PROUDY

Abstract

The article offers the attitude to the textes translated from Semitic language (Arabic) to Slovak and Russian languages. The author is interested in the creating of the sentences and their order. In the centre of her interest are mainly the textes of Arabic legend which were translated into the Russian language and the author has tried to translate it into Slovak language. So the article wants to show the ways of translating these textes by the focus of the comparison translated sentences and their order in Slovak an Russian languages.

Úvod

Pri prekladoch sa stretávame s väčšími či menšími prekážkami, ktoré sú spôsobené najmä štruktúrou východiskového i cieľového jazyka. Rozdielna štruktúra jazykov je spôsobená viacerými faktormi, napríklad vzdialenosťou území, na ktorých jazyky žijú, čo znamená, že tieto jazyky nekooperujú, nežijú spolu, a teda majú menej spoločných prvkov; vývinom daného jazyka v jazykovej rodine, ale v neposlednom rade rozdielnosťou kultúr, v ktorých daný jazyk žije. Bázou rozdielnosti jazykov je predovšetkým ich geografická poloha a história. „Vzdialenosť kultúr, medzi ktorými sa uskutočňuje preklad, predstavuje väčšie prekladateľské prekážky než štruktúrnolingvistická vzdialenosť dvoch daných jazykov.“ (Krupa, 2005, s. 57) Berúc do úvahy Krupovo stanovisko, rozdeľujeme dvojice jazykov podľa stupňa prekladateľskej náročnosti do štyroch skupín:

1. jazyky podobné štruktúrne aj kultúrne (napr. slovenčina a čeština);
2. jazyky blízke kultúrne, ale nepodobné štruktúrne (napríklad slovenčina – maďarčina; k takejto situácii došlo najmä vplyvom územného susedstva jazykov z rôznych jazykových rodín vplyvom sťahovania používateľov daného jazyka, avšak ich geografická blízkosť a socialistická minulosť ich činí kultúrne blízkymi, pozn. autorky);
3. jazyky blízke štruktúrne, ale rozdielne kultúrne (slovenčina a ruština; sú to slovanské jazyky, avšak s pomerne odlišnou históriou a špecifickými kultúrnymi charakteristikami);
4. jazyky odlišné štruktúrne aj kultúrne (Krupa, 2005, s. 57).

Do poslednej kategórie možno zaradiť aj dvojice arabčina – slovenčina a arabčina – ruština. Kým arabčina je semitský jazyk, ktorý sa rozvíjal na Arabskom polostrove, v severnej Afrike a na Sinaji, slovenčina i ruština ako slovanské jazyky sa vyvíjali a žijú v strednej a východnej Európe, teda v úplne odlišných klimatických podmienkach, aj v odlišných kultúrnych a historických okolnostiach. To spôsobilo aj odlišné vnímanie sveta, diferencovanú reflexiu mimojazykovej reality, čo sa transformovalo v podobe rozdielnosti ich štruktúr. Rozdielnosť jazykov však nesmie byť prekážkou v stretávaní sa kultúr.

Rozdielnosti v štruktúre jazykovej možno nachádzať na všetkých rovinách jazyka. V tomto článku sme sa rozhodli zaoberať sa syntaktickou rovinou, ktorá reflektuje pomerne veľké výseky mimojazykovej reality i subjektívne vnímanie plynutia času a deja.

Už zopár rokov sa venujeme štúdiu arabského jazyka. Do rúk sa nám dostali pôvabné texty arabských povestí, rozprávajúcich o živote púštnych beduínov. Tieto texty sú písané v arabčine, avšak k dispozícii máme aj ich preklady do ruštiny. Už pred pár mesiacmi sme sa rozhodli preložiť tieto arabské povesti do slovenčiny a sprostredkovať tak slovenskému čitateľovi nielen zaujímavé rozprávania beduínov o ich každodennom živote, ale priblížiť mu aj arabský pohľad na svet, ľudí, spoločnosť, morálku i spôsob života tohto púštneho národa. Našou sekundárnou motiváciou pri rozhodnutí pracovať s týmito textami bola aj snaha aspoň čiastočne odbúrať predsudky, ktoré sa ku krásnemu arabskému jazyku často viažu.

Keďže máme k dispozícii pôvodné arabské texty i ruské preklady, predmetom tohto príspevku je stručné porovnanie našich slovenských prekladov (ktoré ešte nie sú ukončené, a teda ešte nevyšli knižne) a prekladov ruskej prekladateľky Jevgenii Safonovej, a to najmä na syntaktickej rovine. Materiál nám teda sekundárne umožnil pozrieť sa na arabské texty z pohľadu ruštiny, a zároveň aj z pohľadu slovenčiny a odhaliť tak nielen syntaktické odlišnosti medzi semitským jazykom a slovanskými jazykmi, ale zároveň aj porovnať syntaktické charakteristiky dvoch slovanských jazykov — slovenčiny a ruštiny, teda jazykov, ktoré sú si blízke štruktúrne a do istej miery aj kultúrne.

1. POVESTI Z PÚŠTE

Menované arabské povesti vyšli vo vydavateľstve Vostok – Zapad v Moskve v roku 2008 pod titulom Arabskije skazky. Poterjannoe ščastie. Kniha obsahuje 22 krátkych beduínskych povestí v pôvodnom arabskom jazyku; zároveň sa tu nachádzajú aj ruské preklady od prekladateľky Jevgenii Safonovej. Tieto texty ešte na Slovensku nevyšli. Keďže sa nám však zdajú pre slovenské čitateľské prostredie zaujímavé, špecifické, nepoznané, a najmä krásne, rozhodli sme sa preložiť ich do slovenčiny. Pri našich prekladoch do slovenčiny pracujeme najmä s arabským textom.

Povesti rozprávajú o bežnom živote beduínov v púšti. Rozoberajú predovšetkým morálne správanie sa jednotlivcov, ale aj zmýšľanie a morálne zásady spoločnosti – kmeňov, v ktorých sa daný jednotlivec, ktorý je zväčša hlavným hrdinom povesti, pohybuje. Texty majú väčšinou rovnaký model: najprv podávajú priblíženie postáv a ich života, potom sa rozvinie situácia, na základe ktorej je hrdina nútený urobiť nejaké rozhodnutie. Podľa toho, či jeho rozhodnutie bolo morálne alebo nie, napokon sa vyvinie rozuzlenie deja a nasleduje morálne ponaučenie. Napriek tejto na pohľad plochej fabule však nemožno tvrdiť, že jednotlivé postavy a spoločnosť sú videné len cez čiernobielu optiku, naopak: zámerom týchto arabských textov je ukázať komplikovanosť ľudských pováh, zložitosť ich individuálnej situácie, z nej vyplývajúcich individuálnych postojov a osobného života, ktoré potom ovplyvňujú fatálne rozhodnutia človeka. Hoci povesti v závere ukazujú, ktoré riešenie bolo správne a morálne, v úvode sa najprv priblíži osud daného hrdinu a nasleduje situácia, ktorú má vyriešiť. Čitateľ teda čaká, ako sa hrdina rozhodne, pričom je nútený rozmýšľať, ako by sa on sám v danej situácii rozhodol. V niektorých povestiach sa nerozvíja len situácia jedného hrdinu, ponúkajú aj pohľad na viacerých hrdinov paralelne, ktorí sa ocitnú v jednej a tej istej situácii, ktorú každá postava vníma a napokon vyrieši inak.

Povesti sú veľmi stručné a rozsahovo krátke, opisy života postáv a dej sú podávané veľmi zhutnene a výstižne.

2. VÝRAZOVÉ POSUNY A LINEARIZÁCIA SYNTAKTICKÝCH KONŠTRUKCIÍ

Výrazové posuny

V závislosti od kultúrnej a štruktúrnolingvistickej charakteristiky jazykov sa odvíja aj proces prekladu, ktorý koncipujeme na základe konkrétnych prekladateľských postupov. Cieľom každého prekladu je dosiahnutie čo najvyššej miery adekvátnosti. Za adekvátny preklad považujeme taký druh prekladu, „[…] ktorý sa realizuje na stupni, ktorý je nevyhnutný, avšak postačujúci pre transformáciu informácie pri dodržaní obsahovej stránky a kvality informácie pri nenarúšaní noriem jazyka, do ktorého je preklad realizovaný.“ (Štecová, 2010, www.ff.unipo.sk/jak/stecova.pdf).

Z procesu prekladu vyplývajú aj určité prekážky spojené najmä s výrazovými posunmi. (O podobných prekážkach porov. aj L. György /2008/, ktorý pri analýze prekladateľských prekážok zdôrazňuje predovšetkým úlohu samotného textu a jeho charakteru a I. Šuša /2009/).

Posuny sú vo všeobecných translatologických teóriách chápané ako „[…] zmeny, ku ktorým dochádza pri transformácii zmyslovo-významových vzťahov východiskového jazyka do cieľového jazyka.“ (Huťková, 2003, s. 73) Ich primeranosť a funkčnosť je vždy podmienená jazykovým kontextom (sémantický komponent), autorským zámerom (pragmatický komponent) a často aj situatívnym kontextom (situatívny komponent). Posuny nie sú ľubovoľné a v skutočnosti predstavujú najadekvátnejšie riešenie, ku ktorému prekladateľ dospel. Medzi základné kompenzačné výrazové posuny radíme:

• transpozície (syntaktické a lexikálne parafrázy), ktoré ďalej delí na obligatórne (podmienené systémovosťou jazyka) a fakultatívne (štylisticky podmienené),
• modulácie (sémantické parafrázy),
• adaptácie (pragmatické parafrázy) (Huťková, 2003, s. 73).

Výrazové posuny ako výsledok napätia medzi originálom a prekladom už dnes nepovažujeme za negatívny jav, ale za nevyhnutnosť, sú dôležitým faktorom pri delimitácii prekladu. Vo všeobecnosti operujeme so siedmimi typmi výrazových posunov: s konštitutívnym posunom (prejavuje sa v mikroštruktúre textu), individuálnym posunom (vedomý subjektívny posun prekladateľa, prejav jeho poetiky a idiolektu), retardačným posunom (archaizácia v preklade v zmysle prekonaných výrazových posunov), tematickým posunom (uprednostňovanie konotácie pred denotáciou), druhovým posunom (synkretizácia alebo zámena literárneho druhu originálu v preklade), rytmickým posunom (zmena rozmeru originálu v dôsledku rozdielnych vlastností jazykov), negatívnym posunom (strata sémantického a estetického invariantu), (porov. Huťková, 2003, 74 – 76).

Linearizácia reči na syntaktickej rovine

Pojem linearizácia reči na syntaktickej rovine sme prebrali od V. Krupu, ktorý rozdielnosti medzi jazykmi v tejto oblasti dáva do súvisu s vetnou hĺbkou, súvisiacou s krátkodobou pamäťou. V. Krupa vychádza z teórie V. H. Yngeva (porov. Krupa, 2004, s. 58), keď preferuje myšlienku, že veta sa generuje spôsobom analogickým pravidlám frázovej štruktúry. Rozlišujú sa dva typy vetnej štruktúry – regresívny a progresívny: pri regresívnom type sa veta generuje smerom doľava, teda podľa zásady, že modifikujúci člen konštrukcie stojí zásadne pred gramaticky modifikovaným členom – týka sa to aj súvetia, pričom vzťažné výrazy prakticky nejestvujú (takéto črty vykazuje napr. aj arabčina, ale progresívny charakter zasa vykazujú slovanské jazyky, medzi nimi aj slovenčina a ruština). Odlišnosti v linearizácii výpovede súvisia napríklad aj s rozsahom inventára slovies. To znamená, že niektoré jazyky (napr. slovanské, arabský) disponujú pomerne veľkým inventárom slovies, ale existujú jazyky, napr. na Novej Guinei, ktoré operujú len s menším množstvom slovies a ich význam je bohato dopĺňaný adverbiálnymi výrazmi (Krupa, 2004, s. 58 – 61).

Predbežne teda možno predpokladať, že prekážky pri prekladoch z arabčiny do slovanských jazykov bude spôsobovať predovšetkým typ vetnej štruktúry, ďalej používanie časov, najmä priebehových a odlišná organizácia vzťažných viet v arabčine pri nutnosti vytvárať súvetia v slovanských jazykoch i ekonomizácia vety v arabčine a v slovanských jazykoch, čo spôsobí aj určité výrazové posuny. To stojí v základe linearizácie idey. Uvedené načrtáva, že sa primárne budeme zaoberať slovosledom, a to v usúvzťažnení so sémantikou a príčinami výstavby daných konštrukcií. Zároveň ukážeme podobnosti, resp. diferencie vo výstavbe arabskej vety na jednej strane, slovenskej vety na druhej strane a ruskej vety na tretej strane, a to vo vzťahu k možnostiam vyjadrenia myšlienky. Veľmi dobrým podkladom pre tieto analýzy sa ukazuje zaujímavý umelecký text, ktorý je schopný ukázať rozvíjanie línie, resp. okruhu myšlienok, a teda v závislosti od typológie jazyka aj spôsob linearizácie reči.

Slovosled v jazykoch

Výsledky medzinárodného výskumu typológie 1137 svetových jazykov ukazujú existenciu šiestich typov slovosledu (Dryer, http://wals.info/chapter/81), hoci, samozrejme, hovoríme len o dominantnom slovoslede. V jazykoch totiž možno rozlišovať slovosled pevný a flexibilný (voľný), pričom v niektorých jazykoch je buď pomerne zložité rozlíšiť dominanciu subjektu alebo objektu, alebo podľa nad/ podriadenosti komponentov vety sa v jednom jazyku môžu používať napr. dva typy slovosledov.

a) subjekt – objekt – verbum (565) – najčastejšie sa vyskytujúci typ slovosledu. Nachádzame ho v prevažnej časti Ázia okrem južnej Ázie a Stredného Východu. Veľmi dominantný je na Novej Guinei (výnimkami sú oblasti jej severného pobrežia), dominuje aj v Austrálii, hoci tam je slovosled vo všeobecnosti voľný, v Severnej Amerike ďalej od pacifického pobrežia a v Strednej Amerike.

b) subjekt – verbum – objekt (488) – dominuje v oblasti subsaharskej Afriky (tu sa strieda s VSO slovosledom), v Číne a okolí, v juhovýchodnej Ázii v austronézskych jazykoch a v západnom Pacifiku, v Európe a v okolí Stredozemného mora.

c) verbum – subjekt – objekt (95) – je roztrúsený v rôznych oblastiach sveta, najmä v oblasti východnej Afriky (sudánske), v severnej Afrike (berberské), v severozápadnej Európe (keltské), na Filipínach, v Polynézii, v Strednej Amerike a na severozápade Pacifiku.

d) verbum – objekt – subjekt (25) – roztrúsený po svete, avšak nie je dokázaný v afrických a eurázijských oblastiach.

e) objekt – verbum – subjekt (11) – veľmi zriedkavý slovosled, ktorý používa len deväť jazykov v južnej Amerike, päť jazykov v amazonskom povodí, a jeden (selknam) v Tierra del Fuego.

f) objekt – subjekt – verbum (4) – najzriedkavejší slovosled používaný len vo warao vo Venezuele, nadëbe v Brazílii, wik ngathane v severovýchodnej Austrálii a v tobati v Západnej Papua v Indonézii.

Jazyky bez dominantného slovosledu sa nachádzajú v Severnej Amerike a v Austrálii, menej v Južnej Amerike (údaje podľa: Dryer, http://wals.info/chapter/81; prel. EČ).

Slovanské jazyky používajú slovosled SVO (subjekt – verbum – objekt), ruština však má viac flexibilný slovosled. Semitské jazyky sa radia k jazykom so slovosledom VSO (verbum – subjekt – objekt), avšak mnohé z arabských dialektov sa vyznačujú slovoslednými alternáciami SVO – VSO (egyptská, kuwajtská, iracká arabčina, spojenecká arabčina; sýrska arabčina strieda neurčitý slovosled so slovosledom VSO, avšak moderná spisovná arabčina má slovosled semitský, teda VSO).

4. POVESTI Z PÚŠTE OPTIKOU SLOVENČINY A RUŠTINY

Na vizualizáciu menovaných prekážok sme vybrali reprezentatívnu vzorku viet a ich prekladov do ruštiny a slovenčiny. Poukážeme pritom aj na spôsoby postupu prekladu na syntaktickej rovine a na prípadné rozdiely v oblasti výstavby vety medzi všetkými tromi jazykmi. Hoci sme sa v praxi venovali aj umeleckému prekladu týchto textov, v snahe ukázať linearizáciu reči i myšlienky a spôsob výstavby arabskej, slovenskej a ruskej vety, analyzujeme teda len „bežnú“ výstavbu vety. Bolo to možné z toho dôvodu, ž aj pôvodný arabský text je napísaný prostredníctvom neutrálnych vyjadrovacích prostriedkov a syntaxe.

I.

V prvej povesti السعادَةٌ المَفقوُدَةُ (потерянное сщастие, Stratené šťastie, s. 9) nachádzame takúto vetu:

يُحْكى اَن رَجُوالاً غَنياً كانَ على قَدرٍ كَبيرٍ مِن الثَراءِ, و كانَ فيِ اكثَرِ أوقاتِهِ مَشغولاً فيِ اِدارَةِ اعمالِهِ و شُؤوِنِهِ الماليِهِ, ...

Preklad:

Doslovne: Hovoriac, že /nejakého/ muža bohatého bol na stupni veľkom z bohatstva, a bol vo veľkosti času jeho zaneprázdneného v riadení peňazí jeho a vecí jeho peňažných (finančných).

Pozn.: Uvedená arabská veta nie je na tomto mieste dokončená, pretože arabčina chápe koniec vety v podstate ako koniec tematického/ logického celku.

Slovenčina: Hovorí sa, že bol raz jeden veľmi bohatý a vplyvný muž a celý svoj čas sa zaoberal len svojím majetkom.

Ruština: Pассказывают, что богатый человек имел большое состояние и был все время занят управлением своими финанцовыми делами.

Rozbor:

Arabčina – má slovosled VSO (verbum – subjekt – objekt). V čele tejto vety teda stojí sloveso, ktoré sa oveľa výraznejšie napája na nasledujúci predmet (muž) a jeho prívlastok prostredníctvom svojho tvaru (nie je použité klasické predikatívne spojenie prísudok – podmet, hoci ho arabčina pozná). Za substantívom a jeho prívlastkom, ktoré sú v akuzatíve, stojí pomocné sloveso priebehového času كانَ vo význame bol a nasleduje okolnostné určenie (na stupni veľkom) rozvité a významovo doplnené ďalším okolnostným určením (z bohatstva). Z toho vyplýva, že v tomto prípade je striktne na prvom mieste modifikujúci člen, na ktorý sa viaže reťazec modifikovaných členov, a to v tomto poradí: predikát – predmet (vo význame podmetu) – prívlastok – príslovkové určenia, ktoré na seba nadväzujú.

Slovenčina – arabskú vetu, pomerne bohato rozvitú príslovkovými určeniami, sme museli ekonomizovať, ďalej sme ju rozšírili prostredníctvom zloženého súvetia a podľa slovenskej syntaxe sme prívlastky posunuli pred nadradený člen. Pôvodné pasívum sme v slovenčine zachovali a v slovenčine sme použili reflexívne pasívum, ktoré má, podobne ako v arabčine, v tomto kontexte a v tejto podobe charakter frázovosti. V závislosti od nasledujúceho originálneho textu povesti sme uvedenú pasívnu konštrukciu postavili tak, aby predznačovala ďalší vývin dynamického deja. Do vedľajšej vety sme pokusne pridali prvok typický pre gnómické rozprávania v slovenčine bol raz (reagujúci na povesťový prvok „hovorí sa“), ktorého význam je nepriamo obsiahnutý aj v čele arabskej vety يُحْكى. Reťazec okolnostných určení, ktoré označujú vlastnosť hrdinu (bol veľmi bohatý), sme pretransformovali vo forme zhodných atribútov.

Ruština – prekladateľka prvú hlavnú vetu preložila tak, že je v nej obsiahnutý podmet aj prísudok, teda nepoužila pôvodné pasívum, ktoré sa použilo aj v slovenskom preklade. Funkčne tak zachovala prvok typický pre ruské rozprávania príbehov. Vedľajšiu vetu predmetovú postavila na základe typického slovanského slovosledu s pokojnou melódiou (prívlastok – podmet – prísudok vyjadrený plnovýznamovým slovesom – prívlastok – predmet), rovnako budovala aj napájajúcu sa druhú hlavnú vetu. Zároveň podobne ako slovenčina, aj ruština kladie pred substantívum, ktorý je modifikujúcim členom, jeho atribút (atribút je v súlade s VSO slovosledom v arabskom slovoslede striktne za nadradeným členom).

• Ruský preklad siahol v druhej vedľajšej vete skôr po pomenovaní finančné veci, čo sme v slovenčine považovali za viac hyperonymické pomenovanie než označenie peniaze a majetok.
• Na úrovni bežnej slovenskej a ruskej syntaxe však vidíme zhody v budovaní vetnej stavby: postavenie podmetu pred prísudok, atribútu pred nadradený člen, oproti arabskému menu v akuzatíve (zaneprázdneného) slovenčina v preklade použila v pozícii predikátu autosémantické verbum a ruština siahla po mennom prísudku.
• Arabské spojenie bol na stupni vysokom z jeho bohatstva sme pochopili ako výraz pre význam vplyvný, mocný na základe svojho majetku, preto sme tento význam neobišli a použili sme ho v preklade. Ruský preklad použil výraz состояние, čo znamená majetok, ale aj situácia.
• Arabské slovné spojenie veľkosť času svojh o bolo v oboch jazykoch preložené rovnako ako celý svoj časv.

II.

Z povesti Sadik (s. 31) vyberáme ďalší príklad:

و فيِ ساعتِ الصَباحِ و بَينَما كانَ صَدِق يَرَعى مَع ناقَةِ عَمَهِ, رأَى فَتاةً تَرعى مَع قَطِيعٍ لَها, ...

Preklad:

Doslovne: a v hodinách rána a medzi nimi bol Sadik pasúci s ťavou strýca jeho, videl (cudzie) dievča pasúce so stádom pre ňu.

Slovenčina: Raz ráno, keď Sadik pásol ťavu svojho strýca, uvidel dievča, ktoré páslo svoje stádo.

Ruština: и утром, когда садык пас вельбллюдицу своего дяди, увидел он девушку, которая пасла свое стадо.

Rozbor:

• V slovenčine sa arabské slovné spojenie v hodinách rána prekladá syntetickým výrazom ráno, podobne, ako to vyriešil aj ruský preklad. Ten zároveň zachoval aj spojku na začiatku vety (i – arabské a), čím sa snažil zachovať poetiku arabskej vety. Avšak arabské spojenie v hodinách rána nie je príznakové, ale neutrálne a naznačuje väčšie časové rozpätie, ktoré je neskôr vyjadrené priebehovým časom. Slovanské jazyky však priebehové konštrukcie nemajú.
• Arabskú konštrukciu vyriešili ruský aj slovenský preklad zhodne súvetím tvorenom z jednej hlavnej vety a na ňu sa napájajúcich vedľajších viet – príslovkovej časovej, na ktorú sa napája jej rovnocenná veta v asyndetickom zlučovacom súvetí, a prívlastkovej.
• Arabské spojenie v hodinách rána a medzi nimi, na ktoré sa napája priebehový čas, zachytáva dlhší priebeh času, počas ktorého Sadik pásol svoju ťavu a počas toho zrazu zbadal dievča. Tento jednorazový dej vidíme na použití arabského perfekta v slovese videl. V slovenskom preklade sme túto situáciu vyriešili tak, že sme použili spojenie typické pre slovenské rozprávania raz ráno a vo vedľajšej vete sme použili préteritum slovesa pásť (pretože slovenčina nemá priebehové časy) a na vyjadrenie jednorazového deja (keď zrazu uvidel dievča) sme použili dokonavý vid slovesa vidieť posilnený adverbiom vtedy. Ruština rieši priebeh času, počas ktorého Sadik pásol ťavu, jednoducho príslovkou ráno, jednorazovosť vyjadrila tiež dokonavým vidom slovesa vidieť.

III.

Z povesti Stratené šťastie (s. 11) vyberáme vetu:

و تَحَدَثَت ذاتَ يَومٍ مَع زَوجِها و قالَت لَهُ : يا رَخُلُ ماذا تَنفَعُنا هَذِهِ الأموالُ الكَثيرَةِ وَنَحنُ لاَ نَجِدُ طَعماً لِسعَدَةِ, و لاَ يَكادُ الواحِدُ مِنا يَرَى الآحَرَ, بَينَماَ هَدِهِ العاءلَةُ الفَقيِرَةَ الَتي تَعيشُ بِجِوارِنا لاَ يَهُمُها مِن اعُموُرِ الدُنياَ شَيءٌ, و هُم في غايَةِ السَعدَةِ وألهَناَءِ.

Preklad:

Doslovne: a rozprávala sa jedného dňa s manželom jej a povedala mu: ó, muž, prečo sme hodní týchto peňazí mnohých a my nenachádzame chuti pre šťastie, a nie úplne jeden z nás vidíme iného, medzi nimi táto rodina chudobná, ktorá žije so susedstvom našim, nezaoberá sa jej s dedovizňou sveta vecou, a oni (sú) vo výšinách šťastia a ticha.

Slovenčina: Jedného dňa počas rozhovoru so svojím mužom povedala: „Muž môj, načo nám je tak veľa peňazí, keď nemáme záujem o šťastie a nevídavame sa, a táto chudobná rodina, ktorá žije vedľa nás, nezaoberá sa majetkami, no sú veľmi šťastní a žijú v blahobyte.“

Ruština: и разгаваривала она однажды со своим мужем и сказала ему: зачем нам ети большие денги, если мы ненаходим вкуса к счастью и совсем не видим друг друга, тогда как эта бедная семья, которая живет по соседству с нами, не заботится о земных делах и пребывает на вершине счастья и благополучия.

Rozbor:

• Rozsiahlu konštrukciu sme rozdelili na dve súvetia. Prvé súvetie sme vytvorili zo zlučovacieho súvetia, na ktoré sa napája priama reč, podobne, ako to bolo aj v arabskom origináli (tam je používanie priamej reči bežným a neutrálnym javom). Odbúrali sme spojku na začiatku súvetia, pretože charakter rozprávania nám dosahuje aj spojenie jedného dňa. Na rozdiel od ruského prekladu i arabského originálu sme verbum rozprávala sa nahradili spojením počas rozhovoru, aby sme zabránili vzniku príliš dlhého súvetia a strate rytmiky vety.
• V priamej reči sme na rozdiel od ruského prekladu zachovali oslovenie a zhodný atribút sme posunuli nad nadradený člen.
• Ruština v ďalšej časti zachovala pôvodné slovné spojenie nenachádzame chuti k šťastiu a úplne nevidíme, ktoré sme pre potreby linearizácie slovenskej príznakovej konštrukcie transformovali na nemáme chuti žiť šťastne a vidieť, čím sme dlhú konštrukciu skrátili.
• V slovenskom preklade sme ďalej zaradili nové súvetie, kým ruština si poradila s pokračovaním súvetia prostredníctvom spojok vtedy ako.
• Charakteristiku rodiny slovenský preklad, podobne aj ruština, riešia rovnako, a to využitím vedľajšej vety prívlastkovej.
• Podobným spôsobom sú riešené aj posledné časti súvetia, kde sme – podobne, ako aj ruština – siahli po priraďovacom súvetí, kde ruština použila zlučovanie a my sme použili odporovací vzťah.

ZÁVER

V článku sme chceli v krátkosti priblížiť spôsoby linearizácie vetných konštrukcií a s nimi súvisiace problémy pri prekladoch umeleckých textov z arabčiny do slovenčiny a ruštiny na syntaktickej rovine. Zároveň tak bolo možné ukázať aj rozdiely vo výstavbe viet medzi slovanskými jazykmi a arabčinou (semitským jazykom).

Ako vidno, slovanské jazyky slovenčina a ruština majú podobnú výstavbu vety a preklady zo semitského jazyka riešia relatívne podobným spôsobom pri vetnej výstavbe.

Literatúra

• Aрабские сказки. потерянное сщастие. 2008. Mосква : Восток – запад; Bладимир, BKT 2008. ISBN 978-5-478-00913-7
• GYÖRGY, L.: Konfrontácia a preklad talianskych frazeologizmov do slovenčiny. In: Preklad a tlmočenie 8. Preklad a tlmočenie v interdisciplinárnej reflexii. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie 18. mája 2008. Fakulta humanitných vied UMB Banská Bystrica 2009. Ed.: Hardošová, M. – Dobrík, Z., 235 s. ISBN 978-80-8083-745-7, s. 136 – 139
• HUŤKOVÁ, A.: Vybrané kapitoly z teórie prekladu literárno-umeleckých textov. Banská Bystrica : Filologická fakulta UMB 2003. ISBN 80-8055-831
• KRUPA, V.: Štruktúrna neekvivalentnosť jazykov a problémy s prekladaním. In: Letná škola prekladu. Cieľový verzus východiskový jazyk. AnaPress, Bratislava 2005, s.57 – 65. ISBN 80-89137-10-5.
• ŠUŠA, I.: Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre. Brno : Tribun 2009, 170 s. ISBN 978-80-7399-828-8.

Zdroje

• DRYER, M. S.: Order of Subject, Object and Verb
  http://wals.info/chapter/81
• ŠTECOVÁ, A.: Prekladateľské postupy a ich modely. In: Jazyk a kultúra, č. 1/ 2010
  www.ff.unipo.sk/jak/stecova.pdf