Deväťdesiate roky 20. storočia, obdobie po zmene spoločensko-politickej situácie po roku 1989, boli v slovenskej literatúre poznačené permanentným úsilím o prehodnocovanie a stanovenie nových kritérií, postupom času sa však situácia ustálila: došlo k prirodzenému vyčíreniu a k stabilizácii literárneho prostredia, ku generačnej profilácii, k vzájomnému generačnému rešpektu, k žánrovému i tematickému vyhraneniu.

Autori a témy

Dominantnou generáciou deväťdesiatych rokov sa stali autori, ktorých začiatky boli spojené s literárnou situáciou prvej polovice šesťdesiatych rokov. Viacerí z nich odmietli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch účasť na ideologických konštruktoch a vonkajšiu totalitu neprijali. Práve pre nich sa prvá polovica deväťdesiatych rokov stala obdobím aktívnej publikačnej prezentácie. Ide najmä o spisovateľov ako Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Pavel Hrúz, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Alta Vášová. Priraďuje sa k nim i Stanislav Rakús, oneskorený debutant z druhej polovice sedemdesiatych rokov, a tiež Lajos Grendel, ich generačný spolupútnik, po maďarsky píšuci, na Slovensku žijúci spisovateľ, ktorý sa do slovenského literárneho kontextu zaraďuje sprostredkovane prostredníctvom slovenských prekladov.

Nedôvera voči ideológii

V tvorbe uvedených autorov po roku 1989 veľmi silno rezonujú témy totality a vnútornej slobody jednotlivca. Keďže je im však všetkým vlastná nedôvera voči ideológii vo všetkých jej podobách, vo svojich dielach sústredene spochybňujú a relativizujú ideologický výklad sveta, popierajú jeho absolútnosť. Vo svojich prózach sa vzťahujú ku konkrétnemu človeku – k malému človeku vo veľkých dejinách, v regionálnom slovenskom kontexte (J. Johanides, P. Hrúz), ale aj v cudzine (P. Vilikovský) a tiež vo fiktívnych priestoroch (L. Grendel), pričom nastoľujú otázky existencie človeka v politickom systéme totalitnej spoločnosti, konfrontujúc ich na jednej strane s ideou života v pravde, na druhej strane s post-totalitným rozpadom hodnôt. Pluralitný pohľad sa pre nich stáva jednou z podôb relativizácie dovtedajšej jedinej a záväznej interpretácie sveta – v tomto rámci sa pohybujú medzi postmodernou brikolážou a realizmom.
Návraty k ideológii majú v slovenskej literatúre daného obdobia dve základné podoby. V tej prvej dominujú traumy histórie a analýza zla, tak spoločenského, systémového, ako aj osobného, individuálneho (J. Johanides: Trestajúci zločin, 1995; L. Grendel: Masový hrob, 1999; P. Vilikovský: Vlastný životopis zla, 2009), a to na línii od moralizátorského gesta cez parodickú intenciu po ironickú skepsu. V druhej skupine ide o ironizovanie oficiálnej interpretácie dejín, o ich persiflážny prepis (P. Hrúz: Hore pupkom, pupkom sveta, 1998), či ich imitáciu (P. Vilikovský: Silberputzen – Leštenie starého striebra, 2006). Predmetom výsmechu je „desémantizovaný jazyk totalitnej ideológie“ (P. Vilikovský),¹ rovnako ako aj malosť, nacionalizmus, malomeštiacke myslenie či obyčajné ľudské slabosti (L. Grendel, P. Hrúz, S. Rakús).

Mravná zodpovednosť

Ján Johanides (1934 – 2008) vydal v rozpätí rokov 1991 – 2005 desať kníh, v ktorých sústredene rozvíjal svoje tematické konštanty naznačené už debutom Súkromie (1963): záujem o esenciálne problémy človeka (v dotyku s filozofiou existencie J. P. Sartra),² tradičný rozpor privátne verzus verejné, poznamenanie rodinným príbehom, princíp citlivosti, komunikatívnosti, psychickej traumy. Charakteristické sú asociatívna poetika, štylistická vybrúsenosť a záľuba vo výtvarnom umení (v línii Hieronymus Bosch, Vincent Van Gogh, René Magritte). Emocionálne podložie Johanidesových diel s oslabenou dejovou zložkou tradične vytvárajú pocity strachu, neistoty, necitlivosti, úzkosti z poznania a bolesti zo sveta. Vyrovnávanie sa s ideológiou totalitnej spoločnosti najširšie tematizoval v troch knihách z deväťdesiatych rokov: Trestajúci zločin (1995), Veliteľ jednotného uhla pohľadu (1997) a Dedičný červotoč (1998), pričom všetky tri znamenajú metaforické odmietnutie totalitarizmu a súčasne vyrovnanie sa s jeho dedičstvom, s vedomím, že minulosť je v živote človeka stále prítomná – zanecháva stopy, ovplyvňuje postoje, zapadá do osudovej predurčenosti.

Paródia prázdnot

Lajos Grendel, autor, ktorý vždy dôsledne staval na „dôstojnosti samoty a nezávislosti“, sa po ironickom, persiflážne osnovanom zobrazení Absurdistanu, t.j. krajiny reálneho socializmu v čase stability, prevratu a nového začiatku (Einsteinove zvony – príbeh z Absurdistanu, 1992, súbor esejí Moja vlasť, Absurdistan, 1999) a výbere z poviedok Cudná správa z vrcholu sna (v maďarčine 1992, v slovenčine 1998) sústredil na románové zachytenie slovenskej spoločnosti po páde komunistického režimu v trilógii z fiktívneho mesta na južnom Slovensku s názvom New Hont, v ktorého názve sa spája univerzalizmus nového (new) s jedinečnosťou regionálnej tradície (historické územie Hont na slovensko-maďarskom pomedzí). Trilógiu tvoria romány Kráľ Matej v New Honte (2005), Hromadný hrob pri New Honte (2006, v maďarčine pod názvom Masový hrob, 1999) a U nás doma, v New Honte (2010). Už prvá kniha cyklu presne vymedzuje podobu autorovej poetiky: Kráľ Matej v New Honte je aktuálnym spoločenským románom o dobe poznačenej striedaním ideológií a morálnych noriem – s jasnou prevahou satiricko-ironického, ba až groteskného plánu. Príbeh o zmenách v živote a myslení ľudí po roku 1989 zľahka absurdne demaskuje všadeprítomnú prázdnotu a odcudzenie, a to v odľahčenej forme sledu humorných epizód, komických výjavov, bizarných situačných zvratov a ironických komentárov. Rôzne podoby prázdnoty zachytáva Grendel cez súbežne rozvíjané a miestami sa prekrývajúce dva príbehy dvoch „stratených“ existencií, z ktorých každá svojím spôsobom stojí na okraji spoločnosti. Jeho pohľad na dobu, keď „svet sa stal nevyspytateľným a nepriateľským“, v ktorej je všetko chaotické, nejasné, bizarné až groteskné, je pritom ľudsky chápavý a zhovievavý. V tomto naladení pokračuje aj v ďalších častiach, ironicky atakujúc prázdnotu, stereotypnosť, podliehanie manipuláciám. Obdobný princíp – konfrontácia dvoch postáv z odlišného prostredia – je prítomný aj v románe Život dlhý takmer štyri týždne (2011).

Ironická dištancia

S nie tak dávnou minulosťou sa vyrovnáva tiež Stanislav Rakús (1940), ktorý v roku 1993 vydal prózu Temporálne poznámky, na ktorú nadviazal v roku 2004 knihou Nenapísaný román. V oboch prózach distingvovane využíva erudíciu literárneho vedca a teoretika. Sústredene rozvíja taký model epickej prózy, kde je celistvý príbeh nahradený radom samostatných, rôznorodých a vzájomne nesúvisiacich epizód, ktoré len zľahka, v rámci kompozičného oblúka, spája pozícia hlavnej postavy, jej životná situácia. Cez množstvo jednotlivostí sa však Rakús prednostne vzťahuje k trom základným témam: obdobie normalizácie, literatúra a literárna teória. Na túto líniu nadväzujú aj jeho ďalšie knihy, román Excentrická univerzita (2008) a zbierka poviedok Telegram (2009), ktoré zdôrazňujú literatúru ako dynamické rozprávanie prepájajúce vážne a komické, vysoké a nízke, teoretické a živelné, aristokratické a plebejské, pričom v popredí je samotný princíp rozprávania.

Prepisovanie dejín

Nový post-ideologický pohľad na dejiny široko využíva konštrukčný princíp brikoláže, keď sú do nového zmysluplného a funkčného celku pospájané pôvodne nesúrodé prvky, keď sa zámerne miešajú
a striedajú rôzne literárne techniky. V hojnej miere sa tu využíva intertextovosť, v podobe alúzií a citácií z iných diel, zmyslom výpovede je paródia a sémantický posun.

Zhodou okolností vyšli v roku 1998 dve knihy s podobnou intenciou: Pavel Hrúz (1941 – 2008), autor, ktorý bol od začiatku sedemdesiatych rokov občiansky i politicky diskriminovaný a do literatúry naplno vstúpil až v novej spoločensko-politickej situácii, vydal persiflážne osnovanú knihu Hore pupkom, pupkom sveta. A Igor Otčenáš, debutant zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorý v knihe napísanej v žánri alternatívnych dejín Keby... Rýchle dejiny budúcnosti Slovenska ironizoval mýtus národnej histórie.
Knihu Hore pupkom, pupkom sveta poňal Pavel Hrúz ako travestiu a persifláž súčasne. Charakterizuje ju „vedomé a priznané využitie pôdorysu viacerých žánrových schém“,³ pričom zdanlivo rôznorodé texty sú spojené do jednotného celku. Protagonistami jednotlivých poviedok, ktoré zobrazujú dejiny v ich smiešnosti aj krutosti, sú reálne historické osobnosti aj fiktívne, literárne, legendické postavy, tak významné (Marcus Aurelius, franský kupec Samo, Paracelsus, K. Gottwald, N. S. Chruščov, Babrak Karmal), ako aj celkom bezvýznamné. Hrúz s ľahkosťou a zároveň so znepokojením znevažuje a zosmiešňuje dejinnosť, vysmieva sa z tradovaného dejinného heroizmu, porovnávajúc ho s banálnou každodennosťou. Svoju „históriu“ umiestňuje na konkrétne miesto, do konkrétneho priestoru svojho vlastného regiónu, ktorým je okolie stredoslovenského mesta Banská Bystrica. Je to pupok sveta, „srdce Slovenska a Európy“, čím sa Hrúz vysmieva z aktuálnych dobových slovenských diskusií, kde je stred Európy...

Človek v dejinách

Post-ideologické návraty k ideológii sú dôležitou témou aj pre iných než len vyššie spomenutých autorov, a to naprieč rôznymi generáciami. Aj oni prednostne vychádzajú zo spochybňovania a relativizovania doterajších výkladov ako jediných možných a súčasne záväzných, pričom sa tak deje v rámci rôznych konceptov. Častým konštrukčným východiskom je rozprávanie totožného príbehu z hľadiska viacerých postáv (Jana Juráňová: Orodovnice, 2006) alebo viacnásobné uchopovanie jednej témy v plynutí času (Dušan Šimko: Gubbio, 2009). Aktuálne je aj rozprávanie doslova z pohľadu zdola, keďže viacerí autori pri literárnom stvárňovaní konfrontácie veľkých dejín a malých ľudských príbehov v nich využili hľadisko detského rozprávača, čím sa ešte násobí aj tak pokrivený obraz doby poznačenej ideologickými deformáciami. Podanie z pohľadu dieťaťa je v nich poznačené posunmi z dôvodu naivity, neskúsenosti, detskej čistoty – tento postup využila napr. Irena Brežná v knihe Na slepačích krídlach (2007), ale tiež Ľubo Dobrovoda v prózach Ja, malkáč (2005)a Ja, veľkáč (2008), či Milan Zelinka v knihe Teta Anula (2007).

Jana Juráňová, autorka vyhranenej feministickej orientácie (Zverinec, 1994; Siete, 1996; Utrpenie starého kocúra, 2000; Lásky nebeské, 2010), cez príbehy z minulosti sústredene a s nasadením narúša stereotypy a konvenčné výklady postavenia žien v spoločnosti (Orodovnice, 2006; Žila som s Hviezdoslavom, 2008), idúc v línii, ktorú naznačila už vo svojej staršej divadelnej hre Misky strieborné, nádoby výborné (časopisecky 1997, knižne 2005), kde spochybňovala nedotknuteľnosť mýtu tvorcov národa z čias národného obrodenia z polovici 19. storočia, v ich konfrontácii s údelom dobových žien. V rozsiahlejšej próze Orodovnice sa sústreďuje na príbehy niekoľkých žien z jednej rodiny a cez ne sprostredkovane i na príbeh doby (Slovensko od čias klérofašistického vojnového štátu), jej ideológií a ich presahov do súkromia. K psychologickej a spoločenskej sonde sa východiskovo pripája moment hĺbkového problematizovania a polemiky. Autorka svojou prózou naráža do hrubých múrov konvencií, stereotypov, spoločenských noriem. Jej radikalizujúce gesto je namierené dovnútra paradigmy vzťahov žien a mužov, detí a rodičov, inštitúcie manželstva a cirkvi. Je ostrou kritikou pokrytectva cirkevných autorít, prospechárskych zmien presvedčenia, politického farizejstva, ale aj vyjadrením bytostne pociťovanej nerovnováhy mužsko-ženských životných rolí a najmä ich dejinnej interpretácie.

Tému pamäti akcentuje tiež Dušan Šimko (1945), autor žijúci vo Švajčiarsku, ktorý v románe Gubbio s podtitulom Kniha udavačov (2009) podniká šesťnásobnú sondu do minulosti s jediným cieľom – uchopiť jednu tému v plynutí času, postihnúť obmeny jedného ľudského postoja v rozličných spoločenských formáciách. Aj Šimkovo obracanie sa k minulosti je hľadaním odpovedí na dnešné otázky, konkrétne je pátraním po dôvodoch a motiváciách, ktoré ľudí z rôznych čias viedli a vedú k udávaniu. Za zmenami uhla pohľadu na tému udavačstva sa zároveň črtajú posuny v autorskej stratégii: literárna fikcia, autobiografickosť, autentickosť, historická dokumentárnosť, žurnalizmus. A takisto smerovanie od jediného výkladu k pluralite pohľadov. Hoci autorovo východisko je aktuálne, postupom času sa viac a viac ponára do minulosti. Z aktuálnej témy sa i tu stáva téma univerzálna: udavačstvo ako vec morálky a etiky ľudí z rôznych čias. Gubbio však nie je len knihou o udavačstve – jej takmer rovnako dôležitou témou je emigrantstvo, štatút emigranta, ľudská skúsenosť politicky či ekonomicky núteného pobytu v cudzine. Tu sa ohlasuje nielen autorova osobná skúsenosť, no zároveň sa črtajú i akési svojské poznámky k dejinám emigrácie v jednej krajine, konkrétne vo Švajčiarsku.

Záujem postihnúť dramatickosť moderných slovenských dejín 20. storočia cez vzťah jednotlivca a doby poznačenej ideológiou prozaicky prezentoval aj Pavol Rankov: dokladajú to dva jeho spoločensko-historické romány Stalo sa prvého septembra (2008), s časovým záberom 1938 – 1968, ako pokus o výpravné epické postihnutie dejinných peripetií 20. storočia cez príbeh trojice priateľov a ich spoločnej lásky, a Matky (2011), príbeh slovenskej ženy väznenej v ruskom gulagu, s presahom do aktuálnej súčasnosti.

Autobiografické písanie a témy pamäti a autentickosti

Ďalším aktuálnym charakterizačným znakom súčasnej slovenskej prózy je príklon k téme pamäti, autobiografickosti a autentickosti. Táto téma nie je v slovenskom literárnom kontexte nijako nová, stačí spomenúť písanie Rudolfa Slobodu, Vincenta Šikulu alebo Ivana Kadlečíka. V roku 2005 však zarezonovala ako keby polyfónne, vo viacerých dielach naraz, a odvtedy sa objavuje stále znova a znova. V rovnakom čase sa vtedy zhodou okolností objavila až u troch slovenských autorov: u Pavla Vilikovského v dvoch prózach jeho zbierky Čarovný papagáj a iné gýče, u Jaroslavy Blažkovej v próze v listoch Happyendy a u Etely Farkašovej v knihe Stalo sa. Vo všetkých bola základom výpovede autobiograficky podložená skúsenosť straty (umierania a smrti blízkych), ponímaná ako bazálna existenciálna situácia, veľký vonkajší zvrat, náraz. Hoci autobiografický základ nie je v daných knihách rovnako transparentný a odlišná je tiež miera napätia medzi reálnosťou a dokumentárnosťou textov na jednej strane a ich fiktívnosťou a imaginárnosťou na strane druhej, spoločnou koordinujúcou veličinou písania sa stalo usporiadanie spomienok. Písanie má formulovať to, čo sa uchovalo a čo má ostať uchované. Vo všetkých troch prípadoch sa príbehy vrstvia, časové i priestorové roviny sa v nich prestupujú, namiesto celistvého výkladu ide o dekompozíciu, namiesto o kontinuitu o sekvencie, obrazy, epizódy, letmé okamihy. Spomienkovo ladené prózy prednostne problematizujú kategóriu času – alebo povedané inak, koexistencia niekoľkých časových vrstiev zaručuje ich osobitný časový rozmer. Neustále striedanie pozície na osi minulosť – prítomnosť má svoj náprotivok aj v striedaní rôznych konceptov písania: vlastné zápisky sa striedajú s textami iných, s lektúrou iných, s evokáciou ich sveta, čo spolu vytvára štruktúrovanú autorskú výpoveď.

Takéto rozbíjanie lineárnosti vystupuje ako ďalší dôležitý znak vystihujúci súčasnú slovenskú prózu. Význam fragmentu a aspekt pamäti sú určujúce tiež pre výsostne osobné knihy Ostrovy nepamäti od Alty Vášovej (2008) a Takmer neviditeľná od Jany Bodnárovej (2008). V oboch sa ako dôležitý moment ukazujú záznamy, útržky, spomienky, zapisovanie ako spôsob, ako sa vyhnúť nepamäti, túžba zrekonštruovať svoj album spomienok, priblížiť človeka cez priepasť času. Obe autorky pritom narábajú s odlišnými polohami na línii prozaickosť verzus poetickosť, vecnosť verzus lyrickosť, objektívnosť verzus subjektívnosť, každá ale ponúka niečo na spôsob literárnej autobiografie. Podobne vníma písanie aj autor celkom inej generácie, Ján Rozner (1922 – 2006), ktorý sa do kontextu slovenskej literatúry dostal až prostredníctvom svojich troch posthumne vydaných próz uverejnených v priebehu rokov 2009 – 2011. V románe Sedem dní do pohrebu (2009) bola Roznerovi impulzom pre reflexiu smrť manželky Zory Jesenskej, známej slovenskej prekladateľky z ruštiny, pričom išlo o spomínanie na históriu partnerského vzťahu v kontexte príprav pohrebného obradu ako osoby nežiaducej pre predstaviteľov dobovej moci. V spomienkových knihách Noc po fronte (2010) a Výlet na Devín (2011) Rozner zmenil optiku i spôsob rozprávania (oproti románovej 3. gramatickej osobe a personálnemu rozprávačovi použil v spomienkach ja-rozprávanie), pričom sa sústredil sám na seba, na svoju vlastnú individuálnu minulosť a na svoju subjektívnu skúsenosť s veľkými dejinami. V oboch prózach sa koncentrovane cyklicky vracia do časov detstva, mladosti, ranej i v čase písania aktuálnej dospelosti, pričom sa priebežne konfrontuje s udalosťami veľkých dejín, ako boli 2. svetová vojna a desaťročia ideologických zápasov po nej, a hoci sa spočiatku, od skončenia vojny až do konca šesťdesiatych rokov, sám ideovo angažoval ako normotvorný kultúrny publicista, napokon dospel k názorovému obratu, ktoré by sa dalo označiť aj ako „vytriezvenie“ či „prehliadnutie“, čo vyústilo do jeho emigrácie do Nemecka v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, kde i zomrel. V takejto konštelácii spomienkového písania Rozner zobrazuje stret privátneho sveta so svetom moci, ideológie, manipulácií a deformácií, podáva svedectvo o sebe a o dobe, zdôrazňuje autentickosť, no súčasne si ponecháva priestor pre seba a priznáva alebo odhaľuje len to, čo chce on sám.⁴

Spojenie spomienky a fragmentu využil tiež Dušan Dušek (1946), ktorý sa v próze Zima na ruky so „žánrovým“ podtitulom románik (2006) pokúsil o širší epický žáner. Ide o fragmentárne skladaný, avšak do viacerých dejových línií fabulačne rozvetvený príbeh s istým epickým oblúkom, o mozaiku spomienok a rekapitulácií, uvažovaní a zápiskov, dojmov a postrehov. Je to azda Dušekova najsmutnejšia kniha, pretože jej východisko tvorí spomienka na mŕtveho brata a mamu. Písanie sa tu stáva hľadaním spôsobu, ako sa, aj prostredníctvom literatúry, vyrovnať so stratou blízkeho človeka, resp. s jeho starnutím a postupným mentálnym odchádzaním. Dôležitým momentom je motív viny a odpustenia, osobného zlyhania. Poetika postrehov a pozorovaní určuje aj nateraz poslednú Dušekovu zbierku Holá veta o láske (2010).

Autobiografický moment je neprehliadnuteľný takisto u autorov mladšej strednej generácie – ich rozrastajúca sa a súčasne už umelecky reflektovaná životná a literárna skúsenosť posúva ich literárnu výpoveď (v porovnaní s ich predchádzajúcimi textami) k zjavne vrstevnatejšiemu a intelektuálne štruktúrovanejšiemu rozprávaniu. Nosnosť autobiografického momentu sa dá rozpoznať v podobe návratov do detstva, reminiscencií na mladosť a reflexií aktuálne zažívanej životnej reality. Je určujúca vo výpovedi Veroniky Šikulovej (Domček jedným ťahom, 2009; Miesta v sieti, 2011), jej náznaky možno stopovať u Jany Beňovej (Plán odprevádzania, 2008; Preč! Preč! 2012), tradične s ňou pracuje Márius Kopcsay (Medvedia skala, 2009).

Tri poviedkové zbierky Máriusa Kopcsaya (1968) Kritický deň (1997), Stratené roky (2004) a Zbytočný život (2006) a následne aj jeho román Domov (2005) smerujú k osobno-generačnej výpovedi o životných skúsenostiach a postojoch najskôr tridsiatnikov a dnes už štyridsiatnikov, od detstva v časoch reálneho socializmu do najaktuálnejšej súčasnosti, aj s istým dôrazom na elementárne nadčasové hodnoty a všeobecne etickú rovinu, pričom hlavné postavy Kopcsayových próz sú stabilne neúspešní, fyzicky nepríťažliví, vo všetkom zlyhávajúci muži boriaci sa so všednosťou.

Veronika Šikulová (1967) naznačila svoje autorské rámce už dvoma prvými poviedkovými zbierkami Odtiene (1997) a Z obloka (1999). Literatúra v jej poňatí je hlavne formou sebavýpovede, je písaním o sebe a o svojom vlastnom malom svete. Túto inšpiračnú zviazanosť s realitou, uzavretosť vo vlastnom prostredí, sústredenosť na seba v plnej miere potvrdzuje aj kniha Domček jedným ťahom (2009), s príznačne vytýčeným úvodným vyjadrením „Všetky postav v tejto knižke som ja“, so zreteľne oslabenou vrstvou literárnej fikcie. Opakuje sa tu postup, keď sa autor chce cez písanie vyrovnať so stratou blízkeho človeka. Veronika Šikulová chce vypovedať svoj smútok z odchodu otca, významného slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu, a svoje pocity straty vo svete. Jej literarizované spomienky na detstvo, rodinné prostredie, rodinné, susedské a priateľské vzťahy sú fragmentárne, epizodické, zasadené však do epického tvaru s refrénovito sa opakujúcimi slovami, slovnými spojeniami, vetami, obrazmi, dôraz je na živom až živelnom rozprávačstve, neustále sprítomňujúcom Vincenta Šikulu. Písanie je pre V. Šikulovú v prvom rade vyrovnávaním sa s otcom, je vystupovaním z jeho tieňa a cestou k sebe samej. Pocity straty tematizuje aj jej autobiograficky motivovaný román Miesta v sieti, ktorý približuje osudy troch žien z jednej rodiny – starej mamy, jej dcéry a vnučky, zachytávajúc rovnako emócie, ako aj dejinné zvraty (vojna, totalitný systém) zasahujúce do každodennosti obyčajných ľudí.

Aj u Jany Beňovej (1974), autorky s výraznou individuálnou poetikou, majú stabilné miesto autobiografická skúsenosť, autentická dôvernosť vzťahov a osobne zažitý priestor v reálnych časových súradniciach. Takisto ona stavia na uchopovaní sveta cez fragmenty: epizódy, útržky, úlomky, sekvencie, okamihy, čriepky i črepiny, malé výseky vo svojom súhrne vytvárajúce koncízny literárny svet ako formu autorskej výpovede o vlastnom ľudskom hľadaní, prednostne o vzťahu muža a ženy, o svete okolo. Vo svojich textoch ostáva pri tom, čo dôverne pozná, čo má odpozorované, zažité. Jej autorská stratégia – a rovnako taktika jej literárnych postáv – je zdanlivo jednoduchá: pozorovať a vyberať si, počúvať a sledovať ľudí okolo seba. Beňová je naozaj dobrá pozorovateľka a navyše vie dať svojim postrehom pointu, poučene sa pohráva s typom rozprávania, hravo využíva intertextuálnosť, smeruje od jednoduchosti a hladkosti povrchu k vnútornej viacvrstevnatosti a zložitosti. Hoci jej kniha Plán odprevádzania (2008) začína obrazom dehumanizovaného, odosobneného labyrintického sídliska, nie je to kniha len o bratislavskom sídlisku Petržalka alebo širšie len o Bratislave. Konkrétna lokalita sa stala len metaforou priestoru, v ktorom sa nedá orientovať a z ktorého človek túži uniknúť, rovnako ako sa nevie orientovať vo vlastnom živote a sníva o zmene. Miestopisná kulisa iba určuje základnú pocitovú situáciu vonkajšieho tlaku, ohrozenia, schizofrénie, priestorového, citového a existenčného rozhrania. Topografia je zakódovaná aj do obrazu vnútornej krajiny. Práve táto vnútorná krajina a pohyb v nej sú v danej próze kľúčové. V tejto optike už nie je na prvom mieste vízia deformujúceho odľudšteného nepriateľského megasídliska, ale krehká výpoveď o partnerskom vzťahu. Epický princíp fragmentu využíva aj v knihe Preč! Preč (2012), označenej ako „dvojdielny román/báseň“, s témou rozpadu partnerského vzťahu.

Nefunkčnosť rodiny, jej rozpad, vplyv na osobnostný vývin dieťaťa, s dôrazom na narušené vzťahy a asociálne konanie, nepriateľstvo a bezútešnosť osudu, dominuje v existenciálne vyhrotených prózach, ktorých autorkou je Monika Kompaníková. Jej dve zbierky poviedok Miesto pre samotu (2003), Biele miesta (2006) a román Piata loď (2010) sú dokladom rozprávačskej suverenity, zmyslu pre detail a vizuálnu obraznosť.

Naliehavosti existenciálnych otázok sa vo svojej tvorbe sústredene venuje aj Balla (1967), ktorý od svojho knižného debutu Leptokaria (1996, druhé doplnené vydanie 2000) sústredene spracúva jedinú tému – je ňou bytostne pociťovaná heideggerovská existenciálna úzkosť a strach z bytia vo svete, ktorý je plný absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Pridruženými motívmi sú ne/schopnosť komunikácie a osamelosť chápaná ako jediný priestor autenticity, nakoľko aj stav milostného splynutia je len tzv. „dvojsamelosť“ (označovaná termínom „die Zweisamkeit“). Z tohto tematického rámca vychádzajú všetky nasledujúce Ballove zbierky próz (Outsideria, 1997; Gravidita, 2000; Tichý kút, 2001; Unglik, 2003; De la Cruz, 2005; Cudzí, 2008; V mene otca, 2011), o paranoidných stavoch existenciálnej úzkosti v kontexte fragmentárne naznačovaného príbehu, s využitím intertextuálnych odkazov, parafráz, irónie a paródie. Pre Ballovho literárneho protagonistu (ktorý je podľa mena viackrát v rámci literárnej štylizácie totožný so samotným autorom) je život absurdný, je to priestor psychických tráum, fyzického utrpenia a desu, plný nesplnených nádejí a sklamaní, samoty.

Protiváhou k Ballovmu úzkostnému stvárňovaniu existenciálneho napätia môže byť empatický a emocionálny prístup Jany Bodnárovej (1950), ktorá sa vo svojich knihách sústreďuje na bohatstvo citového a takpovediac aj nervového života človeka, význam prikladá zachyteniu prchavého, zaujíma ju všetko emocionálne v človeku i mimo neho, s príznačným vyzdvihovaním básnickej obrazotvornosti, stavajúcej na zrkadlení významových odtienkov a na poetickom zvýznamňovaní životných (epických) detailov. V knihe Insomnia (2005) koncentrovane ostáva v tónine vyostrenej rozrušenej citlivosti a vzdušnej snovosti. Jej osobitosťou a súčasne charakteristickým znakom je oživovanie vzťahu medzi poéziou a maliarstvom, vnútorná imaginatívnosť pri hľadaní cesty, ako preložiť obraz do reči slov. Zbierka próz, názvovo i motivicky odkazujúca na rovnomenný cyklus kresieb výtvarníčky Louise Bourgeois, pre ktorú sa nespavosť stala výrazom existenciálneho strachu, obsahuje aj epicky uvoľnené Popríbehy, v ktorých sa výpoveď skladá z fragmentov korešpondencie, postrehov, obrazov, s cieľom kritického vyjadrenia sa k otázke identity modernej ženy.

Domov a svet

Iným opakovaným rysom súčasnej slovenskej literatúry je literárne tematizovanie protikladu domov – cudzina. V novej spoločensko-politickej situácii po roku 1989 a s nástupom nových autorských generácií, najmä po roku 2000, dostáva táto tradičná opozícia slovenskej kultúry (od konca 19. storočia vnímaná ako problém nacionálne verzus kozmopolitné, svoje/naše kontra cudzie/nepriateľské) celkom nový rozmer a úplne novú interpretáciu. Kým starším autorom bolo dobovými obmedzeniami predchádzajúceho režimu znemožnené cestovať a poznávať iné krajiny, iná priestorová skúsenosť sa v ich prácach vo výraznejšom rozsahu objavuje až po roku 1989 (J. Johanides: Dívaj sa do modrých očí Londýna, D. Dušek: Zima na ruky, 2006; P. Vilikovský: Pes na ceste, 2010). Tento trend je však oveľa markantnejší v tvorbe mladých autorov, debutujúcich koncom deväťdesiatych rokov (zástupne Peter Bilý či Michal Hvorecký), a od začiatku nového storočia (výberovo Svetlana Žuchová, Ivana Dobrakovová, Zuska Kepplová).

V tvorbe mladej generácie prináša cudzina – ako prechodné bydlisko literárnych hrdinov – možnosť vonkajšej perspektívy a konfrontácie v prvom rade a predovšetkým s osobnou identitou. Konfrontácia s národnou identitou ostáva akoby už mimo pozornosti, mimo generačného záberu, svet sa zmenšuje, globalizuje, prisvojuje vo svojej celistvosti. Domov a svet sa zlievajú, spájajú a prelínajú, vždy však závisí od subjektu, aké miesto prisúdi priestoru vo svojom vnímaní reality. Stredoeurópsku perspektívu využil napr. Michal Hvorecký, ktorý sa v románe Dunaj v Amerike (2010), odohrávajúcom sa v kulisách výletnej plavby amerických turistov po Dunaji, hlási k románovej eseji Claudia Magrisa Dunaj, pričom v priamej nadväznosti na ňu zobrazuje regionálne stereotypy i ideologické výkladové klišé stredoeurópskeho priestoru.

Situovanie príbehov do cudzieho priestoru je výraznejšie badateľné až po roku 2000 a významne súvisí s veľkou vlnou odchodu mladých ľudí do zahraničia, či už za štúdiom, za prácou alebo za nájdením duchovnej cesty (Peter Bilý: Démon svätosti, 2004; Don Giovanni, 2007; Rober Bielik: Gompa – Kláštorný denník, 2011). Mladší autori vo svojich príbehoch reflektujú svoje vlastné skúsenosti so životom v zahraničí, nakoľko už ide o generáciu, ktorá otvorené hranice chápe ako úplne prirodzený a samozrejmý fakt, lebo už na vlastnej koži nezažili realitu bývalého politického režimu (zatvorené hranice a nemožnosť cestovať).

Cudzie prostredie dominuje napr. v tvorbe Svetlany Žuchovej, ktorá v čase vydania svojej prvotiny študovala medicínu vo Viedni a dnes zas aktuálne pracuje v Prahe. V poviedkach svojej zbierky Dulce de leche (2003) nemá žiadny problém s identitou postáv: jej protagonisti sú z rôznych kútov sveta a po celom svete sa aj pohybujú a ich problémy, nech sa aj javia hocijako individuálne a špecificky, sú poväčšine dostatočne univerzálne na to, aby dokázali osloviť. Rovnakú optiku použila aj vo svojej románovej novele Yesim (2006) z prostredia tureckých imigrantov vo Viedni. Cudzineckú tému uchopuje tiež v románe Zlodeji a svedkovia (2011).

Aj Ivana Dobrakovová (1982), slovenskou literárnou kritikou označovaná za jeden z najvýraznejších talentov posledného obdobia, vníma už cudzie prostredie ako vlastné. Autorka žijúca v Taliansku knižne debutovala v roku 2009 zbierkou osemnástich poviedok Prvá smrť v rodine, v roku 2010 vydala svoju románovú prvotinu Bellevue. Tematickou dominantou poviedkovej knihy sú medziľudské vzťahy, intímne aj rodinné, vzťah dcéry a otca, ale tiež motívy telesnosti a vnímania a prežívania ľudského tela. Charakteristickým rysom je využívanie prvkov tajomstva a napätia a záverečná prekvapivá pointa. Rovnaký typ hlavnej protagonistky – mladé dievča, ktoré je konfrontované ťažkými životnými situáciami – uplatnila Ivana Dobrakovová aj v románe Bellevue, situovanom do prostredia liečebne pre telesne chorých vo francúzskom meste Marseille. Prózu o probléme psychického rozkladu človeka pocitovo vystužujú motívy nihilizmu, negácie a nenávisti, pozitívom autorky je živý jazyk a vnútorná naliehavosť výpovede.
Azda najvýstižnejšie zachytila skúsenosť súčasných mladých ľudí so životom v zahraničí debutantka z roku 2011 Zuska Kepplová. Tá v próze Buchty švabachom (2011) formulovala fiktívnosť rozporu domov – svet: „(...) ani jedna z nás neodišla. Nezbalili sme si kufor uprostred noci, neplávali sme cez Dunaj a nepreliezali ostnaté drôty. Proste sme robili to, o čom všetci hovorili: Dnes môžete cestovať, chodiť do dobrých škôl, spoznávať ľudí a hovoriť s nimi cudzou rečou... Chceli sme sa zapojiť zúčastňovať sa na svete. Naberať ho veľkou lyžicou. Nechať si na ňom vylámať zuby. Nikoho a nič sme neopúšťali. Ak, tak len symbolicky.“
Aktuálna slovenská literárna kritika hovorí v súvislosti s nastupujúcou autorskou generáciou o generácii literárnych nomádov, či presnejšie nomádok, nakoľko poväčšine ide o dievčatá a mladé ženy, ktoré otvorene a naliehavo formulujú svoju skúsenosť sveta, ktoré intenzívne hľadajú a často si nachádzajú svoje miesto pre život inde než na Slovensku. Žijú v cudzine, píšu v cudzine, integrujú sa do iného kultúrneho a jazykového prostredia (ako napr. Alexandra Salmela, Slovenska žijúca vo Fínsku, ktorá svoj román 27 čiže smrť robí umelca, najprv vydala vo Fínsku, kde zaň dostala miestnu literárnu cenu, a až následne v roku 2011 na Slovensku), no svojimi textami vstupujú do kontextu slovenskej literatúry a formujú jej aktuálny charakter.

Súčasná slovenská próza sa vyznačuje rôznosťou, vystihuje ju alternatívne videnie tém a fragmentarizovaný a dekomponovaný typ výpovede. Potreba rozísť sa s tradíciou sa už neukazuje ako definitívna, skôr je badateľný istý návrat k (dočasne) „opusteným“ žánrom (román) a k témam („vyrovnávanie sa“ s minulosťou), pričom k základnej výbave tu patrí aktualizovať pamäť, vyhnúť sa pátosu, prejaviť odstup... Na váhe opäť naberá tematizovanie autentickej ľudskej skúsenosti konfrontovanej dobovými a sociálnymi okolnosťami, medziľudskými vzťahmi a myšlienkovými stereotypmi.

DANA HUČKOVÁ, Ústav slovenskej literatúry, Slovenská akadémia vied Bratislava

LITERATÚRA:

BARBORÍK, Vladimír: Pamäťou proti dejinám. (Štruktúra spomínania: poznámky ku knihe Jána Roznera Noc po fronte). In: Romboid, 2010, č. 9, s. 73 – 79.
BARBORÍK, Vladimír: Pavel Hrúz. Bratislava : Kalligram, 2000.
CSIBA, Karol: Rafinovaná analýza zločinov a trestov v prózach Jána Johanidesa (Zločin plachej lesbičky, Holomráz, Trestajúci zločin). In: Slovenská literatúra, roč. 56, 2009, č. 5-6, s. 470 – 473.

DAROVEC, Peter: Pavel Vilikovský. Bratislava : Kalligram, 2007.
PRUŠKOVÁ, Zora: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky... (Niekoľko pohľadov na súčasnú slovenskú prózu). Bratislava : Proxy, 1994.
SOUČKOVÁ, Marta: P(r)ózy po roku 1989. Bratislava : Ars Poetica, 2009.

TARANENKOVÁ, Ivana. Možnosti pamäti. K situácii autobiografického písania v súčasnej slovenskej próze. In: Romboid, 2010, č. 9, s.25 – 27.

Kontakt na autorku:

Mgr. Dana Hučková, CSc.

Ústav slovenskej literatúry SAV

Konventná 13

813 64 Bratislava

Slovenská republika

e-mail: Dana.Huckova@savba.sk