Serhij Žadan: Nebo nad Charkivom. Preložil Ondrej Hubinský. Bratislava: BRAK, 2023. 189 s. ISBN 978-80-8286-026-2.

Serhij Žadan: Nový pravopis. (Spysok korabliv, 2020). Doslov Radka Denemarková. Preložila Radka Rubilina. Praha: FRA, 2024. 96 s. ISBN 978-80-7521-222-1.

A vy budete svedčiť

Výber z veršových textov Serhija Žadana Nový pravopis (2024) vo vydavateľstve FRA nadväzuje na dlhodobejší záujem českého literárneho prostredia o jeho tvorbu, čo sa upresňuje na prebale vydanie takto: „Čeští čtenáři se zatím mohli seznámit s jeho povídkovou knihou Big Mac (2003, česky 2011), romány Depeche Mode (2004, 2023) a Inzerát (2017, 2023) a s básnickou sbírkou Dějiny kultury začátku století (2003, 2013)“.

Nepoetické pomenovanie výberu veršov Nový pravopis navodzuje neemotívne nazeranie na texty sformované do veršovej podoby tak, aby zaujali svojou časovosťou, odkazmi na reálie všedného života a dňa, ktorý mu bol dožičený, teda na aktuálnosť, akútnosť a univerzálnosť, so Žadanovým vyrovnávaním sa s tým, čím žije posledné desaťročia Východná Ukrajina, a neobísť popri tom ani to, čo prináša poézia do zlých a krutých časov, za ktorými stojí len a len človek. Za programovú báseň vydania Nového pravopisu možno označiť tú, ktorá začína výzvou: „Poďme se raději hned domluvit na / významu některých slov./ Náš problém tkví v tom,/ že se bojíme nazývat věci pravými jmény“ (Žadan, 2024, s. 49).

Úsporná poetika a rovnako ladená emocionalita textov sú vyvažované osobnou účasťou Žadana na vojnových dejoch a na nehumánnych javoch ukrajinského života a spoločenského života za hranicami jeho domoviny: „Svět je omráčen hlasy i barvami./ V nebi roste nový měsíc./ Vysazují se nové stromy,/ jak ose zavádí/ nový pravopis“ (Žadan, 2024, s. 48).

Keď si povzdychne veršom „Až moc politiky, všude je až moc politiky“ (Žadan, 2024, s. 45), stane sa tak na vyváženie toho, čo sám prijíma za poéziu: „Poezii už zkrátka nezůstalo skoro nic/ (...) nezůstali slova (...). Nezůstalo už skoro ani lyrikové (...) A co tedy zůstalo? (...)./ Vzniká pozie krozby/vzniká poezie něhy./ Hoří srdce jako sklady s obilím./ Padají sěty pronajatých obydlí./ Dobře, že nikdo z nich nepíše verše./ Dobře, že všechno v tomto světe/nejde zrýmovat“ (Žadan, 2024, s. 36–37).

Žadan emocionalitu nepredkladá ako odkaz na osobný vzťah, či na jemu blízke sociálne prostredie, nahradili ju variácie na motívy spevu, vtáka, stromu, hudby, alúzie na zeleň, mesiac, literatúru a umenie, aby sa pričinením čitateľa vyvažovali v „napätí“ s motívmi samoty, strachu, smrti, cintorína, času a poetovým ja. Skutočná poézia sa podľa jeho nazerania na slovo vždy „zakládá /na přesnosti“ (Žadan, 2024, s. 35), napokon „To nejdůležitější v životě je/ přemoci stach ze zimy, uvidět/ moudrost v padání sněhu, pocítit rytmus pohyblivé/ temnoty, co neochvějně skončí oblevou“ (Žadan, 2024, s. 11).

Doslov Radky Demenarkovej Scházet se a mluvit – začněte tím nejtéžším (Žadan, 2024, s.81–96) uvedie čitateľa do potrebných spoločenských, literárnohistorických a personálnych prepojení, do tých súvislostí, ktoré sama nachádza medzi Žadanom a európskou politickou, štátotvornou realitou od polovice minulého storočia. Zámer je prostý, autorka doslovu vytvára potrebné napojenia Žadana, jeho konceptu aj adresnosti literárnej výpovede do súvislostí s tvorbou a nazeraním na kultúru, umenie a štatút jemu konvenujúcich osobností v európskom kultúrnom prostredí.

Nad mestom veje naša zástava

Do spoločenskej a do kultúrnej pamäti modernej ukrajinskej kultúry a literatúry, pričinením sa neliterárnych okolností sa zabýval po dlhých desaťročiach znova žáner osobných vojnových záznamov, ktoré vedome vykračujú za hranicu intímneho aj personálneho a venujú sa prežitku či reflexii traumatizujúceho kolektívneho (za)prežitku a spoločnému „zdieľaniu“ toho, čo generácie nielen z dávnejších, ale aj z miléniových desaťročí museli (znova) prežiť ako potomkovia generácií starých rodičov.

Slovenskí čitatelia poznajú z minuloročnej prekladateľskej produkcie práce ukrajinských autorov, ktorí spojili svoje osobné a profesijné životy s vojnovými udalosťami na území svojej domoviny: Valerij Puzik sa prihovára maloletému synovi v emotívne podmanivých listoch, ale aj v miniatúrnych záznamoch o iných deťoch a svojich spolubojovníkoch s odkazmi na žitú realitu, ktorá nežičí rodine v titule S láskou, otec (2023), kým Sergij Žadan v žánrovo otvorenom a v dostredivo navrstvovanom príbehu o dramatickom, ale predovšetkým nebezpečnom putovaní strýka a synovca počas bojov na Ukrajine v próze Internát (2023).

Nebo nad Charkivom Žadanа je empatický, mediálne šírený „dokument“ venovaný rodákom, ktorí neopustili jemu tak blízke mesto. Takmer denne im adresuje správy o vzdore a vytrvalosti obyvateľov mesta, o odvahe brániacich vojenských jednotiek v jeho blízkosti a o odvahe unavenej krajiny z nezmyselnej smrti a z vojnových krutostí. Žadan je priamy, osobný, podporujúci, povzbudzujúci s pevnou vierou na víťazstvo, a svoje správy, oznamy, informácie adresuje obyvateľom mesta, no aj tým mimo neho prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti. Printovým zverejnením je vydanie Neba nad Charkivom staršie ako próza Internát.

Pri pozornom čítaní Žadanových záznamov, ktoré sprevádza údaj o hodine, dni a mesiaci jeho vzniku v roku 2020, možno konštatovať, že sa mení všetko, o čom hovorí, koho pripomína, na čo upozorňuje. Je to presvedčivý a prirodzený doplnok toho, čo sám prežíva, čo aj ako so svojimi civilnými aj vo vojenskej služby začlenenými partnermi koná, obstaráva, roznáša, zabezpečuje a zhodnocuje ako dobrovoľník, hudobník, všestranný umelec aj prekladateľ, a, ako si sám hovorí, aj ako filológ. V publikácii Nebo nad Charkivom pred Nadpisom je fotografia členov jeho hudobnej skupiny Sabaky a pred Doslovom gnóma: „Písané slovo protirečí smrti“ (Žadan, 2023, s. 183). Kompozične medzi Nadpisom a Doslovom sú vložené záznamy, reflexie, torzá textov od februára (24. február, 5.05) až po jún (24. jún, 20.05) a po Doslove posledný (textom a údajmi) nenaplnený orientačný oznam na čiernom podklade s údajom 1.8.2020.

Určite by nebolo prehreškom voči prirodzeným návykom, ako s empatiou prosto iba čítať, keby sa Nebo nad Charkivom začalo od konca, od autorovho Doslovu, a to preto, lebo je v ňom azda to podstatné, čo sa viaže na osobnosť autora aj na samotné printové zverejnenie jeho záznamov súčasníkom vo vojnou ničenom meste a krajine, ony sa nevzdajú, to vie Žadan s istotou, preto „Tieto texty, samozrejme, neboli písané ako kniha. Vznikli len z potreby zapamätať si tváre, mená, nálady, nádeje a sklamania, na ktoré som počas týchto mesiacov narazil“ (Žadan, 2023, s. 186). Napokon k vyznaniu „tento príbeh nie je ukončený. Denník o živote v meste, ktoré my Charkivčania máme tak radi“, pridáva Žadan: „Toto vydanie je len chronologickým usporiadaným výsekom prvých štyroch mesiacov ozbrojeného odporu Ukrajincov. (...). Vojna ďalej trvá, ďalej vyčerpáva našu krajinu a berie životy našich občanov. No ďalej trvá aj náš odpor a potláča všetko to čisté zlo, ktoré so sebou prinášajú okupanti“ (Žadan, 2023, s. 187).

Serhij Žadan, a činí tak vedome, pridáva to, čo je osobné: „Sotva to možno nazvať literatúrou. Osobne si myslím, že to ani netreba nijako konkrétne pomenúvať. Možno neskôr, keď sa celá tá vojna skončí a my sa znova vrátime k literárnovedným termínom. Tak to pravdepodobne aj dopadne. Teraz však nejde o literatúru, ale o realitu ako takú“ (Žadan, 2023, s. 186).

Tak ako v listoch synovi Valerija Puzika aj v zápisoch Serhija Žadana tým, ktorí „zdieľali“ jeho zápisy na sociálnej sieti sú do súzvuku prepojené emócia, rešpekt a uznanie, a tie si žiadajú od čitateľa rovnaké oslovenie ako tie, čo sú vyslané autorom textov – spoločnú empatiu, pokoj, triezve, nie útočné sledovanie dobrého i toho horšieho, čo vojnové dni, udalosti, akcie, účastníci aj obete za ten-ktorý prežitý deň postretlo.

Serhij Žadan je nielen literát a hudobník, je aj stratég ľudských emócií a „krízový“ psychológ, uvedomuje si dosah svojho pozitívneho oslovenia a rovnako ladeného odkazu, preto jeho záznamy končia opakujúcim sa želaním na oddych všetkým, na dôveru v istotu, že zajtrajší deň bude pre všetkých o čosi bližšie k víťazstvu, lebo nielen nad jeho mestom veje ukrajinská vlajka a nádej, „všetko bude Ukrajina“ (Žadan, 2023, s. 91). Tieto želania rodákom pojmú do seba správy o tom, čo dobrovoľníci ten-ktorý deň získali pre ukrajinské bojiská, pre vojakov, deti, lekárov, prosto pre obyvateľov ničeného mesta. A to, čo zničí nepriateľ, sprevádza Žadanov odkaz, všetko zničené sa opraví, obnovia sa školy, knižnice, divadlá, znova budú ľudia chodiť na divadelné predstavenia, na výstavy, znova sa začne učiť na ukrajinských univerzitách, a nielen v Charkive.

Serhij Žadan má ako občan, dobrovoľník, umelec, humánne vyhranená, obetavá, no predovšetkým odhodlaná osobnosť odvážne konať, obetavo s ďalšími dobrovoľníkmi pomáhať a dotiahnuť do mierového konca to, čo s Ozbrojenými silami Ukrajiny spoločne denno-denne konajú a čo sám zhodnocuje takto: „Nehovorím o politike ani patriotizme, hovorím o cítení blížneho, niekoho, komu veríš a na koho sa môžeš spoľahnúť“ (Žadan, 2023, s. 80).

Vojna a jej strojcovia sú zlo, ktorému sa s priateľmi a s rovnako zmýšľajúcimi súčasníkmi denne stavia svoju odvahou do cesty, pretože vie, že všetko, čo má svoj počiatok, tak má aj koniec. Vie i to, že sú straty nenahraditeľné, pripomína tých, ku ktorým má blízko a zostávajú v jeho pamäti ako vzácni a vo svojej profesii, či človečine pre jeho rodákov nenahraditeľní.

Serhij Žadan nie je sentimentálny ani naivný, pomenúva javy, deje, realitu priamo, bez impulzívnych emócií, aj preto sú jeho záznamy dôveryhodné, pravdivé, rovnako tak mravné, a svojou podstatou, túžbou po navrátení pokojných dní, toho zmysluplného všedného života s malými aj veľkými želaniami a povinnosťami blízke čitateľovi. Navyše sú zrozumiteľné pre tých, ktorí si vážia svojich rodákov v uniforme i bez nej za to, že odovzdajú každý deň to najvzácnejšie a najlepšie zo seba. A konajú tak i napriek tomu, hoci „obyvatelia sa teraz delia na dve výrazné kategórie: jedni si v tejto situácii našli svoje miesto, druhí nie“ (Žadan, 2023, s. 80).

Vojna vnáša rozvrat aj do komornejších spoločenstiev ako je ukrajinský národ a ním kultivovaná krajina a históriou utváraná spoločnosť, preto dokážu vzdorovať zlej dobe kvalitným vzdelávaním, slobodným umením, poznávaním dejín svojho národa a úctou k človeku, k slobode a umeniu, iba tak spoločne o národe aj o sebe samotnom „nedovoľujú na nič zabudnúť“ (Žadan, 2023, s. 52). Žadanova výzva do dní, ktoré prídu po vojne je oprávnená, jeho želania sú prosté, všetko sa v meste a v krajine obnoví, všetko sa opraví a ukrajinská reč, umenie, občania jeho slobodnej krajiny budú slobodní občanmi so spoločnou budúcnosťou.

Viera Žemberová