Dmitrij Bykov: Ospravedlnenie. (Opravdanie, 2005). Preložil Miloš Ferko. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2023. 237 s. ISBN 978-80-8202-193-9.

Ospravedlnenie

Autor Dmitrij Bykov (1967), vyštudovaný žurnalista, pridáva k svojim tvorivým danostiam debutantskú prózu Ospravedlnenie s informáciou o príbehovej tvorbe: „Román Ospravedlnenie je jeho prvým prozaickým dielom a je plný autorovho paradoxného spôsobu myslenia. Spisovateľ ponúka svoju vlastnú, fantastickú verziu smutných udalostí ruských dejín minulého storočia: obete stalinského teroru nepopravili, ale poslali do špeciálnych táborov, kde z nich vykresali rasu nadľudí – nezlomných, povýšených nad bolesť, odolávajúcich horúčavám, chladu i citom. Po Stalinovej smrti sa začali vynárať zo zabudnutia – v bytoch rodiny či priateľov zazvoní telefón a postava z minulosti pozýva kedysi najbližších na tajné stretnutie...“ (Prevzaté z prebalu knižného vydania textu).

Vydavateľova „pomôcka“, ako prijať pozvanie a doplniť ho o pozorné čítanie zovšeobecneného faktu a súčasne aj autorovej fikcie do literárneho vyrozprávania pre staršie generácie prítomných a subjektívne živých udalostí, ich potomkami nanovo študovaných desaťročí v učebniciach dejepisu nateraz nezabudnutých desaťročí v sovietskej spoločenskej histórii minulého storočia. Keď si čitateľ osvojí informáciu, že Dmitrij Bykov v texte uplatnil „paradoxný spôsob myslenia“ a zosúladí sa s textom rozloženým do ôsmich častí a medzi nimi do troch častí pomenovaných „rekonštrukcia“ s číslom od 1 po 3, vypraví sa v námete, téme a typoch mužských literárnych postáv do vojnových a povojnových reálií a praktík, ktoré mohli prežívať len preto, že mali, utvárali a udržiavali ich „nositeľov“ ako produkt, nástroj a obeť (po)vojnového a mocenského mechanizmu v konkrétnej krajine a vo verifikovateľných spoločenských reáliách. Práve ony (citovanie a odkazy na konkrétne kultúrne javy aj umelecké texty a na ich autorov; personalizované odkazy na konkrétne osobnosti spoločenského, armádneho, kultúrneho života, na ich činy a hodnotenie v občianskej pospolitosti, na názvy miest a lokalít, na odkazy na geografiu krajiny) spoločne napovedajú, že k označeniu textu žánrovo za román by mohlo nabádať i to, že bokom by nepostávalo ani jeho typologické vymedzenie, o ktorom autor uvažoval ako o texte s ambíciou historizujúceho čítania, mysliac na zakomponovanie rozsiahlej, neprehliadnuteľnej a voči stratégii autora a výberu látky v ruskej spoločnosti so živou spoločenskou a dejinnou faktografiou, teda ako možnosť označiť (pracovne) Ospravedlnenie za román s historizujúcou ambíciou.

Výber látky, tematika, problém, a najmä personálne početné, predovšetkým do generačného, osudom a rodinou prepojenej mozaiky rodových, občianskych, profesijných a „obyčajných“ mužských typov a obyvateľov krajiny, ktorými je text nasýtený, chvíľami aj neprehľadný, a to len preto, aby neunikol z času, priestoru, pamäti a praktík danej doby nikto, kto sa stáva jej výtvorom a predobrazom spoločenskej budúcnosti. Ospravedlnenie Dmitrija Bykova je čítanie mrazivé, rozprávačskými stratégiami pozoruhodne stupňované do šírky záberu tematizovanej príčiny a následku, „videním“ histórie a jej nositeľov (Najvyšší) aj výtvorov, sa (rod, rodina, potomkovia, okolnosťami a osudom pridružené postavy do príbehu Skaldina – Rogova) ako „otvorený“ kruh osudu so „začiatkom a koncom“, ktorý autor uzatvára záverečným dopovedaním toho, čím začínal príbeh starého otca, otca a vnuka Rogovcov: Ostalo nám dopovedať máličko. Všetko a všetci v Ospravedlnení zostávajú nástrojmi a obeťami systému, ktorý aj po desaťročiach od udalostí tridsiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia má svojich presvedčených nositeľov, zástancov a vykonávateľov praktík, na ktoré boli využívané, hoci sa tisíce jednotlivcov stali ich neľudskou obeťou, aj preto železničná trasa Moskva – Omsk môže ešte vždy končiť v osadách Čisté a myšlienka na filtrovanie obyvateľstva nemusí patriť iba minulosti.

Popri rozprávačom detailne zaznamenávanom spôsobe naračných postupov, kompozičných techník a nazeracích nástrojov „filtrovania“ obyvateľstva na oceľ a odpad, no aj toho, čo väzenie a týranie spôsobovalo osobnosti jednotlivca, hodnotiace návraty k výsledkom mučenia, ako k opakovateľnosti procesov stávania sa / zostávajú samy sebou (s. 125) za cenu poškodzovania a ničenia zostatkov osobnostných a všeľudských či už prirodzených, alebo aspoň v náznaku rešpektovaných prejavov ich mravného, citového aj profesijného správania sa, sú sprítomnenou komornou až éterickou líniou textu filozofujúcich odkazov na život a smrť. Napokon bez spochybnenia platí univerzum, smrti nemožno nijakým spôsobom uniknúť, je všemocná a všadeprítomná (s. 150–151), preto ako čaro neželaného pôsobia odkazy na písanie a vzdelávanie sa, na kultúru a na osobnosti s ňou späté, veď písanie je ako (auto)terapia, zaznamenávanie, alebo oslobodzujúci rozhovor so sebou, hoci ako výdych, či akt úľavy, ba možno aj ako cesta k osobnému „dvojníctvu“ (s. 74), veď ako inak , prečo aj preto môže práve ono vzniknúť (ako) písanie.

Všestranný Dmitrij Bykov naisto vie, kam a ku komu po vydaní prózy vyslal svoje Ospravedlnenie. Slovenský čitateľ môže pozorne a s uznaním zvažovať jeho oslovenie a poslanie žičlivejšie, je to autorovo oslovenie adresované ľudstvu bez hraníc.

Viera Žemberová