Viera Žemberová

Abstract

Attention is given to the stories by Ján Milčák which appeared under the names Rosa canina and Pocit úľavy. The author's strategy uses a narrator, character, space, time so that to concentrate on man in different ways applied to the first and the second book. The intention to understand man and know how his personal and social time go by is realized through a dialogue. The narrator informs about general, the dialogue of the characters indicates their social and moral type. The theme of Rosa canina is the war and its distorting effect on man, in Pocit úľavy the author concentrates on death as a natural consequence of human existence in time.

Keywords

memory, author, artistic text

Pamätníci, ktorých zaujíma kultúra a literárni historici si dodnes s uznaním pripomínajú kráľovské mesto Levoča späté za posledné desaťročia minulého storočia s dvoma akciami. Prvá, literárnovedná, patrí Literárnej Levoči a literárnemu romantizmu, tá druhá zas Levočskému recitálu. Literárnohistorické a medziliterárne sondy do slovanského literárneho romantizmu 19. storočia sa pripojili, pričinením sa Edmunda Hlebu, k hodnotovej a personálnej úprave dovtedajšej mapy objasňujúcej pohyby a premeny slovenského romantizmu, aby posilnili a rozšírili predovšetkým jeho geograficky, kultúrny a literárnoestetický rozmer v slovanskom kontexte svojej doby. Levočský recitál vznikol ako kultúrna akcia pre zanietených interpretátorov slovesného a dramatického umenia.

Špecifickým sprievodcom tejto akcie, ako pri Hviezdoslavovom Kubíne, bola rovnomenná edícia umeleckých a odborných textov, medzi ktoré sa radí Deväť poviedok (1978) ako prvotné súborné prozaické vystúpenie Jána Milčáka (1935). Súbor Deväť poviedok ponúkol texty Básnik, Husle, Cesta, Vlci, Za ďaleké vŕšky, Večné spory, Vlak do neba, Blízko pred nocou a Jabloňový sad. V doplnku Vstupovania do prózy, ktoré je súčasťou debutu sa naznačuje, že sa Ján Milčák týmto súborom začal zbližovať s ideálom „flaubertovskej krásnej jasnosti“. V prozaickej prvotine sú poviedky poučené inonárodnou umeleckou lektúrou a iniciované dostredivo pôsobiacou postavou alebo priamym rozprávačom v dramatickej situácii s rovnakým riešením ním rozprávanej literárnej situácie. Neprehliadnuteľné literárne alúzie, autorské skúsenosti s rozhlasovým dramatický žánrom, vycibrené minimalistické gradovanie zvnútorneného problému, ktorý postavu zachytáva v existenciálnej situácii, to sú javové podpery autorovej poetiky v tvorbe aj rozprávkach pre mladého čitateľa a v dramatických literárnych textoch pre médiá. Autorská téza Jána Milčáka má dve ním určené vymedzenia, ktoré dodržiava a latentne overuje vo svojej tvorivej stratégii, prvú treba považovať za noetickú, „Literatúra naozaj približuje čitateľovi to, na čo predtým nepomyslel“ a druhú za zovšeobecňujúco-minimalistickú: „Nemyslím si, že literatúra učí žiť...“ (MILČÁK, 2015).

Po odstupe rokov vychádza súbor pôsobivých krátkych próz Rosa canina (1995), ktorý nemení poetiku a estetiku prvotiny, rozvíja ich o impresiu, mystiku, útočnú mravnú pointu a sústreďuje sa na kompozičnú vynaliezavosť priameho rozprávača, a to aj preto, lebo nech sa látkovým podnetom na poviedku stane smrť, vojna, pocit skrivodlivosti, bolesť, smútok, opustenosť alebo vytisnutosť zo spoločenstva, či iné a inak medzi ľuďmi zložito organizované vzťahy, navrstvené ťaživé osudové spomienky a rozpomínania aj kruté osobné rozhodnutia, vždy sa existenciálny podnet zakomponovaný do témy rozvine do takého individuálneho problému, v ktorom sa rozprávač a autenticitou iniciované rozprávanie prelínajú v čase a v jeho relatívnych možnostiach poskytovaných postave na vyrozprávanie sa, jednoducho sa všetko vôkol neho uskutoční medzi reáliami naviazanými na bolo, je, bude. Pôvodnosť, prostota, vycibrenosť a hutnosť poviedok v Rosa canina sa menia svojou noetikou a neláskavým poznaním o univerzálnom človeku v dobrom i zlom čase jeho existencie. Autor sa rozhodol rozprávať príbehy jednotlivcov ako podobenstvo k botanickým pomenovaním rovnomennému kríku divokej ruže na okraji cesty, pri plote azda aj preto, lebo nech sa stane vo svete ľudí čokoľvek, čím ovplyvnia svoju existenciu, zákony a pravidlá platné vo svete prírody znamenajú, že divoko rastúci krík prežije v súlade s nemenným cyklom zrodu a zániku.

Život prijatý ako bytie vymedzené jeho začiatkom a koncom sa vo svojej strohosti narácie v druhej prozaickej knihe mierni, vstupujú do nej nuansy vzťahov mužov a žien, zranených a túžiacich, ale predovšetkým jednotlivcov ožívajúcich a prežívajúcich svoju osobnú skutočnosť za pomoci vízie, emócie, bizarných zážitkov, nenaplnených očakávaní, situačnej rezignácie, všadeprítomného strachu a úzkosti, ale aj nadšenia z tichých stretov reality a transcendentna ako následku dotyku krásy, jedinečnosti, obdarovania predstavou povznášajúcou nad skutočnosť. Čas v čase, plynutie v premenách, človek voči človeku sa dostali do polarity poznávania sa a seba v nateraz poslednej prozaickej knihe Pocit úľavy (MILČÁK, 2013).

O mne sa málo hovorí.

Najskôr neunikne pozornosti autorov sémantický protipohyb medzi enumeráciou a zážitkovosťou, ako ich umiestnil do názvov svojich poviedkových súborov, iniciuje ho autorov zámer, aby jeho postavy ponorne siahli po zmysle života (svojho života) „za seba samého“ a v sujetovo, emočne aj v bytostne krízovej situácii sledovali zmysel a hľadali hodnoty medze medzi možným, uskutočniteľným a potrebným vo svojej osobne, spravidla náročnej až vzťahovo vypätej situácii. Postavy spôsobom, akým sa zbližujú aj vzďaľujú svojej realite limitujú svoju odvahu vstúpiť a riešiť svoju krízu, čím sa otvára priestor medzi realitou a snom, ale vždy iba s jedným možným, neodmietnutým riešením: skutočnosť neustúpi a postava hľadá prijateľnú odpoveď na svoj čin, ako žiť ďalej, nájsť vôľu na vyrovnanie a akceptovanie zmyslu života, znamená v pointe prózy vôľu, úsilie, túžbu človeka po hodnote a užitočnosti vlastnej existencie. Paradoxne spôsob, ako sa s týmto (v súvislostiach jestvovania postavy konečným) poznaním možno vyrovnať a nesúperiť s nemožným vo vlastnom živote, zotrváva postava v role poznania, keď najschodnejšie je prijať (nie osvojiť si) ad hoc riešenie pre seba, lebo vždy ide o existenciálny a vzťahový verdikt pre seba.: „Ideme dlho. Asi to bude preto, že máme dlhú cestu“ (MILČÁK, 1995, s. 73); „mala by si ísť spať, počuť kohúty“ (MILČÁK, 1995, s. 93); „Bolo to nádherné, musím povedať, že to bolo nádherné! – zvolal som“ (MILČÁK, 1995, s. 101).

Každý si ma chce prisvojiť.

Poetologická, naračná, tematická aj problémová dostredivosť poviedky má svoje druhové a žánrové normy, a tie odkazujú tematicky na jednu udalosť, problémom na jednu zápletku, teda na horizontálne a priame riešenie témy aj problému, na ich príbehovú hutnosť a prístupnosť bez odbočení, čo znamená i to, že postava sa spravidla neodkláňa od svojho expozičného statusu. Poviedka sa Jánovi Milčákovi prekrýva s mediálne (rozhlasová hra) úsporne sformovaným dialógom, teda s konkrétnosťou, presnosťou a akčnosťou každej vety (repliky): „Už skoro budú muchy. – Nemám rád muchy. – Ale už skoro budú // Odnesieš mi husle? – Odnesiem. – Máš dobré srdce. – Ale vyjsť by sme mali spolu“. (MILČÁK, 2013, s. 21); „To by si mala vidieť! – zvolala. Stalo sa niečo? – spýtala sa Izabela. – Je tu ten mladík, povedala Karolína. – Ten s bledou tvárou? – spýtala sa Izabela. – Sedí na lavičke pod oknom. – Najprv som sa nazdala, že si si to vymyslela, ˗ povedala Izabela“. (MILČÁK, 2013, s. 40). Milčákove knižne vydané prózy prácu s časom, pohybom prenášajú v prozaickom texte postupne prostredníctvom striedavého dialógu, ktorý autor osnoval tak, aby zvýraznil „elementárne postoje“ jeho účastníkov a organizoval psychologické, emotívne a noetické prenikanie do typovej odlišnosti jeho účastníkov. Pritom dvojica zapojená do informatívneho dialógu v Rosa canina a do vzťahového dialógu v Pocite úľavy (autor ich nezapojí viac) má pri svojom vklade do napredujúcej, vysvetľujúcej, rekonštruujúcej informácie v dialógu profilovať seba a svoje mravné reflektovanie toho, čomu sa dialógu venuje: „Toto im nenechám. – Čo chceš urobiť? – Zabijem ich. Do jedného ich zabijem. – Je nás málo. – Povedal som, zabijem“ (MILČÁK, 1995, s. 82); „Keď som bola maličká, mala som veľké plyšové mačiatko. – Páčilo sa ti? – Nie, mne nie. Ale všetci ho chválili. – Prečo to spomínaš? – Isté dievča ho rozdrapilo sklenou črepinou, hodilo ho na hromadu skál. – Závidelo ti? – Črepinu našlo na chodníku. Mačiatko sa mu veľmi páčilo. Myslelo si, že mi ublížilo. – Dá sa to pochopiť. – Už ho nemáš, vykrikovalo. Natešene poskakovalo. – Aj radosť môže byť smutná – povedal Jordán“ (MILČÁK, 2013, s. 80). Prehovory postáv a priameho rozprávača sú strohé, oslobodené od profesijnej, estetickej či inak bližšie určujúcej vlastnosti hovoriaceho, aby sa ňou mohol stať v Rosa canina odkaz na univerzálnu situáciu napojenú na tematiku (vojna, osudové poranenie, vzťahová trauma ako dôsledok hraničnej situácie), čo pôsobí chladne, vecne, nezúčastnene ako všedná reália, tá sa neanalyzuje narátorom ani postavou, iba sa oznamuje, čo spôsobuje vzťahový odstup post factum voči udalostiam z minulosti aj prítomnosti. Emotívna strohosť až nezaujatosť (Rosa canina) alebo emócie prejavované v dvojici postáv (Pocit úľavy) sprevádza tlak reality, jej schopnosť ovládnuť vôľu aj pamäť jednotlivca až sa dostane do tolstojovskej roly a nevzdoruje, ba ani sa nateraz nevyrovnáva s tým, čo musí uskutočniť. V súbore Pocit úľavy pribúdajú v súlade s emotívne, mravne, typovo aj vekom a rodom odlišnými postavami (telesné znevýhodnenie, zneisťujúce citové rozpoloženie, vedomie osobnej viny na smrti iného) také kompozičné postupy, v ktorých sa priesečník otvoreného a uzavretého priestoru (záhrada, ulica, dom, izba), svetelné a vizuálne kontrasty dňa (brieždenie – noc, farebné premeny svetla iniciované pohybom slnka), premeny ročných období zaznamenané na zmenách rastlín, stromov. Zmeny majú ambíciu hľadať dotyk a súčasne odlišnosť medzi statusom ľudského a prírodného jestvovania v čase až po fatalistický postoj, nie sme definitívne určení minulosťou, a to preto, lebo život je súčasne oboje, minulosť aj budúcnosť, ktoré sú posilňované nádejou, že sa človek v každom veku môže zmeniť, dozrieva, teda je v pohybe určovanom časom, aby poznal, že sa s ním niečo deje. Premeny obdarúvajú jednotlivca jeho neprenosnou skúsenosťou a tá mu utvára okolnosťami na hodnotu, potrebu a užitočnosť jeho osobného aj spoločenského života. Premena človeka, vizuálna aj duchovná odvíjaná v čase približuje človeka k procesom starnutia a ono vizualizuje čas v jeho jedinečnosti (GRÜN, 2010). Postavy svoju jedinečnosť a odlišnosť naznačujú tým, či tak, že nie sú pomenované (chlapec, ryšavé dievča, žena, chlap) spravidla ich sprevádza negatívna skúsenosť so životom, sústreďujú sa na viacvýznamový detail a opis, replika je svojou informáciou uzavretá. Postava s (kultúrne a historicky exotickým menom) menom Orfa, Jordán, Izabela, Chlebuš – Mozart, Vivaldi, Seneca, Bergmanovo priezvisko zastúpi jeho umenie Fanny a Alexander, objaví sa odkaz na Siedmu pečať, navodia autorovo premyslené rozlišovanie, vďaka času v role dejín, medzi vysokým a nízkym, teda ako existenciou predurčený spôsob na vyjadrenie časovosti a nadčasovosti, dočasnosti a univerza ako výzvu na utváranie hodnoty existencie jednotlivca, alebo odzbrojujúce tvrdenie „Nerozumieš mnohým veciam, nerozumieš všetkému“. (MILČÁK, 2013, s. 115).

Poviedka, aby udržala kompaktnosť deja, času a pohyb v ňom, ale aj presuny v otvorenom (záhrada, pole a iné) alebo uzavretom (dom, izba a iné) priestore, potrebuje nielen priameho rozprávača, žiada si jednoznačnosť jeho výpovede, v ktorej býva zakomponovaná tenzia a emócia, spravidla aj tajomstvo, doslova od prvej po poslednú vetu textu: „V sobotu nikdy nerozmýšľam, – povedal tučnejší, – pri pive nikdy nerozmýšľam“ – „A objednal si nové pivo“ (MILČÁK, 1995, s. 18, 20). Medzi expozičnou a záverečnou príbehovou „informáciou“ je posuvne (Odnesieš mi husle? – Odnesiem) alebo stupňovaním („Bolí ho noha, ktorú nemá? – spýtal sa tučnejší. – Áno, – povedal chudší, – každý o tom hovorí“ [MILČÁK, 1995, s. 20].) rozvíjaná ústredná dejotvorná, ktorá mladému samotárskemu invalidovi z vojny prisúdi znak jedinečnosti: „Je skoro ako básnik, počul si o ňom? – spýtal sa chudší“ (MILČÁK, 1995, s. 18). Do naračného priestoru dvoch anonymných chlapov pri pive a beznohého mladého invalidu, ktorý bol pred vojnou ženatý a úspešný obuvník, teraz, po návrate, mlčí, kŕmi holuby, počuje hudbu zo svojej protézy a žena mu po tom, ako sa vrátil bez nohy, ušla. Autor vnesie do chlapského všedného a (aby nestála reč) neutrálneho dialógu pri pive všetko, čo unesie tragédia obyčajného života: dva svety z dvojakých ľudí a dvojakého zhodnocovania seba v čase. Básnik bez nohy neobstojí v drsnom svete chlapov, ale svet drsných chlapov rešpektuje jeho výnimočnosť: byť básnikom pre nich znamená to, čo im ostáva vzdialené aj nedosiahnuteľné, invalid bez mena „má krásne myšlienky“.

V parku lietali vtáci. Za oknom rozkvitla jabloň.

Na osi užitočnosti a zbytočnosti, dosiahnuteľného a sna, želaného a odmietaného sa ustálili Pocity úľavy, v ktorých sa žáner poviedky otvára farebným opisom, vizuálnemu opisu, fantazijnému komornému detailne zachytenému zážitku, buď stroho informatívne, alebo mystickému záznamu priestoru, v ktorom sa ulica, záhrada, byt môžu premeniť na miesta videného, predstáv, alebo ponúknuť únik do zázrakov z predstáv, predovšetkým medzi kvety, stromy, trávu, vtáky. Pred zničením ochránený tajomný starý dom či ponurá izba v ňom ponúkajú aj neočakávané premeny vzťahov, rozhodnutí a emócií ženskej postavy zmračenej na tele i mravoch voči tým, čo jej slúžia, rozumejú a chránia ju. Napokon môže jestvovať väčšia záťaž pre osobné vzťahy živých („Choď! Chcem to. Veľmi to chcem! – kričala Karolína“ [MILČÁK, 2013, s. 52]; „Pre mnohých už nežijem“ [MILČÁK, 2013, s. 50]), keď sa jednému spomedzi nich prihovára tragicky usmrtená talentovaná maliarka Lucia: „To ona volala vždy, keď zvonil telefón“ (MILČÁK, 2013, s. 52, 50, 56). Neopodstatnený pocit osobnej zodpovednosti za smrť, upäté presvedčenie o vine sa sústredí do znakov jestvovania a symbolov života, do nástenných hodín, obrázkovej biblie, do cyklov z Vivaldiho Štyroch ročných období a do matného stropového svetla. I napriek úsiliu tých, čo ostali v reálnom svete trauma Lucia pretrváva: „Jednostaj sa ozýva“, možno i preto, lebo „Na kríži má iba krstné meno“ (MILČÁK, 2013, s. 60).

Nočné obmieňanie sna a vízie, kontrastu reality a jej rozbíjanie impresívnym želaním prinášajúcim nesplniteľné túžby, ústi do rezignácie a zloby, do pohrávania sa so smrťou, bolesťou a bezmocnosťou. V čom spočíva pocit úľavy, to pre postavu neobsahuje záverečnú odpoveď na to, či sa jej rozprávačský svet uzatvára do hradieb vyčkávania, keď sa pohráva so smrťou, hovorí o smrti, pripomína si prežitú smrť iných, alebo personalizuje bolesť, osamelosť, neistotu, vzdorovitosť do krehkých príbehov rovnako bezbranných postáv s drsnými pointami: „Som dobrý človek“ – „Dobrí ľudia nemajú šancu“ – „Nezostáva im iné, iba čakať na smrť“ (MILČÁK, 2013, s. 115).

Viem, prečo som tu.

V poviedkovom súbore Rosa canina sa téma aj rola rozprávača otvorí aj uzavrie ako výsek z času, čomu zodpovedá uvádzacia (akčná, nie raz tenzijná) veta: „Je tu aj ten s opicou? – spýtal sa Mechiáš.“ (MILČÁK, 1995, s. 10); „Pred domom stál pes. Striehol.“ (MILČÁK, 1995, s. 64); „Ján sa modlil.“ (MILČÁK, 1995, s. 74); „Cestovali sme spolu do Žiliny.“ (MILČÁK, 1995, s. 96). Popri takto iniciovaných expozíciách sa mikrodráma postavy načne aj opisnou informáciou, ktorá pôsobí ako vtrhnutie do začiatku problému: „Obliekol si ošúchaný kabát z hrubého súkna. V poslednom čase vychudol a kabát sa mu halengal.“ (MILČÁK, 1995, s. 21); Našiel si cestu v mladom poraste. Sneh mu siahal po kolená, ustavične snežilo.“ (MILČÁK, 1995, s. 25); „Od rána chytali pstruhy.“ (MILČÁK, 1995, s. 28); „Bol by si veľmi rád zajedol údenáča.“ (MILČÁK, 1995, s. 33); „Značil som si výpisky z textov Lucia Annea Senecu.“ (MILČÁK, 1995, s. 36); „Býval som na pustine a vodu som si vláčil z podolia.“ (MILČÁK, 1995, s. 39).

Prózy v súbore Pocit úľavy sa uvádzajú tematizovanými názvami Porcelánová bábika, Dom v parku, Ryšavé dievča, Klietka, ktoré si osvojili stratégiu postupne komponovaného sujetového napätia, preto uvádzacia veta je opisná, pomalá, náladová a vyvoláva vizuálnu sugesciu, naznačuje výzvu sympatizovať s postavou, ktorej sa rozprávač venuje: „Plavovlasé dievča Timea prešlo otvorenými dlaňami po dlhých šatách, akoby ich chcelo pohladiť. Malo mäkké biele dlane. Bledé vankúšiky prstov boli mäkšie ako chumáčiky vaty.“ (MILČÁK, 2013, s. 7); „Nízke slnko vrhalo dlhé sýte tiene. Pod stromami sa potuľovalo ryšavé dievča. Malo plné náručie chrastavcov, hádzalo kvety do rieky. Robilo to pomaly, ležérne. Stromy siahali až k rieke.“ (MILČÁK, 2013, s. 63); „Starý muž ležal na ošúchanej pohovke. Pri mužových nohách spal veľký biely pes. Muž si opieral hlavu a predlaktie. Nemal vankúš ani prikrývku.“ (MILČÁK, 2013, s. 91); „Ráno našla Lujza mŕtvu mačku. Ležala vystretá na pohovke. Bola drobná, telo mala vychudnuté, koža jej obopínala rebrá. Oči mala otvorené, boli suché, stratili lesk. Pripomínala zviera uhynuté na púšti“ (MILČÁK, 2013, s. 103). Vizuálna predstava je navodená poučeným opisom, senzibilným detailom a dôsledným záznamom výjavu, čo pridáva expozícii aj estetickú a emotívnu zaangažovanosť rozprávača na príbehu, a dá sa predpokladať aj u čitateľa.

Kontrastné dotýkanie sa sveta prírody a sveta človeka, ich stretanie sa zobrazuje odlišne v Rosa canine a v Pocite úľavy. Strohé poviedky v Rosa canine prepojenie života a smrti zaznamenávajú neemotívne, pre ne ide o osudový konflikt a dôsledok života a smrti, teda výsledok prirodzeného práva na život, na prežitie a na istú vyvolenosť až nezastupiteľnosť v nezničiteľnom prirodzenom cykle prírody. Autor sa blíži k sumovaniu, podľa ktorého smrť si žiada, aby sa čas žil a prežil, teda to, aby si ho jednotlivec pamätal, hoci ako osamotenosť, cudzotu, chorobu, alebo ako prítomnosť spoločníka. Smrť obsiahne život v jeho zovretosti ako trpezlivosť aj nedočkavosť, alebo ako prejav istoty na uzavretosť, pokoru aj trpezlivosť (MILČÁK, 2015). V tom spočíva jej neporušiteľný systém, ktorý možno označiť za život a za právo alebo náhodu a príležitosť na prežitie akéhokoľvek konfliktu. Nič, čo a o čom sa rozprávač zmieni, alebo čo vyplynie z dialógu postáv, nepôsobí ako nenáležité. Vo všetkom, čoho sa dotkne slovo a čo zachytí kontakt slova a obrazu, v tom zostáva pôvodnosť, erotika, emócia, a to aj vtedy, keď sa pozornosť rozprávača sústredí na flóru či faunu, alebo sa sonduje v erotických a emotívnych vzťahoch ľudí (žena a žena, dievča a chlapec). Do sveta ľudí vstupuje impresia a mystika raz ako sen, inokedy ako vizualizované želanie nesplneného aj nenaplneného: „Fotografia nie je to, čo vidíš na prvý pohľad. Musíš v nej nájsť všetko, čo hľadáš, krásu, svetlo, šero, smútok, radosť, mravnosť i skazenosť“ (MILČÁK, 1995, s. 82).

Prírodný čas (Vivaldiho Štyri ročné obdobia; V lete, V jeseni, V zime, Na jar v próze Dom v parku) sa kompozične presadil v senzibilne rekonštruovanom tragickom vzťahu, ktorý je mozaikou utvorenou z tragického zážitku, z obviňovania sa z nespáchaného zločinu a z mravného osvojenia si nespravodlivého trestu (smrť talentovanej mladej umelkyne Lucie a Karolína na invalidnom vozíku). Do nuansov otvorené prežívanie osobnej tragédie, obviňovania sa z neodvolateľného tragického zážitku sa vystupňuje do masochistického sebaničenia. Do intímneho prostredia z výtvarného umenia, farieb prírody, ušľachtilej hudby, rozhovorov, ustálených vzťahov sa všetko, čo sa zdá pevné sa zlomí na otázke „Ako je na svete? – spýtala sa Karolína. – Všade vyhráva dychovka?“ a na odpovedi „Svet je veľký, blúdia v ňom ľudia – odpovedal Marek“ (MILČÁK, 2013, s. 60), aby do vznešeného, čím ľudia utvárajú svet, vstúpilo nízke najskôr ako vízia smrti a inokedy ako paradox voči vysokému, je ním zvuk muchy, ktorá o príchode jari vie skôr ako ľudia.

Každý zrod vrcholí jeho zánikom, ale kým sa tak stane, musí všetko živé napĺňať svoju prítomnosť na svete a zemi tak, aby si čas zapamätalo vo svojich činoch a dalo im zmysel, ktorý ho spojí práve s ním a v nich pretrval v čase a iných dejoch.

Literatúra

GRÜN, A. Život je teď. Umění stárnout. Preložil Vladimír Petkevič. Praha: Portál 2010.

MILČÁK, M. Cesta a čas. Rozhovor s Jánom Milčákom. Knižná revue, Roč. 4. 25, 4. 9, 2015.

MILČÁK, J. Rosa Canina. Levoča: Modrý Peter. 1995.

MILČÁK, J. Deväť poviedok. Edícia Levočský recitál (1972). Košice: Krajské osvetové stredisko. 1978.

MILČÁK, J. Pocit úľavy. Bratislava: Literárny klub. 2013.

PAVERA, L. – VŠETIČKA, F. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2002.

PETŘÍČEK, M. (ed.) Moderní svět v zrcadle literatury a filosofie. Praha: Hermann & synové 2011.

TRAVEL, P. Zmysel života podľa V. E. Franka. Bratislava: Iris 2004.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk