Abstract: One of the most famous satirical works of M.Y. Saltykov-Shchedrin is Fairy Tales. Despite their popularity, not only in Russia but also abroad, Fairy Tales are still little-studied. The vast majority of studies devoted to this work are of general nature and have an ideological coloration. They do not offer a comprehensive analysis of Fairy Tales in terms of  the specifics of the subject line, genre, imagery, language and style. Proceeding from these facts, the researcher set out to determine the original character of Saltykov-Shchedrin´s fairy tales, and also to analyze and point out a new dimension, that the writer brought to the development of this genre.

Key Words: fairy tale – subject line – genre – composition – imagery – language – style – allegory –  fantastic – satire –  syncretism

Абстракт: Oдним из самых известных произведений М.Е. Салтыкова-Щедрина являются „Сказки“. Несмотря на их известность не только в России, но и за ее пределами, „Сказки“ до сих пор остаются малоизученными. Подавляющее большинство работ, посвященных этому произведению, носит общий характер и имеет идеологическую окраску. В них не даётся всесторонний анализ сказок с точки зрения специфики сюжетов, жанра, языка и стиля. Исходя из этих фактов, исследователь поставил себе целью определить своеобразный характер сказок Салтыкова-Щедрина, рассмотреть и показать то новое, что внес писатель в развитие этого жанра.

Ключевые слова: сказка – сюжет – жанр – композиция – образность – язык – стиль –  аллегория –  фантастика – сатира – синкретизм

1. Súčasný stav výskumu problematiky

Život a tvorba ruského prozaika, dramatika, kritika a publicistu M. J. Saltykova-Ščedrina (1826 – 1889) sú bohato reflektované najmä v ruskej literárnej vede. Po roku 1945 intenzívne vzrastá záujem o jeho osobnosť a dielo. S. A. Makašin dôkladne preskúmal jeho životopis (Saltykov-Ščedrin. Biografija. 1-4. Moskva 1949-89). Celý rad autorov, no predovšetkým J. I. Pokusajev a A. S. Bušmin sa zamerali na satirickú tvorbu Saltykova s cieľom poukázať na šírku problematiky, ktorú svojím dielom obsiahol. Predmetom skúmania sa stali aj jednotlivé diela satirika, vonkajšia a vnútorná povaha jeho satiry, jazyk, výrazové prostriedky a ich funkcia a v neposlednom rade aj úloha Saltykova-Ščedrina v rozvoji ruskej satirickej literatúry (nadviazanie na predchádzajúce tradície, vplyv na jeho literárnych súčasníkov a autorov 20. storočia). Väčšina prác o Saltykovovi-Ščedrinovi však až donedávna mala všeobecný charakter, do istej miery bola poznačená schematizmom a ideologizáciou jeho literárneho odkazu.  

Saltykov-Ščedrin sa ešte za svojho života stáva objektom záujmu aj západoeurópskej čitateľskej verejnosti a literárnej kritiky. Po prvýkrát do jej povedomia preniká dielom Obrázky z gubernie, ktoré krátko po tom, ako vyšlo v Rusku, vychádza aj v Čechách (1858), Nemecku (1860) a Anglicku (1861). Koncom 19. storočia boli preložené aj ďalšie jeho diela – Páni Golovlevovci, Dejiny jedného mesta, Rozprávky. Súdobá západoeurópska literárna kritika, vychádzajúc z diel, ktoré mala v tom čase k dispozícii, vysoko ocenila umelecké majstrovstvo ruského satirika a začlenila ho medzi klasikov svetovej literatúry. Zároveň si však uvedomovala, že špecifický tón satiry Saltykova-Ščedrina, jeho majstrovské narábanie s jazykom a štýlom, veľa stráca prekladom do cudzích jazykov [Kelejnikova 2011: 133-139].

Od 80. rokov 19. storočia aj na Slovensko ojedinele prenikali informácie o tvorbe Saltykova-Ščedrina a jediným prekladom z 19. storočia, ktorý sa predsa len v našom kultúrnom priestore objavil, bola črta Kňažná Anna Ľvovna (z diela Obrázky z gubernie), uverejnená v Slovenských pohľadoch v roku 1890. Systematickejšie oboznamovanie s dielom Saltykova-Ščedrina sa začalo až po roku 1945, kedy sa prekladajú jeho diela Páni Golovlevovci (Bratislava 1950), Obrázky z gubernie (Bratislava 1953), Pompadúri a pompadúrky (Bratislava 1954), Rozprávky (Bratislava 1955), Dejiny jedného mesta (Bratislava 1956), Pazuchinova smrť. Tiene. (Bratislava 1966), Moderná idyla (Bratislava 1981). V druhej polovici 50. rokov vyšli tiež Spisy v 8 zväzkoch (Bratislava 1955 – 1960) [Mäsiarová 2011: 53-55].  

V Čechách sa okrem prekladov sporadicky objavovali aj články o Saltykovovi-Ščedrinovi, väčšinou jubilejné, no na rozdiel od slovenského literárneho prostredia tam vzniklo aj niekoľko monografických štúdií (J. Hrubý, J. Máchal, S. Vilinský, J. Dolanský, V. Vlašínová), ktoré sa však nevyhli istým ideologizujúcim tendenciám. Od konca 80. rokov 20. storočia v našom i v českom kultúrnom prostredí akoby Saltykov-Ščedrin a jeho tvorba upadali do zabudnutia, pričom tento pokles záujmu pretrváva prakticky až dodnes [Mäsiarová 2011: 56]. Aj s ohľadom na tento fakt a ďalšie relevantné skutočnosti (malá rozpracovanosť tvorby Saltykova v slovenskej rusistike, všeobecný charakter prác, v ktorých sa menej pozornosti venuje otázkam poetiky satirikových próz na úkor ich ideovej interpretácie, neraz zreteľne poznačenej prehnanou ideologizáciou jeho umeleckého odkazu) som sa rozhodla siahnuť po jednom z diel tohto veľkého ruského satirika 19. storočia a podrobiť ho hlbšiemu skúmaniu.

Spomedzi literárnej tvorby M. J. Saltykova-Ščedrina sa výrazne vyníma dielo, ktoré upútava nielen svojou kompozíciou a sujetom, ale aj obraznosťou, štýlom rozprávania, pestrosťou výrazových prostriedkov, mnohotvárnosťou satiry. Je ním cyklus 32 príbehov s názvom Rozprávky. Napriek tak výraznej odlišnosti netypického podania aktuálnych problémov formou rozprávky sa mnohí literárni vedci a kritici neustále snažili nájsť podobnosť medzi žánrom rozprávky Saltykova a rozprávkami niektorého z významných európskych spisovateľov. V súvislosti s tým sa spomínali také mená ako J. Swift, E. T. A. Hoffmann, H. Ch. Andersen, Ch. Dickens a pod. Viedli sa spory o tom, kto mohol v tomto smere výrazne ovplyvniť podobu rozprávok Saltykova. Jeho rozprávky sa začali skúmať ako výsledok vplyvu istých, už jestvujúcich, literárnych obrazov. Po prvýkrát otázku nevyhnutného preskúmania žánru rozprávky Saltykova-Ščedrina s ohliadnutím sa na domácu tradíciu vyzdvihol v 30. rokoch 20. storočia V. A. Desnickij a o niekoľko rokov neskôr ešte raz túto nevyhnutnosť dôrazne podčiarkol J. M. Lebedev. Práve domáca tradícia mala poslúžiť ako východiskový bod k ďalšiemu a oveľa podrobnejšiemu skúmaniu rozprávok Saltykova. Postupne sa začali objavovať práce, ktoré poukazovali na väčšiu alebo menšiu podobnosť rozprávkového cyklu satirika so žánrom ľudovej slovesnosti. Avšak aj napriek týmto skutočnostiam samotný žáner rozprávky Saltykova-Ščedrina nebol doteraz ešte podrobne preskúmaný.

Rozprávky Saltykova-Ščedrina nesú črty príbuznosti nielen s rozprávkou ako tradičným žánrom folklóru, ale aj ďalšími žánrami. Niektorí literárni vedci v tejto súvislosti hovoria o jednoznačnom zbližovaní rozprávok Saltykova-Ščedrina so žánrom bájky. N. L. Stepanov, ktorý sa zaoberal tvorbou významného ruského bájkara I. A. Krylova, vo vzťahu k zvieracím rozprávkam Saltykova poznamenal, že literárna tradícia, o ktorú sa satirik opiera, tradícia, z ktorej vychádzajú jeho rozprávky, nie je natoľko tradíciou rozprávky ako tradíciou bájky [Stepanov 1956: 265]. Aj V. V. Prozorov zastáva názor, že rozprávky o zvieratách Saltykova-Ščedrina sú svojím spôsobom akoby rozvité bájky, obohatené ustálenými, ale zároveň neočakávanými tradičnými rozprávkovými elementmi, nasiaknutými komickým folklórnym nábojom. V rozprávkach Saltykova-Ščedrina je zachovaná konceptuálnosť a cieľavedomosť príznačná pre bájky [Prozorov 1988: 150].

Okrem skúmania otázky vplyvu folklórnej tradície a literárnych žánrov rozprávky a bájky na osobitosť rozprávok Saltykova-Ščedrina literárni vedci zisťovali aj príčiny jeho záujmu o žáner rozprávky. Dospeli k záverom, že sa autor snažil vyhnúť cenzúre a zároveň hľadal vyhovujúcu formu komunikácie s demokratickým čitateľom [Zubareva 2011: 416], že „literárna rozprávka vychádzala z bohatých tradícií ľudovej slovesnosti a prejavila sa ako najvhodnejší, najúčinnejší a pre ľud najdostupnejší žáner, ktorý počítal so širokým čitateľským auditóriom“ [Trofimov 1964: 3], zároveň mal tento žáner blízko k umeleckým postupom Saltykova, k jeho satirickej poetike [Bušmin 1976: 71].  

Keďže Rozprávky boli napísané v záverečnom období spisovateľskej kariéry Saltykova-Ščedrina, dá sa oprávnene predpokladať, že predstavujú myšlienkovú i umeleckú syntézu jeho satirickej tvorby, že v tomto diele sa najintenzívnejšie presadili aj špecifické črty jeho poetiky. Práve na tento aspekt bola pri analýze a interpretácii celého zborníka i jednotlivých „rozprávok“ upriamená naša pozornosť, pričom sme sa venovali najmä otázkam žánrovej charakteristiky „rozprávok“, problémom ich kompozície, obraznosti a niektorým špecifikám autorovej práce s jazykom.

Napriek tomu, že Rozprávky patria k najznámejším dielam Saltykova-Ščedrina v ruskej, ako aj v zahraničnej analýze a interpretácii satirikovej tvorby, sa ich podrobnejšiemu skúmaniu z poetologického aspektu nevenovala náležitá pozornosť. Až donedávna sa jeho tvorba (nielen v Rusku, ale aj v zahraničí) vnímala predovšetkým ako umelecké stvárnenie ideových koncepcií revolučnej demokracie. Pozornosť sa upriamovala na ideové zámery autora, na tematickú analýzu jeho diel a rozbor špecifiky jeho umeleckých postupov ustupoval skôr do úzadia. Preto cieľom nášho výskumu bolo predostrieť nový pohľad na skúmané dielo, odkloniť sa od doterajších ideologických interpretácií. Analýzou „rozprávok“ z hľadiska ich žánru, obraznosti a jazyka chceme prispieť nielen k hlbšiemu poznaniu osobitostí Saltykovovho nadväzovania na tradičné formy ľudovej slovesnosti a zároveň ich originálneho transformovania v intenciách jeho umeleckých zámerov, ale aj dokumentovať skutočnosť, že dielo Saltykova-Ščedrina nie je iba dobové, nie je úzko viazané iba na čas a priestor svojho vzniku (ako sa zvykne neraz tvrdiť), že jeho umelecký odkaz a estetická hodnota majú nadčasovú platnosť.

2. Sumarizácia výsledkov vlastného výskumu

Rozprávky Saltykova-Ščedrina zachytávajú široký okruh udalostí spoločensko-politického života Ruska druhej polovice 19. storočia po zrušení nevoľníckeho systému. Vyznačujú sa sujetovou pestrosťou a kompozičnou rôznorodosťou i častým využívaním irónie, hyperboly, grotesknosti, fantastickosti či kontrastu ako prostriedkov a postupov, s pomocou ktorých autor prehlbuje a umocňuje ich satirický charakter. Saltykov sa nesnaží prispôsobiť svoje rozprávky tradičnej forme a žánru ľudovej slovesnosti. Ich výstavba je založená na originálnom spájaní prvkov ľudovej rozprávkovej tradície s individuálnym umeleckým kódom a originálnym idiolektom spisovateľa. Už úvod rozprávok väčšinou dáva čitateľovi najavo, že nejde o rozprávky v pravom zmysle slova, ale o špecifické príbehy, ktoré síce štylizáciou i niektorými postupmi môžu pripomínať tradičný folklórny žáner, no ich ideovo-estetické posolstvo má inú povahu.

Rozprávky Saltykova-Ščedrina sa od tradičného žánru folklórnej rozprávky výrazne odlišujú aj formou a funkciou záveru. Dobro nevíťazí nad zlom a spravodlivosť nad krivdou, pretože prepojenie s konkrétnou historickou realitou je v rozprávkach Saltykova veľmi silné. Preto v nich nie je núdza aj o pocity zúfalstva či beznádeje; hrdinovia jeho rozprávok väčšinou končia ako obete spoločenského systému, v ktorom sú nútení žiť. Tragika ich osudu len zvýrazňuje absurdnosť, kritické odsúdenie a neakceptovateľnosť takéhoto sveta. So šťastným koncom sa možno stretnúť iba v tých rozprávkach Saltykova, v ktorých autor buď vyjadruje túžbu po duchovnej obrode spoločnosti, alebo v ktorých je „šťastný“ koniec presiaknutý výraznou iróniou či sarkazmom, a tak sa nielen odkláňa od folklórnej tradície, ale ju aj de facto parodizuje.

V rozprávkach Saltykova-Ščedrina vystupuje množstvo postáv nielen z folklórneho rozprávkového sveta, ale aj zo sveta bájok. Jedným aj druhým však satirik pridáva celkom nové črty či vlastnosti. Objavujú sa tu aj nové postavy, netypické pre žáner ľudovej slovesnosti, ktoré intenzívnejšie zbližujú zdanlivý rozprávkový svet s realitou. Tradičné ako aj nové postavy sú svojím správaním, konaním a zmýšľaním vzdialené od rozprávkovej idealizácie; svojimi vlastnosťami patria skôr do sveta všednej, banálnej každodennosti. V porovnaní s tradičným žánrom rozprávky či bájky sú preto charaktery postáv v rozprávkach Saltykova-Ščedrina oveľa konkrétnejšie spoločensko-politicky determinované. V jeho rozprávkach (vrátane zvieracích) nachádzame široký odraz dobového ľudského spôsobu života, ich fabulačný základ tvorí nastoľovanie závažných, neraz až existenciálne chápaných spoločenských otázok, prostredníctvom ktorých autor hľadá riešenie problémov etického, filozofického a politického charakteru.

V rámci cyklu dochádza k očividnej evolúcii postáv. V prvých rozprávkach sa stretávame s postavami ľudí, ktorí prestávajú byť skutočnými ľuďmi nielen vnútorne, ale aj navonok, a tak sa postupne menia na zvieratá či mechanicky konajúcich „človiečikov“ bez vlastnej vôle. Popri maskách zvierat a bezduchých bábok sa v rozprávkach postupne opäť objavujú aj postavy s ľudskou tvárou, medzi ktorými sa dá nájsť aj zopár entuziastov horiacich túžbou po ideáloch, lepšom a krajšom živote, v ktorom by mala pravda a spravodlivosť svoje pevné miesto. V závere cyklu stelesnenie tohto vysokého ideálu predstavuje postava Ježiša Krista, ktorý prichádza na svet, aby uskutočnil posledný súd a vyriekol ortieľ nad všetkým duchovne živým i mŕtvym. Hoci je Saltykov do istej miery inšpirovaný evanjeliom, odkláňa sa od pôvodných biblických obrazov a podáva čitateľovi vlastnú predstavu ideálu, zodpovedajúcu jeho ideovo-estetickým cieľom. Takýto, do novej podoby preformovaný, biblický obraz nie je u Saltykova vôbec ojedinelý. V jeho rozprávkach sa často stretávame s rôznymi motívmi z Biblie, s kresťanskými morálnymi zásadami v podobe prikázaní, s podobenstvami a biblickými citátmi, ktorými sa autor inšpiruje a ktoré rozvíja do samostatných obrazov neraz so satirickým alebo parodickým charakterom, aby aj takýmto špecifickým umeleckým postupom poukázal na výrazný nesúlad medzi ideálom a každodennou životnou realitou.  

Ďalšou špecifickou črtou rozprávok Saltykova-Ščedrina je neustále prelínanie rozprávkového elementu s reálnym, „rozprávkového“ sveta ľudí, mechanických bábok či zvieracieho sveta s reálnym svetom. V týchto iluzórnych svetoch rozprávky je všetko presne hierarchizované, podriadené „fungujúcim“ zákonom tak, ako v ľudskej spoločnosti. V rozprávkach Saltykova-Ščedrina reálny život slúži ako východiskový materiál, tvorí pozadie príbehu, ktorý je svojou podobou síce vzdialený od skutočnosti, ale svojím ideovo-tematickým zameraním i sujetovým spracovaním reflektuje reálne jestvujúce javy, aktuálne spoločensko-politické problémy doby, v ktorej autor a jeho postavy žili a pôsobili. Fantastickosť prítomná v Ščedrinových rozprávkach (fantastické prvky, ktoré autor často zámerne hyperbolizuje kvôli dosiahnutiu maximálneho satirického efektu) neodvádza čitateľa od reality, neposkytuje mu únik do sveta ideálov a snov, ale slúži na odhaľovanie deformovaných javov reálneho života.    

V rozprávkach Saltykova sa často stretáme s tradičnými folklórnymi rozprávkovými motívmi, ktoré však autor mení, rozvíja neobvyklým spôsobom, satiricky zaostruje a parodizuje. Niektoré jeho rozprávky o zvieratách alebo rozprávky z reálneho života sa svojou kompozičnou štruktúrou približujú k druhu čarodejnej rozprávky, v tomto prípade však ide o vytvorenie osobitého druhu rozprávky, kde tradičné prvky, využité netradičným spôsobom, pomáhajú dosiahnuť originálny, veľmi intenzívny satirický efekt. Istá podobnosť z hľadiska kompozície je detekovateľná aj medzi rozprávkami o zvieratách Saltykova-Ščedrina a bájkami. No aj napriek viacerým styčným bodom nemožno nevidieť, že satirikove rozprávky majú na rozdiel od bájok oveľa rozpracovanejšiu epickú osnovu, zložitejšiu kompozíciu, menšiu schematickosť, väčšiu obraznosť a pestrosť výrazových prostriedkov.

Najflexibilnejším kompozičným postupom v rozprávkach satirika je dialóg, ktorý sa miestami približuje až k dramatizácii scénického charakteru. Prostredníctvom neho autor individualizuje reč postáv, ktoré vstupujú do polemiky či názorovej konfrontácie, a tým prehlbuje aj mieru autentickosti a umeleckej presvedčivosti portrétu reprezentanta konkrétneho sociálneho typu. Vďaka takémuto postupu sa pred čitateľom otvára množstvo pálčivých problémov „nasvietených“ z rôznych zorných uhlov. Na podobný účel slúži Saltykovovi i skazová forma, ktorá je signifikantným prvkom jeho naračnej stratégie.

Saltykov-Ščedrin sa vo svojich rozprávkach zreteľne odkláňa od zaužívaných schém tradičného žánru rozprávky. Nevyhýba sa pritom ani mimosujetovým epizódam alebo elementom (napr. lyrické opisy, úvahy, podrobné charakteristiky postáv, prológy, epilógy, citáty, cudzie výrazy a aforizmy v latinčine i francúzštine, poznámky autora, verše ruských básnikov v pôvodnej či pozmenenej podobe a pod.), ktoré sa v tradičnom žánri rozprávky takmer nevyskytujú, pretože by zbytočne spomaľovali dej. V rozprávkach Saltykova sa neraz stretneme napríklad s prírodnými obrazmi, ktoré tvoria výraznú súčasť sujetu, oživujú dej, navodzujú špecifickú atmosféru, gradujú napätie a neraz plnia i funkciu sujetového kulminačného bodu. S ich pomocou autor vizualizuje psychický či fyzický stav postavy, navodzuje, resp. zdôrazňuje jedinečnosť zobrazovanej chvíle, ale aj prehlbuje emocionálne a ideové vyznenie diela. Nie všetky prírodné obrazy v Saltykovových rozprávkach však dýchajú majestátnosťou a poetickou krásou. Nájdeme v nich aj netypické obrazy prírody, nasiaknuté dusivou atmosférou, bolesťou a utrpením; obrazy, cez ktoré do povedomia čitateľa preniká ostrý sociálny protest samého autora. Príroda teda v rozprávkach Saltykova nevystupuje len ako chápavý svedok udalostí alebo ich priamy účastník; môže fungovať aj ako jeden zo zdrojov utrpenia a nešťastného osudu postavy.

Niektoré rozprávky Saltykova-Ščedrina svojou kompozíciou, štýlom rozprávania, tematikou alebo obraznosťou jednoznačne inklinujú k iným literárnym žánrom. Cyklus Rozprávok preto zo žánrového hľadiska tvorí pomerne široký a pestrý konglomerát žánrových útvarov a foriem, medzi ktorými nájdeme aj publicistický článok, dialogizovanú črtu, satirickú poviedku, poviedku s lyrickým monológom a pod. Pre Saltykova je totiž jeden žánrový útvar spravidla príliš tesný, a preto doň často vkladá ďalšie žánrové formy (napr. povesť, podobenstvo, kázeň, anekdotu, črtu, divadelnú scénku). Žánrový synkretizmus podobného druhu mu slúži na dosiahnutie väčšej miery autentickosti, na prehĺbenie myšlienky či umocnenie satirického efektu. Platí to prakticky o všetkých troch skupinách rozprávok Saltykova-Ščedrina (rozprávky o zvieratách – najcharakteristickejšia skupina, rozprávky z reálneho života a „rozprávky“ s minimálnou alebo nulovou mierou prítomnosti rozprávkových prvkov, inklinujúce svojou kompozíciou, tematikou, obraznosťou alebo štýlom rozprávania k iným literárnym žánrom), do ktorých som na základe komparácie žánrových špecifík a klasifikačných kritérií tradičného žánru ľudovej rozprávky rozčlenila satirikove autorské rozprávky.  

Medzi rozprávkami Saltykova je však aj zreteľná významová nadväznosť. V každej rozprávke autor okrem hlavnej témy rozvíja i celý rad vedľajších tém a motívov, ktoré v ďalších rozprávkach prerastajú do hlavných tém. Napriek tomu, že z formálnej stránky cyklus Rozprávok Saltykova-Ščedrina tvorí heterogénny celok, táto vzájomná  ideovo-tematická súvislosť nás oprávňuje konštatovať, že ide o ucelenú satirickú kompozíciu s jednotnou myšlienkovou koncepciou.

 Saltykov-Ščedrin sa vo svojich rozprávkach priamo opiera o poetiku ľudovej slovesnosti, ale jej formám a výrazovým prostriedkom dáva nové funkčné uplatnenie, nové rozmery, nový myšlienkový obsah. Využíva bohatstvo a krásu ruského jazyka a pracuje s ním tak, aby čo najpregnantnejšie sprostredkoval čitateľovi svoje satirické posolstvo. Jazyk jeho rozprávok je mimoriadne živý, obrazný a úderný, presýtený emóciami, humorom, iróniou, sarkazmom, odráža a neraz parodizuje jazyk rôznych sociálnych vrstiev, úradov, rozmanitých spoločenských ustanovizní a tlače. Je plný narážok, dvojzmyselných výrazov, nečakaných zvratov a kontrastov, ktoré vyvolávajú satirický efekt a umocňujú jeho výslednú intenzitu. Koncepcia jazyka je presná a logická, nepripúšťa zbytočné, zdĺhavé alebo nefunkčné vyjadrovanie. Každé slovo, každý umelecký prostriedok má svoje opodstatnenie. Aj neutrálne slová a slovné spojenia nadobúdajú v Ščedrinových rozprávkach často sociálne zaostrenie, príslovia a porekadlá sa stávajú dynamickejšími, dostávajú nový zmysel. Saltykov sa nebojí siahnuť po rôznych inováciách a netradičných postupoch. Naplno využíva potencie ľudového jazyka a ak to pokladá za potrebné, nevyhýba sa ani výrazom stojacim za hranicami spisovnosti a rečovej etikety, čo je tradičnému žánru rozprávky úplne cudzie. Jazyk rozprávok Saltykova-Ščedrina je dodnes živý a pružný, nestráca nič zo svojej ostrosti a neprestáva udivovať aj súdobého čitateľa svojou sviežosťou a originalitou.

Satira Saltykova-Ščedrina má veľmi špecifický charakter. Je intenzívne viazaná na ruskú pôdu, a preto je neraz neľahké postihnúť odtienky a nuansy, ktoré v sebe skrývajú kľúč k jej správnemu pochopeniu a náležitej interpretácii. Zároveň však nemožno nekonštatovať, že hoci sú „rozprávky“ Saltykova-Ščedrina časovo i teritoriálne zreteľne ukotvené v realite Ruska druhej polovice 19. storočia, skrývajú v sebe aj množstvo alúzií, náznakov, slovných hračiek a interpretačných možností prekračujúcich hranice svojej doby. Preto ostávajú stále aktuálne ako dielo, ktoré nemilosrdne demaskuje a pranieruje podstatu ľudských slabostí a neduhov a zároveň vysoko vyzdvihuje tie hodnoty, ktoré robia človeka človekom, ktoré apeluje na všečasovú platnosť pestovania ľudského svedomia ako jedného z kľúčových prostriedkov humanizácie človeka i sveta.

   Literatúra:  

АNIKIN, А. А. (2006): Skazki dľa detej izriadnogo vozrasta. In: М. J. Saltykov-Ščedrin: Skazki. Priloženije. Moskva: Drofa, s. 298-308.

Biblia (2003). Tranoscius Liptovský Mikuláš a Slovenská biblická spoločnosť Banská Bystrica.

BUCHŠTAB, B. J. (1962): Skazki М. J. Saltykova-Ščedrina. Leningrad: Prosveščenije.

BUŠMIN, А. S. (1984): Evoľucija satiry Saltykova-Ščedrina. Leningrad: Nauka.

BUŠMIN, А. S. (1976): Skazki Saltykova-Ščedrina. Leningrad: Chudožestvennaja literatura.

IVAŠNEVA, L. L. (2000): «Christova noč» i «Roždestvenskaja skazka» М. J. Saltykova-Ščedrina. Christianstvo i kuľtura: K 2000-letiju Christianstva. Astrachaň, 2000, č. 1, s. 86-89.

KAPICA, F. S. (2005): Slavianskije tradicionnyje verovanija, prazdniki i ritualy. Moskva : Flinta. Nauka.

KARDAŠ, J. V. (2006): Тajna „tancujuščich starušek“: „zerkala“ i „avtomata“ v romantičeskoj literature i „Soročinskaja jarmarka“. Russkaja literatura. № 3. Sankt-Peterburg, 2006, s. 20-39.

КЕLEJNIKOVA, N. М. (2011): Fenomen zarubežnogo ščedrinovedenija: Recepcija satiry Saltykova-Ščedrina v zapadno-jevropejskom literaturovedenii i kritike. Trudy učonych lingvističeskich vuzov. Minsk, 2001, s. 133-139.

LEBEDEV, J. M. (1939): Ščedrin – avtor skazok. T. 4. Moskva.

MÄSIAROVÁ, K. (2008): K otázke sujetových a žánrových špecifík rozprávok o zvieratách M. J. Saltykova-Ščedrina. Philologica 64: ruská literatúra v súčasnej literárnovednej reflexii. Bratislava: Univerzita Komenského, 2008, s. 259-265.

MÄSIAROVÁ, K. (2011): Recepcija satiričeskich proizvedenij M. J. Saltykova-Ščedrina v slovackoj (češskoj) auditorii. Russkij jazyk v centre Jevropy 14. Námestovo: Štúdio F, 2011, s. 53-58.

NIKOLAJEV, D. P. (1977): Satira Ščedrina i realističeskij grotesk. Moskva.

NIKOLAJEV, D. P. (1962): Smech – oružije satiry. Moskva: Iskusstvo.

PROPP, V. (2005): Russkaja skazka. Moskva: Labirint.

PROZOROV, V. V. (1988): Saltykov-Ščedrin. Moskva.

SALTYKOV-ŠČEDRIN, M. J. (2006): Skazki. Моskvа: Drofa.

STEPANOV, N. L. (1956): Masterstvo Krylova- basnopisca. Moskva: Sovetskij pisateľ.

ŠUSTOV, М. P.(2000): Skazki Saltykova-Ščedrina kak zaveršajuščij etap v formirovanii novoj chudožestvennoj formy v russkoj literature 2-oj poloviny XIX veka. Piatyje Korolenkovskije čtenija. Glazov, 2000, s. 49-54.

TROFIMOV, I. Т. (1964): Skazki Saltykova-Ščedrina. Moskva: Prosveščenije.

ŤUŇKIN, К. I. (2003): M. J. Saltykov-Ščedrin v žizni i tvorčestve. Moskva: Russkoje slovo.

VLAŠÍNOVÁ (1975), V.: Satira okřídlená fantazií. Praha: Lidové nakladatelství.

ZUBAREVA, J. J. (2011): M. J. Saltykov-Ščedrin. In: B. S. Bugrov − M. M. Golubkov (eds.): Russkaja  literatura XIX-XX vekov. T. 1. Moskva: Izdateľstvo Moskovskogo universiteta, s. 415-427.

KATARÍNA  MÄSIAROVÁ

Slovenská republika, Bratislava