Andrij Ľubka: Karbid. (Andriy Lyubka: Carbide, 2015). Preložila Valéria Juríčková. Bratislava: N Press, 2023. 265 s. ISBNB 978-80-8230-206-9.

Ten či tí, sústredení na súčasné ukrajinské literárne umenie, na jeho genézu, na vývinové osobitosti a na autorské zázemie, zvlášť na jazyk umeleckého textu, by najskôr naznačili, že ide o výskum literárnovedný, alebo by to mohli byť, či budú tí čitatelia, ktorým neunikla príjemná okolnosť, prekladatelia prinášajú mozaiku modernej, generačne a nazeraním na všednú realitu, na osobitosti pamäti predkov a na skúsenosti rodičov, na dejinné a nimi dané etnické osobitosti. V tematike a v motívoch autori zvolia vo svojej tvorbe ústretovú, ale pamätlivú cestu, preto tak vyrovnávaním sa s minulosťou aj súčasnosťou a zvýrazňovanými hodnotami neobídu tradované sociálne osobné „výhody“ generačnej etiky. Spravidla ide o „sondy“ do hodnotového zázemia spoločnosti v prozaickej a poetickej výpovedi, teda o štúdie príbehom do spoločnosti, do ktorej sa svojou tvorbou vedome včlenili a vnímajú jej „rozkolísanosť“ v tom, čomu sa všeobecne rozumie ako podmienke na osobný život.

Autorom je Andrij Ľubka (1987), v autorskom profile v závere prózy Karbid ho vydavateľstvo predstavuje ako ukrajinského básnika, spisovateľa, esejistu aj prekladateľa, ktorý vyštudoval vojenskú školu a ukrajinskú filológiu na Užhorodskej univerzite a balkánske štúdiá na Varšavskej univerzite a ako literáta, ktorý už má svoj okruh čitateľov. Text prózy Karbid, podľa toho istého informačného zdroja, preložili a bol zaradený medzi: najlepšie knihy podľa BBC Ukraine aj do užšieho výberu na cenu Angelus.

Kým sa začítame do prvých riadkov textu, musíme prijať dva autorské doplnky priamo napojené na Karbid: ten prvý napovedá, že ide o „Neuveriteľné tragikomické príhody jedného ušľachtilého muža a celej bandy ničomníkov, ktorí sa dobíjajú cez hranice po vode, nebi i suchej zemi, až kým neprinútili hrdinu, aby sa ocitol v podzemnom kráľovstve tieňov“ Zdroj – poznámka pod čiarou? (s. 5). Druhý doplnok je zverejnenou podporou pre autora, text aj čitateľa v novinovom článku Reuters, 19.07.2012 a odkazuje na neliterárnu skutočnosť, ktorá si našla tematické a problémové zužitkovanie v Karbide: „Pod hranicou medzi Slovenskom a Ukrajinou objavili tajný tunel vybavený železnicou v dĺžke siedmich futbalových ihrísk a v ňom vyše 2,5 milióna pašovaných cigariet“, oznámila vláda SR. Polícia tvrdí, že tunel mohol slúžiť aj na nelegálnu prepravu ľudí...“ (s. 6).

Slovenský čitateľ printových médií (ale početnejší budú tí, ktorí sú verní príjemcovia mediálne poskytovaných informácií) vedia o tejto podzemnej spojnici medzi Slovenskom, Maďarskom a Ukrajinou, vedia o pašovaní ako o profesii a vedia aj o iných či ďalších reáliách, ktoré nevyhnutne sprevádzajú aktérov, okolnosti, praktiky, predmety, podnety aj následky, ktoré tento druh „obchodu“ prináša a čo spôsobuje obidvom spoločenstvám. História a dejiny spoločenského života, to ona je neuralgickým okruhom regionálneho aj medzinárodného problému, čomu sa venujú vyhranené študijné časti spoločenského dejepisu, lebo poznajú a objasňujú okolnosti, príčiny a dôsledky, ktoré Andrij Ľubka zakomponoval do tematiky svojho príbehu.

Prvá veta textu Karbid pôsobí ako varovanie obsiahnuté vo vidinách mágie, pritom je prognózou živého a života ako prírodného javu, aj preto pôsobí ako nezvratná správu pre všetkých a všetko: „Raz tu nezostane nikto“ (s. 7).

Látka, tematika a problém textu Karbid majú v neliterárnom prostredí svoju realistickú predlohu, ktorá sa prítomnosťou a praxou stala skutočnosťou ekonomického mikrosveta kdekoľvek na svete, kde ekonomické možnosti štátu neumožňujú svojím občanom taký život, aby sa naplnili potreby a predstavy spoločnosti o dobrom a kvalitnom subjektívnom živote. Tam, kde to tak nie je, zmocní sa prázdneho alebo nedostatočne dotovaného hospodárskeho priestoru mafia, korupcia, „legalizovaný“ zločin najhrubších praktík a krutého presadzovania svojich záujmov nástrojmi, mechanizmami, podmienkami na vznik, vytváranie a zužitkovanie „zisku“ za akúkoľvek cenu neľudskými prostriedkami. O etike, mravoch, ušľachtilých zámeroch a nehumánnych emóciách takto vytváraný a nastavený proces so sebou prináša, ba až legalizuje v okruhu svojej pôsobnosti dôsledky deštrukcie, rozkladu, zániku a represie, čo pôsobivo ako literárnu skúsenosť vyrozpráva postava v texte Karbid. Napokon pokus o vybočenie z plánu mafiánov, ako sa o to pokúsil učiteľ histórie s prezývkou Tis, ktorý si osvojil myšlienka, ktorou chce konať za dobro Ukrajiny, paradoxne má aj v literárnom osude tejto postavy jediné vyústenie, smrť.

Téma prózy Karbid ponúka pôsobivé čítanie: rozprávačsky a štylistikou prináša kultivovanú sujetovú diagnóza z reálií ukrajinskej neliterárnej prítomnosti v 21. storočí, rekonštruuje genézu a nástroje aj mechanizmus účinnej praxe niektorej z podôb ekonomickej a lokálnej moci v spoločenskom systéme, ktorý sa týmto nástrojom nedokáže, ba zdá sa, v príbehu protagonistu, ani nevie brániť.

Kompozične a ústretovo voči pozornosti a záujmu čitateľa si autor textu počína pri tvorbe kapitol. Vrátil sa k postupu, ako „napovedať“ a každú z nich opatril nielen číslom, ale aj tematickou sentenciou: aby si čitateľ spomenul, v čom je problém, aby neprehliadol spôsob, ako sa formuje, vytvára aj otvára a presadí sa ľudský konfliktu do dravej, bezohľadnej neľudskej tragédie a odpovede na pôvodnú naivnosť, ako pomôcť všetkým a byť na úžitok a svojmu mestu. Autor dbá o to, aby sa čitateľ nestratil medzi typmi a záujmami postáv, pri navrstvovaní a presadzovaní personalizovanej podstaty konfliktu, aby bol – obrazne – pri tom, ako sa rodí zlo, chamtivosť, krutosť a neúcta k života, aby porozumel do príbehu rozvinutej štúdie vzniku, presadzujúcim sa variáciám, ako sa nevzdať moci a finančnému zisku, sústredí sa na mozaiku kolektívneho odobrenia vedome chystaných dôsledkov neľudskej dravosti a bezohľadnosti. Autor sa sústredí pri postupuje vedome chystanej tragédie na naivnosť dobrého človeka v zlom spoločenskom čase, preto takmer v detailech sa sústredil na organizovanie nástrojov, predpokladov, teda systéme skazy. Prvá kapitola textu má rozvinutie, v ktorom sa „Tis zjavuje a potom mizne v podzemí“ (s.7), záverečná sedemnásta kapitola ponúka pointu: „sa končí tá časť dejín, ktorá sa odohráva v tom najkrajšom zo všetkých možných svetov“ (s. 245).

Autor textu Andrij Ľubka je historik, preto dá o sebe vedieť v role znalca dejín odkazom na rušnú politickú históriu svojej domoviny takto: „Nech už Zakarpatsko patrilo k akémukoľvek štátu a v akejkoľvek dobe, vždy sa tak stalo bez vôle a dokonca bez účasti samotných Zakarpatčanov“ (s. 82). V nespochybniteľnom verdikte histórie o histórii spočíva tematika a vyrozprávanie nenápadného „podnikateľského“ rozhodnutia skupinky bezohľadných podnikavcov so spoločenskou mocou plynúcich zo ich spostov pri podpore, kde sa všetko otočí okolo toho, ako, za čo, na čo a pre koho vybudovať pohraničnému mestu fontánu jednoty. Fontána sa premyslene mení na tunel na pašovanie tovaru do troch pohraničných krajín, má svoje obete, s ktorými sa počíta pri podvodne a bezohľadne literárne rekonštruovanom spoločenskom projekte. Rovnako pôsobivý je nemoralizujúci autorov „zvyk“, klásť v príbehu otázky neliterárneho presahu: ako sa zo zlodeja, biznismana stane politik (s. 61), ktorý svoje podnikanie začal krádežou (s. 60), lebo mohol uskutočniť svoje želania, „Tak bude aj náš tunel pomáhať Ukrajine, aby utiekla od Ruska do Európy“ (s. 194) jedinou a nateraz nezvratnou sentenciou, o ktorej sa presvedčil a zaplatil za ňu učiteľ dejepisu Tis, plávať proti prúdu nemá zmysel (s. 207).

Viera Žemberová