Rozprávka je jedným z najrozšírenejších a najobľúbenejších žánrov ľudovej slovesnosti. Každý národ má svoje vlastné rozprávky, so svojimi sujetmi, motívmi, obrazmi, ktoré nesú v sebe pečať histórie, kultúry a filozofie daného národa, odrážajú predstavy a túžby ľudu, jeho postoj k životu, morálnym princípom, jeho vzťah ku skutočnosti.

Svet, zobrazovaný v tradičných ľudových rozprávkach, je vzdialený od reality, je taký, o akom sa oddávna snívalo; taký, aký by mal byť – dobrý a spravodlivý. A preto všetko, čo bolo v rozpore s ideálnymi predstavami ľudu, bolo v  rozprávkach pretvárané – buď prikrášľované, alebo, naopak, trestané. Zákonite v nich víťazilo dobro nad zlom. Rozprávky od nepamäti poskytovali okrem rozptýlenia a zábavy aj hodnotovú orientáciu. Vyzdvihovali morálne princípy, učili človeka jasne rozlišovať, rozpoznávať hranice medzi dobrým a zlým, skrývali ponaučenie. Dôležitú úlohu v nich zohrávala fantázia, ktorá na rozdiel od reality poskytovala široký priestor, neobmedzené možnosti na vyslovenie predstáv o inom, „paralelnom“, spravodlivejšom svete. Aj preto sú rozprávky cenným zdrojom informácií, ktoré sa preniesli v čase a priestore v živej, špecifickej poetickej podobe.

Michal Harpáň charakterizuje rozprávku ako epický žáner ľudovej slovesnosti s rozmanitou tematikou. Uvádza, že rozprávky sa najčastejšie delia na fantastické, démonologické, historické, realistické, humoristické, satirické, rozprávky-legendy a rozprávky o zvieratách. Medzi najstaršie sa zaraďujú rozprávky fantastické, démonologické a o zvieratách – majú najbližšie k ľudovej mytológii. Ďalej podáva niektoré charakteristické znaky spomínaných troch typov rozprávok. „Vo fantastických rozprávkach medzi postavami vystupujú aj nadprirodzené bytosti (drak, ježibaba, černokňažník), rozprávkové postavy pomocou čarodejných predmetov (napr. čarovný prútik) zdolávajú rôzne prekážky, ktoré im do cesty k cieľu kladú zlé sily. Príbeh fantastických rozprávok sa vo všeobecnosti zakladá na boji dobra a zla. Tento princíp sa prejavuje na všetkých rovinách (fabula, postavy, kompozícia, štýl...). Démonologické rozprávky sú podobné fantastickým, lenže v nich vystupujú démonické postavy (čerti, víly, zmoky, svetlonosi, škriatkovia a pod.). Rozprávky o zvieratách sú tiež veľmi starobylé. Vyznačujú sa tým, že v úlohe hlavných postáv v nich vystupujú zvieratá. Postupne sa však do nich dostával alegorický prvok, takže významovo začali splývať s bájkami.“1

V Slovníku literárnovedných termínov Timofejeva a Turajeva nájdeme podobný výklad pojmu rozprávka. Je však obsiahlejší a poukazuje aj na špecifické črty rozprávky z hľadiska jej národného charakteru. Dôležitá je poznámka, že dodnes neexistuje jednotná vedecká klasifikácia rozprávok, a preto autori vyčleňujú len štyri najtypickejšie skupiny – rozprávky o zvieratách, fantastické rozprávky, dobrodružné rozprávky a rozprávky z reálneho života. Tieto skupiny rozprávok sú vydelené na základe ich charakteristických znakov, čŕt: „Rozprávky o zvieratách zaujímajú významné miesto vo folklóre severských národov, národov Afriky, Polynézie a Severnej Ameriky. V ruskom rozprávkovom repertoári je ich pomerne málo, najpopulárnejšie sú rozprávky o líške. V súčasnosti rozprávky o zvieratách žijú väčšinou ako rozprávky pre deti. Pôvodne však (...) boli v nich prvky mytológie a niektorým z nich sa pripisoval magický význam. Neskôr stratili mytologický a magický charakter, priblížili sa k mravoučnej bájke a vznikali na inom základe. Jasne v nich zazneli sociálne motívy. Podobne ako rozprávky o zvieratách aj väčšina fantastických rozprávok sa geneticky vzťahuje na predtriednu spoločnosť. (...) V ruskom repertoári sú obľúbené fantastické rozprávky o premožiteľovi draka, o troch kráľovstvách, o čarovnom prsteni, o zázračnom úteku. Kladnými hrdinami fantastických rozprávok sú Hlúpy Ivan, Jelena Prekrásna, Vasilisa Prekrásna, Vasilisa Premúdra a i. Sú to nositelia vysokej morálky, stelesnenie ľudových ideálov. V protiklade s jasným svetom kladných rozprávkových hrdinov a ich pomocníkov sú temné sily rozprávkovej ríše – Nesmrteľný Koščej, Ježibaba. Fantastické rozprávky majú bohatú slovesnú ornamentiku, ktorá zodpovedá ich zázračnému obsahu.“2 Čo sa týka dobrodružných rozprávok, Slovník literárnovedných termínov sa obmedzuje len na veľmi stručnú poznámku o ich genéze – „vznikli neskôr a zväčša majú knižný a mestský pôvod.“ Rozprávky z reálneho života sú charakterizované taktiež veľmi stručne. Sú blízke anekdotám s vyhraneným sociálnym obsahom. Ich cieľom je pranierovať ľudské nedostatky. V rámci ruského rozprávkového repertoáru k najtypickejším patria satirické rozprávky o popoch a pánoch.3

Významný ruský folklorista V. Propp pri výklade termínu rozprávka vychádza z definície A. I. Nikiforova, renomovaného bádateľa v oblasti folklóru a zároveň zberateľa rozprávok, ktorá podľa jeho slov aj napriek stručnosti postihuje všetky základné kritériá a príznaky a dodnes nestratila svoj vedecký význam. Nikiforovova definícia rozprávky je nasledovná: „Rozprávky sú ústne rozprávania jestvujúce v ľudovej slovesnosti za účelom zábavy. V porovnaní s každodenným životom zobrazujú nezvyčajné udalosti fantastického, zázračného i všedného charakteru a vyznačujú sa špecifickou kompozično-štylistickou štruktúrou.“4 Túto definíciu Propp ďalej rozpracúva vo svojej monografii Ruská rozprávka. Nakoľko podstatu Nikiforovovej definície Propp nemení, nepovažujeme za nevyhnutné uvádzať jeho variant. Pozastavili by sme sa však pri dvoch aspektoch tejto definície. Prvým aspektom je akcent na nezvyčajnosť zobrazovania udalostí. Rozprávka poskytuje autorovi možnosť vykresliť neobyčajným spôsobom aj tie najobyčajnejšie, najvšednejšie stránky života, ktoré tak nadobúdajú niekedy neuveriteľné, až fantastické rozmery. Avšak podstata rozprávok stojí na reálnych základoch. Druhým veľmi dôležitým aspektom je Nikiforovom spomenutá špecifická kompozično-štylistická štruktúra rozprávok. Práve štýl a kompozícia vytvárajú osobitú poetiku rozprávky. Je to jeden z hlavných znakov tohto žánru, pretože poukazuje na to, čím sa rozprávka líši od iných žánrov ľudovej slovesnosti.

V súvislosti s klasifikáciou rozprávok V. Propp vo svojich monografiách Ruská rozprávka a Morfológia rozprávky zastáva rovnaký názor ako Timofejev a Turajev, že dosiaľ nejestvuje ich jednotná vedecká klasifikácia. Odôvodňuje to tým, že väčšina bádateľov začína pri skúmaní rozprávok od klasifikácie, čo nie je najšťastnejšie riešenie, pretože kritériá vnášajú do materiálu zvonku a neodvodzujú ich z neho. Podľa jeho slov správna klasifikácia je jedným z prvých stupňov vedeckého opisu, no musí byť v prvom rade výsledkom určitého predbežného spracovania materiálu.5 Doposiaľ sa však nenašlo také kritérium, ktoré by mohlo byť rozhodujúcim pri klasifikácii. Podľa jeho názoru by to mala byť poetika rôznych druhov rozprávok, lenže tá je zatiaľ veľmi málo preskúmaná.6 A. I. Nikiforov aj V. Propp na základe svojich analýz dospeli k záveru, že ďalší výskum tohto folklórneho žánru by sa mal orientovať práve na tie elementy, ktoré sú konštantné (napr. činnosť, funkcia postáv), a nie na premenlivé prvky (napr. postavy, prostredie, forma plnenia úloh) ako doteraz.7

V monografii Russkoje narodnoje poetičeskoje tvorčestvo venuje J. V. Pomerancevová rozprávke ako epickému žánru ľudovej slovesnosti samostatnú kapitolu. Aj ona uvádza, že v literárnej vede nejestvuje jednotná klasifikácia rozprávok. Avšak na základe určitých spoločných znakov pre jednotlivé typy rozprávok, vyčleňuje tieto najcharakteristickejšie skupiny: rozprávky o zvieratách, čarodejné rozprávky, historické rozprávky, dobrodružné rozprávky a rozprávky z každodenného života.8 V. Propp však vzniesol voči jej klasifikácii výhrady, ktoré sa týkali predovšetkým historických rozprávok. Tie totiž podľa jeho názoru nemožno žánrovo osobitne vydeľovať a stavať na rovnakú úroveň ako napríklad historické piesne či povesti.9

Propp vo svojich fundamentálnych prácach o ruskej rozprávke vyčleňuje v rámci klasifikácie tohto žánru štyri skupiny – čarodejné rozprávky, novelistické rozprávky (rozprávky z reálneho každodenného života), kumulatívne rozprávky a rozprávky o zvieratách. Vychádza pritom z dvoch základných kritérií – z kompozície, špecifickej pre konkrétny typ rozprávok, a z charakteru sujetov a postáv. Na základe prvého kritéria, t. j. špecifickej kompozície, vydeľuje rozprávky čarodejné a kumulatívne, na zvyšné dve skupiny s veľmi rôznorodou kompozičnou štruktúrou však musel aplikovať kritérium sujetov (realistické rozprávky) a kritérium postáv (rozprávky o zvieratách).10

Keďže doteraz nejestvuje jednotná vedecká klasifikácia rozprávky, pokúsili by sme sa predostrieť typologickú klasifikáciu ruskej folklórnej rozprávky so špecifickými atribútmi jej žánrových variantov, ktorá vychádza z výskumov Proppa a Pomerancevovej a zároveň je rozšírená o postrehy z nášho vlastného výskumu, v rámci ktorého sme analyzovali vyše 100 ruských ľudových rozprávok.11

Stotožňujeme sa s názorom V. Proppa, že z hľadiska špecifickej kompozičnej štruktúry možno vyčleniť rozprávky čarodejné (fantastické) a kumulatívne a z hľadiska postáv rozprávky o zvieratách. Z hľadiska sujetu by sme však vydelili ako samostatnú skupinu nielen rozprávky z každodenného (reálneho) života, ale aj rozprávky dobrodružné, ktoré majú podľa nášho názoru svoje charakteristické znaky a nedajú sa pričleniť ani k jednej zo štyroch skupín definovaných Proppom.

Na základe určitých spoločných znakov pre jednotlivé typy rozprávok vyčleňujeme 5 nasledovných skupín:

1. Čarodejné (fantastické) rozprávky

● fantastický sujet;

● rovnaká kompozičná štruktúra aj napriek sujetovej rozmanitosti: konštantné kompozičné prvky – nedostatok niečoho, výzva, cesta, úlohy a skúšky, prekážky, získanie cieľového subjektu, objektu, návrat; premenlivé prvky – postavy, prostredie, forma úloh, skúšok, prekážok, forma ich plnenia a zdolávania a pod.;

● magický charakter, strata mytologického, mohli sa zachovať len jednotlivé elementy mytologického myslenia (rozprávky o premožiteľoch draka, podzemných kráľovstvách, o slnku, vetre, mraze a pod.);

● boj dobra so zlom, boj svetlých a temných síl, víťazstvo kladného hrdinu;

● idealizované typizovanie hlavného hrdinu – hrdinovia rôznych rozprávok sú si charakterovo podobní, ich výrazný charakter sa prejavuje na základe činov, skutkov; sú nositeľmi vysokej morálky, stelesnením ľudových ideálov;

● protagonisti zdolávajú rôzne skúšky a prekážky, ktoré im do cesty kladú temné sily, napr. Nesmrteľný Koščej, Baba-Jaga, Čudo-Judo, drak, čarodejník, bosorka a pod.;

● všetky postavy, ktoré v rozprávke vystupujú, majú presne určenú funkciu; z hľadiska ich aktivity či pasivity možno hovoriť o troch typoch: aktívna mužská postava (pasívna ženská), aktívna ženská postava (pasívna mužská), zmiešaný typ (aktívna mužská aj ženská postava);

● kladné ženské postavy zohrávajú úlohu múdrych a krásnych diev, verných žien, láskavých sestier;

● falošní, nepraví hrdinovia – napr. starší bratia Ivana, nevlastné sestry dievčiny, macocha, často bývajú podrobení tiež nejakým skúškam, ale kvôli svojim nízkym morálnym kvalitám (myslia len na svoj prospech, na odmenu), skúšky nezdolávajú a trest ich neminie;

● častý výskyt zákazov, ktoré sa vo folklóre porušujú kvôli ďalšiemu rozvíjaniu sujetu;

● výskyt radcov, darcov, zázračných pomocníkov, zázračných a vďačných zvierat – ich personifikácia;

● výskyt čarovných predmetov (napr. loď, koberec, prsteň, hrebeň, uterák, klbko), ktoré hrdina využíva na dosiahnutie svojho cieľa; použitie čarovných predmetov, prostriedkov je často sprevádzané čarovnými formulkami, gestami, aby nadobudli svoju magickú, nadprirodzenú účinnosť;

● v rozprávkach je všetko predurčené – znamenia pre zdolanie skúšky, rady, dary, zázračné predmety, za pomoci ktorých protagonista dosiahne úspech. Neuberá to však na jeho hrdinstve a kvalitách;

● šťastný koniec – hrdina je odmenený za svoje úsilie, statočnosť, dobrotu; dobro víťazí, zlo je potrestané;

● špecifický štýl – bohatstvo tradičných rozprávkových formuliek (najmä úvodných a záverečných), ktoré odvádzajú čitateľa z konkrétneho času a priestoru do rozprávkovej neurčitosti a neohraničenosti; magická funkcia niektorých formuliek, zaklínadiel; bohatstvo slovných zvratov, ustálených spojení, epitet, prirovnaní, metafor; časté opakovanie slov a využívanie hyperbolizácie na vyjadrenie intenzity činov hrdinu; číselná a farebná symbolika.

2. Kumulatívne rozprávky

● mnohonásobné opakovanie tej istej schémy, reťazenie motívov – kumulácia; predchádzajúce články reťaze sa neustále opakujú a pribúdajú ďalšie (napr. rozprávky Bôbové zrniečko, Repka, Pampúšik; Domček);

● dej je veľmi jednoduchý, často postavený na rôznych komických dialógoch;

● postavy sú výrazné, hlavne zvieratá sú často charakterizované citoslovcami, rýmovaným menom, prívlastkom;

● dva typy podľa princípu vytvárania reťaze – rozprávky, v ktorých reťazenie len narastá, a rozprávky, kde reťazenie narastá a potom ubúda;

● štýl – neustálym narastaním slov sa približuje k riekankám; reč je veľmi jednoduchá, ale živá, s expresívno-emocionálnym podfarbením; inklinovanie k rýmu; neustále opakovanie slov, viet; časté využitie zdrobnenín a citosloviec;

Nakoľko táto skupina rozprávok nie je ešte podrobne preskúmaná, ostáva stále otvorená otázka o jednoznačnosti vydelenia tejto skupiny ako samostatnej v rámci klasifikácie. Z hľadiska špecifickej kompozície a štýlu sa síce dá hovoriť o samostatnej skupine, ale z hľadiska sujetov a postáv by sme mnohé z týchto rozprávok mohli zaradiť k rozprávkam o zvieratách alebo k rozprávkam z každodenného života. Základným výstavbovým princípom týchto rozprávok je kumulácia, sekundárne sa však môže nachádzať aj v iných typoch rozprávok, najčastejšie o zvieratách, niekedy však dochádza k ich zbližovaniu až natoľko, že je ťažké nájsť medzi nimi hranicu.

3. Rozprávky o zvieratách

● v niektorých rozprávkach tohto typu sa môžu vyskytnúť stopy totemizmu, predovšetkým v rozprávkach tých národov, kde lov zvierat bol hlavným zdrojom obživy (napr. kult medveďa);

● strata mytologického a magického charakteru;

● rôznorodá kompozícia, sujetová pestrosť – niektoré rozprávky by sa dali na základe svojej štruktúry priradiť k čarodejným alebo kumulatívnym rozprávkam a niektoré sa približujú k bájkam (napr. Vrana a rak, Líška a žeriav, Líška a tetrov, Líška a džbán);

● väčšina sa vyznačuje kompozičnou jednoduchosťou, kompozícia niektorých však môže byť rozšírená – pozostáva z niekoľkých zmyslovo ucelených častí, sujetov, z ktorých jeden môže mať bližšie k rozprávke a druhý k bájke (napr. Líška a drozd);

● môžu byť spracované humorne, satiricky, parodicky s využitím hyperboly;

● opakovanie motívov, situácií;

● veľa rôznych variácií týchto rozprávok – často sujety a motívy nie sú presne ohraničené, prechádzajú z jednej rozprávky do druhej, až je niekedy ťažko určiť, či ide o dva rôzne sujety alebo dva varianty toho istého sujetu;

● v ruských rozprávkach o zvieratách vystupujú predovšetkým divé lesné zvieratá ako líška, vlk, medveď, zajac, vtáky – drozd, vrana, volavka, žeriav, tetrov, ďateľ; menej v nich vystupujú domáce zvieratá – pes, kocúr, koza, baran, kohút, býk, kôň;

● popri zvieratách tu môžu vystupovať aj ľudia, ale zvieratá sú hlavným objektom alebo subjektom rozprávania;

● personifikácia zvierat – popri typických zvieracích črtách aj črty ľudské – spôsob života, reč, spôsob myslenia, zovšeobecnené vlastnosti ako prefíkanosť, hlúposť, zákernosť, lakomosť, ale aj priateľstvo, súdržnosť, oddanosť, vďačnosť a pod.;

● niektoré rozprávky môžu obsahovať aj mravné ponaučenie;

● častý výskyt charakteristických prívlastkov a mien, aj ľudské mená prispôsobené k ich zvieracím nositeľom, napr. líška – Lizaveta Ivanovna, vlk – Levon Ivanovič, medveď – Michajlo Ivanovič, kocúr – Kotofej Ivanovič a pod.;

● inklinovanie k dialogizovanej forme (miestami priblíženie až k dramatickému žánru);

● zosilňovanie dojmu prostredníctvom detailne rozpracovaných umeleckých obrazov;

● v rámci rozprávky môžu byť vstavené pesničky, básničky, rýmované časti;

● štýl – nevyskytujú sa tu žiadne tradičné rozprávkové formulky ako v čarodejných rozprávkach; miera opakovanosti slov je veľmi vysoká; vyskytujú sa tu hlavne expresívne slová, citoslovcia, zdrobneniny, ustálené slovné spojenia, metafory, prívlastky; občas sa môžeme stretnúť s formulkami, ktoré nesú v sebe stopy zaklínadla (napr. rozprávka Líška a vlk).

4. Rozprávky z každodenného (reálneho) života

● krátke pútavé príbehy, ktoré zobrazujú každodenný život prostých ľudí;

● úzke spojenie s realitou – výskyt reálnych predmetov, opis bežného prostredia; cieľom umeleckého zobrazenia však nie je každodenný reálny život, ten slúži len ako materiál, z ktorého sa čerpá, dotvára pozadie (dej sa môže odohrávať na dedine, v dome popa, na panskom dvore, v sedliackej chalupe a pod.);

● sociálne orientovaná tematika (v niektorých rozprávkach personifikácia biedy, žiaľu – vystupujú ako samostatné postavy);

● humorne až satiricky spracované príbehy s cieľom zaostriť, poukázať, vyzdvihnúť a zosmiešniť ľudské nedostatky;

● mravoučný charakter;

● blízke k anekdote (niekedy až natoľko, že sa hranica medzi nimi stiera);

● hlavnou postavou sú najčastejšie sedliak, roľník, vojak, želiar;

● zdôraznené sociálne a ekonomické postavenie protagonistu, ktorý zvádza boj s pánom, statkárom, dedinským boháčom, kupcom, popom, sudcom, svojou ženou a pod.;

● hrdina vždy víťazí nad svojím protivníkom, ide predovšetkým o morálne víťazstvo ľudového hrdinu nad pánom (protivníkom tu nie je nadprirodzená bytosť, ale sociálny nepriateľ);

● morálne vlastnosti hrdinu vysoko vyzdvihnuté v protiklade k nízkym morálnym vlastnostiam antagonistu;

● hrdina nie je idealizovaný – je to jednoduchý človek so zdravým sedliackym rozumom; môže tu vystupovať aj postava Petra Veľkého, Ivana Hrozného – avšak v ich správaní nie je nič nadnesené, sú nadelení bežnými ľudskými vlastnosťami;

● absencia nadprirodzených javov, predmetov – hrdina sa spolieha sám na seba, na svoj rozum;

● charakter hrdinu sa odkrýva prostredníctvom jeho skutkov;

● extrémna hyperbolizácia – zobrazované ľudské vlastnosti a činy sú niekedy zámerne zveličované, vyhrotené až ad absurdum;

● sujetová pestrosť – rozprávky o múdrych dievčinách; o zlých, neverných a hašterivých ženách; o šikovných zlodejoch; bohatom a chudobnom bratovi (susedovi); rozprávky o  šašoch, popoch, hlupákoch, zbojníkoch a pod.;

● číselná symbolika;

● kompozícia je veľmi rôznorodá, niektoré rozprávky majú svojou kompozičnou schémou blízko k čarodejným rozprávkam;

● štýl – reč postáv je jednoduchá, hovorová; rozprávkové formulky absentujú; výskyt frazeologizmov, ustálených slovných výrazov, zdrobnenín, nadávok, hlavne dialógy sú veľmi živé, expresívne, emocionálne podfarbené a občas oživené rýmom; časté opakovanie slov, motívov.

5. Dobrodružné rozprávky

● základom fantastického príbehu je rozprávanie o neskutočných, neuveriteľných dobrodružstvách hrdinu;

● absencia čarodejných, zázračných prvkov;

● hlavnými postavami sú väčšinou vojaci, kupeckí synovia, šafári, šašovia, šikovní zlodeji;

● ďalšie postavy: grófi, grófske dcéry, generáli, plukovníci, bohatí kupci;

● sentimentálne charaktery postáv, ich reč je mimoriadne úctivá, galantná;

● zdôraznené sú také vlastnosti hrdinu ako šľachetnosť, čestnosť, statočnosť, vzdelanosť, zmysel pre sociálnu spravodlivosť;

● prostredie: dedinské, mestské – vykreslené realisticky;

● dobro a spravodlivosť víťazí nad zlom a klamstvom;

● zbližovanie dobrodružných rozprávok s rozprávkami z reálneho života, napr. o vernej žene, dievčine-vojačke, o skrotení zlej ženy (niekedy až natoľko, že je ťažké nájsť medzi nimi hranicu).

Katarína Mäsiarová

Odkazy:

1 Harpáň, M.: Teória literatúry. Bratislava 1994, s. 238.

2 Timofejev, L. I. – Turajev, S. V.: Slovník literárnovedných termínov. Nitra 1981, s. 204.

3 Cit. d., s. 204.

4 NIKIFOROV, A. I.: Skazka, jejo bytovanije i nositeli. Cit. podľa: KAPICA, O. I.: Russkaja narodnaja skazka. Moskva – Leningrad 1930, s. 7. Pozri tiež: PROPP, V.: Russkaja skazka. Moskva 2005, s. 22.

5 PROPP, V.: Russkaja skazka. Moskva 2005, s. 45; Propp, V.: Morfológia rozprávky. Bratislava 1971, s. 15.

6 PROPP, V.: Russkaja skazka. Moskva 2005, s. 46.

7 NIKIFOROV, A. I.: K voprosu o morfologičeskom izučenii narodnoj skazki. In: Sbornik otdela russkogo jazyka i slovesnosti. T. 1, № 8. Leningrad 1928, s. 173-177; Pozri tiež PROPP, V.: Morfologija skazki. Leningrad 1928.

8 BOGATYRIOV, P. G. a kol.: Russkoje narodnoje poetičeskoje tvorčestvo. Moskva 1956, s. 295-324. Pozri tiež: POMERANCEVA, E. V.: Russkaja narodnaja skazka. Moskva: Akademija nauk SSSR, 1963, 126 s.

9 PROPP, V.: Russkaja skazka. Moskva 2005, s. 39-40.

10 Cit. d., s. 185-356.

11 AFANASIEV, A. N: Narodnyje russkije skazki: V 3-ch tomach. Moskva: Gosudarstvennoje izdateľstvo chudožestvennoj literatury, 1957-1958. Russkije skazki. Moskva: Akademija nauk SSSR, 1961, 396 s. Sostavlenije, vstupiteľnaja staťja i kommentariji N. V. Novikova.; Narodnyje russkije skazki A. N. Afanasieva. Tom I. Moskva: Nauka, 1984, 511 s.; Narodnyje russkije skazki A. N. Afanasieva. Tom II. Moskva: Nauka, 1985, 463 s.; Narodnyje russkije skazki A. N. Afanasieva. Tom III. Moskva: Nauka, 1985, 495 s.