvorcovi, jednoducho o osude človeka.

Viera Žemberová

Literatúra

DUDOŇ, Michal. Prichádzajú knihy s queer tematikou. Sme. Ročník 27, číslo 163. [online]. [cit. 09. 12. 2024]. Dostupné na: https://kultura.sme.sk/aut/5200/michal-dudon