Dziak, Dávid: Zápisník jedného chlapca. Nakreslila Katarína Ilkovičová. Fintice: F.A.C.E., 2024. 46 s. ISBN 978-80-69006-20-1.

Kaščáková, Silvia: Osem miliárd básní. Nakreslila Zuzana Kucirková. Fintice: F.A.C.E., 2024. 62 s. ISBN 978-80-69006-21-8.

Šafranová, Lenka: Prečo je tma čierna. Nakreslila Ľudmila Žoldáková. Fintice: F.A.C.E., 2024. 44 s. ISBN 978-80-69006-19-5.

Na počiatku, pri listovaní v publikáciách, o ktorých bude „reč“, je potrebné upriamiť pozornosť na fintické vydavateľstvo F.A.C.E – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania – na jeho edičnú profiláciu, na uplatňovanú hodnotovú, poznávaciu a estetickú misiu každého knižného titulu z pôvodnej či preloženej tvorby, ktorý je spojený s týmto vydavateľstvom. Najskôr to bude nepísaná zákonitosť zložitých spoločenských či až krízových situácií, ktoré neobídu ani kultúru, jej existenciu a vnútornú štruktúru a ani tých, ktorí svoju prítomnosť vo svete kníh si deň čo deň overujú svojou aktívnou prítomnosťou vo vkusom a návykmi vyhranenom, náročnom alebo iba v príležitostnom či vznikajúcom čitateľskom zázemí.

Kniha má svoju pamäť a skúsenosti nasýtené rozličnými udalosťami z hektických dejín ľudskej spoločnosti, ale má aj sebavedomé aj časom overené a nezastupiteľné poznanie z histórie, že je a zostáva práve ona (vy)trvalým spoločenským médiom. V živote ľudí, z ich a nimi ustanovenej poznávacej, estetickej, etickej, ale aj personalizovanej misie vzišla istota, že knihy a ich printovú formu nevytesní ani nezastúpi žiadny technický zázrak. Kniha vzniká z vôle a talentu jednotlivca, do spoločnosti sa dostáva pričinením rovnako nadaných editorov a precíznych súčastí zapojených nástrojov do vydavateľskej praxe. Napokon svoju autentickú prítomnosť a poslanie uskutočňuje kniha v blízkosti jednotlivca, ktorý sa pre ňu, pre ich vzájomné stretanie sa a rozprávanie neoželie spoločne prežitý čas. Kniha spoznáva svoju jedinečnosť a hodnotu práve v blízkosti toho, kto ju číta, premýšľa o nej a rozpráva blízkym o tom, čím ho oslovila.

Vo fintickom vydavateľstve F.A.C.E o sebe hovoria, že sú malí, no čitatelia vedia, že sú veľkí svojím profesijným rešpektom k slovu, jeho tvorcovi a k výsledku upravenému do knižného titulu, do konkrétnej knihy a do jej tichej krásy zo slov, do hodnoty poznania a do nad plynúcim časom sa klenúce poslanie, ktorým sa spoločne približujú k čitateľovi.

Edícia Slniečkovo sa venuje literárnej tvorbe pre mladého čitateľa. Ten, kto čo i len okrajovo vníma, čo dnes mladí ľudia väčšinou (ne)čítajú, ten vie, že sa profesijný výskum čítania pre mladých sťažuje na neprítomnosť poézie pre čitateľov, ktorí prirodzene opúšťajú nielen svoje rané detské roky, ale s nimi aj svoje, ak jestvovali, rané čitateľské záujmy.

Poézia to nemá v čase prirodzeného vývinu jednotlivca jednoduché, vytláčajú ju komiksová a žánrovo žičlivá prozaická tvorba. Zákonitosti platné v spoločnosti a nezvratné vo vývine jednotlivca nemožno z jeho prirodzeného vývinu vytlačiť, ani ich nahradiť, ale možno dobrou a výtvarne krásnou knihou „súperiť“ s iným typom čítania, nie raz s jeho rozkolísanou poznávacou a estetickou hodnotou. Vo fintickom vydavateľstve F.A.C.E sa edícii Slniečkovo tento zámer od jej počiatkov darí a rok čo rok sa do knižnej ponuky pre mladých čitateľov dostávajú z jej edičného programu výpravou stále krajšie a autorsky neprehliadnuteľné tituly.

Z edičného programu vydavateľstva na rok 2024 sa patrí upozorniť čitateľov na tituly venované poézii, veršom a veršovaniu, aké prinášajú Dávid Dziak (Zápisník jedného chlapca), Silvia Kaščáková (Osem miliárd básní), Lenka Šafranová (Prečo je tma čierna). Ani jeden a jedna z pripomenutých autorov nie sú v čitateľskej spoločnosti mladej generácie nepoznaní. Možno sa nazdať, že ani jeden spomedzi nich nemusí o svojho čitateľa urputne bojovať, ich básne, básničky, veršovanky, (ne)rýmované „príbehy“ sú slovom pripomenuté zážitky, skúsenosti, premýšľania mladej generácie a ich všedných, prežitých dní spojené s prirodzenosťou generačného jazyka, nápadmi, príbehmi, emóciami, vtipom, hrou so slovom a jeho významom. Autorky a autor rozdávajú invenčne veršom priblížené podobenstvá na svoje zážitky, predstavy, hravé úniky z reality a súčasne rozdávajú autentickým literárnym nadaním svoj komorný dar, rodinnú či svojskú skúsenosť a želanie osloviť, vypovedať, a tak prirodzene (po)rozumieť svojmu čitateľovi. Autori edičného radu Slniečkovo majú svojich verných čitateľov, čím sa ich denné stretanie sa so slovom a vetou mení – pričinením sa vydavateľstva – na dni s formálne a ilustračne krásnou a veršovaním či rozprávaním podnetnou knihou zo sveta slov a obrázkov.

Kým čitateľ začne listovať v „zápisníku“ do veršov a príbehov sformovaných poznatkov Dávida Dziaka, urobí dobre, keď sa začíta do prebalu, kde nájde sprievodcu azda výrečnejšieho, ako ním bude chlapča z veršov: „Bol raz jeden obyčajný chlapec (...). Nadovšetko mal rád chvíle, keď bol doma s mamou a ocinom a keď sa mohli spolu podeliť o svoje radosti aj starosti. Hoci nie je ešte dospelý, dobre si uvedomuje, že život vie byť občas ťažký a prináša so sebou aj smútok, bolesť či odlúčenie.“ Emotívna tonalita dvoch strán tej istej skúsenosti, či žitej situácie ľudským mláďaťom nebýva v poézii zručných aj samotárskych súčasníkov viditeľná, hoci mladí ľudia ju žijú, veď aj ich najbližší príbuzní sa vytrácajú do nenávratna a rodičia si plnia povinnosti, ktoré im berú čas pre ich deti, a tak zostáva čas, trpezlivosť, hľadanie prijateľného spôsobu, ako porozumieť a vyrovnať sa s realitou rýchleho života a s utváraním si náhradného „domova“ svojou fantáziou a reáliami z najbližšieho prostredia a okolia. Istota „trvalého domova“, nenahraditeľnosť členov rodiny v Dziakových do smútku a snívania obalených mikropríbehoch zostáva, veď nimi sa dláždi cesta zo skúseností a premýšľania do dospelosti, ale predovšetkým vzácna schopnosť naučiť sa byť tolerantný, porozumieť tomu, čo utvára realitu, ktorú nemožno obísť. Nie raz to však býva aj tak, že sa to musí stať a realite treba aj v mladom veku porozumieť bez strát a bez pocitov ukrivdenia, či osamelosti.

Priehrštie podnetov, motívov, situácií, profesijných a sociálnych personalizácií, vtipných alúzií, pôvabného vzťahového výmyselníctva a nevtieravej ukotvenosti do (ne)literárnej reality, to je osobnostný autorský invenčný prínos Silvie Kaščákovej vo veršoch rozšantených dievčenským „príbehom“. Sekvenciou nápaditých „náznakov“ z vtipných, nekonvenčných a pritom tak všedných žitých okolností, s ktorými má, môže mať, dokáže sa hravo a nementorsky priblížiť k mladým čitateľom, naznačiť ako hľadať cestu k všeľudským okolnostiam bytia a napriamiť osobné skúsenosti k dospelým, k rovesníkom, teda tam, kde raz, keď nastane ten čas, všetko pojme do seba obyčajný a navyše aj všedný do práce ponorený deň. Autorkina funkčná vyťaženosť novej lexiky a jej obsahov, podnecovanie predstavivosti za pomoci zmyslov až kamsi za hranice vžitých zvyklostí, tonalita ľudských vzťahových zvukov, praktikovanej mladosti či nezrelosti subjektu v Kaščákovej veršovaných osobných, rodinných, spoločenských udalostiach, čo v súzvuku slova a predstavy poskytne čitateľovi istotu, že to, s čím sa on vyrovnáva, aby sa presadil vo svojom aj v dospelom svete, to musia podstúpiť aj „kamaráti“ v Kaščákovej veršovaných, pôsobivou predstavivosťou vynikajúcich miniatúrach.

Nie vždy dokážeme pohotovo, uspokojivo, či vôbec reagovať na otázku prečo? Príčin býva viacero, odpoveď však môže byť len tá, ktorá začína hravou a vrtkavou odpoveďou lebo... Cestou dvojice ja a ty sa vypravila Lenka Šafranová a jej dialóg medzi tým, kto otázky vysloví a tým, kto na ňu hľadá, nájde a vyriekne odpoveď, čo je hravá a pôvabná kratochvíľa a nedá priveľa odvahy predpokladať, že hra na otázku a odpoveď bude pokračovať aj po tom, čo sa nájde odpoveď na to, či „má snehuliak mrkvový nos?“ Naisto tomu, kto sa započúva do otázok a odpovedí, ktoré autorka mení na miniatúrne príbehy a na uvoľnený ja a ty dialóg, neutečie pozvanie ako pre mladého čitateľa zachytiť, odpovedať, hľadať paralelu s jeho svetom predstáv a vysloviť svoju zrelú, a predsa nepoučujúcu pointu, ako možno premýšľať o všetkých, všetkom a všeličom, čo ich citovo a vzťahovo spája. Napokon nič „nie je len tak“, takmer nič nie je len náhoda a už vôbec nie iba detská hra v danej chvíli. Detské nenásytné prečo sa mení na poznatky v odpovediach lebo. Otázka a odpoveď prerastajú horizont mladého čitateľa, aby vyslali jeho netrpezlivosť do náročnejších hľadaní odpovedí na nekonečné a pre rodičov chvíľami azda aj omŕzajúce prečo? O nejaký čas ten, kto kladie otázky, nájde to svoje sám a so sebauspokojením.

Viera Žemberová