Viera Žemberová

Abstract

Literary interview is a hybrid and specific genre which uses methods of journalism, nonfiction, personally tuned dialogue and takes place between a question and answer of specific individuals. In our case, it will be the writers Ruth Lichnerová and Etela Farkašová and a literary historian Vladimír Petrík. A profession, personality characteristics, theme and the circumstances under which the interview takes place will decide what its social, cultural and informative contribution will be. The result of a literary interview brings valuable information about the personality, literary work, activities, interests, thinking of the interviewee that many times opens up a new approach not only to the author's work but also to the values, thinking and professional ambitions. In addition to external circumstances induced by a social reality, it unsubstitutable enters into a literary interview, in accordance with a professional preparation for the interview, between those who actively participate in it.

Keywords

literary interview, memory, record, literary genre, Slovak literature

Rozhovor, na ktorý sa podujme spisovateľ a má vedomosť, že sa mu dostane širšia mediálna publicita, má a môže mať viacero žánrových podôb, ale predovšetkým má odlišné spoločenské využitie. Pre literárnovedný výskum a odbornú kultúrnu prax poskytuje rozhovor so spisovateľom viacero a priori daných jedinečností. Prvenstvo si udržiava špecifika profesionálne formulovanej otázky a autentickej odpovede osloveného autora.

Nech bude východisko pýtajúceho sa zvolené akokoľvek, vždy sa podstata rozhovoru sústredí na literárnu tvorbu toho, s kým sa rozhovor uskutočňuje, preto možno vymedziť tento akt po jeho zverejnení ako literárny rozhovor so žánrovými predpokladmi na pomedzí odborného a umeleckého postupu, do ktorého aktívne vstupuje terminológia, súvislosti spoločenské alebo užšie kultúrne a na význame naberá funkcia dokončeného a šíreného dialógu.

Zámerom a problémom vopred vymedzeného rozhovoru so spisovateľom sú podnetné informácie aj iniciácie sústredené na poznávanie osobnosti samotného autora, na jeho nazeranie tak na mimoliterárnu, ako na literárnu skutočnosť, neprehliadnuteľné vyústenie aj dosah jeho postojov a názorov, ktorý nie raz presahuje konkrétnu autorskú dielňu. Prostredníctvom profesionálne sformulovanej otázky a odpovede na ňu sa postupne vyčleňuje autorom rešpektované nazeranie na umelecké hodnotou aj so špecifikami kultúrneho kontextu, čím sa sformuje takmer celostný prierez osobnostného zhodnocovania tých okolností a súvislostí, ktoré utvárajú jeho tvorbu a oslovujú ňou spoločenskú prítomnosť.

Kultúrny a literárny rozhovor so spoločensky aktívnym výskumníkom a umelcom alebo literárne známym, literárnovedne výrazným autorom má jedinečné hodnotové poslanie v čase svojho vzniku. Rovnaké poslanie zastáva rozhovor v periodiku, kde ho zverejnia, pritom má pohyblivú žánrovú štruktúru s predpokladom, že pôjde o dialóg (početné rozvinutie viac ako dvoch nebýva nezvyčajné) pýtajúceho sa a odpovedajúceho. Práve táto zložka dohovorených rozhovorov sa nie raz stáva tou (technicky či prakticky) náročnou realizačnou časťou, kde priamy rozhovor na uzrozumenú tému, ktorú iniciuje kultúrny, tvorivý a hodnotový zástoj vybratej osobnosti na rozhovor, suplujú jeho písomné odpovede na položené otázky. Východiskom na iniciovanie pýtajúceho sa je jedinečnosť, ktorá sa viaže na činnosť opytovaného v čase, keď rozhovor má reálne, ale predovšetkým aktuálne opodstatnenie, alebo sa mu v kontexte istých javov či udalostí pripisuje sumujúce poslanie, do ktorého viacnásobná poznávacia, mravná, zážitková či ďalšia hodnota, teda ako prejav identity tvorcu a jeho diela, a tým je vložená a uložená do kultúrnej pamäti spoločenstva i do univerzálnej kultúrnej kvality spoločnosti.

Na aktualizáciu špecifického, osobnostne a kontextom limitovaného aj iniciovaného žánru literárny rozhovor prínosne vplýva výberom oslovených tvorivých osobností a priblížením ich národných literatúr Ľuboš Jurík (1947) publikáciami „Knihy dialógov Rozhovory (1975) a Rozhovory o literatúre (1986) sú venované slovenským spisovateľom. Pražské rozhovory (1987) sú súborom dialógov s významnými českými umelcami. Nepokojné dialógy (1983) predstavujú vo forme interview až šesťdesiat európskych spisovateľov a Americké dialógy (2004) sú jedinečnou zbierkou rozhovorov s poprednými americkými spisovateľmi 20. storočia“ (JURÍK, 2011, s. 310). Ľubošom Juríkom iniciované literárne rozhovory s osobnosťami, pre ktoré sa rozhodol ako profesijný partner ním zvolených a na rozhovor odhodlaných spisovateľov, čo je azda to najpodstatnejšie pre atmosféru dialógu na dohovorenú tému, teda pre obsah aj adresnosť otázky a prínos rozhovoru, stali sa ponornou poznávacou líniou na prekročenie súkromného priestoru medzi účastníkmi literárneho rozhovoru, aby sa po ich zverejnení stali súčasťou prameňov do pomocnej sústavy pre literárnu vedu, ktorá za istých okolností a s rovnakým zámerom utvára podložie literárnej kritiky alebo literárnej histórie buď o konkrétnom autorovi, alebo o pomenovanom autorskom, skupinovom, generačnom či inak utvorenom spoločenstve a jave.

Literárny rozhovor rozčlenený do na seba nadväzujúcich myšlienkových a hodnotových komponentov viedol so spisovateľom Jánom Johanidesom (1934 – 2008) s autorom prozaických textov a básnickej knihy Peter Andruška (1943), ktorý sa v knižnej podobe uchoval pod názvom Identita v kríze. Eseje a rozhovory. Po rozhovoroch v publikácii Identita v kríze vydal sugestívnu esejistickú publikáciu Rembrandt (1996). Knižnému vydaniu rozhovorov predchádzalo zverejnené torzo na stránkach časopisu Slovenské pohľady a už z neho bolo zrejmé, že sa prozaik sústredil na okruh problémov, ktoré považoval za naliehavé aj preto, lebo presiahli svojou krízou či deštrukciou autonómnosť jednotlivca, generácie a nežičlivo vstupujú do zovšeobecneného, vlastne pragmatického správania sa jednotlivca a do obsahu noetiky riadenia spoločenstva. Johanidesom obnažovaný proces krízy zasahujúcej azda to najpodstatnejšie v ľudskom spoločenstve, identitu subjektu, má odvahu precízne zhodnocovať akútne prejavy a dôsledky narušenia pravidiel medziľudskej a spoločenskej morálky, preto ponúka návrh, ako pozorne prijímať správanie sa svetovej ekonomiky, nebyť ľahostajný voči nepomerom medzi technológiami a prirodzenými danosťami človeka. Podľa Johanidesovho zvažovania pripúšťa človek svojou ľahostajnosťou a oslabenou ostražitosťou voči hodnote života fakt, že sa vedome zúčastňuje na utváraní okolností a tým aj podmienok na oslabovanie svojej jedinečnosti v mene povrchne prijímanej globalizácie. Filozofujúce vyrovnávanie sa s človekom a spoločnosťou, mocou a životom jednotlivca, prelínaním sa zločinu, trestu a viny do takmer nediferencovaného praktikovaného celku postojov a ich zhodnocovania v reálnom živote tematizoval vo svojej próze predovšetkým v tých desaťročiach, po ktorých sa jeho tvorba neuzavrela.

Pre osobnostný kontakt s dobovými prístupmi literárnej kritiky, literárnej estetiky, ale najčastejšie pri ambíciách sprevádzajúcich interpretácie literárneho textu konkrétneho autora sa rozhodla v literárnych rozhovoroch, ktoré mali mediálne predurčenie rozhlasovej relácie všestranná Stanislava Chrobáková Repar (1960) ako pre cyklus genologicky či poetologicky navrstvovanej sondy do lyriky, epiky, literárnej vedy, no azda najsústredenejšie do básnického spoločenstva Osamelí bežci¹. Časové rozpätie na vznik rozhovorov (1991 – 2001) a ich publikovanie v súbore Existenciály I. (2014) naznačuje, a napokon aj poskytuje príležitosť zachytiť a premyslieť osobné nasadenie autora pri odpovedi na vyjadrenie neosobného zmýšľania o mechanizme spoločnosti, kultúrnej politiky, pristaviť sa pri vyjadrení ontológie bytia v umení a o časovom vymedzení javov život/smrť, ktoré by sa najskôr obrúsili, keby rozhovory vznikli len v desiatych rokoch tohto storočia. Znova by za týmto ustálením i odbočením od priamej spoločenskej a občianskej línie stála profesijná skúsenosť, prirodzené osobné dozrievania a skutočne výrazný tvorivý presun, alebo posun v tých entitách, ktoré pozvaných do rozhovorov v čase ich vzniku zaujali, znepokojili a oni by mali na nejaký čas povedomie, že by mohli s tým či oným pohnúť, alebo byť aspoň pri tom, keď sa zmena približuje.

S inou ambíciou vznikali rozhovory do profilových publikácií slovenských prozaičiek Etely Farkašovej a Rút Lichnerovej, ktoré vyšli v edícii Profily vo vydavateľstve Tranoscius. Vladimír Petrík sa svojou odbornosťou spojil s literárnou históriou, no keď vkročí do zázemia literárnej kritiky, vždy ide o rozhľadenia sa po jedinečnosti a hodnote literárneho textu. Takto si počínal aj pri genéze alebo výbere dostupných literárnych rozhovoroch s obidvoma prozaičkami.

Prozaickú tvorbu Rút Lichnerovej (1951) označil Vladimír Petrík za Originálny hlas v slovenskej próze (PETRÍK, 2015, s. 219 – 222). Rozhovor, Tvorba ako hľadanie identity (ZAŤKO, 2015, s. 219 – 222), má prierezový zámer, chce v horizontále času a literárnych možností predstaviť autorku ako tvorkyňu autentickej naračnej situácie. Skutočnosť, že Rút Lichnerová sa utvárala na širších umenovedných ležoviskách spájajúcich možnosti umenia a literatúry, vytvorila jedinečnú situáciu, v ktorej priame oslovenie na rozhovor ju primälo v odpovedi využiť ponuku a autenticky profilovať svoj literárny portrét ako komornú výpravu do osobnej pamäti autorky s aktualizáciami dobových praktík spoločenskej skutočnosti. Umenovedné podložie prozaičkinho utvárania sa v procese autentickej literárnej výpovede jej umožnilo s odstupom času vymedziť epicentrum autorskej stratégie: „Autor je v texte prítomný nielen autobiografickými prvkami. Stojí za všetkými jeho štruktúrami významovými i formovými. Ešte aj realita, čo je zdanlivo mimo neho, musí do textu prejsť cez jeho vnútro. Už prvý podnet, čo ho zaujme, znepokojí, zraní, nesie pečať autorovej osobnosti. Pre mňa otázka hraníc reality a fikcie v texte nie je dôležitá. V mojich textoch sa azda ani nedá určiť. Sama ich vnímam ako metamorfózu rôznorodých prvkov, ako nejaký nový organizmus utvorený pretavením reálnych i fiktívnych prvkov, za ktorými stojí zase len autor“ (LICHNEROVÁ, 2015, s. 168).

Keď Ján Johanides uvažoval o identite subjektu, smeroval predovšetkým k jeho mravnému vymedzeniu sa voči celku. Rút Lichnerová s termínom identita pracuje na komornejšom podloží, pre jej existenciu a tvorbu sa časom, priestorom, postavami jej súkromia a literárnym adaptovaním toho, čo utvorilo jej osobný svet, nasycuje výrazom a postojom predsa len dostredivejšie. Priestor domova stotožňuje s „otázkou identity“, lebo „Domov znamená miesto, kde máme korene. Pre mňa je tvorba aj hľadaním identity, a teda cestou k sebe“ (LICHNEROVÁ, 2015, s. 168), čo však navršuje aj o požiadavku na „slobodu tvorby“. Vycibrené prijímanie neliterárneho kontextu svojej tvorby a rozlišovanie zmyslového adaptovania problému a nazerania svojou prózou na svet vôkol umenia, teda aj na svoju existenciu, sprevádza Lichnerovej zhodnocovanie slova, vety, rytmu, teda druhového otvárania svojej prózy aj lyrickým postupom a výtvarným zobrazeniam, lebo: „Zvuková podoby vety je dôležitá tak pre poéziu, ako aj pre prózu. Pre moje texty je naozaj dôležitá“ (LICHNEROVÁ, 2015, s. 167), čo obohacuje o „veci a zážitky rozličnej povahy“, a to do stratégie svojej tvorby zakomponovala ako „Autentický zážitok“, ktorý „sa pomiešal so zážitkom z počutého“ (LICHNEROVÁ, 2015, s. 167).

Žánrovú a výrazovú otvorenosť prozaickej tvorby Rút Lichnerovej zreálňuje jej postoj, akým sama vymedzuje svoju existenciu a ako ňou, teda plynúcim časom, profiluje svoj tvorivý záujem sugestívne ho vystihnúť ako „hru so slovom“, pretože „Mňa však zaujímal predovšetkým aspekt bytia – uvedomovania si vlastnej integrity či neintegrity, vlastnej slobody a neslobody, potreby milovať, premýšľať a konať v láske“ (LICHNEROVÁ, 2015, s. 169). Tento postoj odvíja od prózy Anna Regina (2007) a doby vzdelanca Samuela Mikovíniho a stredovekej Banskej Štiavnice v 18. storočí. Ustálenie sa literárnovedného prijímania Rút Lichnerovej ako autorky príbehov s mravným pátosom a komorným sondovaním v čase a podmienkach na existenciu podporila v literárnom rozhovore uistením, že súčasti jej poetologického vyrovnávania sa s tematikou z dávnej minulosti i aktuálnej prítomnosti sa cibrí na zručnosti slova nasycovať sa poznaním z neliterárnej skutočnosti a rozvíjať ho osobnou príchylnosťou k filozofovaniu, rozhľadenosťou v literárnej estetiky s jediným zámerom, nech text sa svojím príbehom zapojí do tvarovania noetiky v literárnom priestore aj v neliterárnom prostredí.

Výber Obloha plná odlietajúcich vtákov vznikol z esejí, próz, rozhovorov a kritických ohlasov Etely Farkašovej (1943), editorsky sa k nemu prihlásil Vladimír Petrík (1929). Isto stojí za pozornosť kompozícia výberu, otvárajú ho torzá z esejí Etudy o bolesti, Uvidieť hudbu (povedalo dievčatko na záhradnej terase), Chvála pomalosti, Čas a ticho a uzatvára Pozvanie na šálku kávy vo filozofickej kaviarni alebo O filozofii ako o ceste k „praktickej“ múdrosti. Do výberu včlenil editor tri rozhovory: Empatia ako prístup k svetu²; Podať dôvernú správu o stave duše³; Stali sme sa bežcami, ktorí si zamieňajú život s bežeckou dráhou⁴, ktoré vybral ako profilové a súčasne strategicky nosné voči filozofke Etele Farkašovej a noeticky obsažné pre prozaičku Etelu Farkašovú.

Užitočným podnetom na literárny rozhovor, keď taká možnosť jestvuje, stáva sa autorkino formulovanie svojho kréda alebo stratégie, čo sa pri Etele Farkašovej a pri jej aktívnej prítomnosti v literárnom živote mení na realitu aj istotu, a to preto, lebo „Podnetom na písanie býva pre mňa intenzívny existenciálny zážitok alebo hlboké a silné empatické ponorenie(sa) do istej situácie, istých vzťahov, problémov, nech totiž píšem o komkoľvek a o čomkoľvek, píšem ,zvnútraʻ, identifikácia s cudzím zážitkom, vzťahom, problémom ma celkom pohlcuje, niekedy až fyzicky bolí, ale inak neviem a nechcem písať“ (FARKAŠOVÁ, 2016). Imperatívnom by azda mohla byť aj ňou položená otázka, „Je literatúra a filozofia silou slabých?“ (FARKAŠOVÁ, 2016, s. 191).

Spisovateľkino vymedzenie sa voči podložiu svojej tvorby naznačuje zapojenie autobiografického, autentického, emotívneho a reflektujúceho postupu k tematike a prístupu k problému. Na tomto pozadí nebude pointa nepresná, to ona rekonštruuje stratégiu textu napojenú na iniciáciu z osobného a spoločenského času, na jeho obsah z verifikovateľných zážitkov, spomienok a na rozprávačkou zvýrazňovanú autentickosť v látkovom východisku. Téza o témach, ktoré hľadajú autori a o tých, ktoré hľadajú autora, otvára sa pôdorys Farkašovej zvažovania o jedincovi, o jeho možnostiach, danostiach aj limitoch, aby od rozpracovaného textu po ten ďalší príbeh vedome utvárala priecestie medzi narátorkou a témou textu v tých komponentoch osobnostnej výbavy, ktoré sú schopné vypovedať o subjekte prostredníctvom jeho sociálnej, mravnej, emotívnej a typovej zrelosti. Pritom do epicentra pozornosti sa dostane proces, ktorý artistný profil osobnosti formuje na podloží osobných skúseností a všestranného dozrievania nielen počas osobnostného utvárania sa, skôr ju zaujíma rekonštrukcia a obnažovanie rovnako vymedzenej náročnej „trasy“ pri profilovaní sa tých postáv, s ktorými sa emotívne zblížila. V tejto súvislosti pôsobí sugestívne aj jej záujem o lyriku: „Poézia mi dáva väčšiu príležitosť na ponor do okamihu, na kontempláciu, na obrat k sebe, svojmu vnútornému svetu, na vyjadrenie sebaprežívania a jej písanie sa spája u mňa so spomínaným momentom stíšenia, spomalenia, takmer zastavenia v čase...“ (FARKAŠOVÁ, 2016, s. 190).

Filozofovanie, literárna estetika, nadčasovosť umenia, subtilita a impresívne vyrovnávania sa s problémom navodeným časom, rozvíjajúcim sa poznaním, naliehavosťou nájsť odpoveď alebo riešenie privádzajú Etelu Farkašovú k žánru esej. Literárna esej reaguje na adornovské estetické chápanie žánru a na docenenie jeho hodnoty v kultúrnom prostredí tým, že prepája komponent osobný a spoločenský, zachytáva medzi prírodným a emancipovaným, artistným a lingvistickým, literárnym a zmyslovým výrazom, sústreďuje sa na jedinečnosť javu, ktorému sa reflexia eseje upísala, lebo to, čo prináša, mení sa na privátne, komorné vyznanie s identitou svojho tvorcu.

Literárna kritika má svoje miesto aj význam vtedy, keď sa pre autora nepremení iba podnet a na zdroj „rezignácie na tvorbu“. Autonómny prístup k jestvujúcim skúsenostiam s literárnou kritikou naznačuje nielen Farkašovej vyhranený a ústretový prístup k literárnej vede ako k vede aj o umeleckej spisbe, ale azda väčšmi to, že svojej tvorbe a literárnou kritikou vymedzenému miestu v literárnom živote dôveruje. Aj preto sa nebráni experimentovaniu so žánrom, príbehom a kategóriou času v prozaickom texte: „A žáner, ten u mňa ovplyvňuje jednak téma, jednak situácia, v akej sa nachádzam, časové možnosti, ktoré mám v danom období, a aj moje naladenie; tieto pohyby nie sú jednosmerné, neviem predvídať, ktorým smerom sa budem uberať ďalej, ale vari aj v tom je čaro písania...“ (FARKAŠOVÁ, 2016, s. 199).

Zmyslové prijímanie reality poskytuje tvorcovi umeleckej literatúry, ale literárnej esejistiky možnosť nepodľahnúť tlaku témy, utvoriť si poznávací nadhľad ponad problém, ale aj výzvu, ktorá hoci len „tu a teraz“ umožní zhodnocovať mravné a psychologické prozaické rekonštrukcie osobného a rodinného zážitku, osobnej a literárnej skúsenosti.

Literárne rozhovory s Etelou Farkašovou na odlíšenie od literárnych rozhovorov Rút Lichnerovej sa uskutočnili v jej réžii, čomu by sa dalo porozumieť tak, že kým Rút Lichnerová odpovedala, formulovala a precizovala svoju odpoveď tak, aby sa stala sprievodkyňou po detailoch zakomponovaných do svojej tvorby, ale priblížila aj svoju neliterárnu skutočnosť, Etela Farkašová otázku prijala ako podnet na výpravu v teréne svojej poučenosti a autorskej tvorby, čím autonómne prekračovala pôvodnú otázku a poskytla pri každej odpovedi panorámu svojej prítomnosti v spoločenstve vždy s blíženeckým postojom k umeniu, vede a literatúre.

Literatúra

FARKAŠOVÁ, E. Obloha plná odlietajúcich vtákov. Liptovský Mikuláš: Tranosacius. 2016.

JOHANIDES, J. Identita v kríze. Eseje a rozhovory. Senica: Arkus. 1996.

JURÍK, Ľ. Smrť ministra. Noc pred popravou Vladimíra Clementisa. Martin: Matica slovenská. 2011.

LICHNEROVÁ, R. Láska je jabĺčko. Liptovský Mikuláš: Tranoscius. 2015.

PETRÍK, V. Obraz ozrejmujúci. In: LICHNEROVÁ, R. Láska je jabĺčko. Liptovský Mikuláš: Tranoscius. 2015.

REPAR, S. Existenciály I. Kniha rozhovorov s osobnosťami (nielen) slovenského, (nielen) literárneho života 1991 – 2001. Pezinok: Renesans. 2014.

ZAŤKO, J. Tvorba ako hľadanie identity. In: LICHNEROVÁ, R. Láska je jabĺčko. Liptovský Mikuláš: Tranoscius. 2015.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk